Odměnou hříchu je totiž smrt, ale Božím darem je věčný život v Kristu Ježíši, našem Pánu. (Římanům 6,23)

Misijná skupina Detva

detva-opt.jpegZrod misijnej skupiny v Detve mal dva hlavné faktory: tým prvým bola vízia pastora Jaroslava Kříža zasiahnuť evanjeliom neveľké mestečká v dosahu banskobystrického zboru a tým druhým bola túžba pracovať na vinici Pánovej, ktorú Boh vložil do môjho srdca.

Práca v Detve začala veľmi spontánne a bolo vidieť veľké amatérske nadšenie, ktoré bolo charakteristickým znakom prvej etapy. Do ulíc tohto podpolianskeho mestečka, ktoré má silné kultúrne zázemie, sme po prvýkrát vstúpili pred rokom - v júli 2007. Vtedy so mnou išli ešte traja bratia (Peťo Kanda, Mišo Belko a Janko Šimonovič), ktorí sa tiež rozhodli niesť bremeno tejto zodpovednosti. Keďže v tom čase nebol v Detve ani jeden učeník, rozhodli sme sa robiť pouličné evanjelizácie. Asi chápete, ako horlivo sme sa modlili, aby sa Pán k nám priznal. Nebojácne sme sa postavili pred miestne obchodné centrum a zvestovali Krista. Asi dve hodiny sa nič zaujímavé nedialo (ak nerátam začudované pohľady domácich), ale potom sa „otvorilo nebo“ a ľudia sa na nás doslova vyrojili s rôznymi otázkami a viacerí nám aj povedali, že nám fandia. To nás, samozrejme, veľmi povzbudilo.

Začali sme do Detvy dochádzať 1-2 krát týždenne a vždy sme robili evanjelizácie. V miestnom Dome kultúry sme si prenajali miestnosť, kde sme sa začali pravidelne stretávať. Dodnes z týchto prvých akcií zostali v diele Pánovom ľudia, z ktorých sa stali verní učeníci.

V tejto prvej etape nám výrazne pomohli niektorí ľudia z banskobystrickej mládeže a svoj diel v tom mala aj rodina Sršňová, za čo všetkým aj touto cestou ďakujem. Veľmi som vďačný aj svojej manželke Evke, ktorá sa veľmi dobre vedela postarať o naše dve malé deti a týmto spôsobom mi umožnila viacej sa venovať Božej práci.

Druhá etapa by sa dala charakterizovať slovami „chodíme vierou, a nie videním“. Boli stretnutia, keď prišiel na skupinu iba jeden človek, ale my sme na neho pozerali ako na semeno ďalších. Posilňovali sme sa na bohoslužbách v Banskej Bystrici, radil som sa s pastorom Jardom, a keď k tomu v novembri 2007 prišiel na Slovensko pastor Sándor Németh, bolo cítiť, že sa niečo zlomilo. Skupina v Detve sa zastabilizovala, vrátili sa k nám už predtým oslovení ľudia. V tejto fáze odišiel z nášho týmu Mišo Belko, ktorý teraz rozbieha misijnú prácu v Trenčíne, no na druhej strane nás posilnila Ivonka Abelovská, ktorá sa pre nás stala veľkou oporou. Po 6-mesačnej práci sme videli prvých pokrstených vo vode a to hneď štyroch naraz. Žiaľ, s niektorými (nepokrstenými) sme sa museli aj rozlúčiť, pretože to, čo sme sa my snažili vybudovať, oni borili. Dnes, s odstupom času, môžem povedať, že toto „očistenie“ bolo na to, aby sme mohli niesť ešte viac ovocia.

Začiatkom jari nás v misijnej práci začali podporovať manželia Dragošekovci, ktorí sa z Banskej Bystrice presťahovali do blízkej dedinky – a týmto sa začala tretia etapa, ktorá trvá dodnes. Pokrstili sme ďalšiu pani, obrátil sa ďalší zrelý muž. Veriaci začali dochádzať na nedeľné bohoslužby do zboru v Banskej Bystrici, cez týždeň sa stretávame už v novších lepších priestoroch v Detve, kde sa okrem pravidelných stretnutí konajú aj modlitby a vyučovania. Na pouličné evanjelizácie sme sa vyzbrojili zvukovou aparatúrou, ktorá nám na jeseň chýbala.

Sme vďační Pánovi, že otvoril možnosť povstať Božiemu dielu aj v tomto regióne. Máme radosť z toho, keď vidíme, ako sa novoobrátení ľudia stavajú na vlastné nohy a napredujú na ceste spasenia.

Svedectvo - Milan

helexovci-opt.jpegKeď si pomyslím na svoje mladé roky, musím povedať, že si rád na toto obdobie spomínam. Počas nich som síce neprežíval veľký materiálny komfort a ani som sa nenarodil do rodiny, ktorá by mala v spoločnosti veľké meno, ale uvedomujem si, že som mal v podstate všetko, čo som k životu potreboval.

Moja mladosť sa vyznačovala veľkou kreativitou. Radšej ako rozprávanie „o ničom“ s kamarátmi na lavičke, som napríklad vymýšľal a vyrábal nejakú novú spoločenskú hru, ktorú sme sa potom hrali, keď vonku bolo zlé počasie. Asi od 10-tich rokov som hrával futbal, ktorý sa pre mňa stal srdcovou záležitosťou. Vždy som však radšej pripravoval dobré akcie pre svojich spoluhráčov ako dával góly.

Môj otec neriešil veci bitkou. Možnože naozaj niečo na tom bolo, keď mojej mame susedky vraveli, že má dobrého syna, ale ako sa neskôr ukázalo, bolo čo v živote naprávať. Začal som si s alkoholom, prišli prvé frajerky ...

Od rodičov som nedostal žiadnu náboženskú výchovu, ale viem, že už v tínedžerskom veku som hľadal duchovný svet. Veril som, že existuje Boh, veril som, že v Biblii je pravda - ale nikdy som ju nečítal. K tomu som sa snažil pridať nejaké dobré skutky. Veľkou udalosťou v spoznaní Pána bol pre mňa futbalový turnaj v Izraeli. Mal som 17 rokov, keď som stál pred Múrom nárekov v Jeruzaleme. Viem, že vtedy sa v mojom živote niečo stalo.

Keď som mal 23 rokov, študoval na vysokej škole (popri zamestnaní) a mal prvú vážnejšiu známosť, bol som po prvýkrát vážne konfrontovaný s Božím slovom. Moja priateľka vyšla z kostola so slovami: „Musíme zostať iba kamaráti, lebo žijeme v hriechu.“ Veľmi to na mňa zapôsobilo. Obdivoval som ten postoj, keď niekto vie urobiť niečo také pre Boha. Ubehli tri mesiace a my sme sa rozišli. Boli práve letné prázdniny a mne sa dostala do rúk knižka, v ktorej bolo veľa citované z Písma. Dodnes neviem, čo to bolo za knižku, ale viem, že Božie slovo, ktoré bolo v nej napísané, mi zmenilo život. Stálo tam: „Ak ústami vyznáš Ježiša ako Pána a v srdci uveríš, že Ho Boh vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený.“ Odvtedy je Ježiš mojím Pánom. Moji kamaráti si všimli zmeny, lebo som s nimi už netrávil toľko času. So spolužiakmi som riešil náboženské otázky, a aj preto som sa rozhodol, že si prečítam Bibliu. Žiaľ, doma sme ju nemali, a tak mi ju požičal jeden kolega a ako sa neskôr ukázalo, chodil do zboru. Odporučil mi, čo mám čítať ako prvé a ja som len čítal, čítal, čítal … Cítil som sa ako „žíznivý po spravodlivosti, ktorý bude nasýtený“. Onedlho nato som prišiel do zboru a prijal rolu učeníka.

Bolo mi jasné, že hlavne alkohol a smilstvo musím vyhodiť zo svojho života a že do svojho životného rytmu musím zaradiť modlitbu, Bibliu a zbor. Rozhodol som sa, že futbal dobrovoľne vymením za službu Pánovi. Odvtedy ubehlo už osem rokov, a aj dnes z toho prežívam životné naplnenie. Ďakujem Bohu, že mi pomáha na ceste životom. Vypočul moje modlitby, uzdravil ma, stará sa o mňa, aj o moju rodinu. Mám krásnu manželku, dve milé deti a verím, že mám ešte šťastnú budúcnosť pred sebou. Môžem potvrdiť, že život s Bohom bola naozaj dobrá voľba.

Svedectvo - Evka

Na detstvo mám pekné spomienky po obdobie, kedy som musela do školy. Ani som nič nemusela urobiť, už som mala nálepku „učiteľské dieťa“. V katolíckej dedine, kde názor detí a dospelých určuje tradícia a iné dogmy, to bolo bolestné. K tomu sa pridružila ešte inakosť – ryšavosť. To, že deti dokážu byť aj kruté, som pocítila na základnej škole, ktorú som ukončila s prezývkou ryšavá jalovica. V období ZŠ prišiel pád komunizmu a túžba nebyť čiernou ovcou, čo znamenala možnosť stať sa kresťankou, presnejšie katolíčkou. „Vypracovala“ som sa až na miništrantskú stoličku, dostala sa do spevokolu. Aj napriek tomu mi nadupané vedomosti – katolícke pravdy a dogmy – nedali plne uspokojujúce odpovede, istotu záchrany a pokoj, ale čo už. Chcela som zapadnúť medzi rovesníkov, konečne som bola hodna priblížiť sa k Bohu. Čakala som, že dlhé vychádzky do prírody, kde som na Neho volávala, naplnia pokoj a radosť z nájdenia Ho v kostole, ale nestalo sa tak. Hovorila som si, že to má asi takto byť. Veď keď vytrvám v chodení do kostola, budem spasená.

Nastal výber strednej školy. Keďže sme boli tri deti, jeden z nás nemohol ísť mimo domov (na internát) kvôli financiám. Tak som namiesto vytúženej pedagogickej školy nastúpila na hotelovú akadémiu. Do kostola som chodila naďalej hladná a prázdna a vychádzala ešte prázdnejšia. Rozhodla som sa neriešiť to. Zaumienila som si, že si isté hodnoty podržím. Avšak v prostredí „hotelky“ to znamenalo pár krokov dozadu. Nejako som to preklopila do druhej polovice štúdia, kde nastal zlom. Sestra doniesla domov dobré správy – evanjelium a informácie, že existujú ľudia, ktorí bez osobných ambícií, pretvárky, v úprimnosti srdca hľadajú Boha. Veľkým svedectvom pre mňa bolo uzdravenie nášho sesterského vzťahu. Dnes už viem, že tu zasiahol Boh. Hovorila Božie Slovo a nie náboženské frázy. Dokonca ho aj slobodne čítala. No, slobodne ako slobodne. Zopár Biblií v našej domácnosti skončilo ako šalátové vydanie či v peci. Mama všemocne bojovala proti myšlienkam „sekty“. Zavolala si nábožensky zdatnejšiu kamarátku z Pohorelej, ktorá bola nervózna z odpovedí a ponechala toto bremeno opäť na mamu.

Hovorené slová sa ma dotýkali, preto som chcela spoznať ostatných mladých ľudí, ktorí úprimne hľadajú Boha. Podarilo sa mi dostať na ich skupinku na zvolenských internátoch. Pozorovala som, porovnávala ich slová s Bibliou a hovorila si, že druhýkrát sa nedám stiahnuť. Počas všetkých rozhovorov sa ma Boh dotýkal, dokazoval svoju prítomnosť a pravdivosť. V hlave mi vírili otázky a prichádzali odpovede. K Bohu som volala, že ak je skutočne živý, a je pravda všetko čo hovorili o Ňom a Svätom Duchu, nech sa ma teda dotkne. Čakala som na Jeho dotyk, istotu Jeho reality. Prišiel ako spaľujúci, očistný príval, ktorý prešiel mojím telom od hlavy po končeky prstov. Niečo tak nečakané a úžasné som nikdy predtým nezažila. Myseľ mi začali zaplavovať radosť a pokoj, z očí tiekol príval sĺz a ja som sa cítila akosi ľahko a úžasne. Od tejto chvíle som vedela, že je to ten dlhohľadaný Boh. Skutočný, ten ktorý dáva život. Bola som šťastná, že nie je zdeformovaný ľuďmi, senilný a slepý.

Prijala som Ho do svojho srdca s radosťou, a keď to chce, vyznala som ho nahlas svojimi ústami ako Záchrancu môjho života. Vtedy som získala istotu neba, istotu spasenia. Túžbu po spoločnom hľadaní Boha s inými rovnako zmýšľajúcimi ľuďmi som mala naplnenú aj v tom, že v rovnakom čase sa opäť pozdvihovala práca v Brezne, mojom rodisku, kde som sa do práce zapojila a pomáhala vypĺňať potreby vtedy povstávajúceho Božieho diela.

Boh mi pomohol v ľahkosti a čistote urobiť školu, ochránil ma od havárie, kde došlo k stratám na mladých životoch a mala som tam byť aj ja. Zistila som, že už ma nikdy neopustí, pokiaľ to nebudem chcieť. Šance na vysokoškolské štúdium boli mizivé, lebo sa so mnou v tejto oblasti nepočítalo. Síce neskoro, ale predsa rodičia povedali, že nech skúsim vysokú. Šance boli mizivé, veď mi chýbali základné predmety. Samozrejme, jedna škola bola vybratá rodičmi, druhá moja – pedagogická. Boh skutočne napĺňa túžby našich sŕdc. Keď sa blížil koniec štúdia, bližšie som sa spoznávala s mojím manželom - paradoxne, predtým som ho nemohla ani vystáť. A bola svadba. To, že Boh je Bohom zmlúv, potvrdil aj fakt, že som sa vydávala po škole – čo bol jeden sľub, ktorý si mama vynútila po neočakávanom vydaji sestry.

Po necelom roku manželstva sme sa s Miňom zhodli, že chceme bábätko. Aj keď naše tehotenstvo lekári najskôr nechceli potvrdiť, pravidelne som chodila na soná a pravidelne sme doma v modlitbách za Timoteja stáli. Prognózy boli 99,9% na potrat. Z úst lekára ale vyšli iné slová: „To je zázrak. To nie je možné.“ Veriacemu je všetko možné. Boh pre nás prihotovil úžasný dar „len dobrý a dokonalý dar zostupuje dole od Otca svetiel“. O dva roky sme bojovali opäť. Nepriateľ sa nevzdal a v toto obdobie som bola vďačná za cirkev, za ľudí s víťazným myslením. Siali sme so slzami a žali s plesaním. Narodil sa Lukáško. Zaujímavé bolo pozorovať, že chlapček prvých šesť mesiacov preplakal a teraz kto ho vidí, by to naňho nepovedal.

Týmto pôrodom som vstúpila do 10. roku môjho znovuzrodeného kresťanského života. Uvedomujem si, že som zažila len zlomok z toho, čo Boh pre mňa a moju rodinu prihotovil.



Související články

Misijná skupina Praha|Logos 12 / 2007 | Martin Mazúch |Představujeme
Misijná skupina Senica|Logos 9 / 2007 | Ľubomír Senko|Představujeme
Misijná skupina Zvolen|Logos 2 / 2008 | Eva Hazlingerová |Představujeme
Misijná skupina Lučenec|Logos 10 / 2009 | Jozef Janek |Představujeme
Misijná skupina v Lučenci|Logos 7 / 2008 | Daniel Šobr |Představujeme