Ako sa chrániť pred omámením

„Ó, nerozumní Galaťania, kto vás tak omámil, aby ste neboli poslušní pravde?“

Jedným z najdôležitejších odkazov listu apoštola Pavla do Galácie bol dôraz na zotrvanie kresťanov v milosti Pána Ježiša Krista a odhalenie omámenia, ktoré je určitou formou odtrhnutia od milosti. Pavol tu veľmi silno svedčí o smrti a vzkriesení Pána Ježiša. Galaťania sa dostali pod taký vplyv, následkom ktorého vzniklo v zbore nebezpečenstvo apostázie. Ak si list dôkladne preštudujeme, dostaneme odpoveď na to, aké spôsoby omámenia boli proti ním vyslané, a tiež odpoveď na otázku: Ako sa chrániť pred omámením?

Jednou z foriem odtrhnutia od pravdy evanjelia je tzv. „iné evanjelium“, ktoré je v rozpore s učením pravdy Pána Ježiša Krista Nazaretského.

Z prvej časti listu je zrejmé, že v zbore sa objavili učitelia a evanjelisti, ktorí vlastnými učeniami chceli odvrátiť kresťanov od evanjelia, ktoré im zvestoval Pavol. Zámerom týchto falošných učení bolo vymazať zo sŕdc a myslí tamojších kresťanov Božie slovo, a vypôsobiť v nich vzburu voči živému Bohu. Intelektuálnou silou prebiehajúce omámenie má niekoľko foriem.

Od dôb francúzskej revolúcie sa rozmohli spoločenské a politické vrstvy, ktoré sa snažili predstaviť evanjelium Kristovo ako primitívny výmysel, ktorý by moderný človek nemal prijať. Cieľom omámenia intelektuálnou formou je zastrašovanie a vytvorenie pocitu hanby v tých kresťanoch, ktorí sa rozhodli veriť biblickým pravdám. Nie je tu reč o nových mechanizmoch.

Raná cirkev – zvlášť v I. a II. storočí – disponovala takou duchovno-morálnou silou, ktorou mohla úspešne odporovať rôznym učeniam filozofie, napr. gnosticizmu. Kresťania položili svoje životy na Skalu, ktorou je Božie slovo. Žilo v nich podobenstvo, ktoré hovorí o múdrom mužovi a hlupákovi. Ten múdry postavil svoj dom na skale a blázon na piesku. Obidva domy boli preskúšané víchricou, búrkou a záplavou. Výsledkom týchto skúšok bolo to, že dom múdreho muža zotrval, kým dom blázna bol zničený. Boží ľud nie je preverovaný diablom iba v oblasti morálnej, ale aj vznikom takých politických a mocenských systémov, ktorých oficiálna ideológia a názory sú v rozpore s Božím slovom. Keď cirkev nestála pevne na základoch Písma, neodvážila sa vojsť do konfliktov s týmito systémami – a niektoré boli vyložene satanské – pričom Božia vôľa bola, aby veriaci verejne vystupovali a viedli kresťanský životný štýl. Takáto konfrontácia samozrejme neprebieha skrze fyzickú alebo duševnú silu, ale vďaka odvážnemu svedectvu o vzkriesenom Ježišovi Kristovi.

Joseph Carr – autor knihy, ktorá skúma súvislosti medzi okultizmom a nacizmom tvrdí, že liberálna „teológia“, ktorá napadla vierohodnosť Písma a evanjelia, v skutočnosti pripravila cestu európskemu fašizmu. Duchovná a morálna schopnosť kresťanov postaviť sa na odpor bola zničená fašistickými a rasistickými falošnými učeniami. Prevažná väčšina kresťanov veľmi dobre vedela, že fašisti (neskôr komunisti) nemajú pravdu, no nedisponovali takou morálno-duchovnou silou, ktorou by sa postavili na odpor týmto bludným teóriám a odvážne tak vošli do konfrontácie.

O skutkoch človeka v zásade rozhodujú jeho myšlienky – či je to už vedome, alebo nie – aj svetonázor. Biblia nám radí, aby sme po svojom znovuzrodení nasledovali myseľ ducha, ktorého ovocím sú život a pokoj. Diablovým úmyslom je získať nadvládu a kontrolu mysle veriacich, takými „mudráctvami“, náhľadmi, výhovorkami a názormi, ktoré vytvárajú postoj a životný štýl, ktorý je v opozícii voči Božiemu slovu: „Divím sa, že tak skoro odstupujete od toho, ktorý vás povolal v milosti Kristovej, k inému evanjeliu, ktoré nie je iné, iba že sú niektorí, ktorí vás nepokoja a chcú prevrátiť evanjelium Kristovo. Ale aj keby sme vám my alebo anjel z neba zvestoval iné ako to, čo sme vám zvestovali, nech je prekliaty!“ (Gal 1,6-8)

Evanjelium zvestované Galaťanom falošnými bratmi malo isté špecifikum: bolo silne národnostné. V tých dobách si v kresťanskom svete užíval prvenstvo judaizmus a Galaťanom sa snažili nanútiť takéto „židovské evanjelium“. Nie náhodou Pavol práve v tomto liste zdôrazňuje, že „v Kristu niet Žida ani Gréka“.

Od tých čias nastali v kresťanskom svete veľmi veľké zmeny. V našich dobách nie je boj o vbudovanie židovského nacionalizmu do evanjelia, ale takých ideológií, ktoré majú svoje korene v štáte, rase, národe. S takýmito črtami sa stretáme v anglosaskom svete, v Ázii, no aj u nás. Kresťanská identita prirodzene nevylučuje národnú, ale každopádne ju prehodnotí a posvätí.

Pavol potvrdzuje, že Ježiš Kristus zboril na golgotskom kríži všetky národné, národnostné a rasové priehradné múry, že v Kristu už niet Žida ani Gréka, ani Rumuna, ani Maďara, ani Slováka, ani Američana, že kresťania nemajú predstavovať kresťanské hodnoty a myšlienky založené na národných a rasových základoch. To však neznamená, že veriaci má zaprieť svoj vzťah k prirodzeným národným hodnotám, no sprostredkovanie prítomnosti Božej a milosti Pána Ježiša Krista musí byť založené na pravdách pravého evanjelia. Z hľadiska pravého uctievania živého Boha národná identita sama osebe nie je nadhodnotou. Apoštol Peter hovorí v dome Kornélia: „... ale že v každom národe ten, kto sa ho bojí a činí spravodlivosť, je príjemný jemu. Slovo, ktoré poslal Boh synom Izraelovým zvestujúc pokoj skrze Ježiša Krista - a on je Pánom všetkého.“ (Skutky apoštolov 10,35-36)

Písmo nám aj na iných miestach jasne hovorí, že príslušnosť k istému národu nás pred Bohom nečiní milšími, keďže k obdržaniu Božej milosti musíme splniť duchovné, a nie prirodzené podmienky. Národné evanjelium už nie je evanjelium Božieho kráľovstva. Galatských kresťanov chceli nasmerovať k židovskej národnej identite. A toto Pavol nedovolil. Pokiaľ národný a rasový spôsob zmýšľania nie je podriadený kresťanskej duchovnej identite, potom biblické pravdy slúžia iba ako prostriedok k tomu, aby sme vlastnému národu či rase pripísali také hodnoty, ktoré v skutočnosti nevlastní. Aj v takomto prípade stojíme zoči-voči „inému“ evanjeliu. V prvom storočí takéto evanjelium predstavovali náboženskí židovskí nacionalisti, ktorým sa postavil na odpor istý kresťan židovského pôvodu – apoštol Pavol.

Často sa stretáme s takými kresťanmi, ktorých služba je presiaknutá vedomím „národného poslania“. Napríklad niektorí naši americkí priatelia s hrdosťou zdôrazňujú: „Amerika vznikla preto, aby zvestovala celému svetu evanjelium!“ Akokoľvek si vážime úlohu amerických kresťanov v oblasti evanjelizácie sveta, keď počujeme takéto nacionalistické prehlásenia, mohli by sme sa právom cítiť dotknutí. V časoch Novej zmluvy Boh nepovolal k šíreniu evanjelia určité národy, ale jednotlivcov, nezávisle od toho, ku ktorému národu patria. V dobe milosti nemá ani jediný národ sveta takú úlohu, akú plnil v dobách Starej zmluvy Izrael. Toto národné poslanie bolo jedinečné, neopakovateľné a obmedzené v čase. V dobe cirkvi hovorí Boh osobne k jednotlivcovi, pozýva ho do osobného vzťahu s Ježišom Kristom, kedy si veriaci môže privlastniť požehnania plynúce zo spasenia, a jeho život sa dostáva pod vedenie Duchom Božím. Cirkev (eklésia) je Bohom osobne, bezprostredne a nadprirodzene povolaná z národov. Je to spoločenstvo znovuzrodených, vodou a Duchom Božím pokrstených ľudí, ktorí aj naďalej patria k určitému národu, no na úrovni duchovnej a duševnej sú novými stvoreniami.

O skutkoch človeka v zásade rozhodujú jeho myšlienky – či je to už vedome, alebo nie – aj svetonázor

Kvôli udalostiam v dome Kornélia, kvôli masovým obráteniam pohanov z rôznych národov sa zišli apoštoli v Jeruzaleme, aby sa dohodli na tom, že sa kresťania z pohanov nemusia dať obrezávať.

Skupina farizejov to však považovala za veľmi nebezpečné rozhodnutie, lebo cítili, že sa riskuje židovské poslanie a najzákladnejšie náboženské a národné hodnoty. Boh avšak apoštolom zjavil, že cirkev nie je v prvom rade národná organizácia, a preto ani nemôže stáť na národných základoch. Úlohou každého kresťana je, aby skrze osobné svedectvo o Bohu, o milosti Pána Ježiša Krista slúžil svojmu národu.

Keď kresťanstvo exportuje národnostné evanjelium do inej kultúry, jeho misijná činnosť sa stáva zákonite kolonizujúcou. A toto má tragické a bolestivé následky na čo jednoznačne poukazujú skúsenosti. Okrem iného sú ľudia rozčarovaní a odcudzia sa aj základným kresťanským učeniam. To „iné“ evanjelium, ktoré bolo galatským zvestované, bolo zmesou Božieho slova s národnými a náboženskými prvkami. Chceli ich nasmerovať späť k tým starozmluvným liturgickým a náboženským formám, ktoré Nová zmluva, resp. milosť, učinila zbytočnými. V Novej zmluve vystupujú dve dôležité rituálne formy, na ktoré Písmo upozorňuje kresťanov, aby ich dodržiavali: biblický vzor vodného krstu a Večera Pánova.

Kresťania žijúci podľa evanjelia sú neustále obviňovaní zo strany historických cirkví, lebo nie sú ochotní prijať také liturgické formy, ktoré pochádzajú z pohanských náboženských kultov, resp. ich nepotvrdzuje Božie slovo. Vo falošných náboženstvách plnia dominantnú úlohu liturgie a kult uctievania cudzích bohov. Cieľom rituálnej mágie - ktorá patrí do kategórie okultizmu – je, aby skrze predpísané náboženské formy, predmety a postoje sprostredkovala ľuďom nadprirodzenú silu. Táto duchovná sila nemôže byť totožná s Duchom Svätým, ba práve naopak, vytvára zábrany prejavu tretej Božej osoby. Naplnenie sa Duchom Svätým nám nesprostredkujú liturgie, predmety, ani sviatosti, ale Otec Nebeský: „Nuž teda ten, ktorý vám dáva Ducha a činí medzi vami divy, či to činí zo skutkov zákona a či z počutia viery?“ (List Galaťanom 3,5) Pavlovu rozhodnú odpoveď na túto otázku nájdeme v Liste Galaťanom 3,14: „... aby na pohanov prešlo v Kristu Ježišovi požehnanie Abrahámovo, aby sme dostali zasľúbenie Ducha skrze vieru.“

Keď Ježiš Kristus Nazaretský zomrel na golgotskom kríži, na Svätyni svätých sa roztrhla opona, lebo sa Božia sláva vzdialila z toho miesta, čím starozmluvná Bohoslužba stratila silu sprostredkujúcu milosť. Zakrátko bol zničený aj Chrám. Napriek tomu sa náboženskí vodcovia neustále snažia vytvoriť nové a nové liturgické formy, ktorými sa pokúšajú sprostredkovať Božiu prítomnosť, aby tak veriacim poskytli materiálnu istotu a stabilitu.

Tento liturgický systém – tým, že vezme na seba obsah evanjelia – falšuje evanjelium Božieho kráľovstva a skrze rituály odovzdá iného nadprirodzeného ducha (silu). Spasiteľná viera sa zrodí v srdciach poslucháčov evanjelia skrze kázané Božie slovo.

Majstrovsky vypracovaný podvod je v tom, keď tí, ktorí nepoznajú Bibliu, alebo v ňu neveria, či ignorujú nutnosť znovuzrodenia z vody a z ducha, naplnenie sa Duchom Svätým a poslušnosť Božiemu slovu, uveria tomu, že k spaseniu im postačí dodržiavanie náboženských liturgií.

Aj toto je „iné“ evanjelium, o ktorom kriticky píše Pavol Kolosanom: „Čo má zmysel v múdrosti v samozvolenom náboženstve a v takej pokore ako aj v nešetrení tela, kým to nemá nijakej ceny a je iba na zasýtenie tela.“ (List Kolosanom 2,23)

Pod pojmom telesný sa nemyslí fyzické telo, je tým samozrejme myslená porušená ľudská prirodzenosť, ktorá je posilnená náboženskými rituálmi. A toto znemožní pôsobenie Božej milosti a znovuzrodenie pre ľudí túžiacich po večnosti. Pavol položil Galaťanom otázku: „... to, čo ste duchom začali, telom dokonávate?“ Ani to nie je náhoda, že Pavol práve v tomto liste opisuje rozdiel medzi „chodením v tele a chodením v duchu“.

Pavol tu porovnáva dvoch Abrahámových synov: Izáka a Izmaela. Ten prvý je predobrazom človeka, ktorý chodí v duchu, kým Izmael predstavuje nespaseného náboženského človeka, ktorý žije v diabolskom liturgickom systéme v opozícii voči Bohu a Jeho slovu.

Božie kráľovstvo je duchovnou skutočnosťou v dobe milosti na tejto zemi, ktoré telo a krv nemôže zdediť. Rituály sú predpísané vonkajšie fyzické skutky, ktoré vylúčia srdce človeka z duchovnej skutočnosti biblickej viery. Mystifikácia liturgií spôsobuje vážne škody na duchu a duši takého človeka, ktorý chce uchopiť spirituálny obsah obradu. Veriaci tak stratí práva súvisiace s Božím kráľovstvom a je odtrhnutý od slobody, do ktorej ho pozýva Ježiš Kristus Nazaretský.

Žijeme v neistom, hektickom svete, ktorý je plný starostí a napätia. Čoraz menej času nám zostáva na budovanie a pestovanie duchovného a duševného života. Evanjelium a večný život sa stali instantým tovarom, k prevzatiu ktorého stačí chodiť do kostola a splniť určité liturgické predpisy. A človek si myslí, že je vyrovnaný s Bohom, a že „spasiteľná“ cirkev sa postará o spásu jeho duše aj „tam na druhom brehu“. No podľa Písma svätého to nie je zlučiteľné s kresťanstvom. Je tu bezpochyby reč o takej forme omámenia a sebaklamu, ktorej cieľom je zameniteľnosť náboženských praktík, so skutočným kresťanstvom.

Ďalším prvkom omámenia, ktorý chceli nanútiť galatským kresťanom, bol okultizmus. Nahovárali ich, aby kresťanské pravdy zmiešali s okultizmom. „Ale teraz poznajúc Boha, ba čo viac, poznaní súc od Boha, jakože sa opäť obraciate k bezvládnym a biednym živlom, ktorým chcete zase slúžiť znova?“ (List Galaťanom 4,9) Diabol nie vždy používa k odtrhnutiu človeka od viery otvorený ateizmus a materializmus. Najprv sfalšuje evanjelium cez falošných učiteľov, potom do cirkvi prepašuje náboženský ritualizmus a okultizmus. Galaťania boli infikovaní astrológiou. Biblia odsudzuje každú obmenu okultizmu ako hriech. Tí, ktorí sa venujú okultizmu, zanečistia a poviažu svojho ducha, pritom tiež zarmútia Ducha Svätého.

V charizmatických cirkvách sa často stretáme s pôsobením familiárnych duchov. Tento duch napodobňuje pôsobenie Ducha Svätého. Najviac zmätku pôsobí v dare múdrosti a známosti a v rozlišovaní duchov. Je to práve familiárny duch, ktorý uschopní človeka mať videnia, predpovedať budúce veci, pričom v ňom vypracuje citlivosť k nadprirodzenu. Takíto ľudia majú potom schopnosť kontrolovať iných a udržiavať ich v silnom područí.

Tento typ ducha býva často prítomný v ľuďoch, ktorí sa pred svojím obrátením venovali východnej mystike. Cieľom prevádzania východných meditácií je, aby ich skrze prísny režim a sebadisciplínu uviedli do nadprirodzena. Pokiaľ ide niekomu čiste o uchopenie nadprirodzena, vystavuje sa nebezpečenstvu, že namiesto stretnutia s Duchom Božím sa spojí s najnižšou úrovňou duchovného sveta, s démonmi, alebo s ich duchovnými vodcami, alebo s temnými anjelskými bytosťami najvyššej kategórie. Pripúšťam, že ľudia môžu mať duchovné zážitky pomocou kontroly myslí a transcendentálnych meditácií či jógy, pretože Biblia hovorí, že istá časť nadprirodzeného sveta je prítomná vo vrstvách zemskej atmosféry. Pokiaľ niekto pomocou takýchto praktík prestúpi z prirodzena do duchovného sveta, môže sa stretnúť síce s nadprirodzenom, no iste nie s Duchom Svätým a s Božím kráľovstvom!

Cieľom a predmetom premýšľania (meditácie) v kresťanstve nie je hľadanie mystického zážitku, ale v každom prípade Slovo Božie. Prítomnosť Ducha Svätého nám totiž sprostredkováva vždy Božie slovo.

Keď anjel Gabriel priniesol Márii zjavenie zo Slova Božieho, ona o ňom premýšľala vo svojom srdci. Zástancovia okultných meditácií tvrdia, že sú veľmi morálni ľudia. V tomto je trocha pravdy.

Tí, ktorí žijú nemorálnym životným štýlom, sa dostávajú do styku s najnižšou vrstvou duchovného sveta (sexuálne hriechy, alkohol, drogy, agresivita a podobne.) No tí, ktorí sa venujú okultným meditáciám „randia“ s duchovnými bytosťami vyššieho rádu, ktoré síce nezničia morálnu oblasť človeka, ale ho vovedú do vážnych poviazaností. Záleží na tom, na akej vysokej úrovni duchovného sveta sa človek pohybuje. Podľa toho potom stráca schopnosť veriť v evanjelium, v smrť a vzkriesenie Pána Ježiša Krista. Okultné praktiky a východné náboženstvá ponúkajú rýchle a  „hĺbkové riešenia“, čo následne napomáha – najmä v Európe – k rozčarovaniu z kresťanstva. Tí, ktorí po skúsenostiach s okultizmom začnú hľadať Boha, sú v oveľa nevýhodnejšej pozícii než tí, ktorí sú zaťažení zväčša morálnymi hriechmi. Nie náhodou vyslovuje Boh svoj najrozhodnejší odmietavý postoj na okultné hriechy, že Mu je ohavnosťou každý, kto činí takéto veci.

A keďže evanjelium nebolo vytvorené človekom, ale Bohom, je sväté, pravdivé a dokonalé

Okultizmus znamená v podstate prekročenie prvých troch prikázaní Božích. Cieľom terajšej renesancie okultizmu je produkovať veľké množstvo antikristovcov. Môžeme predpokladať, že po zmiešaní okultizmu s kresťanstvom budú ľudia, ktorí sa odtrhli od Slova Božieho disponovať takou silou, že veľká časť biblických kresťanov bude stáť zoči-voči nim bezradne. Kresťanská cirkev sa bude musieť pozrieť do očí nielen farizejským podvodníkom, ale aj okultným systémom a praktikám. Pavol píše v liste Timoteovi, že v posledných dobách povstanú Jannesovia a Jambresovia, ktorí budú mať tvárnosť pobožnosti, no zaprú silu kresťanstva. Budú to oni, ktorí duchovnou silou a záhadnými majstrovstvami pôjdu proti pôsobeniu Ducha Svätého.

Peter, Júda aj Ježiš v Knihe Zjavení upozorňujú na pôsobenie Balámov, ktorí svojimi čarami budú chcieť zaviesť Boží ľud pod kliatby. Z podobenstva o rozsievačovi vieme, že jedným z hlavných cieľov diabla je vybrať Božie slovo zo sŕdc poslucháčov. Aj u nás sú známe také organizácie, ktorých hlavným cieľom je hypnózou, sugesciou, čarovaním a parapsychologickými praktikami odtrhnúť veriacich od Ducha Svätého a vymazať z ich sŕdc a myslí Božie slovo.

Ďalší prostriedok, ktorý chcel diabol použiť k omámeniu Galaťanov bola izolácia od Pavla. „Nedobre horlia za vás, ale vytvoriť vás chcú, aby ste za nich horlili.“ (List Galaťanom 4,17) Ježiš Kristus, ktorý je Hlavou cirkvi ustanovil niektorých za apoštolov, iných za prorokov, evanjelistov, pastierov a učiteľov. Ich služba prispieva k tomu, aby zbory rástli a boli životaschopné. Nepriateľ vie veľmi dobre, že galatské zbory sa mu podarí ľahko zničiť, ak ich odtrhne od vplyvu apoštola Pavla. Pripomína im, s akou láskou ho prijali, keď im zvestoval evanjelium. Poukazuje aj na to, že jeho láska sa voči nim nezmenila, a preto nechápe, prečo ho vidia ako svojho nepriateľa. Veď keby bol ich nepriateľom, nebol by im zvestoval evanjelium, nebol by im oznámil Kristovo tajomstvo, slová večnosti a spasenia. Poukazuje na to, že ich skutočným nepriateľom sú tie zbory, ktoré ich chcú odlúčiť od toho diela, ktoré Pán medzi nimi koná. Takýchto nazýva falošnými bratmi. „... ale pre vlúdivších sa falošných bratov, ktorí postranne vošli vyšpehovať našu slobodu, ktorú máme v Kristu Ježišovi, aby si nás podmanili...“ (List Galaťanom 2,4) Títo sa pretvarovali, že sú kresťanmi, ale ich skutočným cieľom bolo špehovanie a zhromažďovanie informácií o vnútornom živote zboru. Deformovaním takýchto informácií chceli tamojších kresťanov držať pod neustálym tlakom. Ich úmyslom bolo zničiť duchovnú identitu v kresťanoch neustálymi obvineniami. Spôsoby takýchto ľudí sa ani odvtedy nezmenili.

Ako sa teda môžeme chrániť pred omámením? Ako zotrvať v milosti Božej? „Ja dôverujem vo vás v Pánovi, že nebudete nič iné myslieť. Ale ten, kto vás nepokojí, ponesie odsudok, nech je on ktokoľvek.“ (List Galaťanom 5,10) Prvoradou vecou je uvedomiť si, že tí, ktorí chcú sfalšovať evanjelium a snažia sa prinútiť kresťanov k dodržiavaniu liturgií, sú pod Božím súdom. Sú to oni, na ktorých Božie slovo vyslovilo súd. Nezáleží na tom, za koho sa považujú, k akej patria organizácii, pokiaľ majú v úmysle rozbiť Božie dielo určite vezmú odsúdenie. Ten istý Duch, ktorého sme prijali od Otca v mene Ježiša Krista, oživil Jeho telo, vyviedol Jeho ducha a dušu zo smrti, čím dokázal, že sila a moc, ktorými disponuje sú väčšie než všetky sily pekla. Ani najväčší mág histórie ľudstva nie je schopný premôcť Ducha Svätého. A keďže evanjelium nebolo vytvorené človekom, ale Bohom, je sväté, pravdivé a dokonalé. „Ja dôverujem vo vás v Pánovi, že nebudete nič iné myslieť. Ale ten, kto vás nepokojí, ponesie odsudok, nech je on ktokoľvek.“ (List Galaťanom 1,11-12)

Nikto z ľudí nemá právo vládnuť nad evanjeliom, ktoré dal Boh. Máme iba to právo, že ho budeme hlásať v pôvodnej forme. Pavol sa snažil dokázať, že to čo káže, je v plnej miere dané od Boha, neobsahuje to žiadne ľudské tradície, že je to oddelené od svetských prvkov, od ritualizmu a od všetkého čo je porušiteľné, a čo by mohlo podkopať autoritu Slova Božieho. A toto evanjelium bolo dostatočne mocné, aby zatriaslo obávanou Rímskou ríšou a prinieslo spasenie. K tomuto evanjeliu sa musí navrátiť každý človek. Nemusíme sa snažiť prikrášliť či zdokonaliť túto radostnú správu, dôležité je, aby sme ju odovzdali z celého srdca. „Nuž teda ten, ktorý vám dáva Ducha a činí medzi vami divy, či to činí zo skutkov zákona a či z počutia viery?“ (List Galaťanom 3,5)

Musíme zostať v slobode, do ktorej nás povolal Pán. Túto slobodu nám garantuje osobný vzťah s Ježišom Kristom a s Duchom Svätým. Duch Svätý je tou osobou, ktorá v nás činí mocné veci a Jeho pôsobenie v nás usmerňuje viera v Božie slovo. Pôsobenie Ducha Svätého prebieha plynule v našich životoch dovtedy, kým počúvame a zachovávame Jeho slovo. K tomu, aby sa v našich životoch diali zázraky, je dôležité mať pozitívne očakávanie. A naša viera a nádej sa nasmerujú k tomu, čo bude Ježiš konať skrze Ducha Svätého. Viera je realita vecí, na ktoré sa nadejeme. A ako vieru, tak nádej nám sprostredkováva Slovo Božie. A presvedčenie o veciach, na ktoré sa nadejeme nám prinesú to, na čo pozeráme. Skutočnosť budúcich vecí sa najprv zrodí v našom srdci, neskôr ich Duch Svätý naplní, učiní ich viditeľnými. Tak tomu bolo pri našom znovuzrodení, naplnení Duchom Svätým a bude tomu tak až do konca, kým nedôjdeme k plnosti Božieho pôsobenia v nás. Duch Boží pozoruje, aký máme postoj k Božiemu slovu.

Musíme zostať v slobode, do ktorej nás povolal Pán

V boji proti tlakom omámenia budeme úspešní iba v tom prípade, keď si zachovávame svoju duchovnú identitu. „... A že ste synovia, poslal Boh Ducha svojho Syna do našich sŕdc, ktorý volá: Abba Otče! Takže už nie si sluha, ale syn, a jestli syn, aj dedič Boží skrze Krista.“ (List Galaťanom 4,6-7) Najústrednejším prvkom našej duchovnej identity je synovstvo, ktoré spočíva v tom, že sme vzali Ducha Kristovho, ktorý je Duchom Synovstva Božieho. Kristus prišiel preto na túto zem, aby bola ukrižovaná naša stará prirodzenosť, a aby sme sa stali novým stvorením. Boh sa nepozerá na starého prirodzeného človeka ako na syna – iba ako na svoje stvorenie – ducha synovstva môžeme získať len ako nové stvorenie, vďaka znovuzrodeniu. Kresťanstvo nie je akási nálepka, ale zodpovednosť, čo znamená, že po znovuzrodení, sa musíme stať naozaj novým stvorením – kristovským. Popri zachovaní si duchovnej identity sa musíme učiť chodeniu v duchu. Je rozdiel medzi skutkami tela a skutkami ducha. Chodenie v duchu a duchovná identita sú dve úzko späté, neoddeliteľné skutočnosti. Ak chodíme aj po znovuzrodení v tele, naša duchovná identita stratila svoj skutočný obsah.

„A ďalej nech ma nikto netrápi, lebo ja nosím jazvy Pána Ježiša na svojom tele.“ (List Galaťanom 6,17) Ďalšou veľmi dôležitou vecou, na ktorú si musíme dať obrovský pozor je to, aby sme nijako neubližovali Božím služobníkom. Musíme mať neustále na mysli, kto nám sprostredkováva Božie požehnania. Boh si svojich služobníkov oddelil, zapečatil a obkľúčil ich svojou zvláštnou pozornosťou. Je veľmi, veľmi nebezpečné, keď požiadame služobníka, aby sa za nás pomodlil, a potom hovoríme o ňom zlé veci. Diabol sa vždy pokúša zabiť klin medzi veriaceho a duchovných vodcov, ako sa to stalo aj medzi Pavlom a galatským zborom.

Na záver je dobre pripomenúť, že aj my kresťania máme k dispozícii duchovné zbrane, ktoré sú mocné na borenie pevností, ktorí boríme úmysly a každú vysokosť, ktorá sa povyšuje proti známosti Božej a zajímame v plen každú myseľ do poslušnosti Krista.

„Ostatne, moji bratia, mocnejte v Pánovi a v sile jeho vlády. Oblečte si celú zbraň Božiu, aby ste mohli obstáť proti taktike a úskočnosti diablovej. Lebo nie je nám zápasiť s krvou a s telom, ale s kniežatstvami, mocnosťami, so svetovládcami temnosti tohoto veku, s duchovnými mocami zlosti v ponebeských oblastiach. Preto vezmite na seba celú zbraň Božiu, aby ste mohli odolať v ten zlý deň a vykonajúc všetko stáť.“ (Ef 6,10-13)

Zdroj: Új Exodus

Preklad: Zlatka Radnotyová