Ovoce Božího Ducha však je láska, radost, pokoj, trpělivost, laskavost, dobrota, věrnost, tichost a sebeovládání. Proti tomu se zákon neobrací. (Galatským 5,22-23)

"...Dr. Livingstone predpokladám?"

Túto slávnu otázku údajne vyslovil waleský objaviteľ Henrich Morton Stanley pri nájdení Dr. Davida Livingstona. Či už ju vtedy naozaj položil alebo nie, stala sa akýmsi dejinným sloganom, ktorý už roky poukazuje na legendárny význam muža, ktorému venujeme tento článok.

Dr. David Livingstone bol priekopníkom hneď na viacerých poliach – svojím pôsobením v Afrike sa stal jedným z otcov modernej misie, pričom minimálne také úspechy (možno ešte väčšie) získal ako objaviteľ vtedy Európanom neznámeho afrického kontinentu. Z chudobného sociálneho statusu sa vypracoval na jeden z klenotov britského impéria, pomohol k pokroku v oblasti medzinárodného obchodu, preslávil sa aj ako nepriateľ obchodu s otrokmi. Vskutku bohatý profil aj na niekoľko životov.

Kritici kresťanstva však často poukazujú na mnohé negatívne pokusy kresťanov pôsobiť v spoločnosti, a zabúdajú pritom na mnohé osobnosti kresťanskej viery, ktoré priniesli úžitok nielen pre Cirkev, ale aj pre ľudstvo ako také. Biblicky žijúci veriaci by vždy mali byť prínosom pre spoločnosť, keďže ich Písmo vyzýva k neustálemu rastu a vernej práci, ktorú majú za každých okolností vykonávať tak, ako keby ju robili priamo pre svojho Pána (Kol 2,32). Hoci bolo nemálo príležitostí, ktorými dala historická Cirkev kritikom priestor pre legitímne výhrady, v dejinách je mnoho osobností, ktoré takejto kritike sypú „žeravé uhlíky na hlavu“. David Livingstone je jednou z nich.

Od handier k lekárskemu plášťu

David Livingstone sa narodil na jar v roku 1813 v priemyselnom mestečku Blanyre, do škótskej protestantskej rodiny. Livingstonovcom v britskom impériu z materiálneho hľadiska šťastie neprialo, no napriek tomu boli veľmi rozhľadená, civilizovaná a zbožná rodina. David, podobne ako ostatní členovia rodiny, už od desiatich rokov pracoval v dvanásťhodinových zmenách s bratom Johnom v miestnej továrni na spracovanie bavlny. Táto nesmierne namáhavá práca však Davidovi priniesla aj isté výhody, ktoré tento mladý, nádejný Škót využil. Zamestnávateľ totiž ponúkal, že zaplatí vzdelanie pre svojich robotníkov.

Davidov otec Neil bol zaviazaný kresťan, úplný abstinent, vyučoval v nedeľnej škole, a ako podomový obchodník využil každú príležitosť kontaktu s inými ľuďmi, aby šíril evanjelium. Napriek tomu, že v imperiálnej Británii sa mu neušlo materiálneho bohatstva, bol to veľmi dôstojný a po poznaní hladný človek – neustále čítal teologickú literatúru, cestopisy a príbehy misionárov. Toto sa prenieslo na mladého Davida, ktorý sa stal vášnivým čitateľom a nielen to – začala ho zaujímať príroda a vedy s ňou súvisiace. V tomto bol David značne iný ako jeho otec. Zatiaľ čo Neil Livingstone mal z vedy strach, lebo si myslel, že podrýva pravdu kresťanskej viery, jeho syna veda fascinovala, a preto sa začal tým väčšmi zaujímať o vzťah medzi vedou a vierou. Štúdiom rôznej literatúry (asi najvplyvnejšou bola Philosophy of a Future State z pera Thomasa Dicka, učiteľa prírodných vied, astronóma a kazateľa) sa dopracoval k poznaniu, ktoré potreboval, aby zmieril tieto, pre niektorých nezmieriteľné, veličiny. Treba však podotknúť, že pre Davida Livingstona zostala po celý život najvzácnejšou, najpodstatnejšou a najvplyvnejšou literatúrou Biblia.

Pre Davida Livingstona zostala po celý život najvzácnejšou, najpodstatnejšou a najvplyvnejšou literatúrou Biblia.

Ďalším podstatným vplyvom na Livingstonov ďalší život a pôsobenie bola nepochybne aj samotná drina v továrni na spracovanie bavlny, kde deň čo deň pracoval od svojich desiatich do dvadsiatich šiestich rokov. Táto, síce monotónna, práca ho naučila vytrvalosti a odolnosti voči ťažkej fyzickej záťaži, ale dala mu aj silnú empatiu voči marginalizovaným, utláčaným a chudobným ľuďom. Každý z týchto javov – osobné vypätie či nespočetné stretnutia s chudobnými (a tiež obchodom s otrokmi) – sa objavoval v mnohonásobne väčšej intenzite i kvantite počas Livingstonovho pôsobenia v Afrike.

Keď si David v roku 1834 prečítal výzvu nemeckého misionára Karla Gützlaffa, aby do Číny prišli lekársky vzdelaní misionári, začal usilovne sporiť a dva roky nato nastúpil na Anderson‘s College v Glasgowe, kde študoval gréčtinu a teológiu. Medzitým navštevoval aj teologické prednášky Ralpha Wardlawa, veľkého odporcu otrokárstva. Zakrátko požiadal o členstvo v Londom Missionary Society (prekl. Londýnska misijná spoločnosť, ďalej len LMS) a bol prijatý na misionársky výcvik. Vo svojich medických štúdiách ďalej pokračoval v Londýne. V roku 1840 štúdium dokončil a bol aj ordinovaný ako misionár v rámci LMS.

Povolanie do Afriky

Žiaľ, Livingstonova túžba po misijnej službe v Číne sa nenaplnila, vďaka čerstvo rozbúrenej Prvej ópiovej vojne, a tak mu LMS ponúkla službu v západnej Indii. Avšak v roku 1840, ešte počas posledného roka svojich lekárskych štúdií, David stretol ďalšieho misionára z LMS, Roberta Moffata, ktorý pôsobil v Južnej Afrike, severne od rieky Orange. Moffatova vízia rozšírenia misijnej práce smerom na sever Livingstona nesmierne nadchla a, ovplyvnený názorom, že obchod s otrokmi možno zastaviť vplyvom legitímneho obchodu s iným tovarom, presmeroval svoje misijné ambície na „Čierny kontinent“.

Davidovi sa plán podaril a v januári 1841 pricestoval do Kurumanu v Južnej Afrike, Moffatovo misijné pole. Po príchode však Livingstone zažil nemalé sklamanie, keďže dedina, v ktorej Moffat slúžil, bola menšia ako očakával a menší bol aj zbor, ktorý Moffat budoval celých dvadsať rokov. Po podrobnej úvahe dospel Livingstone k myšlienke, že domorodé obyvateľstvo bude efektívnejšie zasiahnuté evanjeliom, pokiaľ misionármi budú ich znovuzrodení súkmeňovci. Preto sa Livingston pridal k misijnej práci Rogera Edwardsa ďalej na sever, smerom do vnútrozemia. Toto misijné pole nebola žiadna oáza pokoja, lebo išlo o územie, ktoré bolo v neustálom nepokoji kvôli obchodníkom, lovcom, aj domorodým osadníkom. Ako keby protivenstiev nebolo dosť, v roku 1844 Davida napadol a takmer roztrhal lev, ktorý by ho bol zabil, nebyť afrického učiteľa Mebalweho, ktorý leva vyrušil, vďaka čomu ho na oplátku lev následne ťažko zranil. Obaja sa zo zranení vyliečili, hoci Livingstonova ruka doživotne trpela na následky toho vskutku nepríjemného stretu.

Moffat pricestoval naspäť do Kurumanu v decembri roku 1843 spolu so svojou rodinou. Približne o rok neskôr sa Livingstone oženil s jeho dcérou Mary. Livingstonovci sa teda vydali na sever, potom ako sa David oddelil od Roberta Edwardsa, najprv žili medzi Kwenanmi v oblasti Chonuane, no neskôr sa kvôli suchote presťahovali spolu s domorodým obyvateľstvom do Kolobenu v roku 1847. Práve kwenský náčelník Sechele bol Livingstonovým jediným priamym konvertitom. Livingstone neustále zdôrazňoval dôležitosť pochopenia miestnej kultúry, zvyklostí a tradícií, aby mohli misionári pristupovať k miestnemu obyvateľstvu korektne a vedeli oddeliť „kura od kostí“, aby sa vyhli nanucovaniu zbytočných kultúrnych odlišností, ktoré nemajú nič do činenia s podstatnými aspektami kresťanskej viery. Čím viac sa Livingstone snažil zintenzívniť svoje misijné pôsobenie a vypracovať čo najefektívnejšiu stratégiu získania domorodých obyvateľov pre Krista, tým silnejší tlak pociťovala jeho rastúca rodina (v tomto čase už mali David a Mary tri deti). A keďže plánoval ďalšie prieskumné výpravy do vnútrozemia, v roku 1849 poslal celú rodinu späť do Kurumanu. Neskôr sa celá rodina vrátila do Anglicka, Livingstonoci sa však vrátili na africkú pôdu kvôli expedícii po Zambezi.

Livingstone neustále zdôrazňoval
dôležitosť pochopenia miestnej kultúry,
zvyklostí a tradícií.

Bolo to opäť dlhodobé sucho, ktoré prinútilo Livingstona a ostatných účastníkov kolobengskej misie opustiť misijné pole. Táto vážna komplikácia však Davida nezastavila, naopak, viedla ho k tomu, aby sa vydal ešte ďalej na sever, a tak v období medzi rokmi 1852-56 preskúmal tajomné africké vnútrozemie vo väčšej miere, ako ktorýkoľvek Európan pred ním. Počas tohto obdobia Livingstone objavil jeden z najväčších klenotov africkej prírody, resp. bol prvým Európanom, ktorý na vlastné oči videl vodopády Mosi-oa-Tunya (prekl. Hrmiaci dym), ktoré premenoval podľa svojej kráľovnej na Viktóriine vodopády a pod týmto menom ich poznáme dodnes. Neskôr ich krásu opísal týmito slovami: „Nikto nevie vykresliť krásu pohľadu (na vodopády, pozn. autora) na základe hocičoho, čo možno vidieť v Anglicku. Európske oči ich nikdy predtým nevideli, no na túto krásnu scenériu sa museli za letu dívať anjeli.“

Dr. David Livingstone bol jedným z prvých Európanov, ktorým sa podarilo uskutočniť transkontinentálnu výpravu z Laundy pri Atlantiku až po Quelimane pri ústí rieky Zambezi do Indického oceánu. Hlavne Portugalci (ale aj iní Európania) sa o to niekoľkokrát pokúsili, no zakaždým kvôli typickým stredoafrickým obštrukciám ako choroby (malária, úplavica a spavá nemoc), obmedzené použitie ťažných zvierat a opozícia viacerých veľmi silných domorodých kmeňov, ako napríklad Mwata Kazembe. Aj tu sa ukázali Livingstonove kvality. Na rozdiel od predchádzajúcich prieskumníkov cestoval naľahko a bez veľkých ozbrojených jednotiek, bol zdatný v komunikácii a vedel pred náčelníkmi prezentovať svoje výpravy ako mierumilovné a tak ich uistiť, že nepredstavoval žiadnu hrozbu – neprišiel plieniť, dobývať, ani brať miestnych obyvateľov do otroctva. Livingstone cestoval iba s niekoľkými sluhami, o zásoby sa staral prostredníctvom výmenného obchodu s domorodcami, nosil so sebou iba pár zbraní na sebaobranu. Pri každej vhodnej príležitosti kázal evanjelium, ale nikdy sa ho nesnažil nanútiť tým, ktorí neboli ochotní ho prijať. Bol vynaliezavý a poznal dôležitosť pochopenia kultúry a zvyklostí ľudu, s ktorým vyjednával, preto boli k nemu domorodé kmene často pohostinné, dokonca aj obávaný, už zmienený kmeň Mwata Kazembe.

Livingstone bol zástancom spojenia kresťanskej misie a mierovej spolupráce s africkým obyvateľstvom, najčastejšie prostredníctvom vzájomného obchodu. Jeho heslom bolo „Kresťanstvo, Obchod a Civilizácia“ (angl. Christianity, Commerce, and Civilization). Veril, že kľúčom k dosiahnutiu týchto cieľov bola navigácia po rieke Zambezi, ako kresťanskej obchodnej cesty do vnútrozemia (sám túto rieku volal „Božia cesta do vnútrozemia“). Medzitým sa vrátil do Británie, aby získal komerčnú podporu pre tieto myšlienky a v tom čase aj vydal knihu o svojich cestách.

Kráľovský konzul v divočine

Britské impérium podporilo Livingstonove objaviteľské cesty a budúce expedície, čo Livingstona utvrdilo v tom, že sa vo svojom ďalšom pôsobení v Afrike zameral viac na objaviteľské expedície ako na evanjelizáciu. Táto skutočnosť dvíha obočie mnohým kresťanom, ktorí legitímne považujú evanjelizáciu za najpodstatnejší mandát, ktorý kresťania prijali od svojho Pána. Livingstone však nikdy nepoľavil z tohto mandátu, napriek tomu, že gro svojej práce zameral na prieskum afrického kontinentu. Počas dlhšieho pobytu v Afrike Livingstone jednoducho bližšie spoznával to, čo vnímal ako svoje duchovné povolanie a čím ďalej tým viac si uvedomoval, že jeho úloha je pripraviť cestu pre ďalších misionárov po ňom tým, že preskúma túto zem, vytvorí obchodné cesty a pomôže vytvoriť kontakt s domorodými kmeňmi, ktorý poslúži mnohým ďalším po ňom, aby efektívnejšie zvestovali evanjelium a rozvinuli prácu v miestnych zboroch na domorodom území. Netreba si teda myslieť, že David Livingstone zišiel z cesty služby v Božom kráľovstve. Vo svojom denníku píše: „Nedávam žiadnu hodnotu ničomu inému, čo by som mal alebo vlastnil, okrem toho, čo má do činenia s kráľovstvom Kristovým.“ Tieto silné slová boli v Livingstonovom srdci až do posledného výdychu. Preto, napriek tomu, že v roku 1857 rezignoval na svoj post v LMS kvôli požiadavkám, ktoré pri svojich súčasných plánoch už viac nevedel naplniť, naďalej pokračoval v tom, čo pokladal za svoje povolanie. Za pomoci Kráľovskej zemepiseckej spoločnosti (angl. Royal Gegraphical Society), bol Livingstone vymenovaný za konzula jej Veličenstva pre východné pobrežie Afriky.

Nikto nevie vykresliť krásu pohľadu na základe hocičoho, čo možno vidieť v Anglicku. Európske oči ich nikdy predtým nevideli, no na túto krásnu scenériu sa museli za letu dívať anjeli.

Tak teda dostal od Britskej vlády prostriedky potrebné na uskutočnenie plánovanej expedície po rieke Zambezi, aby došlo k prieskumu prírodných zdrojov v juhovýchodnej Afrike a aby sa otvorilo spojenie po tejto rieke. Nanešťastie sa ukázalo, že je de facto nemožné prejsť perejami Cabora Bassa, veľkou sústavou perejí a vodopádov, ktorú sa Livingstonovi počas minulých ciest nepodarilo objaviť. Celá expedícia bola plná skúšok, protivenstiev, ale aj zlyhaní. Napriek tomu, že David Livingstone bol vynikajúci vedec, novátor a objaviteľ, chýbali mu vodcovské a organizačné vlohy. Livingstone stratil dosť ľudí – viacerí členovia od projektu odstúpili, boli vylúčení, alebo zomreli. Mary Livingstone, Davidova manželka, zomrela na maláriu. Expedícii sa nepodarilo preskúmať rieku Ruvuma, keďže veslári neustále narážali na mŕtve telá, ktoré do nej hodili obchodníci s otrokmi. Nakoniec, v roku 1864 britská vláda misiu odvolala pre jej nákladnosť a neúspech nájsť efektívny prístup do vnútrozemia. Napriek týmto závažným problémom však expedícia zaznamenala niektoré úspechy. Išlo o prvú expedíciu, ktorá dosiahla jazero Malawi. Vedci John Kirk, Charles Meller a Richard Thornton v značnej miere prispeli k súdobému vedeckému bádaniu (a tiež vedeckým inštitúciám Veľkej Británie) zozbieraním množstva botanického, ekologického, geologického a etnografického materiálu.

Ďalšou neľahkou skúškou bola jeho expedícia s cieľom nájsť prameň Nílu, ktorá začala v roku 1866. Podľa vtedajších dohadov niektorých britských vedcov, Níl mal vyvierať buď z Albertovho alebo Viktóriinho jazera (v skutočnosti vyviera v burundských horách približne na polceste medzi jazerami). Livingstone sa však domnieval, že prameň bude ďalej na Juhu, a tak sa v spoločnosti viacerých oslobodených otrokov, sluhov, ostrovanov a domorodcov zo svojej minulej výpravy vybral na túto ďalšiu dobrodružnú expedíciu. Takmer od začiatku cesty v ústí rieky Ravuma, začali postupne Livingstona jeho pomocníci opúšťať. Komorskí ostrovania sa vrátili do Zanzibaru a úradom oznámili, že Livingstone zomrel. Keď dorazil k jazeru Malawi, všetky jeho zdroje (vrátane liečiv) boli buď minuté alebo rozkradnuté. Tu ho jeho chatrné zdravie prinútilo k nesmierne potupnej okolnosti – bol nútený cestovať s otrokármi. Pre muža, ktorý otvorene vyhlasoval, že otrokárstvo je „otvorená rana na Afrike“ bola táto skúsenosť podobná trápeniu Lótovej spravodlivej duše. Expedícia nebola úspešná, Dr. Livingstone si pomýlil rieku Lulaba s Nílom. Z expedície si doniesol chorobu a tropické vredy, no po tejto porážke sa nevzdal. Opäť nemôžeme povedať, žeby Livingstone neurobil ďalšie podstatné prínosy do vtedajšieho poznania Afriky. Objavil viaceré geografické nálezy ako napríklad jazerá Ngami, Banweulu. Doplnil viaceré detaily v mapovaní jazier Tanganika, Mweru, zmapoval viaceré rieky ako hornú Zambezi a na základe jeho pozorovaní boli zmapované veľké oblasti, o ktorých predtým kartografia nemala žiadne informácie. Livingstone za svoj prínos dostal zlatú medailu Kráľovskej geografickej spoločnosti v Londýne.

Nedávam hodnotu ničomu inému, čo by som mal alebo vlastnil, okrem toho, čo 
má do činenia s kráľovstvom Kristovým.

David Livingstone stratil na šesť rokov akýkoľvek kontakt s okolitým svetom. Iba jeden z jeho štyridsať štyri listov dorazil do Zanzibaru. Ďalší britský objaviteľ, Henrich Moton Stanley, bol v roku 1869 vyslaný, aby ho našiel, čo sa mu aj podarilo v októbri v roku 1871. Stanley naliehal na Livingstona, aby sa s ním vrátil, no zjavne narazil na príliš tvrdý oriešok. Dr. Livingstone bol rozhodnutý, že neopustí Afriku, kým nedokončí svoju misiu. Keď už nebol schopný nájsť spojenie medzi riekou Lulaba a Nílom, vrátil sa k jazeru Bangweulu preskúmať možné rieky tečúce na sever. V dedine Ilala, juhovýchodne od jazera Bangweulu 1. mája 1873 zomrel na maláriu a vnútorné krvácanie zapríčinené úplavicou. Poslednýkrát vydýchol kľačiac v modlitbe pri svojej posteli.

Odkaz a vplyv Davida Livingstona

Napriek niektorým veľkým neúspechom bol Dr. David Livingstone mimoriadny človek, ktorého pôsobenie zanechalo veľmi pozitívne stopy, ako na vývine modernej kresťanskej misie, tak aj v pôsobení britského impéria v Afrike. Jeho geografické objavy priniesli farbu na mnohé biele miesta európskych máp Afriky. Bol inšpiráciou pre aktivistov za zrušenie otroctva, svojou bádateľskou prácou otvoril dvere misionárom, ktorí priniesli modernú medicínu a vzdelanie medzi domorodý ľud a, v neposlednom rade, aj obchod prostredníctvom spoločnosti African Lakes Company. Keďže ho mali v úcte mnohí náčelníci pôvodného obyvateľstva, jeho meno pomohlo nadväzovať kontakty medzi Britmi a domorodcami. Livingstonov vplyv paradoxne pomohol ukončiť kolonializmus v Afrike bez väčšieho krviprelievania (samozrejme, ide o zovšeobecnenie, do ktorého nezahŕňame skutočnosti ako apartheid v JAR, a pod., pozn. autora). Tento znovuzrodený objaviteľ totiž priniesol biblické hodnoty do svojej celoživotnej práce a bojoval proti postoju starších imperialistov, ktorí považovali za „božské právo“ vládnuť „nižším rasám“. Domorodí obyvatelia, ktorí vyštudovali na misijných školách založených ľuďmi, ktorých inšpiroval Livingstone, stáli často v čele rôznych hnutí za nezávislosť. Príbeh Dr. Livingstona nám jasne ukazuje, ako môže kresťan priniesť požehnanie do celej spoločnosti, keď na prvom mieste hľadá Kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť. To, čo najviac zo všetkého na konci svojich dní ľutoval, bol nedostatok času, ktorý dal svojej rodine. Aj v tejto veci nás môže inšpirovať jeho pokorné priznanie si chyby, ktorú sa my dnes môžeme rozhodnúť nezopakovať. Livingstonov život je však dodnes, aj napriek jeho zlyhaniam a veľkému utrpeniu, inšpiráciou a výzvou pre nás, kresťanov 21. storočia, aby sme sa naplno odovzdali Bohu v tom, do čoho nás povolal.



Související články

David Wilkerson|Logos 5 / 2011 | Peter Málik |Osobnost
David Hathaway v Bratislave|Logos 10 / 2015 | Jaroslava Marcienková|Aktuálně
David Hogan – Fuego de Dios|Logos 12 / 2016 | Vladimír Kocman|Reportáž
Moravští bratři II.|Logos 12 / 2009 | Martin Mazúch |Historie
Zabij svého obra|Logos 10 / 2011 | Jaroslav Kříž |Téma