A to svědectví je toto: Bůh nám dal věčný život a ten život je v jeho Synu. (1. Jan 5,11) |
To, či sa jej brucho naplní, úplne závisí od pastiera – bez neho ovca zdochne. Pastier sa stará nielen o to, aby mala ovca čo žrať a piť, ale aj o to, aby si mohla oddýchnuť, chráni ju od dravej zveri a v prípade, že padne do nejakej jamy, ťahá ju stadiaľ von.
Kresťan je v biblickom obraze ovca. Tiež nemôže „zjesť“ hocičo. Potravou, samozrejme, myslíme podávanie Božieho slova, výklady, vyučovanie, kázanie, a pitím sa zasa rozumie prijímanie Svätého Ducha, napĺňanie. V dnešnej dobe, ktorá je charakteristická neobmedzeným prístupom k informáciám, je kresťanovi ponúkané k „jedlu“ všeličo – strava kvalitná, úplne zlá, alebo taká, ktorá vyzerá dobre, ale sú v nej prímesi, ktoré nakoniec spôsobia pokazenie žalúdka a následný zlý vývoj. Každý by si mal rozmyslieť, čo prijíma. Pozrime sa vo svetle Biblie, aké sú základné pravidlá, podľa ktorých sa máme riadiť, aby sme prijímali stravu zdravú, ktorá prinesie duchovný rast a hojné ovocie nášho života.
Ovca nie je všežravec, nezožerie hocičo. Žerie iba trávičku a ešte aj z tej si vyberá.
Po prvé, nie je jedno, kto vyučuje. V celom živote platí, že učiť sa máme od človeka, ktorý je v danej oblasti už úspešný. Nikto sa nebude učiť základy prosperity od bezdomovca, ani plávať od neplavca. Učíme sa od ľudí, ktorí sú v danej oblasti najlepší. Je to normálne. Toto pravidlo platí aj pri vyučovaní Božieho slova. Toho, kto vyučuje, musí odporúčať ovocie jeho služby aj osobného života. A čo je ovocím služby? Nie je to nič iné ako spasení ľudia, učeníci Ježiša Krista, ktorí rastú v Pánovi, získavajú ďalších učeníkov a formujú sa v miestnych cirkvách, ktoré im pomáhajú v donášaní hojného ovocia. Tieto cirkvi musia byť životaschopné, čo dokážu tým, že rastú a začínajú byť vplyvné. Keď hovoríme o takomto zbore, nemáme na mysli undergroundovú (podzemnú, nevplyvnú, pre spoločnosť bezvýznamnú) skupinu ľudí. Máme na mysli zbory, ktoré dokázali, že vplyv Božieho slova, ktorý je najprv neviditeľný, začne byť zrejmý v spoločnosti. Je to jednoduché. Treba sa učiť od ľudí, ktorí to dokázali, je za nimi ovocie v podobe tisícov spasených duší a prosperujúcich cirkví.
Toto je základné pravidlo, podľa ktorého sa musíme riadiť. Keď sa nám dostane do ruky kniha od nejakého autora, CD, DVD, alebo vidíme na internete nejaké vyučovanie, je dôležité pozrieť sa, kto je podpísaný ako autor. Keby sa veriaci riadili podľa uvedeného pravidla, ušetrili by si mnoho problémov. Rýchlo by totiž zistili, že autori nekonečného množstva článkov, úvah, blogov alebo vyučovaní a videoklipov sú ľudia, ktorí sa v živote nedokázali, nie je za nimi žiadna práca, alebo práca sporná, nepreskúmateľná či undergroundová. Keď dôjde k odhaleniu, že ide o takéhoto autora, už sa ďalej netreba zaoberať jeho úvahami. Ak by sme ich totiž začali prijímať, prišli by sme do rovnakého stavu – zostali by sme bez ovocia. Podľa môjho názoru je obrovskou aroganciou a pýchou, že títo autori vôbec chcú niekoho poúčať (pritom väčšinou je ich „vyučovanie“ založené na kritike).
Spôsob pôsobenia – pekné reči
„Lebo takí ľudia neslúžia nášmu Pánu Ježišovi Kristovi, ale svojmu vlastnému bruchu a DOBRÝMI A PEKNÝMI REČAMI zvádzajú srdcia tých, ktorí nemyslia na zlé. (…) ale chcem, aby ste boli múdri na dobré a prostí na zlé. A Boh pokoja skoro skrúši satana pod vaše nohy.“ (Rimanom 16,18-20) Podľa uvedeného textu vidíme, že sú dve kategórie ľudí – jedni peknými rečami zvádzajú a druhí, prostého srdca, sú zvedení. Naším cieľom je zvádzaniu zabrániť a tých, ktorí zvádzajú, nech súdi Boh. Metódou, ako sa prostí ľudia zvádzajú, sú pekné reči. Skutočné, pravé evanjelium je niekedy tvrdé, kladie na človeka nároky. Ježiš však hovoril pravdu – svojich nasledovníkov upozornil, že vstupujú na úzku cestu, ktorá nebude vždy ľahká. To sú Jeho pravidlá, to je cena za nasledovanie.
Kresťan je v biblickom obraze ovca.
Na mámenie sa používajú reči o slobode, láske alebo jednote. Samozrejme, na starú ľudskú prirodzenosť tieto reči pôsobia veľmi lahodne. Pre hriešneho človeka je rajskou hudbou, keď sa napríklad dozvie, že vlastne nemusí chodiť do zhromaždenia, lebo je v cirkvi s veľkým „C“. V skutočnosti tu nejde o rajskú hudbu, ale o spevy sirén.
Taktiež reči o jednote bývajú často falošné, lebo keďže Ježiš dáva za príklad jednoty Jeho vzťah s Otcom, môže byť jednota medzi kresťanmi len vtedy, keď opustia veci, ktoré ich rozdeľujú – hriechy. A tak by sme mohli pokračovať.
Niekoľko príkladov lživých tvrdení
Nemusím patriť do žiadnej cirkvi. Aké sladké vyhlásenie pre tých, čo sú nezodpovední, nevedia vyjsť s ľuďmi, nechcú pracovať a nechcú sa zaviazať. Ak však niekto chce patriť do tej cirkvi s veľkým „C“, musí patriť aj do konkrétneho miestneho zboru. Každý musí vedieť, kto je jeho pastier, kde je jeho miesto. Veď Písmo hovorí: „Neopúšťajme svoje zhromaždenia, ako niektorí majú vo zvyku, ale napomínajme sa, a to tým viac, čím viac vidíme, že sa približuje ten deň.“ (Židom 10,25 ev.)
Každý je Božím služobníkom. Každý by mal byť Božím služobníkom, no v mnohých prípadoch to tak nie je. Ak nieto tvrdí, že je Božím služobníkom, potom by malo byť jasné, akú konkrétnu službu v prospech miestneho rozvoja vykonáva. Podobne je to aj so sekulárnym zamestnaním. Každý by mal vedieť povedať, z čoho žije, kde chodí do roboty, eventuálne, s čím obchoduje alebo do čoho investuje. Tvrdenie, že každý, kto prijme Ježiša Krista ako svojho Spasiteľa, sa automaticky stáva Božím služobníkom, patrí opäť do kategórie mámení neupevnených duší a zabraňuje zdravému napredovaniu zborov. Každý by mal mať konkrétnu službu a tú vykonávať verne bez ohľadu na to, či je viditeľná alebo nie. „Kto je verný v mále, je verný aj v mnohom; a kto je nespravodlivý v mále, je nespravodlivý aj v mnohom. Ak teda neboli ste verní v nespravodlivej mamone, ktože vám potom zverí to, čo je pravé? A ak ste neboli verní v cudzom, kto vám dá to, čo je vaše?“ (Lukáš 16,10-12)
Celý môj život je bohoslužba. Toto tvrdenie najviac poškodilo znovuzrodenecké cirkvi. Historické cirkvi v tom majú jasno. Bohoslužba sa koná na konkrétnom mieste, v konkrétny čas a má konkrétnu náplň. Toto je správne myslenie. Všimnite si, že aj ľudia, ktorí mali zmluvu s Bohom, ako Noach alebo Abrahám, vykonávali bohoslužbu tak, že obetovali na oltároch a volali na meno Pánovo. Zneváženie bohoslužby je veľkou chybou. Bohoslužba musí byť vykonaná tak, aby bola prijatá Bohom, to znamená, podľa biblického zjavenia. Všetky choré prvky znovuzrodeneckého kresťanstva, špeciálne charizmatického hnutia, ako je neporiadok na bohoslužbe, nepravidelná účasť, meškanie, nevhodný odev, nepredstavujú slobodu, ale bláznovstvo, ktoré určite nevedie k tomu, že Božie meno je oslávené. Naopak, z takého postoja k bohoslužbe sa človek dostane do problémov: „Zlorečený ten, kto koná dielo Hospodinovo nedbalo, a zlorečený ten, kto zdržuje svoj meč od krvi.“ (Jeremiáš 48,10)
Kde sa dvaja alebo traja zídu… Áno, vieme, že kde sa dvaja alebo traja zídu, tam je Pán prítomný. No tieto myšlienky nemôžu slúžiť k zničeniu veľkých charizmatických cirkví. Naopak, uvažujme tak, že kde sa dvaja alebo traja zídu, vidíme v tom zárodok veľkej cirkvi. Na to však treba zmeniť myslenie a začať na tom pracovať.
Všetok môj majetok patrí Pánovi. Toto je vyhlásenie strýka Držgroša, zabraňuje konkrétnej obetavosti a štedrosti. Kolujú rôzne spory ohľadom desiatkov. Undergroundoví anonymní učitelia do nich strieľajú veľkou kadenciou. Aj dary a financie musia byť konkrétne. Tvrdenie, že všetky peniaze patria Pánovi, je čistá lož, lebo taký človek všetky „peniaze patriace Pánovi“ spotrebuje sám. Lepšie je oddeliť konkrétnu sumu na Božie dielo a ďalšie financie rozumne porozdeľovať. Ten, kto toto robí, nemá výčitky svedomia, ak niečo spotrebuje pre seba, dokonca aj pre vlastné potešenie vo forme pekných vecí, dovolenky alebo dobrého jedla. A naopak, tí, ktorí konkrétne peniaze neoddelia, neustále trpia výčitkami svedomia, že boli napríklad v kine za Pánove peniaze.
Skutočné, pravé evanjelium je niekedy tvrdé, kladie na človeka nároky.
Duchovné dary pominuli. Niektorí undergoundoví učitelia, ktorých skutočný vplyv nepresahuje prah obývačky, bojujú vyhlásením „Sola scriptura“ proti duchovným darom. Nedáva to však zmysel, veď práve v Písme sa píše o duchovných daroch a slovo „chcem, aby ste všetci hovorili v jazykoch“ je také isté ako ostatné. Práve, že je málo duchovných darov.
Málo sa prorokuje. Nedávno sme boli skritizovaní za to, že nepoužívame všetky duchovné dary, ale zdôrazňujeme iba hovorenie v jazykoch a uzdravovanie. Áno, podporujeme rozvoj týchto darov, lebo sa nedajú sfalšovať. Problém tejto kritiky spočíva v tom, že autor (autori) tohto konkrétneho obvinenia nikdy neusporiadal uzdravujúcu ani evanjelizačnú kampaň významnejších rozmerov, a ani neusporiada. Ak by takýto kritik urobil úspešnú uzdravujúcu kampaň, pochopil by, že v skutočnosti nie je možné mať pri nej úspech bez prúdenia v Duchu a aplikácie všetkých duchovných darov. Vtedy veľmi ľahko príde slovo poznania, zjavenia atď.
My evanjelium nekážeme, ale žijeme. Samozrejme, že každý kresťan sa musí usilovať žiť v podriadenosti Božiemu slovu, ale evanjelium sa má kázať. Nekázané evanjelium nie je evanjelium. Evanjelium je hovorenie zvesti s konkrétnym obsahom, ktorú niekto počúva.
Nerobme si ilúzie, že kritici sa na základe tohto článku obrátia a prestanú so svojou činnosťou. Naším cieľom je ochrániť čestných kresťanov a zabrániť prieniku myšlienok, ktoré spomaľujú rast zborov.
Ďalšie príklady kritiky
Charizmatické hnutie je najdynamickejšie sa rozvíjajúcou zložkou kresťanstva a nikto to nemôže poprieť. Aj toto hnutie má svojich významných predstaviteľov. Niektorí už zomreli, ako napr. Kenneth Hagin alebo John Osteen, a niektorí z tých, ktorí masívnym spôsobom ovplyvnili vývoj spoločnosti, ešte žijú. Sú to napr. Dr. Yonggi Cho, Reinhard Bonnke, Carlos Annacondia či Sandor Németh v neďalekom Maďarsku. Existuje nespočetné množstvo materiálov, kde sú títo ľudia kritizovaní. Netvrdíme, že je niekto bezchybný, ale myšlienky zakladateľov charizmatického hnutia sa ukázali ako správne. Práve ľudia ako Hagin a Osteen (mimochodom, prežili bezúhonný život) priniesli do cirkvi zjavenie o moci slova, o sile nového narodenia, autorite veriaceho a tiež vyučovanie o viere. Dr. Yonggi Cho zase priniesol zjavenie o sile Božích vízií a snov. Dnes sú tieto myšlienky prijímané a vyučované vo všeobecnosti vo všetkých znovuzrodeneckých cirkvách. Prečo potom kritika? Odpoveď je jednoduchá: obyčajná ľudská žiarlivosť a závisť. Cieľom tejto kritiky ani tak nie je zdiskreditovať jednotlivcov (veď napokon, niektorí z nich sú už mŕtvi), ale snaha prekaziť úspech ich nasledovníkov.
Každý musí vedieť, kto je jeho pastier, kde je jeho miesto.
Ešte snáď jedna myšlienka. Kritici tvrdia, že ich neúspech (malý počet, neschopnosť preraziť v spoločnosti) je spôsobený práve tým, že dbajú na pravdu a na čistotu. Nuž, nezostáva iné, než dodať, že ak je niekto protivný, ešte to neznamená, že je Boží prorok, a ak je niekto neúspešný, ešte to neznamená, že je pravý.
Záver
Každý sa musí rozhodnúť, na ktorú stranu sa pridá. Je dobré pridať sa na stranu tých, ktorí čestne, konkrétne pracujú pre Pána, získavajú učeníkov a budujú miestne zbory, ktoré majú budúcnosť. Tým, ktorí to chcú kaziť, môžeme odpovedať citátom Reinharda Bonnkeho: „Je žatva. Ja sedím na kombajne a žnem. O hlodavce sa nestarám.“
Nie cynizmu | | | Logos 3 / 2017 | | | Jaroslav Kříž | | | Téma |
Čo (nie) je Biblia? | | | Logos 8 / 2012 | | | Peter Málik | | | Vyučování |
Takto hovorí Pán... Alebo nie? | | | Logos 12 / 2015 | | | Jaroslav Kříž | | | Vyučování |
Šťastný nový rok prajem! | | | Logos 1 / 2019 | | | Jaroslav Kříž | | | Téma |
Nie všetci moslimovia ťa chcú zabiť | | | Logos 11 / 2011 | | | Christopher Alam | | | Světová náboženství |