Ale těm, kteří ho přijali, dal právo být Božími dětmi – všem těm, kdo věří v jeho jméno. (Jan 1,12) |
Zamyslime sa nad Božou vôľou všeobecne – ako nad pojmom – i nad tým, aký vlastne má súvis s naším pozemským životom.
Je otázka, či vôbec máme nejakú predstavu o tom, čo sa má stať, keď sa modlíme: „Staň sa Tvoja vôľa…“ Keď apoštol Pavol, jeden z najväčších kresťanských hrdinov, stretol Ježiša, jeho prvá otázka bola: „Pane, čo chceš, aby som robil?“ Teraz si už takúto otázku kladie málokto. Pre čitateľov, ktorí sú už dlhoročnými kresťanmi, pripomeniem, že pred tridsiatimi rokmi sme si otázku, čo je Božia vôľa, kládli celkom často.
Dnes by sme mohli kresťanov s ohľadom na hľadanie Božej vôle rozdeliť do niekoľkých skupín. Tá prvá sa o Božiu vôľu nezaujíma vôbec. Druhú skupinu tvoria tí, ktorí boli vychovávaní v tradičnej cirkvi a sú presvedčení, že Božia vôľa pre nich je to, čo predpisujú tradície. Ďalej nasledujú ľudia, ktorí v tradícii vychovávaní neboli a obrátili sa ku Kristovi ako dospelí. Títo zvyčajne namiesto otázky: „Pane, čo chceš, aby som robil?“, predkladajú Pánovi požiadavky, čo chcú, aby urobil On. Potom nasleduje skupina zákonníkov. Nemôžeme povedať, že by zákonníci Božiu vôľu neskúmali, ale problém je, že odpovede, ktoré dávajú, sú zlé – zvyčajne „preglgnú ťavu“ a „cedia komára“. Napokon sú to prebudeneckí mystici, ktorí hľadajú Božiu vôľu pre svoj život vo všetkom možnom. Skúmajú videnia a sny, hľadajú znamenia na oblohe – alegorické znamenia vidia všade, hádam aj v cestovnom poriadku. Bežne si tiež losujú verše z Písma, náhodne otvárajú Bibliu, ale najčastejšie je ich život usmerňovaný proroctvami, v ktorých v drvivej väčšine nie je vyjadrená Božia vôľa, ale vôľa (chcenie, videnie, presvedčenie) druhých ľudí. Neraz sme boli svedkami toho, ako niekto zmanipuloval k sobášu druhú osobu tvrdením, že je to Božia vôľa. Keď sa však pozrieme na ovocie života vyššie menovaných skupín z dlhodobej perspektívy, zistíme, že iba málokomu sa podarilo doniesť nejaké ovocie. Preto cieľom dnešného článku je vrátiť sa k zdravému učeniu Biblie a poukázať na pravidlá (mantinely, pätníky), v ktorých sa náš život bude posúvať smerom vpred a nahor, nie nadol.
Naša viera, naše presvedčenie je, že Boh je osoba a každá osoba má nejaké chcenie, nejakú vôľu. Buďme si istí, že Boh má veľmi pevnú, veľmi silnú a intenzívnu vôľu. Preto všetky blahoslavenstvá, koľkokoľvek ich je, môžeme získať iba vtedy, ak túto vôľu spoznáme a podriadime sa jej. Neexistuje spasenie mimo Božej vôle. „A svet ide ta i jeho žiadosť, ale ten, kto činí vôľu Božiu, trvá na veky.“ (1Jn 2,17) Aj Pán Ježiš hovorí: „Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane! vojde do nebeského kráľovstva, ale ten, kto činí vôľu môjho Otca, ktorý je v nebesiach.“ (Mt 7,21) Veľkosť človeka je určená jeho vzťahom k Pánovi. Pán Ježiš Kristus je najväčší zo všetkých, lebo dokonalo, bez zvyšku, žijúc v tele, naplnil Otcovu vôľu. Taktiež by sme mohli rad-radom menovať všetkých hrdinov viery, ktorí sa stali veľkými tým, že naplnili vôľu Všemohúceho a konali podľa Jeho príkazov. Nie je dobré, ak človek nechce byť veľkým pred Bohom, ale tiež nie je dobré, ak sa človek povyšuje sám. Je zaujímavé, na čo prišiel slepý od narodenia, ktorého Pán uzdravil: Farizejom, ktorí ho vypočúvali, dal veľmi inteligentnú odpoveď: „Práve to je čudné, že vy neviete, odkiaľ je, a mne otvoril oči. Vieme, že Boh hriešnikov nevypočuje, ale vypočuje toho, kto je bohabojný a plní jeho vôľu.“ (Jn 9,30–31) Veru, ak chceme, aby nás Spasiteľ vypočul, mali by sme sa zaujímať o to, čo vlastne On očakáva od nás.
„Toto je dobré a príjemné pred Bohom, naším Spasiteľom, ktorý chce, aby všetci ľudia boli spasení a spoznali pravdu.“ (1Tim 2,4) Je to skutočne dobrá správa. Boh CHCE (je to Jeho vôľa, má túto túžbu), aby sme boli zachránení. Týka sa to života tvojho i životov ďalších ľudí. Náboženstvo túto túžbu a chcenie vôbec neberie do úvahy. Vytvára sa dojem, že Boh nás bedlivo sleduje s tým cieľom, aby nás už konečne mohol hodiť do pekla. Je to práve naopak. Boh je dobrocentrický a robí všetko, aby sme boli zachránení – veď preto aj dal svojho Syna, aby nás spasil. Je to Božia dobrota, ktorá nás vedie k pokániu (Rim 2,4). Samozrejme, tak isto, ako sa Božia túžba po spasení týka nás osobne, rovnako tak sa týka každého človeka. Preto pracovať na spasení duší je jednou zo základných podmienok života v Božej vôli. Pri všetkých dôležitých životných rozhodnutiach by sme si mali klásť tieto otázky: Po prvé, spôsobí moje rozhodnutie to, že budem bližšie k Pánovi, alebo je moje spasenie či spasenie mojich blízkych ohrozené? Po druhé, ako moje rozhodnutie ovplyvní to, aké množstvo ľudí môže byť cez môj život spasených? Keďže spasenie je najdôležitejšie, mali by sme si vyberať bohabojného životného partnera a prácu, ktorá neohrozuje morálnu bezúhonnosť alebo neobmedzuje účasť na živote cirkvi.
„Lebo to je vôľa Božia – vaše posvätenie.“ (1Tes 4,3) Bez posvätenia nikto neuvidí Pána (Žd 12,14). Posvätenie je požiadavka na každého, či už je služobníkom alebo bežným členom zboru. Boh je svätý (oddelený). Od čoho je oddelený? Od obecného. My žijeme vo svete, ktorý môžeme nazvať obecným. V tomto svete sú veci dobré i zlé, ale ako celok sú to prosto veci pokazené. Ak sa chceme páčiť Pánovi, náš život musí byť iný ako život neznovuzrodených ľudí – musí byť posvätený. Veď pre toto sme sa rozhodli, keď sme vyhlásili Pána Ježiša Krista za svojho Pána. Dobrovoľne sme sa rozhodli pre úzku cestu, t. z., že nebudeme robiť to, čo ostatní. Aj keby sa celé naše okolie rozhodlo pre smilstvo, hedonizmus, rúhanie a podobné veci, veriaci musí zostať oddelený.
Keď hovoríme o posvätení, musíme si dať pozor na jeden jav a tým je zákonníctvo. Je dôležité usilovať sa o posvätenie, no zároveň je potrebné dať si pozor, aby sme nepadli do zákonníctva, ktoré spôsobí, že kresťanský život je ťažko žiteľný a úplne zahubí Boží život. Na druhej strane treba, aby sme k hriechu neboli príliš benevolentní.
Ako na to? Pri posvätení treba začať najvážnejšími hriechmi. Nie je pravda, že každý hriech je rovnako ťažký. Posvätenie musíme začať s tými ťažšími a potom pokračovať s menej závažnými. Stále platí rada apoštolov, že si máme dať pozor na najväčšie problémy, a to sú modlárstvo a smilstvo. „Preto ja súdim neznepokojovať tých, ktorí sa z pohanov obracajú k Bohu, ale napísať im, aby sa zdŕžali od poškvŕn modiel a od smilstva, od zaduseného a od krvi.“ (Sk 15,19) (O krvi môžeme povedať iba to, že ju netreba jesť, ani výrobky, ktoré krv obsahujú.)
Bez vysporiadania sa s modlárstvom a okultizmom nemôže byť o posvätení ani reči. Skutočným znakom prebudenia je práve to, že v týchto oblastiach prebieha radikálna očista. „Ba viacerí z tých, čo sa zaoberali čarami, podonášali knihy a pred očami všetkých ich pálili.“ (Sk 19,19a) Paradoxom je, že toto posvätenie je veľmi ľahké – stačí všetky predmety spojené s okultizmom a modly vyviezť na smetisko a spáliť ich. Z nejakého dôvodu to ľudia nechcú urobiť. Prečo? Lebo prirodzený človek má k modlárstvu afinitu. „Viete, že keď ste ešte boli pohanmi, ťahalo vás to k nemým modlám, ako ste boli k tomu vedení.“ (1Kor 12,2)
Druhou oblasťou, s ktorou sa človek potrebuje vysporiadať, je smilstvo. Platí tu to isté, čo pri okultizme. Bez posvätenia v sexuálnej oblasti nie je posvätenie. Mnohí veriaci konajú ako Saul, keď mal vyhubiť Amalechitov. Zahubil to, čo bolo druhoradé, ale kráľa Agaga a najlepšie kusy dobytka nechal žiť. Je to presne o tomto. Potom prídu na rad cigarety, životný štýl, kultivovanie reči, správania atď. A samozrejme, treba si dať pozor na zákonníkov, ktorí idú nad rámec – zabraňujú ženiť sa alebo jesť určité druhy pokrmov, ako napríklad bravčovinu a pod. Pri posvätení je potrebné, aby bolo v súčinnosti Božie slovo, Svätý Duch, naša vôľa a svedomie.
Uctievanie
Božia vôľa je uctievať. Boh stvoril človeka preto, aby mal s ním spoločenstvo. Po tom, čo sa toto spoločenstvo v dôsledku hriechu prerušilo a Boh sa stal pre ľudí neviditeľným, je možné znovu vojsť do kontaktu s Ním skrze modlitby a uctievanie. „Ale prichádza hodina, a už je tu, keď praví ctitelia budú vzývať Otca v duchu a v pravde; veď aj Otec takýchto ctiteľov chce mať.“ (Jn 4,23) Patriarchovia vedeli, že majú Pána uctievať a ako Ho majú uctievať. Môžeme povedať, že výsada synov Abrahámových bola práve v tom, že vedeli uctievať pravého Boha, poznali Jeho meno, poznali princíp obetí a stavali oltáre. Preto uctievanie v duchu a v pravde musí byť pevnou súčasťou nášho života.
Existujú dve mená, ktoré nám stačia na to, aby sme oslavovali jediného Boha, a to: NEBESKÝ OTEC a PÁN JEŽIŠ KRISTUS. Skrze meno Ježiš máme prístup k Bohu. Toto meno nie je jedno z mien ani prvé z mien, je to meno jediné. Používanie mien iných sa Bohu zaľúbiť nemôže. „Preto aj Boh jeho povýšil nad všetko a dal mu z ľúbosti meno, ktoré je nad každé meno.“ (Fil 2,9) „A nieto v inom nikom spasenia, lebo ani nieto iného mena pod nebom, ktoré by bolo bývalo dané niekomu medzi ľuďmi, v ktorom by sme mali byť spasení.“ (Sk 4,12) Druhé meno, ktoré môžeme používať pri modlitbe a uctievaní, je Otec (Nebeský Otec alebo Svätý Otec). „Svätý Otče, zachovaj ich v svojom mene, ktorých si mi dal, aby boli jedno ako my.“ (Jn 17,11b) Titul Svätý Otec patrí iba Bohu.
Boh sa postaral aj o obeť, lebo bez obete je nemožné uctievať Boha. Tá obeť je výnimočná a neopakovateľná a je to obeť Pána Ježiša Krista na Golgote. „V tejto vôli sme raz navždy posvätení obetou tela Ježiša Krista. Každý kňaz stojí a koná denne bohoslužbu a veľa ráz prináša tie isté obety, ktoré nikdy nemôžu odstrániť hriechy. No Kristus priniesol jednu obetu za hriechy a navždy zasadol po pravici Boha. Odvtedy čaká, kým mu nebudú jeho nepriatelia položení ako podnožka pod nohy. Jednou obetou totiž navždy zdokonalil tých, čo sa posväcujú.“ (Žid 10,10–14) Ak chceme konať Božiu vôľu, uctievanie musí byť pevne zakotvené v našom živote.
Aký súvis má múdrosť a napĺňanie Božej vôle v živote? Zásadný. Pri naplnení Božej vôle nestačí, aby sme sa rozhodli pre určitý dobrý životný štýl, ale musíme pekne schodík za schodíkom v živote postupovať a napĺňať Božie ciele. Keď chýba múdrosť, žiadny postup nie je, maximálne stagnácia, v horšom prípade zostup po schodoch nižšie. To múdrosť nám umožní dostať sa z jedného bodu do druhého. Ona nám umožní efektívne využiť to, čo máme momentálne k dispozícii (možnosti, financie, známosti, silu, čas, vedomosti, skúsenosti, osobné obdarovania a pod.). Rozdiel medzi životom s múdrosťou a bez múdrosti je obrovský. Na príklade druhých ľudí často vidíme, že robia hlúposti. Robia zlé rozhodnutia, stále dookola robia tie isté chyby a pozorovateľ zvonka si môže položiť otázku, čo sú takí nerozumní, čo to nevidia? Nevidia. Hradby a stereotypy, ktoré sme zdedili po predkoch a ktoré vidíme v našom okolí, nás limitujú natoľko, že vlastné chyby nevidíme. No je tu dobrá správa, a to, že múdrosť môžeme získať. Prvou základnou podmienkou pre to je, aby sme ju začali oceňovať a stáli o ňu viac ako o hmotné požehnania. Ja nazývam také hodnoty, ako sú múdrosť, vízie, ciele, sny, nápady, pomazanie, duchovné dary a pod. „nehmotnými požehnaniami“. Nie je veľa ľudí, ktorí si ich skutočne vážia a usilujú sa ich získať. „Blahoslavený človek, ktorý našiel múdrosť, a človek, ktorý nadobudol umnosti. Lebo jej zisk je lepší ako zisk striebra a jej dôchodok lepší ako výborné zlato. Je drahšia než koraly, a nevyrovnajú sa jej ani všetky tvoje najžiaducnejšie veci. Dlhosť dní leží v jej pravici, v jej ľavici bohatstvo a sláva. Jej cesty sú utešené cesty, a všetky jej chodníky sú pokoj. Stromom života je tým, ktorí ju uchopia, a tí, ktorí sa jej držia, sú blahoslavení.“ (Pr 3,13–18) Keď začneme oceňovať múdrosť, automaticky by sme mali začať viac čítať, počúvať múdrych ľudí a trénovať sa. V mnohých oblastiach môžeme snahou a tréningom dosiahnuť vysokú úroveň zručnosti a šikovnosti. Táto snaha má však svoje medze a úskalia. Ohľadom naplnenia Božej vôle musíme vždy pozorovať na to, či veci, ktoré robíme, sú z hľadiska večnosti skutočne dôležité, alebo či nevkladáme energiu do vecí márnych. Skôr, než sa začneme šplhať po rebríku, musíme sa presvedčiť, či je opretý o tú správnu stenu. Je možné vidieť šikovných a vzdelaných ľudí, ako skvelo argumentujú a presadzujú myšlienky, ktoré veľa dobrého neprinesú. Čo zabezpečí, keď už sme sa rozhodli s námahou stúpať po rebríku, že ideme správnym smerom? Je to náš Pán Boh. Skutočná múdrosť je totiž darom od Boha a ukáže nám nielen chyby, ktoré robia ostatní, ale aj to, ako robiť veci inak ako ostatní.
O múdrosť musíme prosiť! Šalamún o ňu prosil a dostal ju. Pavol prosí za veriacich, aby dostali Ducha múdrosti a zjavenia, a aj Jákob hovorí: „A ak sa niekomu z vás nedostáva múdrosti, nech prosí od Boha, ktorý dáva prosto všetkým a nevyčíta, a bude mu daná.“ (Jk 1,5) Teda prosme a verme, a znovu opakujem, že bez múdrosti nie je možné naplniť dokonalú Božiu vôľu, ani nie je možné, aby nás Boh mohol použiť.
Keď ti Boh otvorí oči a budeš vidieť chyby, ktoré robia iní, nevyužívaj múdrosť iba pre svoje vlastné ciele, lebo Pán Ježiš nás poslal, aby sme boli soľou a svetlom tomuto svetu, aby sme rozdávali požehnanie a pomáhali iným. V 29. kapitole Genezis čítame príbeh, ako patriarcha Jákob prišiel do Chárana. Videl, že miestni obyvatelia majú čudné zvyky – nedovolili smädným ovciam napiť sa, aj keď boli zhromaždené pri studni. Mali takú obyčaj, že kameň z vody odvalili až vtedy, keď boli zhromaždené všetky ovce. Jákob sa nielen začudoval nad nemúdrosťou pastierov, ale poskytol i riešenie. Urobil jednoduchú vec – odvalil kameň zo studne, ovce sa napili a mohli sa ísť znovu pásť. Preto aj my by sme mali to, čím nás Pán požehnal, dávať ostatným. Tí, ktorí sú schopnejší, by mali pomáhať radami tým prostejším. Pomáhajme podnikateľom vytvoriť si vzájomné kontakty, aby sa im ešte lepšie darilo, odovzdávajme skúsenosti jedni druhým. Je Božia vôľa, aby sme to robili? Určite áno.
Teraz sa dostávame k veľmi dôležitej, ale citlivej téme. Okrem toho, že celý náš život by sa mal pohybovať v mantineloch Božích prikázaní, čo môžeme nazvať kráčaním po úzkej ceste, musíme si uvedomiť, že Všemohúci má naozaj špeciálny plán (špeciálnu vôľu) pre každého z nás. Povedzme to takto: Ak sa niekto bude pohybovať vo všeobecnej Božej vôli (znovuzrodí sa, pokrstí sa, nebude hrešiť, bude sa modliť, pomáhať atď.), bude spasený. Otázka rozpoznania špeciálnej Božej vôle je však otázkou veľkosti života. Všimnime si, že v Biblii sú zaznamenané príbehy hrdinov, ktorí konali na základe Božieho slova, ktoré bolo hovorené k nim osobne. Keď čítame príbeh Eliáša, nepochybujeme o tom, že v čase jeho pôsobenia žili úprimní veriaci, ktorí milovali Pána a boli spasení. Pán Eliáša uistil o tom, že si ponechal sedemtisíc verných, ktorí nesklonili svoje kolená pred Bálom. Eliáš však bol výnimočný preto, lebo vykonával to, čo mu Boh osobne hovoril. Naplnenie osobnej Božej vôle robí život človeka nielen mimoriadne hodnotným, ale vedie aj k osobnej spokojnosti a naplnenosti. Ak táto naplnenosť chýba, i keď žijeme poctivý kresťanský život, možno je čas položiť si otázku, ktorú položil Pavol: „Čo chceš, Pane, aby som JA robil?“ Keď si budete klásť túto otázku, upozorňujem, že nie každý bude povolaný do služby, ktorá je viditeľná. Nie každý môže byť apoštol Pavol alebo Reinhard Bonnke, alebo použijúc vtipnú alegóriu, nie každý musí byť náčelník, lebo sú potrební aj Indiáni. Prijmite niekoľko rád, ktoré vám napomôžu pri hľadaní špeciálnej Božej vôle.
1. Neexistuje špeciálna Božia vôľa, ktorá by odporovala výrokom Biblie. Písmo hovorí prakticky do každej oblasti života a dáva nám jasné usmernenia. Konajme tak, aby žiadny z výrokov Písma nestál proti nám.
2. Osobný Boží plán nájdeš vo Veľkom poslaní. Z Božieho hľadiska najdôležitejšie z toho, čo sa deje na zemi, je spasenie ľudí a činenie učeníkov. „Ježiš pristúpil a povedal im: „Daná mi je všetka moc na nebi aj na zemi. Choďte teda a získavajte mi učeníkov vo všetkých národoch a krstite ich v meno Otca i Syna i Svätého Ducha a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do konca sveta.“ (Mt 28,18–20) Ako dobrý príklad nám poslúži Rút, ktorá našla svoje požehnanie v práci na poli – v žatve. Preto rozmýšľaj tak, že svoje hrivny – talenty (čas, financie, sily, známosti, znalosti…) dáš do služby Pánovi.
3. Pri dôležitých rozhodnutiach, ako sú voľba manželského partnera, zamestnania alebo školy, voľba bývania alebo cirkevného zboru, si treba položiť nasledovné otázky: Priblíži ma toto rozhodnutie k Pánovi, alebo nie? Umožní mi, aby som urobil pre Pána viac, alebo nie? Ďalšia otázka je: Budem môcť chodiť pravidelne na bohoslužby? Pri voľbe zamestnania netreba brať do úvahy len kariérny postup a zárobok. Napríklad, keď budem chodiť na týždňovky, ako budem slúžiť? Nebude trpieť rodina? Aj pri výbere miesta na bývanie musíme zohľadniť, či nás to neodtrhne od cirkvi. Nezabudnime, že Božia vôľa nie je o uprednostňovaní, ale o presvedčení, alebo ak chcete, o viere a o poslušnosti Pánovi.
4. Najdôležitejším faktorom pre osobné rozhodnutia veriaceho je okrem Písma svedectvo Svätého Ducha. „Lebo všetci, ktorí sú vedení Duchom Božím, tí sú synmi Božími.“ (Rim 8,14) Svätý Duch, na rozdiel od nás, vie o okolnostiach, ktoré sú našim prirodzeným zmyslom skryté. My presne nevieme, čo bude o chvíľu ani v ďalekej budúcnosti, ale On vie všetko. Preto je vnútorné svedectvo najdôležitejším faktorom, lebo neprijíma impulzy z viditeľného sveta, ale z Kráľovstva Božieho. Pán Ježiš Kristus nebol nikdy vedený ani sa nerozhodoval podľa vonkajších okolností, ale vždy a vo všetkom pozoroval na to, ako Ho skrze Svätého Ducha vedie Otec. Nebol vedený potrebami, nekalkuloval, čo je výhodné, nedal sa manipulovať ľuďmi, ale konal Božiu vôľu. Svedectvo v našom vnútri sa prejavuje pokojom a radosťou – voláme to „zamatový pocit“. Ak naše rozhodnutie nie je v súlade s vôľou nášho Pána, pokoj sa stráca, pocit vo vnútri začína byť nepríjemný a v prípade, že sme manipulovaní ľudskou vôľou, môžeme hovoriť často až o fyzickej nevoľnosti. Ak niekto urobí zásadne zlé rozhodnutie, nikdy nemôže povedať, že nedostával upozornenie, aby to nerobil. Žiaľ, často pre neposlušnosť alebo nepozornosť musíme znášať dôsledky, ktorým by sme sa inak vyhli.
5. Proroctvami nepohŕdame, ale ak nám niekto prorokuje veci, ktoré sú v rozpore s vyššie uvedenými princípmi, nemusíme mať strach takýmto proroctvám nedôverovať. Taktiež musíme brať do úvahy, kto prorokuje. Ak život proroka nevykazuje dobré ovocie, ťažko môže radiť iným. Názory, že Boh môže použiť hocikoho (aj oslicu), napáchali nedozerné škody. Moja rada je: Nenechaj sa viesť oslom!
6. Rady skúsenejších, samozrejme, potrebujeme, veď odmala je náš život usmerňovaný radami. Keď už však nie sme v detskom veku, máme právo urobiť si vlastný názor a vyselektovať, od koho si necháme radiť. Platí tu to isté, čo pri proroctvách – život radcu musí vykazovať ovocie a v danej problematike sa musí vyznať. „Keď niet rady, bývajú zmarené úmysly; ale v množstve radcov bude stáť.“ (Pr 15,22)
Pán je dokonalý a Jeho vôľa pre nás je dokonalá. Sme však ľudia, ktorí dokonalí nie sú. Boh je dobrocentrický a začína s nami pracovať vtedy, keď nerozumieme skoro ničomu a toleruje naše chyby, ktoré sú spôsobené neznalosťou. Často počujeme, že Boh nás ľúbi takých, akí sme. No treba k tomu pridať, že práve preto, že Boh nás miluje, nechce, aby sme zostali takí, akí sme. Niekedy sa stane, že veci, ktoré nám určitý čas fungovali, fungovať prestanú. Zmenil sa snáď Boh? Vôbec nie, ale chce, aby sme postúpili na vyššiu úroveň a vyhodili zo svojho života niečo, čo nám do tej doby toleroval.
Dobrý príklad, na ktorom pochopíme povoľujúcu a dokonalú Božiu vôľu, je mnohoženstvo v Starom zákone. Mnohoženstvo bola povoľujúca, ale nie dokonalá Božia vôľa. Ak by si dnes chcel niekto zobrať druhú manželku a vedel by, čo hovorí Biblia o zmluve medzi mužom a ženou, na takého sa povoľujúca Božia vôľa už nebude vzťahovať. A podobne je to aj s modlárstvom. Som presvedčený, že v priebehu dejín boli úprimní ľudia, ktorým Boh toleroval povery, obrázky a sošky. Ak však niekto je poučený o tom, čo Biblia hovorí o modlárstve, a ignoruje to, nerobí dobre. Podobne je to so Svätým Duchom. Keď veriaci začali hovoriť v jazykoch, mnohí to odmietali ako pôsobenie diabla. Ak sa však niekto stavia proti jazykom po tom, čo tento jav bol v cirkvi dôkladne prediskutovaný, nemôže rátať s tým, že Boh bude jeho postoj tolerovať. Tiež pôsobenie Ducha, ako je padanie, by dnes nemalo byť prekvapivé, lebo tieto javy sú prítomné v každom väčšom prebudení. Aj tu tolerancia pre kritiku skončila.
Nemôžeme sa uspokojiť s tým, že zostaneme v povoľujúcej Božej vôli. Neustále sa musíme snažiť naplniť Božiu vôľu dokonalú. Človeka, ktorý vie, čo je vôľa dokonalá a chce zostať v povoľujúcej, nakoniec čaká to, že vypadne z Božej vôle úplne.
•
Hľadať Pána a Jeho vôľu pre nás je krásne a vzrušujúce. Prajem každému, aby v tejto oblasti postúpil.
Čo so zlorečením | | | Logos 3 / 2009 | | | Martin Bielik | | | Vyučování |
Čo s krízou? | | | Logos 11 / 2008 | | | Jaroslav Kříž | | | Téma |
„Čo zatrasie zemou?“ | | | Logos 12 / 2019 | | | Alžbeta Palkoci | | | Ze života církve |
Tak čo, si dospelý? | | | Logos 8 / 2017 | | | Jaroslav Kříž | | | Téma |
Čo (nie) je Biblia? | | | Logos 8 / 2012 | | | Peter Málik | | | Vyučování |