Ale těm, kteří ho přijali, dal právo být Božími dětmi – všem těm, kdo věří v jeho jméno. (Jan 1,12)

Čo (nie) je Biblia?

Poznávame Bibliu I.

logos-leto2012-biblia2.jpgTýmto článkom čitateľom predstavujeme novú sériu o Biblii. Keďže Biblia je jednou z najdôležitejších kníh západnej civilizácie a pre kresťanov všetkých konfesií a tradícií predstavuje primárny (i keď v prípade niektorých denominácií nie jediný) zdroj viery a učenia. Kresťania považujú Bibliu za najvyššiu autoritu pre svoj život a je pre nich akýmsi zdrojom každodennej duchovnej potravy, a preto je potrebné vedieť o nej čo najviac. O Biblii sa šíri veľa mýtov a hlavne populárna kultúra vyvíja na veriacich tlak ohľadom jej historickej nespoľahlivosti. Avšak na to, aby sme mohli povedať o historickom procese tvorby a dochovania Písma viacej, musíme najprv položiť základy a venovať sa základným otázkam, ktoré súvisia s biblickou literatúrou, a to sú jej pôvod (autorstvo a inšpirácia) a literárno-materiálny charakter (Biblia ako „kniha“). V nasledujúcich článkoch sa pozrieme na literatúru, kánon a dochovanie Starého a Nového zákona, prípadne na apokryfnú literatúru súvisiacu s obomi korpusmi.

Pôvod a „Autorstvo“ Biblie

Jedna z prvých otázok, s ktorou sa študent Biblie stretáva, sa týka jej pôvodu, resp. autorstva. Inými slovami: je Biblia Božie slovo? Ak áno, čo to presne znamená? Ak nie, aký to má dopad na jej miesto v živote Cirkvi? V tomto článku nemáme priestor zmapovať historický vývin kresťanskej doktríny Svätého Písma, kde by sme objasnili príčiny a pôvod viacerých extrémnych pozícií, s ktorými sa dnes stretávame. Snáď len zmienime, že extrémny liberalizmus ako aj neprimeraný fundamentalizmus sú javy pomerne nedávne. Niektorí liberálnejší kresťania vidia Písmo iba ako svedectvo starobylých veriacich (či už Izraela, alebo ranej Cirkvi), prípadne teologickú reflexiu na ich skúsenosť viery. Zástancovia takéhoto názoru na Písmo zdôrazňujú jeho ľudský pôvod; eventuálne Božie autorstvo je (pokiaľ, samozrejme, zmienené osoby vôbec veria v Božiu existenciu) zahnané do ústrania. Niekedy sa o Biblii hovorí vyslovene ako o ľudskom dokumente s mnohými, typicky ľudskými nedostatkami; inokedy, a v našom regióne častejšie, zástancovia liberalizmu hovoria o Biblii ako o knihe, „ktorá nie je Božím slovom, ale Božie slovo obsahuje“. Samozrejme, v takom prípade je konkrétne Božie slovo veľmi ťažké lokalizovať a Biblia sa tak stáva veľmi rozmarným „prameňom viery“. Na obhajobu tejto pozície sa často citujú verše vytrhnuté z kontextu, ako napr. 1 Kor 7,12. Nebolo by však fér nezmieniť opačný extrém, s ktorým sa v modernom kresťanstve stretávame, a síce extrémny biblický fundamentalizmus. Zástancovia neprimeraného fundamentalizmu majú často veľmi dobrú, cnostnú motiváciu brať Božie slovo vážne, ktorá sa však prejavuje úzkoprsým a nerealistickým chápaním Písma a jeho vzniku. Mnohí z týchto veriacich si predstavujú, že keď, povedzme, Pavel písal pod inšpiráciou Ducha niektorý zo svojich listov, bol v tranze a písal verbatim to, čo mu nadiktoval počuteľný Boží hlas. Keď sa takýto človek stretne s gramaticko-historickým a literárnym výkladom Písma, hoci aj v podaní úprimného človeka veriaceho v božskú inšpiráciu Písma, často zneistie a reaguje podráždene, ba až militantne. Písmo je pre takého čitateľa akousi zbierkou magických formuliek, nie komplexným zjavením o Bohu, ktoré sa človeku dostalo v konkrétnom historickom a literárnom rámci. V skratke, biblickí fundamentalisti zabúdajú na to, že Boh vnukol Písmo ľuďom. Z pohľadu autora tohto článku sa obe tieto pozície mýlia v tom, čo popierajú, no svojím spôsobom majú pravdu v tom, čo zdôrazňujú (hoci, prirodzene, nie v každom bode – hlavne v prípade, keď dochádza k spochybňovaniu pravdivosti biblického zjavenia): Boh inšpiroval konkrétnych ľudí (a skupiny ľudí), aby napísali konkrétne biblické spisy.

Keďže väčšina našich čitateľov zrejme verí v pravdivosť biblických textov, nezostaneme len pri abstraktných úvahách, ale pripomenieme si niektoré state Písma, ktoré sú relevantné k tejto problematike. Na jednej strane je veľa biblických textov, kde sa hovorí o Božom slove, jeho nepominuteľnosti, moci atď. Popravde, väčšina z nich však nehovorí o Písme ako takom; zväčša je v nich reč o nemateriálnych Božích výrokoch, ich platnosti či moci. Samozrejme, aj tieto texty právom ovplyvňujú náš pohľad na Písmo, ale pre našu tému sú podstatnejšie texty, v ktorých Písmo hovorí o sebe samom – t. j. vnútorné svedectvo Biblie. Mnohí totiž súhlasia s tvrdením, že Božie slová sú pravdivé, no neveria tomu, že tvoria Bibliu.

Všetko Písmo je vdýchnuté od Boha a je užitočné na vyučovanie, usvedčovanie, nápravu a výchovu v spravodlivosti, aby bol Boží človek dokonale uschopnený na každý dobrý skutok. (2 Tim 3,16-17)

Prvá, mnohým dobre známa stať, na ktorú sa pozrieme, sa nachádza v 2. Timotejovi 3,16-17: „Všetko Písmo je vdých­nuté od Boha a je užitočné na vyučovanie, usvedčovanie, nápravu a výchovu v spravodlivosti, aby bol Boží človek dokonale uschopnený na každý dobrý skutok.“ Túto frázu možno preložiť aj nasledovne: „Každá stať Písma je vdýchnutá Bohom a užitočná na..“ Niektoré preklady túto pasáž však prekladajú pomerne zavádzajúco: „Každé Písmo, vdýchnuté Bohom, je…“ Takýto preklad môže vyvolať dojem, že iba to Písmo (resp. stať Písma), ktoré je vdýchnuté Bohom, je užitočné v živote Cirkvi. Prekladové varianty, ktoré preferujeme v tomto článku, sú preferované aj vo väčšine moderných, svetových (hlavne v anglických, francúzskych a nemeckých) prekladoch Biblie. Hoci tento článok sa nevenuje teóriám prekladu, v tomto prípade bolo nevyhnutné venovať priestor rôznym alternatívam, keďže môžu mať (a majú) nemalý vplyv na interpretáciu tohto kľúčového textu. Pavel teda zdôrazňuje, že každá stať Písma – Biblia vo svojej úplnosti – je vdýchnutá Bohom, a teda užitočná v živote Cirkvi. Obzvlášť zaujímavá je práve metafora, ktorú si Pavel vybral pri opise charakteru Písma, a síce vdýchnutie. Tento obraz zohľadňuje dvojitú povahu Písma: jeho ultimátny pôvod je nepochybne Boží, ale presne ako dych sa nachádza v ľudskom tele. Boh Písmo nevyprodukoval sám, ale vnukol ho ľuďom, ktorí ho pod jeho vedením napísali.

Druhá biblická stať, ktorú zmienime, je 2. Petrov 1,19-21: „Máme aj istejšie prorocké slovo – dobre robíte, keď sa ho držíte ako lampy, ktorá svieti na temnom mieste, až kým nesvitne deň a v srdciach vám nevystúpi zornička. Predovšetkým si uvedomte, že žiadne proroctvo Písma nepovstáva z vlastného výkladu. Lebo proroctvo nikdy neprišlo z vôle človeka, ale hovorili ho svätí Boží ľudia vedení Svätým Duchom.“ Apoštol Peter, uvedomujúc si svoj skorý „odchod“ z tohto sveta, chce veriacich povzbudiť, aby verili pravde evanjelia (v. 12-15). Na dôkaz toho, že dobrá správa o Božom Synovi nie je iba premyslený mýtus (v. 16), Peter predostiera veriacim svoje očité svedectvo o Pánovom premenení na vrchu, kde Boh sám potvrdil jeho Božský pôvod a službu. Peter však nezostáva pri svojom osobnom zážitku; ako istejšie svedectvo (bebaioteron) predostiera prorocké zjavenie Písma, ktorého vyvrcholením je príchod Mesiáša. Prorocké slovo (v tomto kontexte vzťahujúce sa aj na Sväté Písmo) podľa nášho apoštola nevzniklo na základe ľudského výkladu, resp. pochopenia sveta, ale zvestovali ho ľudia, ktorých viedol Boží Duch. Opäť tu vidíme spojitosť Božskej inšpirácie a ľudského sprostredkovania. Nečítame, že by „pevnejším“ svedectvom boli subjektívne skúsenosti ľudí, ktorí priamo počuli Boží hlas alebo boli svedkami teofanie; pevnejším svedectvom je proroctvo Písma, ktoré vnukol svojím pomazaným a ktoré obstálo skúškou času v dejinách komunity Božieho ľudu.

Za zmienku stojí, že obe vyššie uvedené pasáže hovoria o spisoch Starého zákona, keďže novozákonný kánon v tom čase ešte neexistoval ako uzavretá zbierka, pretože jeho spisy vtedy ešte len vznikali. Avšak nezabúdajme, že 2 Petra 3,15-16 zaraďuje Pavlove listy do korpusu Písem: „Trpezlivosť nášho Pána považujte za záchranu, ako vám napísal aj náš milovaný brat Pavol podľa múdrosti, ktorá mu bola daná. Podobne hovoril aj vo všetkých listoch o týchto veciach, z ktorých sú niektoré ťažko pochopiteľné; tieto neznalí a nestáli ľudia spolu s ostatnými písmami prekrúcajú na vlastnú záhubu.“ Pri interpretácii Nového zákona taktiež nesmieme zabúdať na svedectvo ranej cirkvi, ktorá (napriek malým rozdielom v selekcii niektorých kníh) veľmi skoro rozoznávala apoštolské spisy za kanonicky rovnocenné hebrejskej Biblii.

Čo nám teda hovoria novozmluvní autori o pôvode Písma? Je zrejmé, že ultimátnym „autorom“ či pôvodcom Písma je Boh. Biblia vznikla ako Bohom inšpirované svedectvo o sebe samom a jeho pláne spásy, ktoré je užitočné pre život Cirkvi. O funkcii a autorite Písma sa ešte zmienime neskôr; dôležité však pre terajšiu diskusiu je hlavne to, že Písmo uzrelo svetlo sveta na Boží popud. Napriek svojmu Božskému prvopočiatku je Písmo aj dielom človeka v zmysle, že za jednotlivé texty sú zodpovední ľudskí autori, ktorí ich však napísali pod inšpiráciou Ducha.

Máme aj istejšie prorocké slovo – dobre robíte, keď sa ho držíte ako lampy, ktorá svieti na temnom mieste, až kým nesvitne deň a v srdciach vám nevystúpi zornička. (2 Petrova 1,19-21)

Toto „dvojité“ autorstvo Biblie ilustrujeme na analógii vtelenia. Upozorňujeme, že keďže žiadne analógie nie sú dokonalé vo všetkých detailoch, to isté musí platiť aj o tej nasledovnej. Predstavme si Písmo ako „vtelené“ Božie slovo. Jeho pôvod, podstata, moc, zámer a duchovný obsah sú Božie; toto Božie slovo je však v Písme vložené do ľudského jazyka, skúsenosti a do konkrétnych spoločensko-historických okolností. Inými slovami, Biblia je „Božie slovo v ľudskom tele“. Boh sa nerozhodol dať ľudstvu akési abstraktné, transcendentálne princípy a idey odrezané od človeka a jeho skúsenosti vo svete. Naopak, rozhodol sa komunikovať zjavenie o sebe a pláne záchrany ľudstva jazykom človeka, pre ktorého bola záchrana pripravená. Biblia ako „vtelené slovo“ týmto spôsobom odráža Božiu misiu vo svete – zaujíma ho človek a pre uskutočnenie svojich zámerov si chcel od samotného počiatku ľudských dejín použiť práve človeka. Aby sme doplnili analógiu vtelenia, keď sa Boží Syn stal človekom, hoci neprestal byť vo svojej podstate Bohom, ako človek na seba zobral aj obmedzenia, ktoré so sebou ľudská skúsenosť prináša: bol obmedzený limitmi ľudského tela, jeho fyziologickými potrebami, fyzikálnymi zákonmi atď. To, samozrejme, neznamená, že jeho život bol úplne „prirodzeného“ charakteru; jeho Božstvo však bolo v jednote s jeho ľudskosťou. Preto aj Božie mocné, tvorivé slovo dostalo v kontexte ľudskej komunity tvárnosť ľudského slova; prišlo v jazyku, historických okolnostiach a obrazoch, ktoré boli vlastné skúsenosti jeho pôvodných prijímateľov. Charakter Písma teda, okrem iného, svedčí aj o intimite, s akou Boh pristupuje k človeku.

Na záver tejto časti zdôrazníme, čím Biblia z hľadiska svojho pôvodu a účelu nie je. Biblia nie je sústavou magických formuliek a zaklínadiel, ktoré platia nezávisle od seba. Tento dojem, žiaľ, svojím spôsobom vyvoláva aj nešťastné členenie biblických veršov na samostatné odstavce, ktoré máme hlavne v starších biblických prekladoch ako Kralická biblia či preklad prof. Roháčka. Boh inšpiroval biblické spisy ako súvislé texty, ktoré treba čítať, vykladať a prijímať ako celky. Keď Pavlovi adresáti čítali jeden z jeho listov, neprečítali si jeden verš, ale vypočuli si ho od začiatku do konca (a určite nie iba raz!) a jednotlivé výroky prijímali v kontexte celkového posolstva listu. Ak veriaci berie vážne skutočnosť, že obsah Písma je vnuknutý Bohom, musí rešpektovať aj formu, pre ktorú sa Boh rozhodol. K jednotlivým žánrom biblickej literatúry sa však vrátime neskôr. Na rozdiel od tvrdení iných náboženských skupín o svojich posvätných spisoch, Biblia nie je prepisom počuteľného Božieho hlasu. Nepochybne v Písme nájdeme pasáže, ktoré zaznamenávajú počuteľný Boží hlas, no nemožno povedať, že by práve tieto výroky boli dôležitejšie ako iné state Písma, ktoré takisto inšpiroval Boží Duch. Na strane druhej, Biblia nie je iba ľudskou reakciou či snahou o pochopenie sveta, človeka, dobra a zla atď. Vnútorné svedectvo Písma hovorí o jeho Božskom pôvode a zámere. Písmo je Božím komunikačným prostriedkom človeku; je „ľudské“ hlavne preto, aby ho človek dokázal prijať a svojím spôsobom vyjadruje vzťah, ktorý Boh ponúka padlému ľudstvu.

Biblia ako „kniha“: Materiálny a literárny charakter Biblie

Biblia ako taká je paradoxom, keďže o sebe tvrdí, že sprostredkúva Božie slovo, pričom je taktiež ľudským výtvorom. Tento paradox je zvýraznený aj tým, že hoci Božie slovo je samo osebe nemateriálne a večné, v Biblii ako knihe sa stalo materiálnym a obmedzeným v časopriestore pozemskej existencie. Na jednej strane, keby boli zničené všetky Biblie sveta, Božie slovo by stále existovalo a nestratilo by na platnosti. Na strane druhej, Božie slovo by tak bolo človeku de facto nedostupné, pretože Boh dal svoje zjavenie ľuďom, ktorí ho preniesli fyzickým spôsobom na fyzické, písané médium, z ktorého človek fyzickým čítaním alebo počúvaním a myšlienkovými procesmi prijíma nadprirodzené duchovné zjavenie. Je to skutočnosť ľudskou mysľou ťažko uchopiteľná a pre mnohých je možno prekážkou v tom, aby evanjeliu uverili. Materiálnosť Písma je však úžasnou skutočnosťou, ktorá svedčí o hlbokom Božom záujme o človeka: Biblia je platformou, kde Božie večné a dokonalé zjavenie berie na seba „zemitú“, materiálnu formu, aby sa dostalo k človeku a jeho skúsenosti v tomto svete.

Biblia je platformou, kde Božie večné a dokonalé zjavenie berie na seba „zemitú“, materiálnu formu, aby sa dostalo k človeku a jeho skúsenosti v tomto svete.

Asi najsamozrejmejším tvrdením, ktoré môžeme v súvislosti s Bibliou vysloviť, je, že je to kniha. Vo všeobecnosti má každá kniha svoj špecifický charakter: autora, miesto a čas vzniku, žáner, tematiku atď. Pri podobných špecifikáciách v súvislosti s Písmom však narážame na problém, ktorý vyjadruje jej samotný názov biblia (gr. knihy), keďže obsahuje hneď dve literárne zbierky (Starý a Nový zákon) zahŕňajúce spisy rôznych žánrov z pera rôznych (v SZ často anonymných) autorov, ktorí písali v rôznych obdobiach a kultúrno-historických kontextoch. Tu sa študent Biblie stretáva s jej ďalším paradoxom: Biblia manifestuje jednotnosť v rôznorodosti.

Rôznorodosť biblickej literatúry

Je priam neuveriteľné, akú rôznorodosť môžeme pozorovať na stránkach Biblie. Ako sme už spomenuli, za jednotlivé biblické spisy sú zodpovední viacerí rôzni autori. Autorská paleta je tu vskutku pestrá: píšu Židia aj Gréci, anonymní aj menovaní, jednotlivci aj celé komunity, žalmisti, králi, proroci, učitelia múdrosti, evanjelisti, apoštoli atď. Ako by to nestačilo, títo autori písali v rozmedzí (v závislosti od toho, ako datujeme niektoré SZ spisy) cca 1000 rokov, v rôznych obdobiach, v odlišných kultúrnych, spoločenských i náboženských kontextoch. Pre ilustráciu, autor, ktorý žil za dní prvého chrámu, v ktorom bola mocne prítomná Božia sláva, videl svet úplne ináč ako autor, ktorý písal v babylonskom exile. Keď Boh inšpiroval týchto autorov k písaniu jednotlivých spisov, použil si ich skúsenosť, jazyk, vyjadrovacie prostriedky a historické okolnosti, aby dal aktuálne (ale, samozrejme, aj nadčasové) posolstvo pre komunitu veriacich. Je nad slnko jasnejšie, že dokument, ktorý vyprodukoval Pavel – apoštol veriaci v Ježiša Krista, žijúci v 1. st. n. l. v Rímskej ríši – bude diametrálne odlišného charakteru ako kniha Ester z pera anonymného autora, ktorý na príbehu židovskej devy Ester v perzskej diaspóre popisuje pôvod sviatku Purim. Ďalej tiež nemôžeme zabudnúť, že spisy Nového zákona sú napísané v inom jazyku (t. j. gréčtine) ako tie starozmluvné (väčšina hebrejsky; časti Daniela a Ezdráša aramejsky). Iný jazyk so sebou prináša iné vyjadrovacie prostriedky, idiómy a metafory, čím Písmo opäť rastie na komplexite a významovom bohatstve. Keďže Biblia je veľmi rôznorodá zbierka kníh, nachádzame v nej aj množstvo rôznych literárnych žánrov, ku ktorým sa ešte v tomto článku vrátime podrobnejšie. To, že sú všetky tieto spisy rôzneho obsahu, snáď ani nepotrebuje komentár.

Kanonická jednotnosť biblickej literatúry

To, že je literárna zbierka ako Biblia rôznorodá, nikoho neprekvapuje. Jednotnosť Písma, na strane druhej, je skutočnosť hodná zvláštnej pozornosti. Prvý dôležitý rozmer jednoty Písma, ktorý spomenieme, je metanaratív. Metanaratív je myšlienkový systém, ktorý dokáže vysvetliť celú historickú skúsenosť človeka vo svete; inými slovami, je to „príbeh“, ktorý dáva zmysel svetu, človeku, duchovnu atď. Hlavne v postmodernom myslení badať nemalý skepticizmus voči metanaratívom vo všeobecnosti a konkrétne aj voči žido-kresťanskému metanaratívu, ktorý ľudské dejiny interpretuje na báze Božej zvrchovanosti a plánu, diablovej opozície, ľudského hriechu a opäť Božieho plánu záchrany ľudstva a obnovy stvorenstva. I keď sú biblické knihy v mnohom odlišné a rôznorodé, každá z nich svojím spôsobom, väčším či menším dielom prispieva k celkovému pochopeniu Božej drámy spasenia. Napríklad, kým Penta-teuch (5 kníh Mojžišových) po krátkom opise pôvodu človeka a národov venuje svoju pozornosť genéze vyvoleného ľudu Izrael a Zákona, kniha Žalmov vnáša Boží ľud do intimity s Bohom, ktorý stvoril svet a ktorý vyviedol svoj vyvolený ľud z Egypta; Príslovia učia praktickej každodennej múdrosti v živote viery, zatiaľ čo Proroci volajú po pokání, návrate k Hospodinovi a volajú po mesiášskom veku. Každé z Evanjelií rozpráva vlastným spôsobom príbeh o osobe, pozemskej službe, smrti a zmŕtvychvstaní Ježiša Krista, kým Apokalypsa zdôrazňuje jeho druhý príchod a nastolenie nového, večného svetového poriadku. Všetky Písma, obrazne povedané, zapadajú do skladačky, ktorá by bola bez ktorejkoľvek z nich neúplná. Asi nie je vecou náhody, že práve začiatok a koniec kresťanského kánonu (t. j. Gen 1-3 a Zj 21-22) oznamujú príbeh stvorenia, pádu a kozmického vykúpenia ľudstva a obnovy stvorenstva – to, čo chcel diabol zničiť a čo človek na čas stratil, Boh navrátil, a to v ešte slávnejšej miere.

logos-leto2012-papyrus.jpgĎalšou zaujímavou dimenziou jednoty Písma je progresívne zjavenie. Jednoducho povedané, knihy Písma nám naprieč dejinami spásy ukazujú, ako Boh postupne odkrýval svojmu ľudu svoj veľký plán spásy. Tento princíp nefunguje mechanicky; pri jeho uplatňovaní, resp. pozorovaní sa zameriavame na širšie súvislosti v Písme. Napríklad, je jasné, že Izrael v dobe sudcov vedel menej o budúcej záchrane ako izraelskí zajatci v Babylone, ktorým sa už bolo dostalo nejednej mesiášskej kázne od niektorého zo súdobých či dovtedajších prorokov. Podobné tvrdenie by sme mohli zopakovať v súvislosti s posmrtným životom, angelológiou, démonológiou atď. Ako Boh postupne odkrýval plán záchrany a posielal svojich pomazaných s nebeským posolstvom, zjavenie rástlo. Ultimátnym vyvrcholením progresívneho zjavenia je nepochybne zjavenie samotného Boha v osobe Ježiša Nazaretského: „Boha nikto nikdy nevidel. Jediný Syn, ktorý je na Otcovej hrudi, On nám Ho predstavil.“ (Jn 1,18)

Na záver k téme vnútornej jednoty Písma uvádzame náväznosť a intertextualitu. Tento jav je zrejme najbadateľnejší v Novom zákone, kde jednotliví autori neustále citujú Starý zákon a často ho vykladajú vo svetle zjavenia o Ježišovi Kristovi. Intertextualita však siaha ďaleko za samotné citovanie statí iných biblických kníh; aj v rámci Starého zákona vidíme, ako Proroci narábajú s motívmi Tóry, či už ide o klasické motívy ako Exodus, vernosť Hospodinovi spojená s poslušnosťou Zákonu, vyvolenie, požehnanie/kliatba atď. Sú to jednoznačne motívy, ktoré pochádzajú priamo z Tóry a ktoré Proroci pod inšpiráciou Ducha zvestovali do nových situácií a kontextov, v ktorých sa Izrael nachádzal. Novozákonní autori (ba dokonca aj sám historický Ježiš) vykresľovali Kristovo dielo záchrany v explicitne starozákonných kategóriách: Kristus bol Mesiáš, obetný baránok, veľkňaz, syn Dávidov atď. Aj v tejto súvislosti teda môžeme hovoriť o akejsi jednote biblickej tradície: knihy, ktoré sú jej súčasťou, sú ako farebné kamienky v mozaike, ktorá by bez ktorejkoľvek z nich nebola úplná a rovnako krásna.

Biblické žánre

Ako sme už uviedli, žánrová rôznorodosť Biblie si zaslúži svoj vlastný priestor, a preto v nasledujúcich riadkoch stručne opíšeme rôzne žánre biblickej literatúry a zdôrazníme aj ich dôležitosť pre výklad Písma. Väčšinu literárnych textov môžeme rozdeliť do dvoch základných skupín, a to na naratívne a diskurzívne texty.

Naratívne texty

Do skupiny naratívnych žánrov zaraďujeme, prirodzene, biblické príbehy a rozprávania každého druhu. Hlavne texty Starého zákona nie je ľahké zaradiť, keďže boli písané v kultúre a v dobe, ktorá je moderným Európanom cudzia; literárne formy, ktoré boli bežné pre ľudí v starobylom Blízkom východe, nie je vždy jednoduché zaradiť do moderných kategórií. Vo všeobecnosti však rozoznávame niekoľko širších žánrových skupín. Napríklad, časti Pentateuchu možno z literárneho hľadiska považovať za historické legendy. Toto označenie v žiadnom prípade nenaznačuje, že tieto texty nezachytávajú skutočné historické okolnosti; poukazuje skôr na skutočnosť, že v takýchto textoch sú na krátkej ploche zachytené dlhé časové obdobia, ktoré spája spoločná teologická dejová línia. Nejde o detailné historiografie, ktoré by sa venovali užším súvislostiam; sledujú Boží plán v dlhodobejšom horizonte. Ako príklad uvedieme Gen 1-11, kde sa na ploche niekoľkých strán dočítame o vývoji svetových udalostí v dlhšom časovom rámci ako všetky zvyšné starozmluvné historické texty dokopy. Samozrejme, biblickí autori venujú drvivú väčšinu priestoru zmienkam o Izraeli, keďže prostredníctvom tohto národa sa Boh rozhodol uskutočniť svoj plán medzi ľuďmi.

Ďalším dôležitým biblickým žánrom je historiografia. Tento pojem musíme chápať veľmi voľne, keďže historiografia znamenala niečo iné pre starovekých Hebrejcov a niečo iné pre grécky hovoriaceho Lukáša v 1. st. n. l. Historiografické knihy Starého zákona sú anonymné diela, ktoré vznikli v kontexte veriacej komunity, na základe spoločnej historickej pamäti, ústneho podania ako aj písomných prameňov a vznikli pre potreby danej komunity. Keď Lukáš píše svoje dvojdielne biograficko-historické dielo (t. j. Evanjelium + Skutky), používa konvencie historikov svojej doby: dielo adresuje patrónovi, ktorý jeho vznik finančne podporil; zhromaždil a zoradil historické pramene (hlavne výpovede očitých svedkov, ktoré si antickí historici cenili viac ako písomné pramene) a spísal ich do usporiadanej formy (pozri Lk 1,1-4). Každý historik má pri písaní svojho diela nejaký zámer: zatiaľ čo autora/autorov Samuelových kníh jednoznačne interesuje vznik izraelského kráľovstva (hlavne vláda kráľa Dávida a vznik jeho dynastie), Lukáš sa v Skutkoch venuje vzniku cirkvi, s hlavným dôrazom na misiu k pohanským národom. 

Biblickí autori venujú drvivú väčšinu priestoru zmienkam o Izraeli, keďže prostredníctvom tohto národa sa Boh rozhodol uskutočniť svoj plán medzi ľuďmi.

Čitateľovi Biblie je snáď najlepšie známy žáner evanjelií. Raná cirkev nepovažovala evanjelium za zvláštny literárny žáner, ale rozumela pod ním dobrú správu o vykupujúcom diele Ježiša Krista. V druhej polovici a hlavne v poslednej tretine 1. st. n. l., kým ešte žili očití svedkovia zmŕtvychvstalého Krista, sa viacerí rozhodli napísať túto „dobrú správu“ (gr. euangelion) vo forme zrozumiteľného príbehu, aby cirkev nestratila „apoštolskú pamäť“ o službe a vykupujúcom diele Ježiša Krista. Evanjeliá sú žánrovo najbližšie tzv. grécko-rímskym biografiám. Tieto životopisné diela mali za cieľ v hrubých rysoch priblížiť život rôznych významných historických postáv antiky s cieľom vyzdvihnúť ich cnostný charakter, životné zásluhy atď. Je zaujímavé, že antické biografie, podobne ako kanonické evanjeliá, venujú značnú časť rozprávania udalostiam, ktoré viedli k smrti hlavného hrdinu ako aj opisu jeho smrti ako takej. Biografie mali historický, ale aj vyučujúci ráz, a tak je tomu aj v prípade evanjelií; neprinášajú len cenné historické informácie o historickom Ježišovi, ale ich ultimátnym cieľom je vzbudiť vieru v srdciach čitateľov (Jn 20,31).

Hoci Zjavenie Jána je hybridom viacerých žánrov (apokalyptika, list a proroctvo), židovská apokalyptika zohráva najvýraznejšiu úlohu v jeho literárnej kompozícii, a preto je zmienené medzi naratívnymi žánrami. Apokalyptická literatúra má korene v exilickej a post-exilickej dobe, keď židovský národ prežíval jednu z najväčších kríz identity: prišli o Svätú zem, sväté mesto a o chrám, kde prebývala Božia sláva – prakticky všetko, čo ich odlišovalo od ostatných národov zeme. V tomto období Izraelci začali túžobne očakávať kozmické vykúpenie, kedy Boh znovu zhromaždí svoj ľud, zasiahne priamo z neba, potrestá zločinné pohanské národy a prisúdi právo Izraelu. Počiatky tohto myslenia badať už aj v starozákonných knihách ako Zachariáš, Daniel či Ezechiel. Najlepším reprezentantom apokalyptickej literatúry v biblickom kánone je však až Jánova Apokalypsa, ktorá židovskú apokalyptickú nádej prezentuje vo svetle zjavenia o Mesiášovi. Apokalyptická literatúra je typická videniami otvoreného neba, anjelskými prostredníkmi, ktorí vykladajú zjavenia, dôrazmi na vykúpenie stvorenstva – to všetko v kontexte konca vekov; hlavný dôraz kladie na Božiu všemohúcnosť a prozreteľnosť v dejinách, ktorá je zavŕšená finálnym vykúpením svojho ľudu a spravodlivou odplatou pre hriešnikov. Keďže Apokalypsa hovorí o veciach, ktoré sa majú stať, má aj prorocký rozmer, ale nemenej dôležitou je aj jej pragmatickosť pre každodenný život Cirkvi: dáva veriacim videnie otvoreného neba a istú nádej v Božie vykúpenie uprostred súžení tohto sveta.

Diskurzívne texty

Medzi diskurzívne žánre Písma patria texty poetické, múdroslovné a epištolárne (t. j. listy). Diskurzívne texty sú, veľmi jednoducho povedané, adresované hlavne v prvej a druhej osobe; vo všeobecnosti ide o monológy, dialógy, preslovy atď. Toto delenie je, opäť, sčasti umelé, keďže niektoré z kníh, ktoré sem zaraďujeme majú aj naratívne prvky písané v tretej osobe; základným cieľom tejto sekcie je poukázať na hlavné charakteristiky týchto textov, a tak ich kategoricky sprehľadniť.

Začneme teda textami poetickými. Hoci aj v Novej zmluve sa občas stretáme s poetickými momentami, všetky žánrovo poetické spisy Písma sa nachádzajú v Starej zmluve. Najtypickejším predstaviteľom tejto skupiny je, samozrejme, kniha Žalmov. Žalmy sú duchovné piesne, ktoré mali v živote židovskej komunity veľmi zásadné miesto; spievali sa v rôznych kontextoch, pri rôznych príležitostiach v závislosti od obsahu a charakteru jednotlivých žalmov. Aj laický čitateľ si poľahky všimne, že žalmy sú rôzneho obsahu a druhu; bádatelia prišli s viacerými deleniami na základe ich obsahu aj funkcie a zrejme neexistuje jediný správny spôsob ich delenia. Pre zaujímavosť uvádzame jeden z tradičnejších modelov, podľa ktorého sa žalmy rozdeľujú na (1) hymnické, (2) žalospevné, (3) kráľovské, (4) ďakovné, (5) múdroslovné, (6) žánrovo zmiešané a kratšie žalmy (napr. pútnické piesne, liturgické žalmy atď). Paradoxom žalmov je práve to, že sú to ľudské slová adresované Bohu, ktorá sa v živote veriacej komunity stáva Božím slovom pre človeka. Hlavnou funkciou knihy Žalmov nie je formulovať doktrinárne pozície (hoci ich výroky na ňu majú, samozrejme, značný a legálny vplyv), ale viesť Izrael (a, prenesene, Cirkev) k Bohu. Žalmy učia Boží ľud chváliť ho a modliť sa k nemu, keďže sú to modlitby a chvály, ktoré inšpiroval on sám. Do poetickej literatúry patrí aj Šalamúnova Veľpieseň. Podľa biblických bádateľov táto kniha síce hovorí v prvom rade o láske Šalamúna a šulamítskej devy, no prenesene tiež hovorí o láske Boha k svojmu ľudu.

Svojím spôsobom medzi poetické knihy patria aj Proroci. Keďže je však prorocká poézia funkčne i obsahovo tak veľmi odlišná, bude múdrejšie brať prorockú literatúru ako špecifický žáner. Väčšinu starozákonnej prorockej literatúry tvoria antológie, resp. zbierky výrokov (orákulí) jednotlivých prorokov, pod ktorých menami sa nachádzajú. Čitateľom iste známy výraz „píšuci proroci“, ktorý sa zvykne používať na odlíšenie kanonických prorokov od množstva izraelských prorokov, ktorí po sebe nezanechali žiaden spis, je trošku zavádzajúci, keďže nie všetci proroci aj doslova spísali svoje orákulá. Vo viacerých prípadoch mohlo ísť o neskoršiu redakciu výrokov, ktoré sa v izraelskej komunite tradovali ústnym podaním, prípadne ktoré spísal učeník (resp. učeníci, či „prorocká škola“) daného proroka. Pre čitateľov je dôležité, že prorocké výroky v daných knihách pochádzajú od prorokov, ktorým sú pripísané, aj keď ich možno proroci sami nespísali. Ďalšou zaujímavou charakteristikou týchto výrokov je, že často nie sú zaradené v systematickom, tobôž nie chronologickom slede. Pri čítaní Prorokov teda často musíme izolovať menšie celky, ktoré majú vnútornú významovú niť. Pre správnu interpretáciu prorockej literatúry je vždy potrebné zohľadňovať historický kontext, v ktorom daný prorok pôsobil, keďže jeho prvoradá služba bola v izraelskej komunite, ktorá mala posolstvu nielen rozumieť, ale mala sa podľa neho aj zariadiť. Svojím spôsobom majú výroky prorokov niekoľko horizontov: v prvom rade hovoria k ľudu, ktorému boli adresované, no ich aplikácia siaha ďalej – o čom svedčí aj spôsob, akým s prorockou literatúrou narábali novozákonní autori, ako aj samotný Pán Ježiš. Keďže Písmo však nikdy nemôže znamenať niečo protichodné jeho pôvodnému významu, ktorý mu dali jeho pôvodní autori, naša osobná aplikácia prorockých (a všetkých ostatných biblických) výrokov musí rešpektovať a ísť ruka v ruke s pôvodným zmyslom týchto textov. Za zmienku stojí aj to, že izraelskí proroci nehovorili vždy len o budúcnosti; proroci ohlasovali aktuálne Božie slovo izraelskému ľudu – či už to bolo slovo vyslovene určené do prítomnosti, alebo (bližšej či vzdialenejšej) budúcnosti. Aj túto skutočnosť treba pri čítaní prorockých textov rešpektovať. Proroci často komunikujú Božie posolstvo pomocou symboliky a poetických motívov a niekedy sú zaznamenané aj ich prorocké skutky.

Zohľadňovanie literárnych žánrov pri čítaní jednotlivých biblických spisov je absolútne nevyhnutné pre ich správny výklad.

Širšiu žánrovú skupinu diskurzívnych textov tvorí tzv. múdroslovná literatúra, a síce Príslovia, Kohelet (Kazateľ) a Jób. Keďže tieto tri knihy sú veľmi odlišné a rozsah článku nám nedovoľuje venovať sa každej z nich primerane, v nasledujúcich riadkoch sa zameriame hlavne na knihu Prísloví, a to aj pre jej veľkú obľúbenosť medzi veriacimi. Kniha Prísloví je kompiláciou viacerých menších zbierok prísloví, ktoré sa tradovali v starobylej židovskej komunite, pričom niektoré – ako nám to kniha explicitne zmieňuje – pochádzajú podľa židovskej tradície priamo od kráľa Šalamúna. Pri interpretácii prísloví je dôležité si uvedomiť, že ako to už s prísloviami býva, vznikli v rôznych situáciách a taktiež platia v rôznych situáciách. Príslovie ako izolovaný výrok nie je „všeliek“ na všetky životné problémy a nemôže platiť v izolácii od ostatných prísloví a už vôbec nie v izolácii od zvyšku biblického zjavenia. Dobrým príkladom je Príslovie 26, 4-5: „Neodpovedaj bláznovi podľa jeho bláznovstva, aby si nebol ako on. Odpovedz bláznovi podľa jeho bláznovstva, aby sa sám sebe nezdal múdry.“ Človek nepotrebuje veľké interpretačné nadanie, aby mu udrel do očí zjavný rozpor medzi týmito dvomi výrokmi. Každý z týchto výrokov však naozaj platí, no v rôznych situáciách, o čom svedčia aj rôzne dôsledky, ktoré jednotlivé príslovia zasľubujú.

Posledný diskurzívny žáner, ktorý spomenieme, sú listy. Keďže listy tvoria 21 z 27 kníh Nového zákona, oplatí sa o nich niečo vedieť. Tradične novozákonné listy delíme na zbierku Pavlových listov a tzv. všeobecné (tiež „katolícke“) listy; hlavne Pavlove listy sú špecifické tým, že všetky majú konkrétnych, v liste explicitne zmienených adresátov a riešia konkrétne problémy. Nie sú to nejaké všeobecné „epištoly“ alebo encykliky; preto je pri ich štúdiu nesporne kľúčové zrekonštruovať, do tej miery ako je to možné, kontext, v ktorom daný list vznikol. Najvšeobecnejší list z Pavlovho pera je List Rimanom, ktorý má, podobne ako jeho List Galaťanom, na rozdiel od väčšiny listov jednu centrálnu tému, ktorú rozvíja od začiatku do konca. V mnohých listoch Pavel rieši praktické problémy zborov, ktorým píše, a preto pri čítaní jeho výrokov musíme stále brať do úvahy kontext, v ktorom boli napísané. Na strane druhej, hlavne niektoré z tzv. „všeobecných listov“ viac pripomínajú homílie ako listy v pravom zmysle slova; rozvíjajú centrálnu tému a adresátom sa venujú skôr implicitne – podobne ako v kázni; medzi najlepšie príklady takýchto homiletickejších listov patria List Židom a 1. Jánov list.

Zohľadňovanie literárnych žánrov pri čítaní jednotlivých biblických spisov je absolútne nevyhnutné pre ich správny výklad. V bežnom živote to pri čítaní robíme de facto podvedome: iné veci si všímame pri čítaní poézie, iné pri literatúre faktu, iné pri historiografii a iné pri čítaní faktografickej publicistiky. Takýto prístup k Biblii neznehodnocuje jej duchovný charakter, naopak, tým väčšmi rešpektuje nielen obsah, ale aj formu, ktorú Duch Svätý pri inšpirácii týchto textov zvolil.

Záver

Fascinujúcou vlastnosťou písaného Božieho slova je práve forma, ktorú pre neho Boh vo svojej prozreteľnosti a nekonečnej múdrosti vybral. Skutočnosť, že Boží ľud sa pod inšpiráciou Ducha Svätého svojím spôsobom podieľal na tvorbe Svätého Písma nijakým spôsobom nezmenšuje jeho moc, dôležitosť a vôbec jeho ultimátne božský pôvod. Pôvod a charakter Biblie nádherným spôsobom ilustrujú Božie konanie v ľudských dejinách: Boh dal svoje životodarné slovo konkrétnym ľuďom v konkrétnych historických okolnostiach, aby ho vo svojom vlastnom jazyku a literárnych formách zvestovali komunite veriacich i svetu.



Související články

Čo so zlorečením |Logos 3 / 2009 | Martin Bielik |Vyučování
Čo s krízou?|Logos 11 / 2008 | Jaroslav Kříž |Téma
Biblia a šport|Logos 5 / 2008 | Gábor L. Mondovics|Převzato z Új Exodus
Nie cynizmu|Logos 3 / 2017 | Jaroslav Kříž |Téma
Ovca nie je všežravec|Logos 4 / 2012 | Jaroslav Kříž |Téma