Proti obrom

Ak chceme porozumieť tomu, čo stojí pred nami, musíme vedieť, kde sa vlastne nachádzame. Stav dejín spásy môžeme rozpoznať na základe biblických proroctiev.

Dve veľké znamenia

Ježiš vymenováva množstvo znamení, ktoré budú predchádzať ukončenie súčasného svetového obdobia. Tieto môžeme vidieť všade vôkol nás už dnes. Vyzdvihuje však jednu zvláštnu udalosť, o ktorej tvrdí, že táto predznamená bezprostredný začiatok konca. „A toto evanjelium kráľovstva bude hlásané po celom svete na svedectvo všetkým národom, a vtedy príde koniec.“ (Mt 24:14) Na vlastné oči môžeme vidieť, že naplnenie tohto javu sa už začalo pred niekoľkými storočiami, ale ešte neskončilo.

Kým sa predchádzajúci jav viaže k cirkvi, existuje ešte iný dôkaz, ktorý poukazuje na blížiaci sa koniec vekov, ktorý sa viaže k druhému Božiemu ľudu - Izraelu. Poukazuje na to množstvo starozmluvných aj novozmluvných proroctiev (Ez 36,18-29, Mt 24,32-33, Rim 11,25-27), že ich navrátenie do zeme ich otcov bude tiež bezprostredným javom ukončenia svetového obdobia. Udalosti spojené s týmto, vníma každý ako absolútne epicentrum svetovej politiky. Tieto dva javy v súčasnosti jednoznačne poukazujú na to, že svetové obdobie, či už za niekoľko rokov alebo desaťročí, bude ukončené uprostred vážnej svetovej krízy, čo nám Písmo zjavuje podrobne.

Preto je bytostne dôležité, aby bol každý triezvo uvažujúci človek pripravený preklenúť tieto udalosti. Bude to možné výlučne skrze splnenie podmienok „programu úniku“ na základe Božieho slova. Pre tých, ktorí majú otvorené uši, je znovu aktuálne vyhlásenie Jána Krstiteľa a Ježiša Krista: „... a hovoril: Naplnil sa čas a priblížilo sa Kráľovstvo Božie. Čiňte pokánie a verte evanjelium!“ (Mk 1:15) Prvé miesto v rebríčku hodnôt každého kresťana musí zaujať splnenie tohto životne dôležitého Božieho poslania daného cirkvi.

Dve veľké zasľúbenia

Cirkev obdržala dve zasľúbenia plné sily a moci, ktoré sa vzťahujú k udalostiam posledných čias. Jedno z nich hovorí, že sa cirkev postaví pred Ježiša Krista v dokonalej svätosti, morálne a duchovne bezchybná. „Vy, muži, milujte svoje ženy, ako aj Kristus miloval cirkev a vydal sám seba za ňu, aby ju posvätil, očistiac ju kúpeľom vody, slovom, aby si ju postavil pred seba slávnu, cirkev, nemajúcu škvrny alebo vrásky alebo niečoho takého, ale aby bola svätá a bezvadná.“ (Ef 5,25-27) Niet pochýb o naplnení tohoto zasľúbenia, lebo je absolútne nemožné, aby Boh v čomkoľvek zlyhal. Pravdaže, po dvetisíc ročnej histórii kresťanstva nám to znie presne tak, ako neplodnému - už takmer storočnému - Abrahámovi, Bohom niekoľkokrát pripomenuté zasľúbenie: „Budeš mať syna.“ Keď to počul pred dvadsiatimi piatimi rokmi po prvýkrát, bolo to ešte ako-tak uveriteľné - veď vtedy bola neplodná iba Sára - hoci už aj vtedy bol nutný zázrak. Odvtedy sa však stav neustále zhoršoval, lebo veď teraz nebol schopný splodiť dieťa ani on sám. Abrahám padol na zem od smiechu, keď počul „humorné“ pripomenutie Božieho sľubu. Aj Sára sa tomu zasmiala. Po roku sa im narodil prvý spoločný syn Izák (smiech). Bohu nie je nič nemožné. Druhé zasľúbenie dané cirkvi, vzťahujúce sa k posledným časom, je obsiahnuté tiež v spomenutom verši: nielen bezvadní, svätí a čistí sa postavíme pred Pánovu tvár, ale aj v sláve. Lebo sláva je viac než duchovno-morálna čistota. Je v tom obsiahnuté aj to, že cirkev úspešne naplní svoju úlohu. Táto úloha je Veľkým poslaním cirkvi: „A tak iďte, čiňte učeníkmi všetky národy, krstiac ich v meno Otca i Syna i Svätého Ducha, učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skonania sveta. Amen.“ (Mt 28:19-20) A to, čo budeme musieť ešte dokončiť v poslednej vlne je to, čo sme už raz spomenuli: „A toto evanjelium kráľovstva bude hlásané po celom svete na svedectvo všetkým národom, a vtedy príde koniec.“ Toto evanjelium - hovorí Ježiš - čiže to, ktoré hlásal On. Toto čisté, novozmluvné evanjelium musí cirkev hlásať vierohodne so silou Ducha Svätého, v znameniach a zázrakoch - a to, všetkým národom. Isto sa to podarí! Je možné, že vzhliadnuc k realite, nás znovu napadá príbeh Abraháma a Izáka ... A navyše na toto všetko už niet ani dosť času ...

Dva národy - v súčasnosti

Tieto dva Božie národy budú vo večnosti spojené v jedno. V súčasnosti však kráčajú Izrael a cirkev súbežne ako dvaja „nezmieriteľní kamaráti“. Človek má často pocit, akoby sa s „telesným Izraelom“ dialo to isté na viditeľnej - fyzickej úrovni ako s cirkvou s „duchovným Izraelom“. Napríklad, pokiaľ Izrael žil vo svojej domovine a stál Chrám, zatiaľ sa prebudenie prehnalo v sile, čistote a sláve nezadržateľne celou Rímskou ríšou. Dva roky po mučeníckej smrti Petra a Pavla však vypukla židovská vojna a po štyroch rokoch bol zborený Chrám, o tri roky neskôr sa začalo dvetisíc ročné Veľké rozptýlenie. Paralelne s týmito udalosťami sa cirkev spohanštila, postupne upadala do modlárstva, okultizmu a rôznych iných hriechov. Praví kresťania boli prenasledovaní v stredoveku oficiálnou štátnou cirkvou ako kacíri.

V čase, keď Židia žili ďaleko od svojej domoviny, pod útlakom cudzích národov, sa toto isté dialo s pravými kresťanmi v duchovno-morálnom zmysle. Naša „domovina“ - prítomnosť Ducha Svätého - zmizla, a aj tí najoddanejší ho zažívali len vo veľmi výnimočných prípadoch. Zároveň s prielomom reformácie začalo židovstvo vychádzať z getta - stali sa rovnoprávnymi občanmi. Protentantizmus sa rozmáhal hlavne v zámorí. Sionizmus sa prakticky začal v tom istom čase ako vyliatie Ducha Svätého v letničných hnutiach. Takto oba Božie národy nastúpili spiatočnú cestu domov v minulom storočí: židovstvo do Izraela, praví kresťania do prítomnosti Ducha Svätého. Oba národy sa pohli s obrovskou dynamikou napriek nepriateľským silám, a tak z absolútnej menšiny dosiahli úžasné prielomy. Po znovuzaložení izraelského štátu sa v letnično-charizmatickom hnutí prevalili vlny uzdravujúcich prebudení v masových merítkach, s nebývalým množstvom zázrakov. V roku 1967, keď bol zaujatý Jeruzalem, akoby sa na okamih tieto dva Božie národy navzájom dotkli: spoločné rozpoznanie proroctiev im dalo novú nádej a elán do budúcnosti. Takže súbežnosť bola znovu a znovu dokázateľná.

Ale čo sa deje s týmito dvomi národmi dnes? Keď sa pozrieme na Izrael dnes, vidíme náš vlastný neviditeľný duchovný boj, tak ako to vidieť vo viditeľnom fyzickom prevedení? Možno trochu áno.

Silnejúci islamský fašizmus sa až do dnešného dňa nevie uspokojiť s existenciou izraelského štátu. So štátnym súhlasom rozvinutý terorizmus, ktorý je citeľný po celom svete, s vypätím všetkých svojich síl bojuje proti existencii malého židovského štátu - čiže proti naplneniu Božích zasľúbení. Denne sme svedkami neustáleho boja Židov o život v Svätej zemi. A toto veru nie je ani trochu jednoduchý zápas. V čase, keď píšem tieto riadky, izraelská armáda bojuje proti niektorým vlastným občanom, aby ich vysťahovali z pásma Gazy, aby tak odovzdali zo strategických dôvodov Palestínčanom túto zem, ktorá bola daná Izraelu skrze Mojžiša. Irán sa tvrdošijne pripravuje na výrobu atómových zbraní. A koľko len dnes prebehlo teroristických výbuchov - neviem ani spočítať - a to všetko kvôli Izraelu. Útoky zvonku spôsobujú trápenie vnútri. Niektorí rabíni z kruhov kabaly vyslovili smrteľné kliatby na izraelských štátnikov. Tradicionálny judaizmus „vymyslený“ v diaspore nevie správne posúdiť problémy židovského štátu. Židovská mládež v počte asi tridsaťtisíc ročne vycestuje do Indie, aby vyhľadala guruov kvôli duchovným zážitkom. Ruskí Židia, ktorí sa vracali do Izraela začiatkom 90-tych rokov, priniesli do krajiny aj postkomunistické správanie, ktoré je aj nám dobre známe: mafia, drogy, prostitúcia.

Staršia oddaná sionistická generácia pomaly vymiera. Sionizmus ako taký je veľmi napádaný a otázkou zostáva, ako sa podarí odovzdať mladým ľuďom tú vieru, ktorá je v tomto boji otázkou existencie a záchrany života. Aj v diasporach je citeľný cynizmus a rozčarovanie, hoci v prípade vážneho ohrozenia predsa len väčšina bude vedieť, kde je jej miesto.

Matka, ktorej deti chodia do jednej a tej istej školy, ráno čo ráno posiela každé dieťa iným autobusom, aby ak by vybuchol jeden, neprišla o všetky svoje deti. Štát, v ktorom je nutná viera k tomu, aby sa v ňom vôbec oplatilo žiť. Celý svet nadáva Židom do fašistov kvôli vybudovaniu ochranného múru pred teroristami. Izrael zápasí za svoje fyzické, duševné aj duchovné prežitie. Tlak proti nim sa neustále stupňuje - až po hranicu únosnosti - ba až za ňu.

No napriek tomu, vždy znovu a znovu, vytryskne nevysvetliteľná radosť, viera a sila. Božia prítomnosť akoby potajomky podopiera tých, ktorí žijú podľa Jeho vôle.

A čo vidíme v cirkvi? Zástupcovia euro-amerického kresťanského sveta, žijúci v blahobyte, strhujú davy charizmatických kresťanov k tomu, aby koketovali s katolíckou ekuménou, zavrhujúc základné hodnoty protestantizmu. Už tak radikálne neodsudzujú modlárstvo a uctievanie cudzích bohov.

Veľa toho počujeme aj o hriechoch v oblasti materiálnej a sexuálnej. Prebudenie v týchto oblastiach stagnuje. To evanjelium, ktoré sa hlása dnes, je už len sotva vierohodné a zlučiteľné s tým, ktoré hlásal Ježiš. Z krajín, v ktorých kresťanstvo nebolo nejak zvlášť udomácnené, dostávame lepšie správy. Priamo pred našimi očami sa plnia proroctvá, vzťahujúce sa k cirkvi posledných dôb, a tieto, žiaľ, nie vždy predostierajú pred nás pozitívne javy, pritom nám poskytujú aj jasné cesty k získaniu víťazstiev: Mt 24:9-14, Mt 25:1-30, Mt 13:24-43, 2 Tim 3:1-9, Zj 3:14-22 atď.

Cirkev, ani ľudstvo ako také, ešte stále nenašli riešenie na výzvy a pokušenia, ktoré sú prítomné vo veľkých merítkach najmä za posledných dvadsať rokov, ako sú napríklad: internet, televízia, mobilné telefóny, mediálna-komunikačná revolúcia. Tak trochu poľahčujúcou okolnosťou pre nás je to, že sú to zmeny, ktoré sú najmasívnejšie a najrýchlejšie v celej histórii ľudstva. Apoštol Ján v liste do Laodicey vymenúva javy, vzťahujúce sa na toto obdobie, ako sú: vlažnosť, nepodriadenosť, vzbura voči autoritám, sebaklamy, duchovná ospalosť, zmaterializovanie, morálne kompromisy, apostázia a pod. Všetky tieto javy sa snažia preraziť do cirkvi - a to sme ani zďaleka nevymenovali všetky. Nuž, keď sa prebudíme z blaženého, presnejšie zo zdanlivo blaženého - eurooptimistckého sna a otvoríme oči svojho ducha, vidíme cirkev, podobne ako Izrael, v tvrdom boji (a bude sa to stupňovať) s duchovnými silami. No neupadnime do zúfalstva, hoci je toto všetko pravda, stojí za nami nadprirodzená Božia pomoc, milosť a opora.

Prítomnosť a budúcnosť

Keď teda porovnáme spomenuté ťažkosti so zasľúbeniami, čiže s tou nádejou, že cirkev sa raz - o niekoľko rokov, či desaťročí - postaví pred tvárou Ježiša Krista bezúhonná, čistá, hlásajúca evanjelium všetkým národom vierohodne v sile a v sláve, tak vnímame nie malé napätia medzi prítomnosťou a budúcnosťou. Možno sa aj zasmejeme, ako kedysi storočný Abrahám, no každopádne budeme vnímať, že k tomu, aby sa to naplnilo či už v cirkvi, alebo na svetovej scéne, budú musieť nutne prebehnúť zmeny a otrasy mimoriadnych rozmerov. Je isté, že pri absolútnej odovzdanosti a vypätí všetkých síl, čo je nesmierne dôležité, bude nevyhnutný aj Boží zásah. Obraz, ktorý sa pred nami predostiera, je podobný tomu, ako sa Izrael blížil k hraniciam zeme zasľúbenej. Zem skutočne oplýva medom a mliekom, jej ovocie je vynikajúce, je to ideálny, šťastný domov - lenže! … nie je prázdny, ale v ňom bývajú nepriatelia, ba čo viac, sú to obri (nefilím - synovia padlých anjelov, okultné, hybridné bytosti), ktoré sú omnoho silnejšie a disponujú veľkou mocou. „Videli sme tam aj obrov, synov Enákových, ktorí sú z obrov, takže sa nám videlo, že sme proti nim ako kobylky, a takými sme sa aj my im videli.“ (4Moj 13:34) Správy o tejto zemi rozdelili starozmluvný Izrael a podobný chaos a problémy to spôsobuje aj v dnešnom Izraeli a v cirkvi. My sa však postavme na stranu Jozuu, Kálefa, Mojžiša a Árona - po boku ľudí ducha. „A Jozua, syn Núnov, a Kálef, syn Jefunneho, z tých, ktorí boli preskúmať zem, roztrhli svoje rúcha a vraveli celej obci synov izraelových a riekli: Zem, ktorou sme prešli, aby sme ju preskúmali, je veľmi, veľmi dobrá zem. Keď sa budeme ľúbiť Hospodinovi, vovedie nás do tej zeme a dá nám ju, zem, ktorá tečie mliekom a medom. Len proti Hospodinovi sa nebúrte, a vy sa nebojte ľudu tej zeme, lebo sú naším chlebom; odišla od nich ich ochrana, ale s nami je Hospodin. Nebojte sa ich!“ (4Moj 14:6-9) Prekvapenia nám spôsobuje to, že zasľúbenia sú síce dané, no nie je možné si ich privlastniť iným spôsobom, než skrze boj. Človek by si myslel, že to, čo mu Boh zasľúbil mu aj automaticky dá bez toho, aby sme museli pre to niečo urobiť. Ale - zem zasľúbená je už obývaná. A čo nám spôsobuje ešte väčší údiv je poznanie, že títo sú nepriateľmi a to silnejší, než sme my, a je ich aj viac.

Ale hlavným odkazom knihy Jozue je toto: musíme ich napadnúť - samozrejme, je tu reč o duchovných nepriateľoch, duchovnom boji a duchovných zbraniach - a Pán bude s nami, a aj z pozície menšiny zvíťazíme. Zhrnúc všetky fakty môžeme konštatovať: ako Izrael, tak Cirkev stojí uprostred obrovských duchovných konfliktov, kde ide priam o život, na prahu zeme zasľúbenej. Satan sústreďuje veľké množstvo svojich bojových čiat na hraniciach ohrozeného územia. Vyvíja čoraz väčšie duchovné, okultné, kultúrne, náboženské, politické, hospodárske tlaky, ba často nás predbehne svojimi aktivitami zabraňujúcimi naplnenie Božích cieľov. Oba Božie národy majú niekedy pocit úplnej bezmocnosti pred nepriateľskými silami. Lenže - to nie je pravda.

Naše zbrane

Boj cirkvi je duchovný, satan - náš nepriateľ je bytosť duchovná, aj naše zbrane sú duchovné. V dvanástej kapitole Zjavenia Jána je Izrael ku koncu vekov pripodobnený k žene v pôrodných bolestiach, pričom pred ňou stojí satan, aby zhltol novorodeniatko - meiaášsku ríšu Izraela. Už-už vidíme v dnešných časoch za správami naplnenie tohoto obrazu. Vtedy, náhle, vypukne duchovný boj, ktorý bude ukončený zvrhnutím satana na zem. Za týmto víťazstvom však stoja ľudia, ktorí používajú duchovné zbrane. „A počul som veľký hlas na nebi, ktorý hovoril: Teraz sa stalo spasenie a moc a kráľovstvo spasením, mocou a kráľovstvom nášho Boha a vláda vládou jeho Krista, lebo je zvrhnutý žalobník našich bratov, ktorý žaloval na nich pred naším Bohom dňom i nocou. A oni zvíťazili nad ním pre krv Baránkovu a pre slovo svojho svedectva a nemilovali svojej duše až do smrti.“ (Zj. 12:10-11)

Spomenuté sú tu tri hlavné duchovné zbrane:

1.) Viera v Ježišovu krv, ktorá bola vyliata za odpustenie našich hriechov a je dostatočná poraziť obvinenia, žaloby a pocity hriešnosti.

2.) Svedectvo - vierohodné kázanie evanjelia

3.) Zapretie seba samého, o čom Ježiš učil, že až do konca.

Nie je náhoda, že satan chce vyraziť z našich rúk práve tieto zbrane. Apoštol Pavol nás v šiestej kapitole listu Efežanom vyučuje o duchovnom boji a duchovných zbraniach. Tu tiež vyzdvihuje tú skutočnosť, že náš boj nie je proti telu a krvi. To znamená, že nebojujeme proti viditeľným, fyzickým nepriateľom, ale na duchovnej úrovni. Náš boj so zlými anjelmi a démonmi prirovnáva k zápaseniu. Charakteristické pre zápasenie je aj to, že sa človek niekedy dostane na zem (pod nepriateľa). Toto nech nás neprekvapuje. A ak si niekedy jedným ramenom na zemi, to druhé si prosím ťa nenechaj pritlačiť. Pod ním je totiž Ježišova ruka, satan ťa nemôže položiť na obe lopatky!

Apoštol Pavol nám popisuje celú Božiu výzbroj, ktorú musíme nosiť! Ako poslednú vyzdvihuje modlitbu každého času, každú jej formu, za každého svätého, všetkou vytrvanlivosťou. Štyrikrát opakuje: každou (všetkou). Na inom mieste píše: „Neprestajne sa modlite,“ (1 Tes 5:17) a Ježiš hovorí: „A povedal im aj podobenstvo na to, že je treba vždycky sa modliť a neustávať.“ (Lk 18:1) Toto je tiež nevyhnutná duchovná zbraň v našom boji.

Napokon chcem pripomenúť Danielov pôst. Daniel na základe Jeremiášovho proroctva pochopil, že žije v poslednom roku zajatia. Väčšina z nás by sa po takomto poznaní prevalila spokojne do kresla so slovami: Aké úžasné! Môžem byť očitým svedkom naplnenia Božích zasľúbení! Daniel však nerozmýšľal telesným spôsobom. Uvedomoval si, že zasľúbenia sa nenapĺňajú automaticky, ale je dôležité za ne bojovať, a iba tak je možné si ich privlastniť. Toto je ťažké pochopiť logickým uvažovaním. Predsa Boh je Všemohúci, načo potrebuje náš zápas, modlitby a pôsty! Ale aj keď nerozumieme, Biblia nám zjavuje, že to takto funguje. Aj keď nerozumieme, aj tak to robme tak ako Daniel. „V prvom roku Dária, syna Ahasverovho, zo semena Médov, ktorý bol učinený kráľom nad kráľovstvom Chaldejov, tedy v prvom roku jeho kraľovania ja Daniel som vyrozumel z kníh počet rokov, o ktorých sa bolo stalo slovo Hospodinovo k prorokovi Jeremiášovi, že sa za ne vyplnia spustošenia Jeruzalema, za sedemdesiat rokov. A obrátil som svoju tvár k Pánu Bohu, aby som ho hľadal modlitbou a pokornými prosbami v pôste, v smútočnom vreci a v popole. A modlil som sa vrúcne Hospodinovi, svojmu Bohu, a vyznával som sa a vravel som: Prosím, ó, Pane, ty silný, veľký a strašný Bože, ktorý zachovávaš zmluvu a milosť tým, ktorí ťa milujú a zachovávajú tvoje prikázania!“ (Dan 9:1-4)

Preklad: Zlata Radnotyová
Zdroj: Nový Exodus, september 2005