Chvála života

„Keď som sa pripravovala na túto chválu, vo svojom vnútri som cítila, že má pre nás konkrétny odkaz. Je určená práve tým pacientom, ktorým lekári vyriekli smrteľný ortieľ. Nech tvrdí diagnóza čokoľvek, my túto chválu spievame pre vás. Toto je Božie slovo! Toto je Jeho zasľúbenie! On bojuje za vás! Nenávidím rakovinu, v Ježišovom mene ju nenávidím!“ Takýto inšpiratívny predslov uviedla svetoznáma interpretka kresťanskej hudby Darlene Zschech na začiatku koncertnej šnúry svojho albumu Revealing Jesus (Spoznaj Ježiša). Kým dynamická gospelová chvála vyprodukovala niekoľko desiatok miliónov kliknutí na YouTube a 48 miliónov zdieľaní na Twitteri, práve na konci toho istého roka počas príprav na Vianoce sama Darlene čelila zdrvujúcej správe, keď jej počas rutinnej prehliadky našli v prsníku rakovinový nádor štvrtého stupňa. Napriek smrteľnej diagnóze austrálska speváčka verila v to Meno, ktoré chválila pred miliónmi, a podľa jej lekárov sa „zázrakom“ po dvoch rokoch tvrdého boja opäť postavila na nohy a vo februári tohto roka úplne uzdravená vydala svoj najnovší album Here I Am Send Me! (Tu som, pošli mňa). Pre rozhlasovú stanicu Hope 103,2, pre televíznu stanicu CBN a pre časopis Christianity Today podrobne opísala, ako prežívala vieru v Ježišovo Meno v nemocnici, kde vychudnutá na kosť prišla o vlasy a stala sa fyzickým tieňom seba samej.

„Aj moji rodičia boli speváci, takže spev bol od detstva súčasťou môjho života,“ začína svoje rozprávanie Darlene pre časopis Christianity Today o tom, ako začala jej spevácka kariéra, keď vo svojich desiatich rokoch bola známa vďaka speváckej súťaži Happy Go'Round po celej krajine. Blesková sláva poznačila jej rodinu a manželstvo rodičov sa po troch rokoch rozpadlo. Napriek tomu, že na pojednávaní ich sudca vyzýval, aby sa nerozvádzali, pretože, ako povedal: „Ešte nikdy som nevidel dvoch ľudí, ktorí by boli takí zaviazaní svojim deťom.“ Napriek všetkému sa rodina rozpadla. Darlene sa dostala k otcovi a jej súrodenec zostal s mamou. Pred obrovskou záťažou tínedžerského obdobia unikala do bulímie a dali jej výpoveď aj z televízneho programu, a tak sa jej aj to sebavedomie, ktoré ešte mala, rozplynulo. Odcudzená svojmu otcovi a vplyvom rôznych preháňadiel, ktoré užívala, sa psychicky aj fyzicky zrútila. V roku 1980 však prišiel obrat, keď ju ako 15-ročnú otec zobral do jedného letničného zboru v Brisbane. „Až mi vyrazilo dych, keď som pocítila, že Ježiš ma bezpodmienečne miluje. Vtedy som prvýkrát vo svojom vnútri cítila, že nemusím bojovať o uznanie, ale že som milovaná kvôli mne samej,“ opísala úžasné pocity, ktoré spolu so svojím otcom prežili na bohoslužbe, kde sa obaja obrátili. Hoci rany po rozvode rodičov a zo straty vlastnej identity sa hojili ešte roky, jej srdce bolo okamžite dotknuté a nasmerované k chválam: „Krátko po prijatí Ježiša do môjho srdca v jednu nedeľu, keď v chóre spievali chválu Keď som začula Slová Pána zástupov, obzrela som sa v zbore po ľuďoch z rôzneho pozadia a rôznych vekových skupín, ktorých Ježiš spojil, a nečakane som dostala zjavenie o tom, akú moc má spoločné uctievanie Boha.“

V mládežníckom zhromaždení sa zoznámila s Markom, odovzdaným bubeníkom vo chválach, ktorého úprimná viera ju hneď zaujala. Vzťah chlapca so silným sebavedomím a dievčiny s nízkou sebaúctou sa vyvíjal veľmi búrlivo kvôli strachu a úzkosti, ktoré pochádzali z traumy z rozvodu jej rodičov. „Dlho som Markovi vyčítala, že si ničí svoj život so mnou, no aj keď som bola najviac zraniteľná, zostal pri mne, lebo veril v našu spoločnú budúcnosť. Ešte aj v prvých rokoch nášho manželstva som mu viackrát hrubo povedala, že ho radšej opustím. On však s pokojom prijímal moje výlevy zlosti a pokojne sa usmial, že sa aj tak neskôr stretneme. Vždy sa vyjadroval tak, že som pre neho najkrajšia, čomu som ja, samozrejme, dlho neverila. On sa neustále za mňa modlil a pomaly som sa aj ja začala vidieť tak znútra aj zvonka. Raz, keď mi zbadal v kabelke preháňadlá, všetky ich vysypal do smetného koša a vyznal, že tu a teraz je tomu koniec, a skutočne nastal koniec bulímie.“

Mladomanželia sa presťahovali do najväčšieho austrálskeho mesta Sydney, kde objavili sotva stočlenný zbor Hills Christian Life Center, ktorý viedol charizmatický pastor Brian Houston. Keďže obaja si boli istí, že ich Pán chce použiť práve tu, všetko zanechali a úplne sa odovzdali do služby malého spoločenstva. Mark dostal nápad organizovať evanjelizačné hudobné večery, z čoho sa zrodil dnes už svetoznámy zbor Hillsong Church. Pri prvej príležitosti mali len jeden klavír, spoza ktorého ostatné nástroje púšťali z kazetových magnetofónov. Napriek skromným začiatkom sa spoločenstvo pozostávajúce z prevažne mladých ľudí, ktorí sa stretávali v skladových priestoroch, rýchlo rozrastalo a na konci 80. rokov sa zhromažďovalo v kultúrnych centrách. Keďže zo služby vedeli vyžiť len veľmi skromne, Darlene popri vedení chvál a pastorácii mladých ľudí začala so spievaním rôznych reklamných spotov pre McDonald’s, KFC a Coca Colu. Napriek potenciálnej speváckej kariére sa v popovej brandži trápila, a tak sa rázne rozhodla, že sa v budúcnosti bude venovať len chválam: „Uverili sme Božiemu zasľúbeniu, že keď my budeme stavať Jeho dom, On sa postará o ten náš. Keď Ho budeme hľadať, odmení nás, a keď so smelou dôverou vykročíme a prestaneme sa pozerať na naše potreby – zveríme ich do Jeho rúk – a seba samých uvoľníme pre Jeho potreby, potom výsledok presiahne všetky naše očakávania a sny.“ Vtedy v roku 1993, kým sedela pri klavíri a čítala 96. žalm, sa v nej zrodila chvála: Shout to the Lord (Krič na Pána). „Bola to chvála, ktorá sa zrodila akoby sama od seba. Držala som svoju Bibliu, sadla som si, napísala ju a už aj bola hotová. Išlo to veľmi ľahko.“ Keď som ju ukázala svojim priateľom, asi dvadsať minút dookola načúvali jednoduchému textu tejto uchvacujúcej piesne. Darlene, ktorá sa neustále ospravedlňovala za prípadné nedostatky textu, ich prosila, aby čokoľvek zmenili, ak chcú. Oni však rozhodne vyhlásili, že je to najúžasnejšia pieseň, akú kedy počuli. Hoci ju nijako nepropagovali, predsa len Shout to the Lord popri albume Power of Your Love od Geoffa Bullocka zaznela vo všetkých charizmatických zhromaždeniach po celom svete a začiatkom 90. rokov priniesla revolúciu a dynamiku do kresťanských chvál. Potom vedúca chvál Hillsongu z roka na rok prinášala niekoľkým miliónom veriacich po celom svete známe albumy: All Things are Possible (1997); Touching Heaven Changing Earth (1998), By Your Side (1999), Overwhelmed a For This Cause (oba 2000), You Are My Word (2001), Blessed (2002), Hope (2003). Popri mnohých zlatých platniach v roku 2004 za album For All Youʼve Done získali platinové ocenenie, keď v Austrálii týždeň viedli hudobné (a nielen kresťanské) hitparády. Ako producentka riadila Darlene roku 2007 projekt Hillsong Music, pričom napísala 80 vlastných piesní a spolupracovala na vydaní dvadsiatich albumov.

Niekoľko miliónov predaných albumov, ktoré neustále pútali pozornosť verejnosti, poznačilo aj jej rodinu. Po narodení troch zdravých detí Amy, Chloe a Zoe, keď v roku 2000 v zhromaždení ohlásili príchod ďalšieho dieťaťa, nečakane v 12. týždni tehotenstva potratila. „Bolo to hrozné, prišlo to práve uprostred turné pred prázdninami. Cítila som len to, že som náhle prišla o niekoho, koho som poznala a milovala, napriek tomu, že som ho nikdy nedržala v náručí. Ako každá matka v radostnom očakávaní som aj ja upierala svoju nádej a sny k dieťatku, ktoré spolu s ním zahynuli.“ Po tejto udalosti mala pocit, že sa už nikdy viac nebude môcť postaviť na pódium, ale keď čítala List Židom 13,15, pochopila, že chvála je súčasne aj obeťou, ktorú treba donášať pred Pána nezávisle od pocitov. „Nechcela som, aby zvíťazil nepriateľ. Povedala som Bohu: Nezáleží na mojich pocitoch, ja Ťa budem uctievať a viem, že Ty odnímeš moje problémy. Zasľúbil si v Jeremiášovi 31,13, že môj žiaľ obrátiš na radosť a v mojom smútku ma obveselíš.“ Zatiaľ čo predtým viackrát preplakala celé noci, nasledujúci deň sa Darlene znovu postavila pred zhromaždenie, aby s obrovskou radosťou, oduševnene voviedla veriacich do Pánovej prítomnosti: „Vždy, keď som spievala pod tlakom, cítila som, že Pán koná s obrovskou silou. Domnievam sa, že chvála je v prvom rade o viere! Nestačí len povedať: Pane, žíznim po Tebe, pomôž mi, Pane, potrebujem Ťa v tejto a v tejto veci…, ale musíme sa rozhodnúť a podriadiť sa. Je dôležité chváliť Pána aj vtedy, keď nepociťujeme okolo seba Božiu prítomnosť. Ježiša ako Vykupiteľa je dôležité vyvyšovať nielen preto, aby vyriešil naše problémy, ale preto, že je toho hoden! Sila tejto obete pohne horami a zmení naše srdcia!“ Tlak verejnosti sa rozšíril na celú chváliacu skupinu a kvôli tomu, že im závideli slávu, a kvôli neustálemu tlaku sa dokázali čím ďalej, tým menej obnovovať, čo viedlo k vyhoreniu. Darlene videla mnohých zažiariť ako kométy, ale aj vyhasnúť; vedúcich chvál, spevákov, lebo si mysleli, že chvály sú jedným z hudobných žánrov alebo hudobným artiklom, ktorý sa dá s dobrými hudobnými schopnosťami vyprodukovať: „Ozajstné chvály sú spoločné modlitby ľudí, boje viery, výnimočné putovanie a v každom ohľade svätý skutok! Keď sa dostaneš do situácie, že sa podieľaš na chválach kvôli zmluve a plynú ti z toho peniaze, tak si sa dostal na veľmi nebezpečné územie!“

Vždy, keď som spievala pod tlakom, cítila som, že Pán koná s obrovskou silou.

Darlene je toho názoru, že mnohí začnú skutočne s úprimným srdcom, ale na vlnách úspechu sa ich motivácia a postoje zmenia. „Chvála obstojí len kvôli chvále samotnej. Ak chceš byť rockovou hviezdou, tak smelo do toho, staň sa ňou! Ale keď chceš natrvalo zostať vo sfére chvál, musíš sa zaviazať na celý život. Je to veľká zodpovednosť! Keď to robíš kvôli peniazom, tak to nenazývaj chválou, lebo je to niečo celkom iné,“ odkazuje zo svojich skúseností každému, kto cíti povolanie do služby.

Práve preto sa pred každým vystúpením na pódium chváliči krátko pomodlia a zaviažu sa, že pozornosť, ktorú im dá obecenstvo, dajú Pánovi: „Otče Nebeský, pomôž im, aby nepozerali na nás, a my tiež chceme upriamiť svoju pozornosť na Teba, lebo Ty si Pravda a jedine Ty si hoden chvál.“

Po tom, čo v roku 2007 odstúpila z vedenia chvál Hillsongu spolu s Markom, začali hľadať, ako by sa mohli zapojiť do pastoračnej služby, od ktorej ich oddelila nečakaná sláva. „Úspech možno spracovať iba v rámci miestneho zboru! Vášnivo milujem budovanie spoločenstva. Zbor je ako veľká rodina, samozrejme, môžeš sa v ňom vidieť v pozícii šéfa, ale aj tak je potrebné vyniesť smeti a urobiť ostatné potrebné záležitosti. Na sociálnych sieťach sa môžeš dočítať o sebe, aký si úžasný, od ľudí, ktorí sú od teba vzdialení, ale aj tak musíš navštevovať miestny zbor, prípadne obslúžiť ľudí kávou a pomôcť tým, ktorých poznáš. Miestny zbor je tvojím najlepším priateľom a pomôže ti v tom, aby tvoje srdce zostalo zdravé!“ zdôvodnili, prečo považovali za dôležité, že po vystúpení zo siete svetoznámej skupiny Hillsong prijali pastoráciu malého zboru na sever od Sydney v štáte Nový Južný Wales. Už v tomto tichom prostredí sa zrodil sólový album Revealing Jesus, ktorý nahrali na jar roku 2013 počas jednej chváliacej konferencie v Alabame. Štvrtú skladbu z albumu, chválu s názvom In Jesus Name, napísala v Izraeli. Táto pieseň je zaujatím víťazného postoja nad rakovinou a proklamáciou, ktorá pramení z viery poraziť túto chorobu. Pred uvedením skladby prehlásila: „V Ježišovom Mene nenávidím rakovinu a nie kvôli našej sile, ale kvôli Menu Ježiš prehlasujeme, že v Jeho Mene je uzdravenie.“

Hlavnou inšpiráciou tohto prorockého vyhlásenia bola strata oboch ich otcov – Darlene aj Marka – kvôli rakovine a v tom čase potvrdili diagnózu tejto choroby u viacerých ich priateľov.

Po deviatich mesiacoch počas vianočných nákupov zašli s kamarátkou na rutinné vyšetrenie do Sydney, pretože dva roky pociťovala menšiu hrčku v prsníku. Počas predchádzajúcich vyšetrení lekári tvrdili, že je to len väčšia tuková vrstva, ktorá je v tomto veku života ženy pomerne častým javom. Vyzeralo to tak, že vyšetrenie potrvá možno hodinu a budú môcť pokračovať v nákupoch. Čakanie na histológiu však trvalo do večera a vtedy vyšlo najavo, že neškodná tuková vrstva je v skutočnosti rakovina pokročilého stupňa. Mark bol v tom čase odcestovaný, a keď sa dozvedel túto správu, ihneď sa vrátil, aby mohol byť čím skôr so svojou manželkou. Vianočné sviatky plynuli, pričom boli nutné ďalšie testy, aby lekári vedeli nastaviť liečbu chemoterapiou. Priamo jej povedali, čo ju čaká, že jej telo dostane najvyššiu dávku liečby 4. – 5. stupňa, aby zasiahli aj metastázy. Väčšina pacientov v tomto štádiu do pol roka zomrie, čoho pocitová a myšlienková ťarcha sa s obrovskou silou zniesla na rodinu. „Vynorilo sa v nás veľa otázok v spojitosti s našou budúcnosťou a osobne som prežívala aj obrovský strach. Hoci neustále pramenili vo mne rôzne pocity, moje deti mi veľmi pomohli a celá rodina sa jednotne za mňa modlila. V zhromaždení sme vianočnú bohoslužbu nevynechali, bola pre nás obrovským požehnaním a plynula vo veľmi oslobodzujúcom duchu a vianočné obdarovávanie mi pomohlo, aby som zostala na vyššej pocitovej úrovni.“ Počas niekoľkých mesiacov si ponechali správu o chorobe v úzkom kruhu, kým nezačala chemoterapia. S Markom chceli deti ochrániť od obáv svojho okolia, pretože vedeli, že nie každý je schopný uniesť správu vo viere, že svetoznáma kresťanská interpretka je smrteľne chorá. Keď to verejnosti oznámili, celý zbor sa postavil za nich s veľkou silou, čo pre nich znamenalo obrovskú oporu v boji pred pozornosťou mnoho miliónov ľudí z celého sveta. „Sama by som nezvládla túto ťarchu zo strany verejnosti. Zvonka som zožala obrovské množstvo kritiky – možno ani nie zo zlých motívov – za nedostatok viery kvôli chemoterapii; niektorí tvrdili, že je na mne Boží hnev kvôli zmene zboru a podobné názory. Práve z toho dôvodu som znovu a znovu vyznávala, že tieto myšlienky nie sú od Pána.“

Keď to verejnosti oznámili, celý zbor sa postavil za nich s veľkou silou.

Popri strachu tých zvonku však dostávala aj veľa lásky, či už od priateľov, ale aj z celého sveta. „V tých najkritickejších ôsmich mesiacoch som každý deň dostávala kytice alebo rôzne iné pozornosti či už pre deti, alebo pre mňa, ktoré pre mňa veľa znamenali.“ Zo všetkých kútov sveta prichádzali pohľadnice, kytice a mnohí sa za nás modlili, čo sme spolu s manželom aj skutočne cítili: mnohokrát som zažila, že sila modlitieb ma zvnútra naplnila životom a nádejou. Viem, čo to znamená, lebo v nemocnici som sa stretla s takými pacientmi, ktorých nechali úplne osamote s ich bolesťami, a boli aj takí, ktorých počas liečby opustil partner. Jedna kamarátka zo zboru, ktorá je skutočnou modlitebnou bojovníčkou, jej založila poznámkový blok, do ktorého vpísala všetky verše z Biblie týkajúce sa uzdravenia. Pred každou procedúrou si tieto verše čítala a hoci ju lekári vyzvali, aby aj tento bloček nechala v čakárni, ona bola ochotná sadnúť si do prístroja, iba keď ho držala v ruke: „Neviem, či si o mne nemysleli, že som nejaká náboženská fanatička, ja som však vedela, že to, čo mám v rukách, je Božie slovo a Jeho osobné zasľúbenie. Vyznávala som ich hlasno na moje telo aj na môj život. Odvtedy ich pravidelne vyznávam a sú pre mňa veľmi, veľmi dôležité.“ Pre rádiostanicu Hope 103,2 sa vyjadrila, že prvú rádioterapiu absolvovala s plačom, hoci vo svojom vnútri mala pevnú vieru v Božiu silu, predsa len pohľad na lekárske prístroje a tlak tejto diagnózy ju psychicky veľmi potrápili. Ako žene jej bolo veľmi ťažké znášať vypadávanie vlasov a regenerácia pokožky sa tiež veľmi spomalila. Dramatická strata jej krásy v jej duši opäť vyplavila pocity strachu a samoty, ktoré prežívala v detstve. Počas jednej terapie, keď ju priviazali k prístrojom, aby sa jej telo nehýbalo, vo vnútri prístroja veľmi plakala od strachu a od pocitu osamelosti. Podľa jej spomienok bola táto udalosť najťažším psychickým a fyzickým obdobím terapie. Vtedy k nej pristúpila jedna ošetrovateľka, ktorá bola kresťanka, a opýtala sa jej, či sa za ňu môže pomodliť. Hoci nie každému to Darlene dovolí, lebo v mnohých nie je viera a odovzdávajú svojou modlitbou iba svoj strach, táto milá dáma pôsobila natoľko sebaisto a Darlene bola na tom tak zle, že okamžite súhlasila. Modlila sa počas celej terapie za hrubým sklom, kým bola Darlene v tuneli, a po štyroch dňoch ju opäť navštívila: „Vtedy som ju videla prvý a poslednýkrát, jej meno dodnes neviem, ale som jej veľmi vďačná,“ hovorí Darlene o chvíli, kedy prežila úplné Božie zaopatrenie do posledného detailu. „Počas najťažších dvoch rokov som takéto veľmi milé a dokonalé Božie zaopatrenie zažila v mnohých skúškach spojených s terapiou, a preto bola procedúra v mnohých ohľadoch povznášajúca! Počas nej som spoznala osobu Ježiša omnoho hlbšie než kedykoľvek predtým! Vzťah s Ním sa stal omnoho skutočnejší a plnší a vytvorený obraz o Ňom zostal mocnejší a oslňujúcejší!“

V rámci najmodernejšej liečby aj Darlene dostávala kombinovanú liečbu – do tela jej voperovali silnú rádioaktívnu kapsulu. Keď prvýkrát uvidela túto červenú kapsulu, vynorila sa v nej chvála No Longer Slaves, v ktorej jeden verš znie nasledovne: „Jeho krv prúdi v mojich žilách.“ Ako v sebe počula tieto slová, vzniklo v nej presvedčenie, že táto liečba jej zničí len rakovinu, no telu nevznikne žiadna ujma. „Počas dvadsiatich týždňov kapsulu šesťkrát menili a pri každej príležitosti som Mu ďakovala za Jeho krv, že ma ochráni, a len po tomto vyznaní som dovolila, aby začali procedúru,“ hovorí o tomto nečakanom poznaní, ktoré jej pomohlo počas celého procesu uzdravenia. Počas osemmesačnej terapie skutočne nevznikli žiadne metastázy ani ďalšie komplikácie, čo jej lekári považovali za „skutočný zázrak“. Hoci jej telo bolo vychudnuté na kosť a vlasy jej dočasne povypadávali, vnútorné orgány zostali úplne zdravé a nezostali jej žiadne negatívne stopy po chemoterapii, ktorú úspešne ukončila v závere roku 2014. Po roku rekonvalescencie ju oficiálne vyhlásili za uzdravenú, čo milióny ľudí na svete prijali s obrovskou radosťou. O inšpirácii pre jej najnovší album Here I Am Send Me, ktorý vydala vo februári tohto roka, povedala pre televíznu stanicu CBN, že až do konca chce sprostredkovávať hlbokú vďaku za Božiu vernosť a lásku, ktorú v tejto forme ešte nikdy predtým neokúsila. Pády a výšiny svojho života zhrnula pre časopis Christianity Todayslovami, že po päťdesiatke – kým čaká na svojich vnukov – jej najdôležitejším poznaním je bezpodmienečné a neustále odovzdávanie srdca Pánovi aj počas najväčších úspechov a aj skúšok života: „Naučila som sa, že vždy musíme tráviť čas s Pánom, aby sa naše životné hodnoty znovu stabilizovali. Predtým som sa vždy naháňala za uznaním iných a myslím, že som v tom bola svetovou jednotkou. Prišla som však na to, že keď budem hľadieť na názory ľudí, rýchlo vyhorím, ale keď svoju pozornosť upriamim na Pána, zmocní sa ma skutočná, nevýslovná radosť. Boh chce od nás, aby sme Ho chválili, aby sme Mu venovali čas, ale existuje ešte niečo, čo chce najviac – aby sme Mu odovzdali svoje srdce! Musíme Mu ho odovzdať, aj keď sme sa dostali do hlbín, alebo sa vznášame ako orly. Silu tejto pravdy som prežila bezprostredne vo svojom osobnom živote, z bezprostrednej blízkosti!“

Preklad: Roman Farkaš
Úprava: Zlatka Radnotyová
Zdroj: HETEK 17/2017