Ale těm, kteří ho přijali, dal právo být Božími dětmi – všem těm, kdo věří v jeho jméno. (Jan 1,12)

Alena Abelovská

logos-abelovska.jpgVšetko čo si oblečiem mi padne ako uliate. Zdravá a štíhla, čerstvo zahryznutá do života, v pätnástich odvíjam svoj život pospiatky.

Možno to boli fotografie modeliek, ich prísna uhrančivá krása retušovaná počítačmi, vzdor, neistota dospievania... Tma do mňa vošla odrazu a nebadane. Všetky zrkadlá sa spriahli proti mne, som tučná, nenávidím sa, chcem zhodiť, potrebujem drinu bez jedla. Každý okolo mňa klame, hlavne rodičia, čo nevidia ako ich dcéra kysne, ako kypí zo šiat, unudene sa prejedá?

Jem už iba vodu. Moja duša ako vták, čo sedí na bidle, nespieva, nemá komu, noc mu láme hlas.

Kolaps organizmu na seba nedal dlho čakať. Nemocnica, ako loď veľká posteľ, v nej malá kôpka mňa. Vedľa prestrašení, uplakaní rodičia. Diagnóza: Mentálna anorexia. Uzimená biela choroba na zvyšok života. Prach smrti, stála som tam, srdce sa mi prestrašene trepotalo v hrudi. Ako dieťa za matkou sa načahuješ za svetlom na konci tunela, nepoznala si Ma, ani Ja neviem kto si.

Nasledujú ponižujúce vyšetrenia, psychiatrická ambulancia. Lieky, po ktorých zbavená svojprávnosti páchneš ako ocot. Otec ťa drží za zápästie, chcem skočiť pod auto, volám smrť.

Zostáva liečenie v Nitre. Strácam slobodu, zavrú ma, zoberú mi mobil. Hrozí mi prerušenie štúdia. Všetky moje predstavy a sny sa rúcajú. Napokon sa ocitnem, unavená, nepotrebná, bez priateľov.

Moja duša ako vták, čo sedí na bidle, nespieva, nemá komu, noc mu láme hlas.

Medzičasom sa obrátili moji rodičia. Začali chodiť do Milosti a doviedli ma na konferenciu v Žiari nad Hronom. Otec ma nasilu dotiahne na výzvu a István Mészáros sa za mňa modlí. Najprv mi vkladá ruku na čelo on, potom pastor. Ocitnem sa na zemi, zaplavená nevýslovným pocitom šťastia a slobody. Je to po prvýkrát po dvoch rokoch, čo sa usmievam. Nerozumiem tomu, ale jedno viem na betón: moje trápenie sa práve skončilo.

Znovu sa teším zo života, chce sa mi lietať. Sadám si ku stolu a robím tú najobyčajnejšiu vec, s chuťou sa púšťam do jedla. Prestávam brať lieky na depresiu, lekári ma varujú, nastanú abstinenčné príznaky, to sa neskončí dobre.

A toto je moja odpoveď : Skončila som strednú školu s vyznamenaním a  úspešne študujem na vysokej škole, lieky som nikdy viac nepotrebovala, cítim sa výborne a plná energie si plánujem svoju budúcnosť.

Ja, ktorá som Ťa nepoznala Ti ďakujem, že nie si soškou, dreveným predmetom položeným na okne kým vonku prší dážď, že stojíš v nepohode mojich dní, keď ma zaplaví smútok, keď sa mi nedarí, keď je blízko skúška a moje nohy padajú do blata. Vody mojich prosieb stekajú po Tvojom rúchu. Môj Boh, ktorý nemôže nepočuť.

Môj príbeh pokračuje v dvadsiatich dvoch. Vezieme sa v autobuse, ja a moji spolužiaci, všetci plní očakávania a nádejí. Iba ja som čímsi iná, výnimočná. Ruka Toho, ktorý stvoril vesmír sa milujúc, nežne dotkla mojich pliec.



Související články

Detské tábory|Logos 7 / 2011 | Redakce |Ze života církve
Youth Meeting 2009|Logos 8 / 2009 | Alena Filipková |Ze života církve
Ian McCORMACK na Slovensku|Logos 8 / 2008 | Daniel Šobr |Ze života církve
Letné tábory 2012|Logos 8 / 2012 | Redakce |Aktuálně
Misijná skupina Detva|Logos 8 / 2008 | Milan Helexa|Představujeme