Boh, ktorý uzdravuje

Svedectvo Lucie Kováčovej

Volám sa Lucia Kováčová a úvodom by som chcela pozdraviť každého, kto číta toto svedectvo. Moja cesta s Bohom sa začala v roku 2003, keď som sa ako šestnásťročná obrátila. Toto obdobie ako pre teenagera bolo veľmi náročné. Moji rodičia patrili do robotníckej triedy, preto trávili veľa času v práci, a keď k tomu pripíšeme alkohol a výtržnosti, ktorými trpel môj otec, veľa času na prejavy lásky a nehy rodičov k deťom nezostalo. (Dnes viem, že to boli neveriaci ľudia, ktorí svoje problémy riešili po svojom, preto ich rozhodne neodsudzujem! A, mimochodom, dnes máme krásne vzťahy.) No ako dieťa som veľa vecí vnímala inak, preto bolo len otázkou času, kedy sa domáce prostredie podpíše na mojej psychike.

Plná komplexov a pocitu absolútneho neprijatia som počula evanjelium, že Boh ma miluje. Hovorila som si, že aspoň niekto :-) a z celého srdca som si priala zažiť Boží dotyk. Chodila som na internátnu školu, čo moje emócie, že „nezapadám“, ešte znásobilo. Avšak trávila som veľa času čítaním Biblie, a to mi veľmi pomáhalo. Práve Slovo mi dalo základy viery. Ako plynuli roky, prišli nové skúsenosti – niektoré boli dobré, iné nie – ale to je v poriadku, to je normálne. Avšak podstata je tá, že všetko, čím si prechádzame, má na nás vplyv a zanechá to stopu na srdci. Tým, že som dospela, som aj dozrela a aj moje vzťahy nabrali nový rozmer. Vydala som sa, aktívne slúžila v miestnej cirkvi, porodila tri krásne deti a všetko sa zdalo byť fajn. Ale nebolo. To, že sa v našom okolí vystriedajú iní ľudia, zmenia sa povinnosti, zvládneme viac, alebo nás obklopia iné okolnosti, neznamená, že aj naše vnútro je iné, alebo v poriadku. Keď problémom nečelíme, len ich odďaľujeme, naberú na sile a doženú nás. Už som nemala problémy so vzťahmi, čo bola pre mňa veľká vec, ale moje vnútro bolo ubolené. Elegantne som to zamietla pod pokrievku rutiny a nikdy nekončiacich povinností. No práve to spôsobilo, že som prišla o ten najdôležitejší vzťah – vzťah s Bohom. Vo svojom vnútri som vedela, že sa rútim niekam, kam nechcem, ale nevedela som to zastaviť. Bolo to ťažké, zvlášť, keď som mala viacero služieb a vyjsť s „kožou na trh“ nebolo vôbec ľahké. Nakoniec som všetky služby položila a v roku 2015 som s rodinou prišla do cirkvi v Martine. Som veľmi vďačná, že nás prijali. Uplynuli ďalšie dva roky a aj napriek skvelým kázňam a službe vkladania rúk som sa nevedela dostať z toho stavu vnútornej prázdnoty. Bola som zúfalá, obrátená 14 rokov a celé moje chodenie do zboru bola len úbohá formalita. Prestala som veciam rozumieť a už len pri pohľade na Bibliu som mala po nálade. Všetky tie veci, ktoré tam boli napísané, som mohla odrapkať ako básničku, ale vôbec z toho nešiel život, práve naopak, všetko ma usviedčalo, a keď som sa modlila, bolo to síce pekne povedané, aj zakričať som si vedela, ale duchovne tak suché ako rožky na strúhanku (smiech). Verím, že Boh ku mne veľakrát hovoril aj vtedy, ale ja som nebola vstave počuť.

Potom sa začali diať zvláštne veci. Počas troch mesiacov mi narástla na kolene veľká hrča, cca 10 cm. Myslela som si, že je to výrastok, pretože som zhodou okolností na tom mieste už jeden mala, ktorý mi odstránili. Nechcela som to riešiť, lebo som doma mala 2, 4 a 6-ročné dieťa. Predstava, že by som mala mať niekoľko mesiacov barly, bola nereálna. No bolesti sa stupňovali a ja som bola nútená vyhľadať odborníka. Po 1,5 mesiaci, kedy som absolvovala celý rad rôznych vyšetrení, mi bolo oznámené, že mám nádor – chondrosarkóm (v inej správe, že osteosarkóm, avšak idem podľa výsledkov z histológie). Je to veľmi progresívny druh zhubného nádoru, na ktorý neexistuje liečba a zväčša, kým sa príde na to, čo to vlastne pacient má, tak metastázuje skrze krv do pľúc a potom do mozgu. Toto ochorenie expanduje do krvného obehu veľmi rýchlo, už v priebehu niekoľkých týždňov, takže nádej, že by som mala žiť, bola mizivá. Bol máj a povedali mi, že už na Vianoce s deťmi nebudem. Je skvelé, že Boh mal iné plány! Napriek hrozivým prognózam sa vo mne začalo diať niečo nádherné. Po zdrvujúcich informáciách som celé noci hľadala Pána, keďže cez deň som sa venovala rodine. Keď prvú, druhú a ani tretiu noc sa nič nedialo, začalo mi dochádzať, že toto nie je ten druh zlého sna, z ktorého sa zobudíte a všetko je okej. Vnímala som, že ja si už nemôžem dovoliť ten luxus strácať čas a pri pomyslení na moje deti to vo mne vrelo. Ten tlak sa nedal vydržať. Odhodila som všetky zábrany, slušné správanie, „kresťanskú etiku“, falošnú pokoru… rozbliakala som sa na Boha, že kde vôbec je, keď Ho potrebujem a čo si to o sebe vôbec myslí, nechať ma trápiť sa taký dlhý čas! Vykričala som mu všetko, dokonca aj to, že ma tie deti v škole nemali radi (smiech). Potom som z toho, samozrejme, činila pokánie, ale viete, čo sa stalo? Boh ku mne prehovoril, do môjho srdca. Haleluja. Tú vetu nikdy nezabudnem. Povedal mi: „No konečne! Ako môžem niečo naplniť, keď je to plné?“ A ja som bola plná hnevu, veď ako mohol dopustiť nejaké veci v mojom živote, bola som plná sklamania, náboženstva, formalít, ako by mali veci vyzerať a bola som hrdá na seba, ako rozumiem morálke, posudzovala som druhých a bolo toho ešte mnoho. A pritom som nedokázala za posledné roky povedať ľuďom ani evanjelium, jednoducho preto, lebo som ho ani ja sama nežila. Keď sa to zo mňa všetko vylialo, tešila som sa ako malé dieťa. Mala som v hlave toľko otázok, ale v tej chvíli to bolo absolútne nepodstatné, pretože ku mne prehovoril Boh, a to znamená, že o mne vie, že ma fakt pozná a vidí moje problémy. Viete, na Bohu je úžasné, že On sa nepiple v problémoch, On sa o ne nezaujíma. Jeho zaujímajú riešenia, lebo to prináša radosť a prospech Jeho deťom.

Po tomto zážitku som si myslela, že sa ráno zobudím a hrča bude fuč. Na moje prekvapenie tá hrča bola ešte väčšia. Vo vnútri som vedela, že musím ísť na operáciu. Boh nemal problém ma uzdraviť z večera do rána, ale mňa by to nezmenilo. Bola by som šťastná mesiac a možno aj dva, ale pri najbližšom probléme by som bola tam, kde predtým. To, že človek ráta s Božou pomocou, je absolútne správne, ale veľakrát čakáme, že Boh za nás urobí úplne všetko, aj to, čo by sme mohli urobiť my. Pochopila som, že Pán od nás chce aj duchovnú zrelosť a dospelosť, aby sme vedeli vierou premáhať tento svet a problémy s tým spojené. Vedela som, že Boh ma na tejto situácii učí, ako Ho vnímať, ako rozpoznávať Jeho hlas, pristupovať k okolnostiam, ktoré mali ešte len prísť, naučiť sa mu dôverovať, nech to vyzerá akokoľvek a aj keby to trvalo dlhšie, ale hlavne mi ukázal, že ak Ho chcem skutočne spoznávať, tak si musím otvoriť Božie slovo a čítať ho s otvoreným srdcom akoby prvýkrát. Odvtedy Biblia ku mne hovorí. Vďaka Bohu.

Operáciu som úspešne prekonala koncom júla 2017, kedy mi museli zobrať dve tretiny stehennej kosti, koleno, časť píšťaly a polovicu predného svalu. Kosti a kolenný kĺb nahradili 60 cm dlhou titánovou endoprotézou. Nádor mal 14 cm a v tele bol 7–8 mesiacov, čo je šialené, lebo úmrtnosť sa prejavuje už po štyroch mesiacoch, maximálne po pol roku. Boh mi povedal, že má celú očistil, a keď som v decembri toho roku išla na PET vyšetrenie (celotelové CT), počet metastáz bol nulový. Bola som úplne čistá. Taktiež mi povedali, že ak sa nepostavím na nohy po troch mesiacoch, nebudem bez bariel alebo aspoň paličky nikdy chodiť. Ja som nespravila prvé kroky po troch mesiacoch, ale až po štyroch, a to ani neboli kroky, bolo to kolmé státie. Začala som sa báť, ale Pán mi povedal, že sa nemám báť, ale veriť Jeho slovám a že to bude dobré. A ja chodím bez palice a podarilo sa mi už ísť aj na ľahký výstup. Samozrejme, tie obmedzenia tam sú, ale nie je to niečo, na čo sa nedá zvyknúť. Je to proste dobré. Na onko-ortopedickom oddelení v Ružinovskej nemocnici sa na moje svedectvo modlilo modlitbu spasenia cez 10 ľudí (niektorí sú už u Pána) a dotknutí boli mnohí lekári, sestričky a ostatný personál na oddelení v BA, ale aj v Žiline, kde som potom ležala. Viacerí neveriaci lekári priamo tu v martinskej nemocnici vraveli, že už veria, že Boh existuje, lebo inak by som tu nebola. Niektorí plakali, iní objímali, jednoducho preto, že sa nestretli s preživším, ktorý by mal v tele takýto druh nádoru cez sedem mesiacov a nemal žiadne metastázy. Neabsolvovala som žiadne chemoterapie ani ožiare. Maximálne rehabilitáciu a kúpele a porodila som štvrté dieťa, krásneho zdravého chlapčeka, ktorý mal v auguste rok.

•

Boh je verný a skvelý. Som obyčajný človek a v mojom živote je ešte veľa bitevných polí, ktoré treba vybojovať. Ja nie som ničím výnimočná, ale mám výnimočného Boha. Úžasné je, že sa ponúka každému človeku. Táto skúsenosť ma naučila veľa vecí a jednou z nich je, že keď prídu problémy, nie je na mieste otázka: Kde je Boh?, ale kde sme my? Som vďačná Bohu za to, že ma v tom nenechal, a taktiež veľká vďaka patrí aj mojim bratom a sestrám, ktorí za mňa bojovali na modlitbách. Bez nich by to také „ľahké“ nebolo. Je skvelé mať Boha v sebe a cirkev.