Čo sa stalo s druhým Božím prikázaním?

V priebehu dejín vzniklo rôzne delenie a číslovanie Božích prikázaní. Katolícka cirkev sa pridŕža delenia, pochádzajúceho od Augustína (354 - 430), v ktorom prvé prikázanie (viera v jedného Boha) a druhé prikázanie (odmietnutie zhotovovania modiel) tvoria spolu prvé prikázanie desatora. V tejto práci sa budeme pridŕžať židovského delenia, v ktorom zákaz zhotovovania modiel tvorí samostatné druhé prikázanie.

Desať Božích prikázaní je všeobecne uznávanou normou správneho kresťanského života pre všetkých kresťanov. Rovnako všetky kresťanské cirkvi, ich učenie a prax, zdôrazňujú záväznosť desatora.

Katolícka cirkev učí, že desať prikázaní zaväzuje kresťanov, a že aj ospravodlivený človek, je povinný ich zachovávať. (Porov. Tridentský koncil, 6. zásad., Decretum de iustificatione, kán. 19-20: DS 1569-1570.)

Podľa súčasného katechizmu Katolíckej cirkvi, tvorí dekalóg nedeliteľný celok. Každé „slovo“ odkazuje na každé iné a na všetky; navzájom sa podmieňujú. Dve tabule sa vzájomne objasňujú a tvoria organickú jednotu. Prestúpiť jedno prikázanie, znamená porušiť všetky ostatné. (Jak 2,10-11) porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi (KKC) 2069.

Podľa uvedeného učenia máme všetky dôvody predpokladať, že Katolícka cirkev zachovala Božie prikázania neporušené a v praxi bude veriacich viesť k ich zachovávaniu v plnosti. Žiaľ, nie je tomu tak, najmä čo sa týka prvého a druhého prikázania. Pozrime sa, čo hovorí Božie slovo o prvých dvoch prikázaniach, a ako si Katolícka cirkev odôvodňuje a podporuje modloslužbu vo svojom strede.

Biblické východiská v súvislosti s náboženským zobrazovaním

Prvé a druhé prikázanie znie: „Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa! Neurobíš si modlu, ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vode pod zemou! Nebudeš sa im klaňať, ani ich uctievať, lebo ja, Pán, tvoj Boh, som žiarlivý Boh, ktorý tresce neprávosti otcov na deťoch do tretieho a štvrtého pokolenia u tých, čo ma nenávidia, milosrdenstvo však preukazuje až do tisíceho pokolenia tým, čo ma milujú a zachovávajú moje príkazy.“ (Ex 20,2-6)

Božie slovo jednoznačne zakazuje zhotovovanie modiel. Pod zákazom zhotovovania modiel treba v prvom rade chápať zobrazenie neviditeľného Boha. Pekne to vysvetľuje Mojžiš izraelitom v Dt 4,15-19: „A vy si - pri svojich dušiach - dávajte veľký pozor, veď ste nevideli nijakú postavu, keď k vám Pán hovoril sprostred ohňa na Horebe, aby ste nepoblúdili a neurobili si kresanú modlu alebo akýkoľvek obraz muža alebo ženy, obraz nejakého zvieraťa na zemi, obraz nejakého vtáka, čo lieta pod nebom, obraz niečoho, čo sa plazí po zemi, obraz ryby, čo je vo vode pod zemou; a keď zdvihneš oči k nebu a uvidíš tam slnko, mesiac a hviezdy, všetky voje nebies, nedaj sa oklamať a neklaňaj sa im a neuctievaj to, čo Pán, tvoj Boh, stvoril na osoh všetkým národom, ktoré sú pod nebom.“

Zákaz zhotovovania modiel sa teda netýka akéhokoľvek spodobovania živých bytostí a zobrazovania viditeľných vecí. Je neprípustné zobrazovať Boha, ktorého nemožno vidieť, lebo Boh je neviditeľný. Otázkou zostáva, či je možné zobrazovať osoby, zvieratá a veci v spojitosti s uctievaním Boha.

V Božom slove máme zaznamenané, že Boh prikázal zhotoviť podoby cherubov a zvierat v úzkej spojitosti s uctievaním Boha:

Medený had

„Tu Pán povedal Mojžišovi: „Urob medeného hada a vyves ho na žrď! Potom každý kto naň pozrie, zostane nažive. Mojžiš teda urobil medeného hada a vyvesil ho na žrď. A keď niekoho hady uhryzli a on pozrel na medeného hada, zostal nažive.“ (Nm 21,8-9) „A ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí, mal v ňom večný život.“ (Jn 3,14-15)

Cherubi

„Aj dvoch cherubov, kovaných zo zlata, spravíš hore na oboch koncoch zľutovnice; jedného cheruba pripojíte na jednom konci, druhého na druhom konci. Na zľutovnici hore na oboch koncoch urobíš cherubov. Cherubi nech majú rozpäté krídla a nech svojimi krídlami zakrývajú zľutovnicu, kým ich tváre budú obrátené oproti sebe. Cherubi nech upierajú svoj zrak na zľutovnicu. Zľutovnicu polož na archu a do archy vlož zákon, ktorý ti dám. Tam sa budem zjavovať a zo zľutovnice, spomedzi oboch cherubov, čo sú na arche zákona, budem hovoriť všetko, čo ti nariadim pre Izraelitov.“ (Ex 25:18-22) Podľa Božieho slova sa napodobeniny osôb a zvierat nesmú stať predmetom klaňania alebo uctievania. Keď sa tak stane, zasluhujú si, aby boli zničené a to aj v prípade, že boli utvorené na Boží príkaz. Svedectvo o tom nám podáva udalosť z kraľovania bohabojného kráľa Ezechiáša: „V treťom roku izraelského kráľa Osého, syna Ellu, stal sa kráľom Ezechiáš, syn júdskeho kráľa Achaza. Mal dvadsaťpäť rokov, keď sa stal kráľom, a dvadsaťdeväť rokov kraľoval v Jeruzaleme. Meno jeho matky bolo Abi, Zachariášova dcéra. Robil, čo sa páči Pánovi, celkom tak, ako jeho otec Dávid. On odstránil výšiny, zrúcal pomníky, povytínal ašery a rozbil medeného hada, ktorého urobil Mojžiš, lebo mu synovia Izraela až do tých dní pálili tymian. Volal sa Nohestán.“ (2Kr 18,1-4)

Učenie a prax Katolíckej cirkvi

Teraz sa pozrime, aká je situácia v Katolíckej cirkvi. V Katolíckej cirkvi je rozšírená úcta k obrazom a sochám Ježiša, Márie a svätých. Počas dejín vznikali pútnické miesta, kde sú uctievané sochy, a milostivé „zázračné“ obrazy. Úcta k obrazom a sochám má pôvod v ľudovej zbožnosti. Podľa Kódexu kanonického práva sa má zachovať prax predkladať v kostoloch úcte veriacich posvätné obrazy; majú sa však umiestňovať v miernom počte a v primeranom poriadku, aby sa nevyvolal údiv kresťanského ľudu, ani sa nedal podnet na menej správnu nábožnosť (Kódex kanonického práva, Kán. 1188).

Podľa učenia Katolíckej cirkvi nejde v prípade uctievania obrazov a sôch o porušenie druhého prikázania desatora. Pri bližšom pohľade na učenie a prax Katolíckej cirkvi si môžeme všimnúť zjavné rozpory v učení, keď na jednej strane učí, že Božie prikázania obsiahnuté v desatore sú v podstate nemeniteľné a zaväzujú vždy a všade. Nikto nemôže od nich dišpenzovať. Desať prikázaní vpísal Boh do srdca človeka. (Porov. KKC 2072). Na druhej strane rozvinula učenie ospravedlňujúce uctievanie obrazov Ježiša, Márie, svätých a anjelov.

Ľudová zbožnosť bola od počiatku zmesou kresťanského posolstva a náboženských a kultúrnych prvkov

Uvediem niekoľko oficiálnych tvrdení Katolíckej cirkvi odôvodňujúcich uctievanie Ježiša, Márie, svätých a anjelov. Pre pochopenie majme na pamäti, katolíckou cirkvou „rešpektované“ slová Písma z Ex 20,2-5: „Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa! Neurobíš si modlu ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vode pod zemou! Nebudeš sa im klaňať a ani ich uctievať!“ Na druhom Nicejskom koncile v roku 787 bolo definované učenie o úcte obrazov. „Aby sme sa vyjadrili v krátkosti, my neporušene zachovávame všetky cirkevné tradície, písané i nepísané, ktoré nám boli zverené. Jednou z nich je aj maľovanie obrazov, ktoré sa zhoduje s ohlasovaním evanjeliových udalostí - na posilnenie istoty, že Božie Slovo sa skutočne, a nie iba zdanlivo stalo človekom - a ktoré je nám aj vhodným spôsobom užitočné. Lebo veci, ktoré sa navzájom objasňujú, bezpochyby majú aj rovnaký význam.“ (Druhý nicejský koncil, Terminus: COD, S. 135).

„Sledujúc božsky vnuknuté učenie našich svätých Otcov a tradíciu Katolíckej cirkvi (lebo vieme, že je tradíciou Svätého Ducha, ktorý v nej [Cirkvi] prebýva), so všetkou istotou a starostlivosťou vyhlasujeme, že tak zobrazenie drahocenného a oživujúceho kríža, ako aj úctyhodné a sväté obrazy, či už maľované, alebo [zhotovené] z mozaikových kamienkov, alebo z akéhokoľvek iného vhodného materiálu, majú byť vystavené vo svätých Božích chrámoch, na posvätných nádobách a rúchach, na stenách a tabuliach, v domoch a pri cestách, a to tak obraz Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista, ako aj našej nepoškvrnenej Panej, svätej Bohorodičky, ctihodných anjelov a všetkých svätých a spravodlivých mužov.“ (Druhý nicejský koncil, Definitio de sacris imaginibus: DS 600)

Katolícka cirkev prijíma učenie Jána Damascénskeho ktorý učí, že „Boh, ktorý nemá ani telo, ani podobu, kedysi vôbec nebol predstavovaný obrazom. Ale teraz, keď sa Boh stal viditeľným v tele a žil s ľuďmi, môžem urobiť obraz Boha primerane tomu, ako sa dal vidieť... My však s odhalenou tvárou hľadíme na Pánovu slávu.“(Ján Damascénsky, De sacris imaginibus oratio 1,16)

Tomáš Akvinský učí že „náboženský kult sa nepreukazuje obrazom, nakoľko sa berú do úvahy v sebe samých ako nejaké veci, sú obrazmi, ktoré vedú k vtelenému Bohu. No úkon [úcty], ktorý smeruje k obrazu ako obrazu, sa nezastavuje pri ňom, ale smeruje k tomu, koho je obrazom.“ (Tomáš Akvinský, Summa theologiae, 2-2, q. 81, a. 3, ad 3)

Na základe uvedených a ďalších podobných tvrdení Katolícka cirkev učí, že: „Kresťanské uctievanie obrazov nie je v rozpore s prvým prikázaním, ktoré zakazuje modly. Veď „úcta k obrazu prechádza na vzor“ a „kto uctieva obraz, uctieva osobu, ktorá je na ňom namaľovaná.“ Úcta, ktorá sa vzdáva posvätným obrazom, je „nábožná úcta“, a nie adorácia, ktorá patrí jedine Bohu“ (KKC 2132).

Dve podoby uctievania

Katolícka cirkev teoreticky rozlišuje medzi klaňaním sa Bohu, čo nazýva adorácia, a posvätnou úctou, ktorá patrí obrazom a sochám Márie a svätých.

V praxi to podľa Katolíckeho učenia vyzerá tak, že keď sa katolík pokloní soche, ktorá má zobrazovať Máriu, tak sa jej neklania, ale ju nábožne uctieva. Keď si katolík kľakne pred sochou alebo obrazom Márie a modlí sa ruženec, jeho fyzický prejav nezodpovedá jeho vnútornému postoju, lebo by si akože mal uvedomovať, že sa nemodlí k Márii, ale k Bohu, a že sa vlastne kľačiac pred sochou klania Bohu v duchu a v pravde. Musí v tom byť kus náboženskej schizofrénie, keď tvrdia, že sa neklaňajú sochám, a pritom pred sochami kľačia. Keď sa do kostola vnáša na nosidlách milostivá socha Panny Márie, a ľudia pred ňou kľakajú a mávajú modrými šatkami, ktoré dostali pri vstupe do kostola, tak v tom nikto nemá vidieť zbožšťovanie sochy, či človeka ktorého predstavuje. Je až zarážajúce, že katolíci v takomto prejave voči soche nevidia modloslužbu.

Proti takýmto obvineniam katolíci namietajú, že rozlišujú medzi sochou, resp. obrazom a Bohom. Hovoria, že si uvedomujú, že v duchu a v pravde sa klaňajú iba Bohu.

Keď ale príde do kostola protestant, a nepokľakne pred eucharistiou, vzbudí to pozornosť ľudí. Prečo? Lebo odrazu je fyzický postoj dôležitý. Zrazu už nehľadia na vnútorný postoj človeka. Vidia iba to, že ten človek sa nepoklonil Bohu. Na tomto príklade je vidieť, ako nepochopiteľne si katolíci ospravedlňujú modloslužbu.

Vplyv ľudovej zbožnosti

Úcta k sochám a obrazom je jedným z prvkov ľudovej zbožnosti, ktorá má v Katolíckej cirkvi pevné miesto. Ľudová zbožnosť bola od počiatku kresťanstva zmesou kresťanského posolstva a náboženských a kultúrnych prvkov, ktoré sa vyskytovali v danom historickom období. Ľudová zbožnosť išla vo svojom vývoji popredu pred definovaním správnosti jej obsahu hierarchiou cirkvi. Tá len spätne posudzovala, odmietala prípadne prijímala nové formy ľudovej nábožnosti. Takýmto spôsobom sa do cirkvi dostalo veľa prvkov z pohanských náboženských kultov. Takýto stav pretrváva v Katolíckej cirkvi aj v súčasnosti. Živnou pôdou pre prenikanie nových nebiblických a pohanských prvkov do Katolíckej cirkvi je tradičná viera. Tá spočíva v presvedčení, že je niekto veriaci, lebo aj jeho otec bol veriaci. Je to kresťanstvo ako návyk, ako folklór. Je to kresťanstvo bez osobného vzťahu k Bohu, zato však s veľmi silným vzťahom k „cirkvi“ ako náboženskej organizácii.

Je preto pochopiteľné, že keď si katolík zamiluje Božie slovo, začne mať problém s Mariánskou úctou a kultom obrazov a sôch. Je veľa prípadov, že sa katolíci po naplnení Duchom Svätým a po tom ako začali čítať Božie slovo, začali cítiť v kostoloch zle. Akoby ich tam niečo zväzovalo.

Ľudová zbožnosť veľkých más mala určujúci vplyv na katolícke učenie o uctievaní obrazov a sôch. Až taký veľký, že hierarchia cirkvi prestala dbať na čistotu zachovania Božieho slova len preto, lebo čelila masám „zbožných veriacich“. Výsledok je taký, že sami predstavení cirkvi sa klaňajú sochám a povzbudzujú veriacich k modloslužbe.

Katolícky biblista, Anton Tyrol, vyjadruje katolícky postoj k zákazu zobrazovania v (Ex 20,4-6) nasledovne: „Boží zákaz sa tak hlboko vžil do myslí Izraelitov, že postupom času naozaj nadobudli presvedčenie, že nijaká podoba alebo obraz nemôže vystihnúť Boha YHWH. Preto nástupom kresťanstva bolo kresťanské svedomie zrelé, a práve z tohto dôvodu sa v cirkvi začali ujímať isté obrazy ako symboly Ježiša Krista, večného Otca a Ducha Svätého s cieľom pozdvihnúť myseľ veriacich. Spomínaný zákaz bol z Dekalógu vynechaný, ale takto Dekalóg nebol zmenený, ani porušený, ba naopak, prejavila sa tu zdravá pedagógia. Okrem tohto vynechania Katolícka cirkev zachovala prvý príkaz integrálny a zdôrazňuje sa v ňom láska k Bohu (Ex 20,6; Dt 5,10). Aj Pán Ježiš ju zdôrazňuje a charakterizuje ako najdôležitejšiu v Zákone (Dt 6,4-5 * porov. Mt 22,34-40).“

Je pravdou, že Katolícka cirkev vynechaním zákazu zobrazovať, nezmenila Sväté písmo. Totiž zákaz nebol vynechaný zo Svätého písma, ale bol vynechaný v skrátenom katechizmovom texte, ktorý pochádza od Augustína, a ktorý sa vyučuje v Katolíckej cirkvi od 5. storočia do súčasnosti. Ale práve v tomto spočíva veľký hriech katolíckej hierarchie, že ľuďom predkladajú neúplné Božie slovo. Je to o to tragickejšie, že drvivá väčšina katolíkov Božie slovo vôbec nečíta.

Keď si katolícky kňaz, či biskup kľakne pred sochu a modlí sa ruženec, veriaci sú presvedčení, že takáto forma modlitby je správna

Tu vidíme rozpor v učení Katolíckej cirkvi, keď učí, že Božie prikázania obsiahnuté v desatore sú v podstate nemeniteľné a zaväzujú vždy a všade. Nikto nemôže od nich dišpenzovať (Porov. KKC 2072) a súčasne učí veriacich Božie prikázania oklieštené o druhé prikázanie.

Učenie verzus prax

Ešte väčší rozpor je medzi učením a praxou v Katolíckej cirkvi. Učenie hovorí o zrelosti katolíkov, ktorí sa neklaňajú obrazom a sochám, a iba ich nábožne uctievajú, a prax veľakrát ukazuje bujnejúcu a tolerovanú modloslužbu v lone Katolíckej cirkvi. Modloslužba sa nezastavuje iba pri uctievaní sôch a obrazov, ktoré majú zobrazovať biblické postavy. Zachádza aj do relativizácie jediného prostredníctva Ježiša Krista s rizikom uznania iných náboženstiev ako rovnocenných s kresťanstvom.

Azda najdiskutovanejšou udalosťou, ktorá pobúrila aj mnohých katolíkov, sa stalo medzináboženské modlitebné stretnutie v Assisi v roku 1983, zvolané samotným pápežom. Pápež dovolil, aby bola do kostola umiestnená socha Budhu, okolo ktorej tancovali budhisti, okiadzali ju a uctievali. Istý benediktínsky mních proti tomu nahlas protestoval, avšak polícia ho odviedla.

Chcem upozorniť ešte na jeden rozpor. Katolícka cirkev nezaväzuje veriacich, aby uctievali sochy a obrazy, ani ich nezaväzuje, aby uctievali svätých a klaňali sa ich sochám. Úcta k obrazom a sochám je dovolená vtedy, keď to prispieva k duchovnému dobru veriacich. Je to akási „fakultatívna“ forma zbožnosti. Pápež a biskupi si osobujú iba právo všetko skúmať a dobrého sa držať. Na základe skúmania potom odporučia veriacim takéto formy zbožnosti. Dovolia vystavovať obrazy a sochy k verejnej úcte. Potom, ako je niečo schválené a dovolené, ich úloha spočíva v tom, aby veriacich viedli k správnej zbožnosti.

Ale pastieri cirkvi sú vzorom pre veriacich. Keď si katolícky kňaz, či biskup kľakne pred sochu a modlí sa ruženec, veriaci sú presvedčení, že takáto forma modlitby je správna. Tí, ktorí s tým nesúhlasia, keďže Katolícka cirkev k tomu nezaväzuje, sa cítia byť vinní, lebo nesúhlasia s niečím, čo robí duchovná autorita. Takže, na jednej strane sa nemusí cítiť vinný, lebo ho k tomu Katolícka cirkev nezaväzuje, ale na druhej strane sa cíti byť vinným, lebo cez autoritu cirkvi hovorí Boh. Katolíci, ktorí nečítajú Božie slovo, s tým nemajú problém. Ale mnohí, ktorí čítajú Božie slovo, sa častokrát cítia ako medzi dvoma mlynskými kameňmi. Duch Boží ich na základe poznania Božieho slova vedie jedným smerom a tradícia cirkvi a poslušnosť autoritám, opačným smerom.

Aj v tomto prípade sú učenie a katolícka prax v rozpore. Keď sa pozrieme na prebujnenú Mariánsku úctu a uctievanie obrazov a sôch svätých vo svetle kánona 1188 Kódexu kanonického práva, ktorý hovorí, že posvätné obrazy sa majú v kostoloch umiestňovať v miernom počte a v primeranom poriadku, aby sa nevyvolal údiv kresťanského ľudu, ani sa nedal podnet na menej správnu nábožnosť, a ktorý je záväzný pre všetkých katolíkov, môžeme pozorovať výraznú relativizáciu Božieho príkazu zobrazovania modiel. Tento stav v Katolíckej cirkvi je spôsobený odklonom od nárokov Božieho slova, a bezbrehým preberaním ľudových prvkov do kresťanského kultu. Keď sa človek vo svojej viere pridržiava najmä tradície, má silný sklon, katolícky povedané, k menej správnej nábožnosti – teda k modloslužbe. Naopak, čím viac sa pridržiava Božieho slova, tým je jeho nábožnosť pravdivejšia a správnejšia. Pripomeňme si slová apoštola Pavla Timotejovi: „Ty však zostávaj v tom, čomu si sa naučil a o čom si presvedčený, pretože vieš, od koho si sa (to) naučil, a že od detstva poznáš sväté Písma, ktoré ťa môžu urobiť múdrym na spasenie vierou v Krista Ježiša. Každé písmo, vdýchnuté od Boha, (je) aj užitočné učiť, karhať, napravovať a vychovávať v spravodlivosti, aby bol človek Boží dokonalý a spôsobný na všetko dobré.“ (2Tim 3,14-17)

Záver

Katolícka cirkev je plná rozporov v učení i praxi. Je otvorená pre tento svet a prijíma do svojho učenia mnohé tradície ktoré rozrieďujú Božie slovo. To je v Katolíckej cirkvi záväzné len naoko, a relatívne. Veriacim sa predkladajú skrátené verzie Božích prikázaní. Zákaz zobrazovať a uctievať sochy a obrazy nie je vôbec rešpektovaný. Je viditeľný rozdiel medzi katolíckym učením a cirkvou akceptovanou praxou. Zobrazovanie Márie a svätých vedie k ich uctievaniu a Ježiš sa dostáva do úzadia. V Katolíckej cirkvi sa z času na čas ozývajú hlasy, vyzývajúce k väčšej triezvosti, biblickému a kristologickému pohľadu na Máriu a svätých. Tieto hlasy sú však neúčinné. Zaniknú pod množstvom hlasov vzývajúcich Máriu a svätých. Katolícka cirkev, kde sa nachádzaš? Kam smeruješ? Aké ciele sleduješ týmto kompromisom s modloslužbou? Veď ak sa nejaká osoba, či už Mária alebo iná biblická či historická postava, alebo ich socha či obraz, stane autonómnym cieľom náboženského kultu, môžeme ešte hovoriť o kresťanstve?

Autor článku vyštudoval rímskokatolícku teológiu.

Zdroj:

www.kbd.sk
www.christnet.cz