Boh sa dokázal, že je živý a pravdivý

Svedectvo manželov Michalecovcov

Robert

Vyrastal som v tradičnej, úplnej slovenskej rodine s dvoma súrodencami – ako najmladší člen rodiny. Moji rodičia boli neveriaci, tak ani mňa neviedli k nejakej viere. Keď som mal asi 15 rokov, spolužiak ma zavolal na zhromaždenie, kde chodili roky aj jeho prarodičia. Povedal mi, že zakaždým po zhromaždení idú na obed a odnesú si kopec darčekov, tak som išiel. Bola to novoapoštolská cirkev z Nemecka. Chodil som tam pravidelne, ale Slovu som veľmi nerozumel, no vždy som sa tešil na tie darčeky a jedlo zadarmo. Navštevoval som toto zhromaždenie skoro dva roky a za tú dobu som bol dvakrát na celosvetovej konferencii v Nemecku, kde všetko pre nás hradila cirkev, čo sa mi veľmi páčilo.

Po ukončení strednej školy som nastúpil na základnú vojenskú službu a pohltilo ma to na 16 rokov. Počas mojej vojenskej služby som bol nasadený do viacerých misií v zahraničí. V rozpätí medzi devätnástym a tridsiatym druhým rokom môjho života som skúsil asi každú zlú vec a nástrahu tohto sveta, ale najviac ma pohltilo striedanie a užívanie si so ženami. Zhruba na dva roky som podľahol aj drogám. Jedného dňa začiatkom decembra v roku 2014 som venčil svoje psy a počas toho sa mi prihovorili dvaja muži. V tej dobe som bol asi päť mesiacov po bojoch v Afganistane doma. Dali mi otázku, že ako vnímam tento svet, toto zlo vo svete a vojny. Odpovedal som, že toho pravého sa pýtate, lebo ja vám môžem o tejto nenávisti a vojnách napísať knihy. A tak sa začal náš rozhovor. Po rozhovore sa ma jeden z tých mužov opýtal, či verím v nejakú väčšiu moc, ako je napríklad Boh. Odpovedal som, že verím v nejakú väčšiu silu, keďže aj počas mojej vojenskej kariéry som sa venoval vo svojom voľnom čase viacerým obchodným činnostiam, a tak som mal niekoľko motivačných kníh prečítaných. A tam sa písalo o sile pozitívneho myslenia, o ďakovaní, o prosbách a že to, čo v živote chceme, to aj vďaka týmto veciam dosiahneme. Aj mi to v živote fungovalo, len problém bol udržať si v tomto svete pozitívne myslenie. Takže som vtedy veril v určitú silu, ktorá vychádzala z vesmíru. Jeden z tých mužov sa ma opýtal, či chcem vedieť a spoznať, čo je to za sila, v ktorú verím a že on mi s tým pomôže. Tak som odpovedal: „Prečo nie?“ Neviem prečo, ale v tej chvíli som mal nutkanie posunúť svoj život ďalej. Vôbec som nebol v tej dobe šťastný, bol som neustále podráždený, nervózny a agresívny – proste nemal som vnútorný pokoj a bol som sám so sebou nespokojný. Aj keď som mal všetko, aj tak som bol vnútorne nešťastný. Poprosil ma, či sa môže za mňa pomodliť a ja som povedal: „Samozrejme.“ Modlitba bola trefná, ako keby mi hovoril z duše a mňa sa zmocnilo šťastie. Vymenil som si so Stanom kontakt a on sa mi po týždni ozval, že je v Martine, či pôjdeme na kávu. Na kávu sme išli a v rozhovoroch pokračovali. Začal sa mi aj on otvárať, ako Boh koná v jeho živote, ako sa ho prvýkrát dotkol Boh a prehovoril k nemu, aj o momente, kedy sa k Bohu obrátil. Vybudovali sme si navzájom veľkú dôveru. Takéto stretnutie pri káve sa zopakovalo ešte asi dvakrát. Potom mi jedného dňa Stano zavolal, že či by som sa s ním išiel pozrieť na jedno zhromaždenie tu v Martine, že je tu jeden významný pastor. Tak zo zvedavosti som išiel na to zhromaždenie, kde kázal Jaroslav Kříž. Po zhromaždení ma Stano zoznámil s Jardom. Keďže Stano o mne už kadečo vedel, podotkol Jardovi, že mám dlhodobé problémy s chrbtom v krížovej oblasti. Moja diagnóza bola: vysunutá a prasknutá platnička. Jardo sa ma opýtal, či verím, že Boh ma dokáže uzdraviť. Odpovedal som, že neviem. Jardo povedal, že ak neodovzdám život Bohu, nič nedokáže v mojom živote Boh urobiť, ale že môžem sa mu odovzdať hneď teraz a môžem byť aj hneď uzdravený. Povedal som si: „Čo môžem stratiť?“ – bolesť ma trápila už asi päť rokov a na operáciu som ísť nechcel. Tak som sa pomodlil modlitbu spasenia, odovzdal som svoj život aj telo Bohu a vyznal som, že verím v Ježiša a že je Syn Boží. Následne sa Jardo začal modliť za moje uzdravenie. Potom na mňa položil ruky a ja som spadol na zem. Bol to nádherný Boží dotyk. Keď som sa postavil, opýtal sa ma, ako sa cítim, že mám urobiť niečo, čo som predtým nemohol. Predklonil som sa a dotkol dlaňami až na zem. Predtým to bolo možné maximálne po kolená. Bolesť bola preč a moja ohybnosť skvelá. Po týždni mi volal Stano, že v Banskej Bystrici je veľká konferencia, že tam môžem svoje obrátenie a vieru v Boha zapečatiť krstom. Nechápal som to, tak mi poslal podklady o vodnom krste. Preštudoval som si to a bol som s tým stotožnený, že to chcem. V Banskej Bystrici som sa dal pokrstiť vo vode a následne som sa naplnil Duchom Svätým. Potom som na konferencii už s radosťou chválil Boha a spieval mu. Zrazu som začal rozumieť aj kázanému Božiemu slovu a začal som pociťovať hlad po Božom slove. Po konferencii som si išiel zapáliť moju tradičnú cigaretku. Po prvom šluku ma začalo „naťahovať“ a skoro som sa povracal. Vtedy mi došlo, že Boh nechce, aby som fajčil a že je to zlé. Od tej chvíle som si viac nezapálil žiadnu cigaretu a nemal som ani nutkanie si zapáliť. Boh ma od tejto závislosti úplne vyslobodil. Po týždni v práci mi kolegovia začali hovoriť, že som iný a je na mne niečo čudné. Potom sme zistili, že ja vôbec nenadávam, ani škaredo nerozprávam, čo predtým, keď som povedal jednu vetu, tak v nej boli tri nadávky, ale teraz vôbec žiadna. To bol ďalší Boží zázrak, z čoho ma Boh vyslobodil bez môjho pričinenia. Takže, Boh hneď na začiatku urobil v mojom živote tri zázraky. Uzdravil ma a zobral moje závislosti a nadávanie z mojich úst – tým sa dokázal, že je živý a pravdivý. Asi po dvoch mesiacoch chodenia do cirkvi v Martine som sa zoznámil s Deniskou, ktorú som si následne asi po troch mesiacoch od nášho zoznámenia zobral za ženu. Ja – ten človek, ktorý mal kopec vzťahov, dlhoročných aj krátkych, ten človek, čo striedal ženy a nechcel v živote o manželstve a deťoch ani počuť, sa po troch mesiacoch zoznamovania oženil. Boh je úžasný. Už dva roky žijeme v šťastnom manželstve. Boh mi dal všetko nové a všetko staré sa v mojom živote pominulo. Ježiš postavil môj život na nových základoch a je to omnoho lepší a šťastnejší život, ako som žil predtým.

Môj život sa zmenil od základu

Denisa

Narodila som sa pred 27 rokmi v Bojniciach. Moja mama sa druhýkrát vydala a narodila som sa jej už k dvom deťom z prvého manželstva. Potom sme sa kvôli práci môjho otca presťahovali do Martina, keď som mala rok. V podstate celý svoj život bývam v turčianskej kotline, kde nás obklopuje krásna príroda. Niekto by povedal, že to tu je balzam na dušu, všade okolo turistické vyžitie, čo je predsa pre väčšinu ľudí relax. Aj ja som tu prežila pár krásnych rokov. S rodičmi a súrodencami sme trávili voľný čas v horách, na rôznych výletoch, môj otec ma viedol k rôznym športom. Keď som trochu vyrástla, začali sa veci meniť a u nás doma zďaleka nevládla harmónia. Otec bol vojak a k tomu si rád vypil, začalo sa prejavovať, že môj brat a sestra nie sú jeho krv, a ja som začala vnímať, ako sa k nim zle správa a terorizuje ich psychicky a niekedy aj fyzicky. Predo mnou sa snažil držať, lebo ma mal veľmi rád ako jeho jediné dieťa. Keď si myslel, že spím, alebo že sa hrám a nevnímam, robil doma peklo a ja som v izbe strašne plakala. Prestal, až keď som ja prišla a hodila som sa mu plačúc do náručia, lebo som to nechápala.

Ešte musím spomenúť silný zážitok, keď som bola asi šesťročná, mala som vysoké horúčky a skončila som v nemocnici, lebo som kolabovala – nevedeli mi ich zraziť doma. Pamätám si moment, ako ležím v nemocnici na chodbe, než ma prišli vôbec prijať a vidím celú situáciu zvrchu ako divák – len pár sekúnd celej situácie a potom mám okno. Zobudila som sa až na izbe po dlhšej dobe na infúziách. Bola som pár sekúnd mimo tela, no neprežila som klinickú smrť, na to som sa pýtala. V tom období všetko začalo... V noci som nemohla spávať, lebo ma niečo neustále dusilo, akoby mi niekto sedel na hrudníku, veľmi som sa začala báť tmy a keď niekto kričal, v momente som plakala. Začala som vidieť tiene, vnímala som, že je pri mne niečo zlé, no nikdy som nič nevidela. Mala som hrozné nočné mory, veľmi som sa bála noci, bývalo mi stále zle, ale lekári nikdy nenašli žiadnu príčinu. Otec bol stále horší, a tak sa mama rozviedla, a on po čase odišiel, no mňa doma začali volať jeho priezviskom a hovoriť, že som úplne ako on. Mama nemala čas, lebo musela živiť tri deti. Začala som byť agresívna, mať problémy v škole, pokúsila som sa niekoľkokrát o samovraždu a vždy som zázračne vyviazla bez následkov. Počula som v hlave akoby svoje vlastné myšlienky, ktoré ma chlácholili, že potom už bude všetko krásne a budem sa mať dobre. Dnes už viem, čo tie hlasy zapríčiňovalo, no vtedy som to nechápala a bolo to veľmi silné. Ako čas išiel, nejako som prežívala, zažila sklamania v láske, lebo som si stále hľadala svojho životného partnera a chcela som byť veľmi milovaná, túžila som po pozornosti. Keď som bola staršia, začala som sa opíjať, fajčiť a vyskúšala všetky druhy rebélie. Mala som depresie a stále sa zamýšľala nad tým, čo sa so mnou stane, keď zomriem. Vedela som, že to nemôže byť koniec a začala som hľadať pravdu v kostole, numerológii, veštení, kyvadle, energiách. Vždy som verila, že existuje nejaká vyššia moc, no moja mama bola, aj je, silná ateistka a k ničomu som nebola vedená. Keď som mala 22 rokov, prežila som veľké sklamanie a opäť som silno pociťovala, aký je tento svet zlý. Vtedy som padla doma na kolená a v zúfalstve kričala na Boha, že chcem už umrieť, že ja tu už nechcem žiť – v tomto hnusnom svete. Vtedy som si spomenula na niekoho z mojej minulosti, s kým som nebola už pár rokov v kontakte a mala som silnú potrebu sa mu ozvať, čo som nechápala, lebo sme sa predsa nebavili. Kontaktovala som toho človeka a on mi odpísal a stretli sme sa. Poznala som ho ako chalana zo sveta, ktorý holdoval alkoholu a barovému životu. Počula som, že sa zmenil a vstúpil do nejakej sekty a že ho tam oženili. Vtedy som bola z toho, ako skončil, veľmi smutná, no ukázalo sa, že to boli len klamstvá ľudí. Strávili sme spolu skoro celý deň vonku a rozprával mi, ako sa mu zmenil život (čo na ňom bolo aj vidno – išlo z neho dobro a pokoj). Rovno mi povedal, že by sa so mnou pravdepodobne nestretol, lebo sme si kedysi obaja veľmi ublížili, a stretol sa so mnou preto, lebo sa za mňa po rokoch jeden večer odhodlal pomodliť a ja som sa mu na druhý deň ozvala. Sila, však? Keď mi hovoril o Bohu a čo sa mu udialo v živote, konečne mi všetko začalo dávať zmysel a veľmi som sa chcela ísť pozrieť do zboru, o ktorom mi hovoril, tak som sa hneď spýtala, kde a kedy mám prísť.

Prišla som ešte do starej budovy a pamätám si, ako som vošla. Hrala hudba, všetci sa radovali, skackali na slová: „Na Božie slovo, ktoré pravdou je, ja vstanem a budem stáť.“ Dodnes si to presne pamätám. Cítila som, že som doma a odvtedy navštevujem zbor, začala som meniť svoj život, dala sa pokrstiť (až po krste odišli nočné mory a strach). Pochopila som, že Boh ma totálne miluje a v mene Ježiš je mocná zbraň. Spoznala som ľudí, čo sú mi teraz ako vlastná rodina. Už sa viac nebojím a nemám depresie. Môj život sa zmenil od základu, aj keď miestami je zložitejší a komplikovanejší, no je aj tak lepší, lebo mám vnútorný pokoj, istotu, kde skončím a viem, ako bojovať. Modlitba sa stala každodennou súčasťou môjho života a Boh je môj priateľ – je to každodenný rozhovor. Samozrejme, moje okolie ma chcelo ťahať zo sekty. Dnes sa na tom bavím. Dostala som skvelú prácu, pred vyše dvoma rokmi sa obrátil môj milovaný muž a náš vzťah sa pekne buduje a napredujeme, lebo trojitý povraz sa tak ľahko nepretrhne a všetko funguje, keď je muž bohabojný. Viem, že všetko, čo mám, je od nášho Pána! A za to mu patrí chvála a česť! Už nikdy nechcem iný život, nech príde čokoľvek. A ďakujem aj tomu človeku, ktorý mi povedal svoje svedectvo a bol ochotný sa so mnou stretnúť, čo mi zmenilo život. Stal sa mi skvelým priateľom a je dôkazom toho, že nielen to, čo by sme urobili z vlastnej hlavy, je správne. A takto funguje Boh, my sa mu dávame do rúk, modlíme sa a On koná a používa si nás.