Apostázia

V klasickej gréčtine je apostázia technický termín pre politickú vzburu alebo dezerciu. V Septuaginte (Septuaginta - LXX-preklad Starého zákona do gréčtiny, 285-247 pr.K.) vždy súvisí so vzburou proti Bohu (Joz 22:22, 2Par 29:19). V Novom zákone sa objavuje dvakrát, a to: 2Tes 2:3 a Sk 21:21. Apostasia odpadnutie, vzbura, vzdialenosť, odpad - toto slovo je zložené z predpony apo - od a výrazu stasis, ktorý znamená postavenie a existenciu, ale aj diskusiu, hádku, nesúhlas, povstanie, revoltu, vzburu. Doslovný preklad by teda mohol znieť odstúpenie od postavenia, existencie alebo osoby a zaujatie iného postavenia, spojeného s postojom oddelenia, nesúhlasu a vzbury. Samotná apostázia je odpadnutie od zjavenia Slova a Božej slávy. Dá sa odpadnúť aj od iných vecí, napríklad od manželského partnera, od politickej strany alebo nejakého klubu, ale apostázia v biblickom ponímaní sa chápe ako odpadnutie človeka od Boha.

Apostázia a sláva

„Lebo nieto rozdielu, lebo všetci zhrešili a postrádajú slávy Božej.“ (Rimanom 3:23) Tu apoštol Pavol opisuje skutočnosť toho, že všetci sú v stave hriechu - oddelení od Božej slávy. Božia sláva je prítomnosť živého Boha v intenzívnej forme na konkrétnom mieste ako je napríklad Nebeské kráľovstvo, kde je jej epicentrum. Tu na zemi bola zjavná v minulosti prostredníctvom anjelských bytostí, uprostred histórie Kristom a následne po Letniciach prostredníctvom tretej osoby Božej Trojice - Svätého Ducha. Samotná sláva sa prejaví svojím vyžarovaním, charizmami a bázeň vzbudzujúcou atmosférou, ktorá vedie ľudí do spontánneho uctievania.

Pozrime sa na dve biblické ukážky zjavenia Božej slávy. „Roku, ktorého zomrel kráľ Uziáš, videl som Pána sedieť na vysokom tróne a povznesenom, a podolok jeho rúcha naplňoval chrám. Serafíni stáli nad ním. Každý mal šesť krídel; dvoma zakrýval svoju tvár, dvoma zakrýval svoje nohy a dvoma lietal. A volali jeden druhému a hovorili: Svätý, svätý, svätý Hospodin Zástupov, celá zem je plná jeho slávy. A pohli sa základy prahov od hlasu volajúceho, a dom sa naplnil dymom.“ (Izaiáš 6:1-4) „A sláva Hospodinova bola na pohľad ako zožierajúci oheň na temene vrchu pred očami synov Izraelových.“ (Exodus 24:17)

Okrem toho Písmo nazýva Božiu osobu ako Boha slávy - Sk 7:2, v liste Efežanom 1:17 ako Otca slávy. Krista nazýva Pánom slávy - 1Kor 2:8 alebo Kráľom slávy podľa 24. Žalmu. Duch Boží je tiež nazvaný ako Duch slávy - 1Petrov 4:14.

Je na mieste povedať to, o čom písal Pavol, že buď je človek, spoločenstvo alebo národ v stave, že má účasť na sláve, alebo je v stave apostázie, odpadnutia. Toto čiernobiele videnie podporujú aj iné odkazy z Biblie. (Gen 18:23, Pr 11:8, Iz 55:7, Ez 18:21, Jn 3:5, 2Kor 6:14, Ef 5:8).

Na základe faktov môžeme povedať, že apostázia sprevádza ľudstvo počas celých jeho dejín. Aj keď sa to možno nikdy takto nezadefinovalo, pravdou zostáva, že ľudstvo sa dostalo mimo Božej dokonalej vôle hneď na začiatku, cez svojich zákonných predstaviteľov Adama a Evu. Ich skutok pádu zvrátil dokonalý stav vecí a stvorenie sa dostalo do disharmonického stavu. Nastalo oddelenie duchovného a materiálneho sveta a Božie kráľovstvo sa stalo pre človeka neviditeľným, nepoznateľným.

Človek, ktorý stratil Božie poznanie, zabudol aj na vlastného ducha, a to bolo dôvodom mnohých trápení, pádov a konfliktov v jeho osude. Duch človeka zomrel: nebol zlikvidovaný, ale stratil schopnosť uctievania a poznania Boha. V tomto stave započalo knieža vysokostí - Satan - riadiť ducha človeka.

Keď sa po páde dostala duša do popredia na úkor ducha, malo to za následok vyvyšovanie ega. „Aj vás, ktorí ste boli mŕtvi vo svojich previneniach a vo svojich hriechoch, v ktorých ste kedysi chodili podľa veku tohoto sveta, podľa kniežaťa mocností povetria, ducha to, ktorý teraz pôsobí v synoch neposlušnosti.“ (Efežanom 2:1-2)

Okrem samotného odpadnutia, ktoré tiež vo svojej podstate bolo výsledkom Satanovej snahy, sa človek dostal nie na neutrálnu pôdu bez Boha, ale pod vplyv padlých duchovných síl. Satanova prirodzenosť, sila a jeho vlastnosti začali presakovať do povahy a prirodzenosti človeka, a tým aj do jeho mysle, svetonázoru, jeho pocity sa odtrhli od Boha, jeho vôľa sa odvrátila od hľadania Boha. Telo sa stalo v živote človeka po páde do hriechu hlavným nositeľom utrpenia, duša sa zdegradovala na službu telesným žiadostiam a túžbam. Toto sa stalo jednou z charakteristických čŕt padnutého človeka a privolalo to Boží hnev: človek sa stal synom hnevu (Ef 2:3).

Apostázia a starobylý Izrael

Po úspešnom kraľovaní Dávida a sčasti Šalamúna, sa kráľovstvo Izraela rozpadá na severné a južné. Kráľom severného sa stáva Jeroboám, ktorý však naštartoval svoje kraľovanie viac než nešťastne. Zo strachu, že by jeho ľud chodil na sviatky do Jeruzalema, ako to ustanovuje Zákon a mohol by sa náhodou znovu vrátiť pod správu Rechabeáma, dal vyrobiť dve zlaté teľatá, jedno v Bételi a druhé v Dáne, čím odrezal ľud od legálneho uctievania Hospodina.

Celý Izrael sa takto dostal pod falošnú bohoslužbu. Táto udalosť je principiálna. Opakovane v Starom zákone, ale hlavne v novozákonnej histórii vidieť jeroboámovské falošné kňažstvo nepodriadené pod Božie slovo. Frázy zostali, ale podstata sa stratila. Nadarmo Jeroboám vyznal nad teľatami, že toto sú tvoji bohovia, ktorí ťa vyviedli z Egypta. Pravda zostala pravdou a Boží muž z Judska vyriekol súdiace proroctvo nad Jeroboámom aj jeho kňažstvom, a tiež meno judského kráľa Joziáša, ktorý to všetko vykoná. Na znamenie uschla Jeroboámovi ruka a oltár sa roztrhol. Všade tam, kde nie je služba postavená na Slove, nie sú Bohom ustanovené úrady, a aj Božia odpoveď vo forme zjavného požehnania a slávy, je bohoslužba nelegitímna a Bohom neprijateľná.

Ak je táto udalosť principiálna, pozrime sa v skratke na jednotlivé body tejto apostázie:

• Odtrhnutie sa od miesta, ktoré schválil Boh, v tomto prípade Jeruzalem, ale v novozákonnom ponímaní hlavne odtrhnutie sa od židovských koreňov.
• Vytvorenie náboženských sakrálnych predmetov cieľom priameho, alebo aj nepriameho uctievania Boha.
• Vedomé klamanie. Ako sme už spomenuli, Jeroboám mal strach, že ľud pôjde na legitímnu bohoslužbu, preto povedal o teľatách, že sú bohovia, ktorí ich vyviedli z Egypta, čo bola vedomá a cielená lož. Apostázia sa nezaobíde bez náboženských lží. Napríklad aj veľkňazi a im blízky kruh náboženských vodcov v čase Krista vedome klamali a popierali vzkriesenie napriek tomu, že očití svedkovia boli nestranní, objektívni (rímski vojaci).
• Vybudoval inštitúciu a kňažstvo z jemu lojálnych sluhov bez duchovných a morálnych kvalít. Leviti predstavovali také kňažstvo, o ktorom sa Boh rozhodol, že ich službu bude prijímať, preto aj keď Boží obľúbenec Dávid viezol truhlu zmluvy do Jeruzalema, Uza zomrel, lebo sa dotkol archy. Až po troch mesiacoch Dávid zo Zákona pochopil, že truhlu môžu nosiť iba Leviti.
• Vymyslenie rôznych sviatkov prekrývajúcich a nahradzujúcich Bohom ustanovené slávnosti, ktoré na rozdiel od tých vymyslených majú hlbokú vnútornú podstatu a zmysel.

Brzda apostázie - Eliáš a Elizeus

Vďaka Jeroboámovi sa Izrael vydal na rýchlu cestu klesania. Vidíme kráľa za kráľom, ako hrubo prekračujú Zákon a striedanie dynastií, ktoré sa cez vraždenie dostávajú k moci. Napriek veľkému duchovno-morálnemu pádu Boh dáva ešte povstať nezvyčajným charizmatickým osobám ako sú Eliáš a Elizeus. To je v čase izraelského kráľa Achaba, ktorý k hriechom svojich otcov pridal to, že si vzal za ženu Jezábel, dcéru Etbála, sidonského kráľa. Táto, vďaka svojim schopnostiam a naučeným praktikám z rodičovského domu, zaviedla Izrael do rôznych kultov, a tiež sa obklopila dvornou smotánkou skladajúcou sa z baálových prorokov. Tieto udalosti nielenže priviedli Izrael na duchovnú púšť, ale prejavili sa aj fyzicky - dlhotrvajúcim suchom a hospodárskou krízou. Eliáš ani napriek svojmu karmelskému víťazstvu, kde sa cez neho manifestovala Božia moc, nedokázal odvrátiť apostáziu. Spätná reakcia od Jezábel mala takú silu, že dostala Eliáša do stavu ochromenia a vyčerpanosti. Iba anjelské navštívenie znovu navrátilo Eliášovi energiu, že odišiel na vrch Horeb. Aj keď po ňom Elizeus slúžil v dvojnásobnom pomazaní a Jehu zlikvidoval Jezábel, stav pádu Izraela sa na určitý čas zabrzdil, ale neodvrátil sa.

Asýrske a babylonské zajatie ako následok apostázie

Izrael ďalej išiel svojou cestou, na čo Boh reagoval odkazmi prostredníctvom prorokov Izaiáša, Hozeáša a Ámosa. Ponaučením pre nich bol príbeh Jonáša, ktorý kázal v Ninive - v hlavnom meste asýrskej ríše, ktoré sa na jeho kázeň obrátilo od hriechu. Tým Boh poukázal na to, že ak poslúchnu hlas proroka, dá im milosť: „Počujte, nebesia, pozoruj ušami, zem, lebo Hospodin hovorí: Synov som vychoval a vyvýšil, ale oni zradne odpadli odo mňa. Vôl zná svojho hospodára a osol jasle svojho pána; Izrael nezná, môj ľud neporozumieva. Beda hriešnemu národu, ľudu, obťaženému neprávosťou, semenu zlostníkov, porušeným synom!“ (Izaiáš 1:2-4) To bola výstraha od Izaiáša pre severné kráľovstvo, ale nepripustili, že by to Boh myslel vážne a v roku 722 pred Kristom bol Izrael odvlečený do zajatia.

Judsko stihol podobný osud, keď počas kraľovania Mannasesa pretiekla Božia trpezlivosť a Boh vypovedal nezvrátiteľný súd - zajatie Babylonom. Takže obidva súdy, asýrske aj babylonské zajatie, boli dôsledkom apostázie, vzbury, odvrátenia sa od Slova.

ZJAVENÁ SLÁVA V ÚVODE KRESŤANSTVA

Ak budeme sledovať úvod Nového zákona, t.j. narodenie Ježiša Krista, jeho verejnú službu, zmŕtvychvstanie, nanebovstúpenie a zrod novozákonnej cirkvi, objektívne musíme konštatovať významné pôsobenie Božej moci a zjavenia Božej slávy. To vidíme už pri úvodných okolnostiach Ježišovho narodenia. V evanjeliách čítame o niekoľkých návštevách silnej anjelskej bytosti Gabriela, najprv u Zachariáša, otca Jána Krstiteľa, potom v Nazarete pri Márii. Pri narodení Mesiáša tiež čítame o zjavení sa Božích anjelov a Božej slávy.

Začiatok verejnej služby Ježiša Nazaretského bol tiež v tom, že po krste naňho zostúpil Svätý Duch, išiel na púšť plný Ducha a vrátil sa po pôste v moci Ducha. V Nazarete na úvod vyhlásil Iz 61:1-4 Duch Pánov je na mne. Ďalej sa dej točí, okrem zápisov o vyučovaniach, okolo udalostí spojených s divmi a zázrakmi. Božia moc prúdila v nevídanej miere a počas druhej galilejskej služby sa stačilo dotknúť lemu Ježišovho rúcha a každý bol uzdravený. Celé davy žasli nad neuveriteľnými udalosťami, ako bolo uzdravenie slepých, chromých, malomocných, či rozmnoženie chlebov. Pritom učeníci zažili, ako majster chodí po mori a traja z nich aj premenenie na vrchu. Peter to opisuje takto: „Lebo dostanúc od Boha Otca česť a slávu, keď sa zniesla na neho velebná sláva taký hlas: Toto je ten môj milovaný Syn, v ktorom sa mne zaľúbilo. A ten hlas, ktorý sa zniesol z neba, sme my počuli, keď sme s ním boli na tom svätom vrchu.“ (2 Petrov list 1:17-18)

Takže, učeníci aj ľud mali zjavenie Božej moci a slávy. Samotné premenenie na vrchu malo byť potvrdením služby a posilnením pred ukrižovaním. Nakoniec, aj vzkriesenie bolo, slovami Pavla, vypôsobené Božou slávou. „Pohrobení sme tedy s ním skrze krst v smrť, aby sme, ako Kristus vstal z mŕtvych slávou Otcovou, tak aj my chodili v novote života.“ (Rimanom 6:4)

Od Letníc k apostatickej cirkvi

Po vzkriesení a nanebovstúpení prišla na rad cirkev, ktorá sa tiež zrodila z Božej moci, keď na Letnice zostúpil Svätý Duch a začala služba novozákonnej cirkvi pod pomazaním Svätého Ducha, ktorý sa mocne pohyboval v ranej cirkvi a bol súčasťou ich kresťanskej skúsenosti. Napríklad, pri prebudení v Samárii, za Filipa, boli poslaní Peter a Ján s úlohou modliť sa za novouverivších, aby prijali Svätého Ducha, čo sa prejavilo rovnako ako na Letnice v Jeruzaleme, hovorením v jazykoch a prorokovaním. Neskôr čítame o Pavlovej misii, že keď prišiel do Efezu a našiel hŕstku učeníkov, ako na prvú vec sa ich opýtal, či prijali Svätého Ducha, na čo mu odpovedali, že ani nepočuli, že existuje (Sk 19:1-2). Preto je nesprávne stavať do ilegality charizmatické hnutie a vyzdvihovať, že apoštolmi skončilo obdobie zázrakov. Samotní apoštoli učili: „A Peter im povedal: Čiňte pokánie, a nech sa pokrstí jeden každý z vás na meno Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov, a dostanete dar Svätého Ducha. Lebo vám patrí to zasľúbenie a vašim deťom a všetkým na široko-ďaleko, ktorých- a koľkýchkoľvek si povolá Pán, náš Boh.“ (Skutky 2:38-39) Lenže už v počiatkoch začali nastupovať sily, ktoré mali snahu znehodnotiť, pokriviť prácu Ducha, a tak vytlačiť hybnú silu viery. Bol to napríklad už v spomínanom samárskom prebudení Šimon mág, ktorý si za peniaze chcel kúpiť pomazanie. Potom aj v Galácii vidíme vážne zneistenia veriacich cez také vyučovania, ktoré vytláčajú biblickú vieru a moc Ducha. Pavel napríklad upozornil Korinťanov, že jeho služba a kázanie neboli postavené na vonkajšej uhladenosti, rétorických schopnostiach, ale v dôkaze Ducha a moci, aby ich viera nebola postavená v ľudskej múdrosti, ale v moci Božej. (1Kor 2:4-5)

Kresťanstvo sa pôsobením apoštolov veľmi rýchlo šírilo po celej Rímskej ríši. Imperium Romanum postupne dostávalo novú náboženskú tvár, i keď cesta k tomu bola veľmi tŕnistá. Vznikali nové zbory, okrem Palestíny v Malej Ázii, v Sýrii. Kresťanstvo začalo prenikať do Arménie, Mezopotámie, kde sa centrom stala Edessa, keď sa kráľ Abgar v roku 200 stal kresťanom. Cirkev prenikla až k hornému Eufratu. Vznikali zbory v Egypte, v severnej Afrike, v Galii, Itálii, Španielsku, pri Dunaji, Rýne i v Británii. Miestodržiteľ Plínius ml. písal cisárovi Trajánovi r. 110: „Nákaza tejto povery sa rozšírila nielen v mestách a dedinách, ale aj v celom šírom okolí. Chrámy (nie kresťanské) sú temer prázdne...“ Na kresťanstvo sa obracali ľudia z rôznych spoločenských vrstiev. Vznikali zbory po mestách, aj na vidieku. Keď nastalo prvé všeobecné prenasledovanie kresťanov, Tertulián okolo roku 200 napísal: „Sme včerajší, ale už sme naplnili všetko, čo je vaše: mestá, ostrovy, pevnosti a slobodné mestá, zhromaždenia, rady i vojenské tábory, cisársky palác i fórum. Nechali sme vám už len (vaše) chrámy.“

To, že Božia moc a sláva naďalej boli prítomné v cirkvi aj po apoštoloch v druhom a treťom storočí, sa dozvedáme od Irenea (140-202), učeníka Polykarpovho, ktorý píše: „Tí, ktorí sú naozaj Kristovými učeníkmi a dostávajú od neho milosť, konajú v jeho mene zázraky... Niektorí skutočne a opravdivo vyháňajú démonov s tým, že tí, ktorí sú takto očistení od zlých duchov, často uveria v Krista a pripoja sa k cirkvi. Iní ešte stále uzdravujú nemocných vkladaním rúk a títo sú zdraví... Nie je možné vymenovať počet darov, ktoré cirkev po celom svete dostala od Boha v mene Ježiša Krista, ktorý bol ukrižovaný pod Pontským Pilátom, a ktoré denne používa na dobro pohanov... Ale nič nekoná pomocou vzývania anjelov, popevkami ani inými zlými a zvedavými umeniami, ale nasmerovaním svojich modlitieb k Pánovi, ktorý učinil všetky veci, v čistom, úprimnom a priamom duchu a vzýva meno Pána Ježiša Krista, ktorý zvykol konať zázraky pre dobro ľudstva.“

V diele Proti heréziám Ireneus píše: „...počujeme mnohých bratov v cirkvi, ktorí majú prorocké dary a skrze Ducha hovoria rôznymi jazykmi a vynášajú na svetlo skryté veci ľudí na všeobecné dobro a hlásajú tajomstvá Božie.“

Tiež apologetik Justín Martír, ktorý bol sťatý okolo roku 166, píše: „Mnohí z našich kresťanských mužov vyhnali v mene Ježiša Krista, ktorý bol ukrižovaný pod Pontským Pilátom, bezpočetné množstvo démonov po celom svete a vo vašom meste. Keď všetci ostatní exorcisti a špecialisti na inkantácie a drogy zlyhali, uzdravili ich a ešte stále uzdravujú tým, že zneškodňujú démonov a vyháňajú ich.“

Zvrat nastal vytvorením základov stredovekej ortodoxie za Augustína a Chryzostoma v 4. stor., keď začala cirkev zdôrazňovať pravé učenie pred charizmatickými prejavmi Ducha, na ktoré sa pozerala s nedôverou. Po týchto krokoch sa cirkev začala stále viac spájať so štátom, čo vyvrcholilo za Theodosia Veľkého, ktorý urobil z kresťanstva štátne náboženstvo. Svojím výnosom z roku 380 nariadil, aby jeho podriadení žili v tom náboženstve, ktoré dal ľudu Ríma svätý Peter a jeho vierovyznanie považovali za správne aj vtedajší pápež Damasus a alexandrijský biskup Peter. Teda každý mal veriť v zmysle apoštolského vyznania viery. Kto mal toto vyznanie mohol niesť označenie ´katolícky kresťan´. Každý iný bol bludár, blázon a bez rozumu a ich zbory nemôžu niesť meno eklézia. Naznačil, že takýchto bude trestať.

Politický vplyv kléru začal rásť zvýhodneniami za Konštantína Veľkého. Stále viac sa začal zjednocovať s politickou mocou, až sa vytvoril cezaropapizmus. Na základe Ambrózovho pravidla, že cisárovo miesto nie je nad cirkvou, ale v cirkvi, sa pápežská moc priamo nikdy nepodvolila štátu, ale naopak, začala ovplyvňovať politiku až do takej miery, že v 10. až 11. stor. si cirkev začala podrobovať európskych panovníkov.

V štvrtom storočí už na ,,profesionálnej“ úrovni došlo k základným odklonom od biblického učenia cez významných teológov tej doby, ako boli Ambróz, Augustín či Hieroným.

Ambróz vypracoval teológiu krstu detí, bol silne protižidovský. Tiež bol jedným z hlavných súdobých ctiteľov Márie, ktorú nazval Bohorodičkou, matkou všetkých vykúpených a tvrdil, že zostala navždy pannou. Bol protagonistom uctievania anjelov a mŕtvych. Vypracoval nebiblickú teológiu o očistci.

Augustín rozšíril teológiu o krste detí, napriek tomu, že aj on, aj Ambróz boli pokrstení ako dospelí. Zaviedol nové chápanie Desatora, kde prvé a druhé prikázanie zlúčil a desiate rozdelil na dve, aby zostalo desať prikázaní. Rozšíril kanón o 7 deuterokanonických kníh a snažil sa teologicky ospravedlniť násilné šírenie viery, čím poslúžil neskoršej inkvizícii. Okrem toho on aj Ambróz vpustili do kresťanstva myšlienky filozofov. Toto a neskoršie vtiahnutie pohanstva pod zámienkou kresťanskej terminológie vyprodukovalo nový synkretizmus, ktorý dokonal babylonské zajatie cirkvi.

V tomto apostatickom stave cirkev viac-menej zostala do dnešných dní, čím vznikla tzv. smilná cirkev. Vytratila sa duchovná aj morálna sila. Zapredávala sa svetu pre moc, vplyv a bohatstvo. To sa nazýva sobášenie so svetom. Preto prichádzali znovu a znovu rôzne hnutia, ktoré sa snažili navrátiť cirkev do pôvodného stavu. Avšak celoplošne sa nepodarilo cirkev reformovať, preto mnohí, ktorí pochádzali z tradičného pozadia, museli kvôli Božiemu slovu opustiť pôvodnú cirkev, ktorá bola hlboko v apostázii a založiť nové spoločenstvá. Súčasťou apostázie bola aj násilná rekatolizácia, ktorá mala za cieľ na území, kde vznikli nové spoločenstvá, veriacich zastaviť, zabrzdiť a zastrašiť reformačné hnutie.

V cirkvi je od počiatku zjavný boj medzi dvoma smermi: biblickým kresťanstvom a náboženstvom, ktoré sa odcudzilo od Slova a ktoré sa opiera o cudzie tradície. Vplyv nebiblických tradícií bol do 4. storočia výrazne odlišný od nasledujúcej doby. Je nepochybné, že ešte pred Konštantínom Veľkým boli v cirkvi rôzne bludné učenia, ktoré si získali množstvo stúpencov. Tieto dva smery mali však rovnocenné spoločenské postavenie a pravidelne dochádzalo k tomu, že biblické postoje získavali víťazstvo. Dokonca aj prenasledovanie malo tento efekt, lebo sa znižoval počet nominálnych kresťanov, a tým nastávalo zníženie ich vplyvu. Po tom, čo sa kresťanstvo stalo štátnym náboženstvom, došlo v cirkvi k tomu, že boli zavrhnuté viaceré biblické tradície, ktoré boli zmenené za také nebiblické novoty, ktoré do tej doby boli nanajvýš na periférii cirkvi. Neskôr boli tieto novoty ustanovené za neodvolateľné sväté tradície a za bludárov vyhlásení tí, ktorí sa chceli vrátiť k biblickej tradícii.

Dôvody apostázie

Apostázia má svoj dôvod, príčinu, prečo jednotlivec alebo spoločenstvo odstúpi od Boha. V tejto časti sa budeme zaoberať jej jednotlivými príčinami.

Odpadnutie od Slova

Už v Genesis vidíme, že jednou z hlavných príčin zlyhania Adama a Evy bolo spochybnenie autority a pravdivosti Božieho výroku, Jeho Slova. Diabol spochybnil Božie tvrdenie, že ľudia zomrú, ak okúsia zakázané ovocie. Druhou vecou bolo zdiskreditovanie Božej osoby a za tretie vtiahnutie do zlej žiadosti. Božie slovo ako morálno-duchovná sila má schopnosť udržiavať svet, a aj život kresťana na dráhe spasenia. Práve pokus o vychýlenie z tohto statusu má za následok odpadnutie. „Ale sa bojím, aby snáď tak, ako čo had zviedol Evu svojou chytrosťou, neporušili sa tiež nejako vaše mysle a neodvrátili od prostoty a čistoty oproti Kristovi.“ (2Korinťanom 11:3) Tu Pavel poukazuje na vnútorný počiatok apostázie a to, že prišlo porušenie mysle, zmena svetonázoru, vnímania reality, biblického videnia právd, čo malo za následok odvrátenie od zbožnosti a pád.

Tu je potrebné si uvedomiť, že aj farizejstvo, ktoré vo svojich počiatkoch bolo hnutím horlivosti sa pretransformovalo k nominalite, čo znamená, že síce malo vonkajšiu formu, ale vnútorne - srdcom bolo ďaleko od Boha. Toto je jeden z počiatkov apostázie. Preto je nesmierne dôležité nestratiť srdce pre hriech alebo viditeľné veci. „A tí na skale sú takí, ktorí, keď počujú, prijímajú slovo s radosťou, ale tí nemajú koreňa, ktorí veria do času a včas pokušenia odpadajú.“ (Lukáš 8:13)

Hriech ako príčina

Podľa učenia Nového zákona je zrejmé, že človek je otrokom, sluhom hriechu. Po obrátení k Bohu a odvrátení sa od hriechu má nasledovník Krista za úlohu zmeniť svoj životný štýl na taký, ktorý vyhovuje duchovno-morálnym hodnotám Písma. Veľmi jasným príkladom je príbeh zo Skutkov, keď Pavol do noci vyučuje Slovo a na okne zaspí Eutychus a vypadne. Okno predstavuje perifériu zboru a výhľad do sveta. Cez pozeranie sa do sveta príde zmalátnenie duchovného stavu, duchovný spánok a nakoniec odpadnutie. Podobnú vec vidíme aj pri Lótovej žene, na ktorú upozorňoval aj Ježiš v kontexte so stratením svojej duše pre svet a jeho hodnoty. „Lebo Démas ma opustil zamilujúc si terajší svet a išiel do Tesaloniky.“ (2Timoteovi 4:10) Takže, aj pri Démasovi môžeme hovoriť o apostázii.

Apoštol Ján upozorňuje veriacich vo svojom prvom liste na milovanie sveta, lebo ak láska k vonkajším, pominuteľným veciam zachváti srdce, človek stratí vierou nadobudnutý kontakt s Božím kráľovstvom. Práve srdce je tou krehkou vzácnou vecou, ktorú treba strážiť nadovšetko. Ak sa hriech dostane do srdca, len veľmi ťažko sa človek vyhne pádu. „Hľaďte, bratia, aby snáď nebolo v niekom z vás zlé a neverné srdce, ktoré by odstupovalo od živého Boha.“ (Židom 3:12)

Veľkou pascou sa v Starej zmluve stali ilegálne sexuálne vzťahy. Desaťtisíce mužov padli na púšti pre Madiánky. Samson stratil svoje pomazanie pre Delilu. Dávidovo kráľovstvo zasiahla kríza po jeho cudzoložstve s Batšebou. Šalamún odpadol pre množstvo žien a ich vplyv na jeho duchovný stav. Podľa historických prameňov židovstvo v intertestamentálnej dobe (obdobie medzi posledným prorokom Starej zmluvy Malachiášom a Novou zmluvou, cca rok 300 pred Kr. až 0) prešlo veľkou krízou kvôli helenizácii.

Práve červená mágia (čarovanie a vábenie v sexuálnej oblasti) je a bude jednou z najväčších pák apostázie v posledných dobách. O takých, ktorí sa po obrátení vrátia k starým hriechom Písmo hanlivo hovorí: „Lebo ak poznaním Pána a Spasiteľa Ježiša Krista boli unikli poškvrnám sveta a boli nimi zase sa zapletúc premožení, tak sú im posledné veci horšie ako prvé. Lebo by im bolo lepšie bývalo nepoznať cestu spravodlivosti ako poznavším odvrátiť sa od vydaného.“ (2Petrov 2:20-21)

Učenia spôsobujúce odpadnutie od viery a chariziem

„Ale Duch hovorí výslovne, že v neskorších časoch odstúpia niektorí od viery, ktorí budú počúvať bludných duchov a učenia démonov.“ (1Timoteovi 4:1) Tretím dôvodom, príčinou apostázie, sú rôzne zavádzajúce učenia, ktoré sa možno aj nevinne odkláňajú od podstatných vecí, a iné, ktoré radikálne idú proti charizmám. Medzi tie radikálne smery patrí priame pohanenie služby Svätého Ducha tak, ako to vidíme v evanjeliách, keď farizeji z Jeruzalema prišli do Galiley a tvrdili, že služba oslobodzovania, ktorá sa deje pri Nazaretskom, nie je nič iné ako čierna mágia. Takéto a im podobné výroky dokážu nielen zneistiť veriacich, ale nezrelých kresťanov úplne odtrhnúť od spoločenstva ekklézie (cirkvi), a tým pádom aj od vzťahu s Kristom. Umierneným smerom je saducejský - intelektuálny výsmech z nadprirodzena. Popritom jeden z najostrejších listov, ktoré kedy apoštol Pavel napísal, je list Galaťanom, pričom podstatou jeho rozhorčenia boli také učenia, ktoré odvádzali ľudí od viery a darov Svätého Ducha. „Len to by som chcel zvedieť od vás, či zo skutkov zákona ste dostali Ducha či z počutia viery? Či ste tak nerozumní? Započnúc Duchom teraz telom dokonávate? Či ste tak mnoho nadarmo trpeli? Akže aj nadarmo! Nuž teda ten, ktorý vám dáva Ducha a činí medzi vami divy, či to činí zo skutkov zákona a či z počutia viery?“ (Galaťanom 3:2-5)

Pavol považoval vieru z počúvania Slova a prejavy divov za niečo samozrejmé, nie za doplnok, ale za súčasť znovuzrodenia.

Učenie Jezábel a postoj Nikolaitov (Zj 2) tiež spadajú do tejto kategórie príčin odpadnutia. Sú to falošní služobníci, ktorí nie sú Bohom povolaní, pomazaní, preto ani nemôžu mať výsledky, ktoré si vyžaduje napr. apoštolský úrad. Za služobný dar nie je možné niekoho odhlasovať. K tomu je potrebný Boží výber a uschopnenie.

Petrove kázne tiež spájali pokánie s darom Svätého Ducha. Aj návšteva samarského prebudenia za Filipa, keď ako základnú vec Peter s Jánom považujú krst Duchom, svedčí o neodmysliteľnosti živej viery a chariziem. Samotnú službu Ježiša Krista Peter hodnotí takto: „O Ježišovi z Nazareta, ako ho pomazal Boh Svätým Duchom a mocou, ktorý prešiel zem dobre činiac a uzdravujúc všetkých, ktorí boli premožení od diabla a držaní v jeho moci, pretože bol s ním Boh.“ (Skutky 10:38)

Telesnosť, zákonníctvo a odpadlíctvo sa prejaví nakoniec vo forme rôznych kliatieb. Jeremiáš opisuje stav, ak sa Boží ľud začne spoliehať na telesné, duševné kresťanstvo. „Takto hovorí Hospodin: Zlorečený muž, ktorý sa nadeje na človeka a kladie telo za svoje rameno, a jeho srdce odstupuje od Hospodina! A bude ako vres na púšti a neuvidí, keď príde dobré, ale bude obývať vypálené miesta na púšti, slatinnú zem a takú, v ktorej sa nebýva.“ (Jeremiáš 17:5-6) Tu vidíme následok vypadnutia spod vplyvu Božieho Ducha. Neplodnosť, ponurosť, sklamanie. Takmer všetky hnutia, ktoré kedy mali v kresťanstve nejakú dôležitosť, môžu vystopovať svoj pôvod v mocnom, nadprirodzenom diele Božej milosti a Božieho Ducha, a predsa dnes väčšina z nich nekladie dôraz na Božiu milosť a moc Ducha Svätého. Znovu sa začali spoliehať na to najlepšie, čo môžu dosiahnuť svojím úsilím. Nepozorovane, ale isto sa odklonili srdcom od Hospodina. Možno dosiahli náboženské a intelektuálne uznanie, ale stratili Božiu priazeň. Povýšiť ľudské schopnosti na miesto Božej milosti, znamená vyzdvihnúť telesné nad duchovné. To sa prejaví na niekoľkých rovinách. Teológia bude vyvýšená nad zjavenie, intelektuálne vzdelanie nad budovanie charakteru, psychológia nad rozlišovanie. Cirkevné programy ďalej zaujmú miesto vedenia Svätým Duchom, nadprirodzenú moc nahradí rétorika, chodenie vo viere nahradí logické uvažovanie, lásku nahradia zákony. Pavol o tomto jave píše už v liste Galaťanom a pýta sa, kto ich omámil, očaroval, zaklial. Práve na toto bol Pavol veľmi citlivý, lebo si uvedomoval, že tým odrežú aj Božie spasiteľské dielo, ktoré sa prijíma vierou v Božiu milosť.

Učenie Jezábel a postoj Nikolaitov tiež spadajú do tejto kategórie príčin odpadnutia

Urážka a pohoršenie

Štvrtým bodom, prečo niektorí odpadnú, je nevysporiadanie sa s urazenosťou a pohoršením. Grécky výraz pre slovo pohoršiť pochádza zo slova skandalon, čo v pôvodine označovalo časť pasce, do ktorej sa umiestňovala návnada. Vyjadruje kladenie pasce s návnadou inému do cesty. „A vtedy sa pohoršia mnohí a budú jedni druhých zrádzať a jedni druhých nenávidieť.“ (Mt 24:10) Tu sa hovorí, že nejde o ojedinelú záležitosť, ale mnohí padnú do pasce pohoršenia. Urážka vie zatarasiť, zablokovať osobnosť a je potom ťažké sa z toho oslobodiť. „Brat, urazený neverou, vzdoruje viac ako silné mesto, a zvady sú ako závora hradu.“ (Príslovia 18:19) V tom môžu byť dokonca aj krivdy, na ktoré by sa človek mohol právom rozhorčiť. Pavol na to dáva liek: Ak by aj došlo k vážnym krivdám, je dôležité, aby to neprerástlo a nestal sa z toho súdny precedens. Treba vedieť vytrpieť aj krivdu a zniesť škodu.

Ďalším z dôvodov urazenia sa v zbore môže byť závisť. Keď niekoho Boh požehná, veľmi záleží na tom, ako sa k tomu postavia ostatní. V prípade Kaina sa vec dostala tak ďaleko, že zabil svojho brata Ábela.

Nedocenenie môže byť tiež jedným z dôvodov. To vidíme u Achítofela, ktorý kvôli tomu, že sa neurobilo podľa jeho rady, sa tak urazil, že to nevedel zniesť a obesil sa.

Práca démonov a samotný pôvodca apostázie

Jedným zo základných vplyvov a príčin apostázie je činnosť neviditeľných duchov - démonov. Podstatu tejto apostatickej činnosti opisuje Ježiš v Matúšovi 12: „Ale keď vyjde nečistý duch z človeka, chodí po miestach, kde nieto vody, hľadajúc odpočinutie a nenachádza, vtedy hovorí: Navrátim sa do svojho domu, odkiaľ som vyšiel. A keď príde, nájde prázdny, vymetený a vyzdobený; vtedy ide a pojme so sebou sedem iných duchov, horších ako je sám, a vojdúc prebývajú tam, a posledné veci toho človeka bývajú horšie ako prvé. Tak sa stane i tomuto zlému pokoleniu.“ (Matúš 12:43-45)

Dá sa konštatovať, že tu ide o tých démonov, ktorí už boli vyhnaní z človeka a nenašli ďalšie uplatnenie v inom ,,dome“. Majú tendenciu sa vrátiť, to znamená, že čas od času idú skontrolovať bývalé bydlisko, či nie je voľné, alebo je nestrážené. Ak ho nájdu v takom stave, tak nielenže ho znova obsadia, ale pritiahnu so sebou siedmich horších. Výsledkom je potom to, že kresťan upadne do ešte horších hriechov ako pred obrátením. Je to tzv. plán „B“. Ak sa nepodarilo zabrániť človeku, aby sa obrátil, tak sa démoni snažia sťažiť jeho nasledovanie Krista, v horšom prípade, ako sme už spomenuli, úplne ho odvrátiť od viery a znemožniť. Preto má služba oslobodzovania svoje opodstatnenie aj v živote kresťanov.

V spojitosti s činnosťou démonov je nutné pozrieť sa na pôvod apostázie. Tak ako pri hriechu sa odhaľuje to, že prvotný hriech nespáchal človek, ale udial sa pred stvorením v nebi, prostredníctvom osoby archanjela Lucifera, ktorý sa spreneveril a dostal sa do ilegálneho postoja pýchy, čím sa v ňom počal hriech. Takisto môžeme hovoriť o prvej osobe, ktorá vypadla z Božej dokonalej vôle, od Božej slávy, a stala sa odpadlou. Je to práve Helel ben Šachar, Syn rannej zory, v latinčine prekladané ako Lucifer, po páde diabol. Cieľom jeho pokušenia v raji bolo, aby zviedol človeka k prekročeniu Bohom určených hraníc a dostal ho do toho istého stavu apostázie, v akom sa nachádzal on sám, ba ešte do horšieho stavu, lebo si podmanil človeka ako otroka.

Odstúpenie od služobných darov

Piatym dôvodom apostázie je opustenie služobných darov. Služobný dar má podľa listu Efežanom niekoľko zásadných úloh v rámci cirkvi, ktoré nevie naplniť radový veriaci, čo ako by bol úprimný.

V Starom zákone vidíme predobrazy služobných darov ako boli Abrahám, Mojžiš, Samuel alebo Dávid. V príbehu Abraháma a Lóta (1Moj 13) plasticky vidíme následky odtrhnutia sa od služobného daru, ktorý má zjavenie. Po tom, ako Lót chodí s Abrahámom, príde aj na neho veľké požehnanie. Obidvaja majú veľmi početné stáda, čo spôsobovalo napätie a hádky medzi ich pastiermi. Abrahám navrhuje Lótovi, aby radšej odišiel a dá mu možnosť výberu. Lót sa rozhodne pre úrodné údolie neďaleko Sodomy. Po odchode od Abraháma sa Lót stále viac približuje k Sodome, až sa nakoniec do nej presťahuje. Potom sa z Nového zákona dozvedáme, že bola trápená jeho duša v Sodome a dokonca sa dostal do zajatia, keď bola Sodoma vo vojne. Neutešený je aj záver Lótovho života. Najprv jeho žena neuposlúchne anjelsky príkaz a obzrie sa do Sodomy, keď je ničená, čo spôsobilo, že skamenela na soľný stĺp. Nakoniec dcéry opijú otca a ležia s ním. To bol tragický koniec. Vzhľadom k tomu, že Lót nevlastnil Božie zasľúbenia a zjavenie o Bohu, mal aj na úkor vlastného majetku zostať v blízkosti Abraháma.

V tomto prípade išlo pravdepodobne o nevedomosť a nerozhodnosť Lóta, ale okrem toho existujú aj radikálnejšie a nebezpečnejšie kroky odtrhnutia sa od služobností. Napríklad Mojžiš predstavuje charizmatického vodcu, pastiera. Počas putovania po púšti viackrát povstala vzbura, ktorá mala deštruktívny dopad hlavne na jej iniciátorov.

V Novom zákone je zdôraznené odtrhnutie spôsobené Diotrefom. Počiatkom 2. storočia začal úpadok cirkvi a začína sa objavovať samozvanosť. Diotrefes by pravdepodobne dosiahol svoje, keby tomu nezabránila Jánova autorita. Neskôr sa to niektorým podarilo, lebo sa nestretli s tak silným apoštolským odporom.

Služobné dary od Boha dostanú pomazanie, ktoré má zachovávajúcu silu.

Lótov pád môžeme nazvať principiálnym.
Má nasledujúce črty:

• oddelenie sa od daru služobnosti
• Lót sa vyberie zlým smerom
• stráca duchovnú silu, a preto ho začne stále viac vťahovať Sodoma
• začne bývať v Sodome, čo má deštruktívny vplyv na manželku a deti
• stáva sa zajatcom a pomoc vie dostať iba zvonku, od Abraháma
• opäť žije v Sodome až do jej zničenia
• rozpad rodiny a bezbožnosť detí

 

Odpadnutie od živého uctievania a služby

Odpadnutie na osobnej alebo aj spoločenskej úrovni sa prejaví zanechaním srdečného uctievania a neochotou slúžiť Bohu. Znudenosť a apatia voči Božej práci nasvedčujú tomu, že stav srdca je nevyhovujúci. Práve srdce tu zohráva kľúčovú úlohu, lebo ak srdce zachvátia rôzne mánie, falošné idey, či hriech, človek sa odcudzí radostným chválam a túžbe slúžiť a zaoberá sa sám sebou. To je najzrejmejšie vidieť v Laodicejskom zbore. „Znám tvoje skutky, že nie si ani studený ani horúci. Bárs by si bol studený alebo horúci! Takto, že si vlažný, ani studený ani horúci, vypľujem ťa zo svojich úst. Lebo hovoríš: Som bohatý a zbohatol som a nepotrebujem nikoho, a nevieš, že si ty biedny i mizerný na poľutovanie i chudobný i slepý i nahý.“ (Zjavenie 3:15-17) To je stav sebauspokojeného, egocentrického človeka, ktorého najväčšou tragédiou je, že je v stave sebaoklamania. Jeho postoj: nepotrebujem nikoho, nepotrebujem zbor, kázané slovo, obecenstvo. To je stav, o ktorom Boh povedal, že je biedny, mizerný. „Lebo od veku si lámala svoje jarmo a trhala si svoje povrazy a vravela si: Nebudem slúžiť.“ (Jeremiáš 2:20) „Hovoríte: Márna vec je slúžiť Bohu, a jaký vraj z toho zisk, keď budeme strážiť jeho stráž? Alebo keď budeme chodiť čierno pred Hospodinom Zástupov?“ (Malachiáš 3:14) Takí, čo vo svojom srdci zvlažnejú, stanú sa povrchnými, nominálnymi, nemajú záujem o Božie veci.

Zásadným výrokom v Novej zmluve, čo sa týka odpadnutia od uctievania, je výrok z listu Rimanom: „Pretože poznajúc Boha neoslavovali ho ako Boha ani mu neďakovali, ale zmárniveli vo svojich myšlienkach, a zatemnilo sa ich nerozumné srdce, hovoriac o sebe, že sú múdri, stali sa bláznami a zamenili slávu neporušiteľného Boha za podobnosť obrazu porušiteľného človeka i vtákov i štvornohých tvorov i zemeplazov.“ (Rimanom 1:21-23) Veľmi dôležitým je aj výrok z Matúša 4:10: „Vtedy mu povedal Ježiš: Odíď, satane, lebo je napísané: Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jemu samému budeš svätoslúžiť!“ V Rimanoch je poukázané hlavne na zlyhanie z ľudskej strany. V Matúšovi Pán odpovedá diablovi ako tomu, ktorý ho chcel odtrhnúť od klaňania sa Bohu a svätoslužby.

Vplyv apostatov

Medzi veľké príčiny odpadnutia patrí aj vplyv takých ľudí, ktorí sa už dostali pod apostáziu. Najmarkantnejšie to vidíme pri dedičnom hriechu, keď predstaviteľ človeka - Adam, priviedol svojich potomkov do stavu bez Božej priazne a slávy.

Veľkými príkladmi tejto príčiny sú aj spomínaní vodcovia Izraela, ktorí mali veľký vplyv na to, v akom stave bol ľud. V Skutkoch apoštolských je príbeh o osobe Barjezusa, ktorý odťahoval prokonzula Sergia Pavla od viery, počas prvej misijnej cesty apoštola Pavla.

Medzi veľké príčiny odpadnutia patrí aj vplyv ľudí, ktorí sa už dostali pod apostáziu

„A prosím vás, bratia, žeby ste mali pozor na tých, ktorí robia rôznice a pohoršenia na odpor učeniu, ktorému ste sa vy naučili, a stráňte sa ich. Lebo takí ľudia neslúžia nášmu Pánu Ježišu Kristovi, ale svojmu vlastnému bruchu a dobrými a peknými rečami zvádzajú srdcia tých, ktorí nemyslia na zlé.“ (Rimanom 16:17-18) Mnohokrát takéto osoby nevystupujú priamo ako odpadlíci, aj keď nimi sú. Ohovoria zbor, vodcov, popíšu všetky chyby, čím neupevnených a prostých pohoršia. Popritom práve Peter o nich tvrdí, že majú problémy s hriechmi. Viacerí z nich odídu zo zborov preto, lebo nechcú činiť pokánie a opustiť hriech. Niektorí z takýchto apostatov sú aj vylúčení pre svoju bezbožnosť, čo im dá materiál na ,,právoplatnú“ urážku a ohováranie. Používajú svojské techniky - pekné a dobré reči. Uhladeným, lichotiacim spôsobom získajú na svoju stranu novoobráteného človeka a dostanú ho pod svoj vplyv. Pravdepodobne práve takéto osoby vypôsobili v Efeze odtrhnutie od služobného daru apoštola Pavla.

Návrat späť

Je veľkou otázkou, či je možný návrat späť a obnovenie sa. Božie slovo nám dáva nádej na možnosť návratu z apostázie tým, že sa človek obráti a učiní pokánie. Existujú však viaceré stupne toho, ako hlboko je človek v odpadnutí. Napríklad, márnotratný syn si vedel po čase uvedomiť svoju katastrofálnu až beznádejnú situáciu a mal ešte schopnosť sa rozhodnúť vo svojom srdci, že sa vráti k otcovi. To mu zachránilo život. Príbeh končí šťastne, keď ho otec znovu prijíma za syna. To je stav apostázie, keď odpadnutý človek nájde v sebe ešte toľko duchaprítomnosti a zdravého rozumu, vidí neutešené okolnosti a záver svojho životného štýlu, zbadá sa a navráti sa k Bohu.

Ťažší prípad ako tento vidíme v inom Ježišovom podobenstve, kde opisuje muža, ktorý išiel z Jeruzalema do Jericha. Na ceste ho prepadnú lotri, ktorí ho takmer zabijú. Len vďaka Samaritánovi, ktorý sa nad ním zľutuje, jeho život nevyhasne na ceste, ale je privedený do hostinca, kde sa o neho postarajú. Jeruzalem tu predstavuje Božiu prítomnosť a Jericho miesto prekliatia a odpadnutia. Tento muž sa sám rozhodol odísť z miesta požehnania, ale po prepade je závislý od cudzej pomoci. Takisto sa môžu niektorí dostať do tak hlbokého duchovného spánku, že je nutná pastoračná, a aj modlitebná pomoc zvonka.

Treťou skupinou sú osoby, ktoré tak hlboko padli, že sa už v žiadnom prípade nevedia a hlavne nechcú obrátiť. O tom píše list Židom. „Lebo keď dobrovoľne hrešíme po prijatí známosti pravdy, nepozostáva už viacej obeti za hriechy, ale akési strašné očakávanie súdu a prudká pálivosť ohňa, ktorý má žrať protivníkov.“ (Židom 10:26)

Na prvom mieste tu ide o ľudí, ktorí v období Antikrista prijmú na seba znamenie šelmy. To vypôsobí v ich osobnosti tak hrubé deformácie, že nebudú mať už šancu učiniť pokánie a dostanú sa do stavu ako aj padlí anjeli, pre ktorých nie je možné odpustenie a cesta späť. Avšak tento verš hovorí aj o tých, čo pre vedomé hriechy, aj po viacerých výstrahách nechcú činiť pokánie, zatvrdia sa, čím sa v ich svedomí vypáli znamenie a dostanú sa navždy mimo Božej milosti. Veľká cena sa platí za nepoučiteľnosť a svojhlavosť. Povzbudením sú pre nás verše z Ezechiela, ktoré hovoria o tom, že Boh nemá záľubu v smrti človeka. „Či mám azda záľubu v smrti bezbožného, hovorí Pán Hospodin, či azda nie v tom, aby sa odvrátil od svojich ciest a žil?“ (Ezechiel 18:23)

Ako sa dá vyvarovať apostázii

Nasledovanie a učeníctvo

„Tak sa totiž patrilo Jemu, kvôli ktorému je všetko a skrze ktorého všetko, aby po privedení mnohých synov do slávy aj Pôvodcu ich spasenia za cenu utrpení urobil dokonalým.“ (Židom 2:10) Ježiš ako Veľvodca nás dovádza do Božej slávy. Na prvom mieste ide o Nebeské kráľovstvo, ale aj tu na zemi je Jeho vôľou, aby učeníci žili v Božej sláve, nie v odpadnutí, apostázii na púšti.

„Vtedy povedal Ježiš svojim učeníkom: Ak chce niekto prísť za mnou, nech zaprie sám seba a vezme svoj kríž a ide za mnou! Lebo ten, kto by chcel zachrániť svoju dušu, stratí ju, a kto by pre mňa stratil svoju dušu, nájde ju. Lebo čože to osoží človekovi, keby získal hoci aj celý svet a svoju dušu utratil? Alebo aké výmenné dá človek za svoju dušu?“ (Matúš 16:24-26) Takže, v prvom rade je dôležité v sebe obnovovať vôľu, nasledovať Pána. To motivuje pozornosť človeka, aby stále zostal bdelý v duchu, zvážil hodnoty, ciele a zmysel života. Počas životných problémov, starostí, zhonu vie práve táto otázka zapadnúť prachom, vyblednúť, z čoho môže prísť vlažnosť, apatia voči duchovným pravdám a skutočnostiam. K nasledovaniu je potrebná vytrvalosť a trpezlivosť.

Okrem učeníctva a priameho nasledovania Pána, je dôležité zapojiť sa aj do učeníckeho vzťahu v rámci cirkvi. Len tak vie človek chodiť vo svetle, že je pred druhými vykazateľný.

Jeden z hlavných dôvodov tohto nasledovania je veľká schopnosť človeka oklamať sám seba. Aj v Laodicejskom zbore rozmýšľali presne takto: Nikoho nepotrebujem, som v poriadku, všetko zvládnem, spolieham len na seba. Božia odpoveď bola viac než tvrdá: Žili v sebaklame. Okrem toho, že to má osobný profit pre učeníka, jeho osobnosť, schopnosti, zohráva učeníctvo veľkú rolu v odovzdaní a zachovaní pomazania. Najzrejmejšie to vidíme pri Elizeovi, ktorý vďaka učeníctvu získal dvojnásobnú mieru Ducha. Pomazanie je veľmi vzácne. Ak niekoho Boh pomaže, je najlepšie, keď je okolo neho okruh učeníkov, ktorí dokážu niesť, rozvinúť, a tiež odovzdať toto pomazanie ďalej.

Duchovne aktívny život

Pre veriacich v posledných dobách je zásadná duchovná aktivita, nielen občasná, ale dlhodobá. Je nutné mať dlhodobú víziu a vedomie druhého príchodu Ježiša Krista. V podstate, keď Ježiš v 25. kap. Matúša rozpráva o hrivnách, hovorí o pasivite služobníka, ktorý skryje svoju hrivnu, za čo ho Pán pokarhá a vyhodí ho do tmy.

Duchovná aktivita má teda dve roviny. Jednou je osobná zbožnosť a druhou je budovanie tela Kristovho. K tej prvej patria hlavne odporúčania, ktoré odzneli pre Laodicejský zbor ako kroky k náprave:

1. Učiň pokánie
2. Rozhorli sa
3. Kúp si odo mňa v ohni preskúšané. zlato - viera
4. Biele šaty, aby si nebol nahý - skutky viery
5. Pomaž si oči kolýriovou masťou - t. j. pomazanie Ducha Svätého

 

1. Učiň pokánie

Okrem toho pokánia, ktoré sme spomínali v súvislosti s Veľkým návratom, má pokánie nezastupiteľnú úlohu aj v každodennom živote veriaceho. Po obrátení dostane človek večný život, ale duša potrebuje následne potom premenu, o ktorej hovorí Pavel v liste Rimanom. Jakub tiež hovorí o tom, aby sme prijímali Slovo, ktoré má moc spasiť našu dušu. Duša je v mnohých oblastiach deformovaná, znečistená, preto musí byť oslobodzovaná a očisťovaná. Práve pokánie, podľa gréckeho originálu metanoia, znamená zmenu mysle. To je celoživotný proces. Bez tejto činnosti, ktorá musí byť uvedomelá, nie je možné, aby kresťan „dobehol beh“. „Ale Ježiš mu povedal: Nikto položivší svoju ruku na pluh a obzerajúci sa naspäť nie je súci do kráľovstva Božieho.“ (Lukáš 9:62) Pokánie udržuje pozornosť na správnej ceste, pohľadom dopredu, a nie obzeraním sa za starým životom.

2. Rozhorli sa

V biblickom ponímaní rozhorlenie sa je zapojenie duševných, telesných a duchovných schopností na maximálny výkon, dokonca za hranicu možností. Horlivý človek sa neuspokojí s daným stavom, ale chce dosahovať vyššie ciele. Mnohokrát sa svetskí ľudia vedia zapáliť za svoje nepodstatné, márne ciele viac ako veriaci za večné ciele. Sám Boh je osoba s touto vlastnosťou. „Hospodin vyjde ako hrdina, ako muž boja zobudí svoju horlivosť; bude kričať, áno, revať, vrhne sa na svojich nepriateľov a zmôže ich ako junák.“ (Izaiáš 42:13)

V tomto je dôležité ponaučenie, že je možné zobudiť v sebe horlivosť. Preto Pán laodicejským kresťanom hovorí - rozhorlite sa. Takže, je na každom, či sa rozhorlí, zapojí svoju silu, schopnosti, danosti s cieľom napredovania Božieho diela. „A dobre je horliť v dobrom vždycky, a nielen vtedy, keď som prítomný u vás.“ (Galatským 4:18)

3. Viera

Posilňovanie viery má v tomto období zvlášť dôležitú funkciu, lebo svetský svetonázor sa opiera o evolúciu a materializmus. Ježiš povedal Márii, nech len verí a uvidí Božiu slávu. To bolo konkrétne, živé slovo od Pána, ktoré vzbudilo nadprirodzenú vieru. Na zachovanie živej viery je potrebné prijímať Božie rémy (výroky). Vtedy je viera efektívna. Veriť znamená očakávať, že Boh uskutoční svoju vôľu v mojom živote. Keďže je na zemi jedna časť vecí pod vplyvom zlých anjelov, viera je zároveň aj bojom, lebo medzi vierou a videním môžu byť priebežne protiklady.

4. Skutky viery

Sem patria také činnosti ako sú modlitba, evanjelizácia, praktické služby v rámci zboru, dávanie a pod. Pre víťazstvo nad apostáziou je potrebný duchovný boj, ako nevyhnutná súčasť modlitebného života. Ako sme spomínali v príčinách apostázie, že ju okrem iného spôsobujú aj démoni, potom duchovný boj musí byť súčasťou osobného aj zborového života. V aktívnom modlitebnom živote je nezanedbateľný aj pôst. Ježiš hovorí v Markovi 9:29 o tom, že úspešná duchovná služba sa nezaobíde bez modlitby a pôstu. Aj na obnovenie sa v Pánovi má pôst veľký vplyv. Izaiáš hovorí o tom, že ak je pôst podľa pravidiel, má z toho človek veľký prospech. „Vtedy vypukne tvoje svetlo ako ranná zora, a tvoje zdravie rýchle vypučí, a tvoja spravodlivosť pôjde pred tebou, a sláva Hospodinova ťa uzavrie ako zadná stráž.“ (Izaiáš 58:8)

Ďalším skutkom viery je evanjelizovanie. Aj to je jedným zo znamení posledných dôb. Evanjelizovanie bude prebiehať na celosvetovej úrovni.

5. Pomazanie Ducha

Ďalším krokom a nápravou z vlažnosti a apostázie je pomazať si oči kolýriom, čo predstavuje pomazanie Svätého Ducha. Práve osoba Svätého Ducha dokáže uschopniť veriaceho k tomu, aby sa aj napriek útlaku doby, starostiam alebo osobným ťažkostiam dokázal obnoviť a ďalej nasledoval Pána. Akonáhle zo zborov dlhodobo odíde pomazanie, Božia prítomnosť a sláva, ľudia zostanú vyslabnutí, bez radosti a utlačení ako Lót v Sodome. „A tak podobne i Duch spolu pomáha našim slabostiam. Lebo toho, čo by sme sa mali modliť, ako sa patrí, nevieme; ale sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychaniami.“ (Rimanom 8:26)

Teda, následne po znovuzrodení, je takou duchovnou skúsenosťou napĺňanie sa Svätým Duchom, v priebehu ktorého veriaci dostane podiel z aktívneho prejavenia sa Božieho pomazania. Takto sa stane schopný udržania trvalého, priebežného spojenia so Svätým Duchom, ktorý sa potom stane „životom“, existenčným prostredím človeka. A zároveň ho urobí schopným konať Božiu prácu, vykonať skutky na základe Božej vôle a v neposlednom rade vyvinie v človeku Kristov charakter.

Odpustenie a chodenie v láske

Ak hovoríme o vyvarovaní sa apostázie a o chodení v Božej vôli, nie je možné vynechať dve veci, a to je odpustenie a láska. V podstate vychladnutie v láske (Mat 24:12) vypôsobí neodpustenie pre zranenia a krivdy na nás spáchané. Preto aj v „Otčenáši“, ako príklade každodennej modlitby, Ježiš učí o potrebe každodenného odpúšťania.

Peter na otázku, koľkokrát má odpustiť bratovi, tiež dostal veľmi zarážajúcu odpoveď, že až do sedemdesiatsedemkrát. Toto je nemožné zvládnuť len psychicky, preto v otázke odpustenia zohráva veľkú úlohu Svätý Duch, ktorý dáva silu, aby sa ľudia vedeli oslobodiť od príčin a následkov zranení. Ich srdce je potešené a vedia odpustiť. Dokonca, Ježiš učí, že ani my nedostaneme odpustenie, ak neodpustíme. Po odpustení vie prísť zmierenie a obnovenie sa v láske. Práve táto druhá časť, chodenie v láske bude určujúcim momentom úspechu kresťana v poslednej dobe. Na prvom mieste máme na mysli obnovenie sa v láske voči Bohu a jeho Slovu. „Kto má moje prikázania a ostríha ich, to je ten, kto ma miluje; a ten, kto mňa miluje, bude milovaný od môjho Otca, i ja ho budem milovať a zjavím mu seba.“ (Ján 14:21) To prinesie aj do horizontálnych vzťahov pokoj a milosť. Apoštol Ján venuje problematike lásky a pôsobeniu ducha Antikrista takmer celú epištolu. Zdôrazňuje hlavne súvislosť medzi horizontálnymi vzťahmi a vzťahom s Bohom. Láska k bratom je jedným z dôkazov obrátenia. „My vieme, že sme prešli zo smrti do života, lebo milujeme bratov. Ten, kto nemiluje brata, zostáva v smrti.“ (1Ján 3:14 )

Na inom mieste dáva Peter ako cieľ milovanie bratstva. Aj v Pavlových listoch vystupuje pojem láska ako najdôležitejšia. Pavol hovorí o láske ako spojive (spájajúci faktor) k dokonalosti. Dokonca hovorí v trinástej kapitole prvého listu Korinťanom, že láska je dôležitou súčasťou viery. Už spomínaný verš z prvého listu Jána tiež prízvukuje, že ak niekto nemiluje blížneho, v podstate nemiluje ani Boha. Ján ešte vysvetľuje, že poznávacím znamením pre nás, či sme prešli zo smrti do života, je milovanie bratstva. V odpustení hrá srdce veľmi dôležitú úlohu. Je pravdou, že odpustenie treba začať vôľou, no musí sa ukončiť, vyvrcholiť srdcom.

Záver

„Ale kto zotrvá až do konca, ten bude spasený.“ (Matúš 24:13) Na záver je potrebné poukázať to, že veci ešte nie sú uzavreté. Nie je hneď o všetkom rozhodnuté, a preto nie sme determinovaní a máme slobodnú voľbu. Podobenstvo v Matúšovi 25, ktoré opisuje múdre a hlúpe panny, poukazuje na pomer, že až polovica veriacich bude mať účasť na vytrhnutí a polovica nie. Avšak v podobenstve o hrivnách v tej istej kapitole sú počty iné. Z troch iba jeden je vyhodený do tmy. Takže nie polovica, ale iba jedna tretina zostane v neuspokojivom, nedostatočnom stave. K tomu, aby sa človek naozaj oslobodil od apostázie, musí zapojiť všetky sily.

Zdroj informácií:

ROHÁČEK, Jozef: Svätá Biblia, Banská Bystrica, Slovenská biblická spoločnosť, 1998.
PRACH, Václav: Řecko-český slovník, Vyšehrad, 1998.
DOUGLAS, J.D.: Nový Biblický slovník, Návrat domů, Praha ,1996.
HAJDUK, Andrej: Všeobecné cirkevné dejiny, Bratislava. Univerzita Komenského, 1999.
HANES, Pavel: Dejiny kresťanstva, Banská Bystrica. TRIAN, 1998.
NORTH, B. James: Dejiny církve, Praha, Návrat domů, 2001.
KULCSÁR, Arpád: Historie církve od IV. století, Budapešť, Akadémia sv. Pavla.
NÉMETH, Šándor: Eschatológia, Budapešť, Akadémia sv. Pavla, 2005.
NÉMETH, Šándor: Kristológia II, Budapešť, Akadémia sv. Pavla.
NÉMETH, Šándor: Učenie o cirkvi II. Budapešť. Akadémia sv. Pavla, 1991/92.
PRINCE, Derek: Požehnanie alebo prekliatie. Praha, Šípek, 1994.
BEVERE, John: Satanova návnada . Bratislava. Slovo života, 2005.
SURJÁNYJ, Csaba: Fundamentálna teológia II. Budapešť. Akadémia sv. Pavla, 2003.