Kultúra 2020

Kam pokročila progresívna spoločnosť?

Politická korektnosť a koniec slobody slova

Dnes sa čoraz viac stretávame s generáciou snehových vločiek. Sú to ľudia, ktorí sa vedia rýchlo uraziť, pretože vyrastali ako deti, u ktorých rodičia budovali narcizmus: neustále im hovorili, akí sú úžasní a jedineční, bez toho, že by si to reálne zaslúžili. Generácia mladých dnes trpí, pretože realita života ich vie ľahko roztopiť. Keďže sú takí krehkí, skrývajú sa za politickú korektnosť a chcú umlčať tých, ktorí majú iný názor ako oni.Veľký problém s tým majú napríklad stand-up komici. Ak by si oni museli dať pozor na to, čo hovoria, mohli by zavrieť svoj biznis. Ricky Gervais či Rowan Atkinson začali vážne kritizovať kultúru politickej korektnosti. Atkinson tvrdí, že liekom na urážku je ešte viac slov, ktoré urážajú, aby sa dotyčný stal imúnny voči urážke. Gervais zasa tvrdí, že by nemohol hovoriť vôbec nič, lebo sa nedá vyhovieť všetkým ľuďom na svete a zároveň nikoho neuraziť. 

Politická korektnosť neukončila len srandu, ale snaží sa skoncovať aj s pravdou. Pravda je totiž niekedy veľmi nepríjemná a má potenciál uraziť kohokoľvek. Židovstvo aj kresťanstvo vždy stavalo slobodu a pravdu vyššie ako väčšinu iných hodnôt – v podstate tieto hodnoty pokladá za základ všetkých iných hodnôt. Naopak, precitlivelosť, samoľúbosť a narcizmus nikdy neboli žiadne cnosti hodné nasledovania.Politická korektnosť sa chce skryť za „toleranciu“. Neustále omieľanie slova tolerancia v nesprávnom kontexte spôsobilo zmenu významu tohto slova a ideologicky ho podmienilo. Skutočný a pôvodný význam slova tolerancia je „znášať sa, alebo trpieť sa navzájom“, čo naznačuje aj schopnosť vedieť absorbovať urážku alebo opačný názor.Známe sú slová A. Merkelovej, že síce je dôležitá sloboda prejavu, no tá musí byť obmedzená kvôli nenávistnej reči (parafrázované). Tento argument ale odporuje sám sebe. Neexistuje niečo ako obmedzená sloboda reči. Buď je reč slobodná so všetkým, alebo nie je slobodná a je obmedzená.Mnohí ľavicovo zmýšľajúci ľudia sú presvedčení, že slová môžu byť nenávistné, respektíve, že sú nenávisťou, a teda osoba, ktorá ich vyslovila, musí byť potrestaná. Toto je však veľmi tenký ľad. Biblia síce učí, že slová sa môžu dotknúť človeka rôznym spôsobom a že slová majú moc, čiže o tomto sa nevedie spor. Problém je technický: kto určí, ktoré slová sú a ktoré nie sú nenávistné. Navyše, ľudia dokážu povedať rôzne veci či už v hneve alebo aj nerozvážne, najmä v horúcich debatách. Ľavicové riešenie tohto prípadu je cenzúra, verejné zahanbenie alebo spoločenské vydedenie. Akonáhle sa zadefinuje, čo sa môže a čo sa nemôže hovoriť za pomoci sily štátu (cez politickú korektnosť), potom to nie je nič iné ako diktatúra a tyrania.Konzervatívci uprednostňujú slobodu prejavu so všetkým, pretože veria, že nie samotná reč je nenávisťou, ale čin. Príklad: Hitler by mal byť odsúdený za svoju prvú vraždu (resp. jej delegovanie), ale nie za jeho predchádzajúce názory bez vykonaného skutku, pretože názory sa môžu v čase meniť. Naopak, skutok sa dá jasne merať, pretože je sprevádzaný faktami. Slová sa dajú zmeniť, no skutok sa dá len „odčiniť“ (nejaká pokuta, náhrada za škodu, väzenie a pod.). Ale kto určí a kto odmeria, ktorá reč je, alebo nie je nenávistná? Skupina snehových vločiek? Alebo iná skupina, ktorá je práve pri moci? Písmo pozná rôzne hriechy reči: napríklad klamstvo, ohováranie, nactiutŕhanie či krivé svedectvo a učí, že každý jednotlivec by sa tomu mal vyhýbať a mal by hovoriť v láske, no toto je vždy zodpovednou úlohou jednotlivca voči jeho okoliu. Okolie ale nemôže nanútiť, ako má alebo nemá jednotlivec rozprávať pod nejakou hrozbou, pretože tu vzniká útlak jednotlivca nejakou skupinou. Ešte v rámci skupiny sa to dá pochopiť (napr. cirkevná disciplína, športový klub a pod.), no nie medzi diverznými skupinami. Zodpovednosť jednotlivca voči skupine končí tam, kde začína útlak jednotlivca a keď sa začne šliapať po jeho právach.Politická korektnosť je nástrojom skupinovej politiky, a preto tu ide práve o túto mocenskú pomôcku, ako môže skupina umlčať a ideologicky utlačiť jednotlivca.Kresťanstvo učí, že človek potrebuje byť húževnatý a odolný, nemá sa urážať a má vedieť si vypočuť aj nepríjemné či ťažké debaty, a aj tie názory, s ktorými nesúhlasí. Však nech dotyčný donesie lepšie a presvedčivejšie argumenty.Jordan Peterson študoval totalitu a tyraniu tridsať rokov a došiel k záveru, že tieto skorumpované vražedné systémy povstávajú vtedy, keď sa ľudia začnú zbavovať individuálnej zodpovednosti a začnú ju dávať do rúk kolektívnej entity, najčastejšie štátnej moci. Keď sa jednotlivci masovo zbavujú zodpovednosti za zlo vo svete, zbavujú sa aj pravdy a slobody. Potom takto odovzdajú celý svoj život pustošiacej sile. To znamená, že keď sa záujmy skupiny povýšia nad slobody jednotlivca, potom vzniká útlak individuality. Skupina však netrpí a ani nevie trpieť, ale na konci dňa vždy trpí len jednotlivec.Jeden prieskum nedávno zistil, že konzervatívci dokonca cenzurujú sami seba (necelých 70%), aby nepovedali niečo, čo sa nebude liberálom okolo nich páčiť. A zasa približne 20% liberálov drží autoritatívne presvedčenie, že je správne niekomu zakázať hovoriť kvôli jeho názorom.¹ 

Kultúra vymazávania

Vážnym problémom tejto kategórie je momentálne Cancel culture (kultúra vymazávania, zrušenia alebo odvolania). Ide o „vymazanie“ ľudí zo spoločenského života, o trest vykonaný skupinou na jednotlivcoch, ktorí sa voči danej skupine previnili slovami, najčastejšie iným názorom. Túto kultúru sprevádzajú praktiky ako donášanie (bonzovanie), myšlienková polícia, verejné zahanbenie, exkomunikácia a pod. Prebieha to tak, že dotknutá skupina nájde jednotlivca, ktorý túto skupinu urazil, a táto skupina mu následne spraví zo života peklo: postarajú sa o to, aby ho vyhodili zo zamestnania a už ho nikde nezamestnali – jednoducho z dotyčného spravia vyvrheľa spoločnosti. Najviac sa tento fenomén vymazania objavuje na sociálnych sieťach. 

J. K. Rowlingová bola zrušená kvôli jej poznámke o gender ideológii, speváčka Lana Del Rey zasa kvôli kritike feminizmu. Zoznam „zrušených“ ľudí je už teraz dosť veľký, hoci tento fenomén je na svetovej scéne prítomný len krátko. Známy hlásateľ John Focke bol touto nemilosrdnou kultúrou (konkrétne basketbalovým tímom Charlotte Hornets) vymazaný kvôli preklepu v tweete. Týchto „vnímaných“ diskriminovaných skupín neustále pribúda a opäť tu ide o praktizovanie moci skupiny nad jednotlivcami, kedy nikto nemôže mať iný názor ako daná skupina. Či sú dané skupiny diskriminované alebo nie, je dnes skôr vecou, ako sa daná skupina sama vníma.

Neprávosť či nespravodlivosť?

Nespravodlivosť a neprávosť sú dve odlišné slová. Progresívci sa snažia o „spravodlivosť“ (sociálnu, rasovú, a pod.). Naopak, konzervatívci sa snažia o uplatňovanie práva.Kresťania tvrdia, že sociálnu spravodlivosť nie je možné dosiahnuť na zemi, pretože človek je vnútorne od narodenia sebecký, čiže kvôli existencii zla vo svete. Spravodlivosť teda bude možná až počas Božieho kráľovstva (tzv. tisícročného kráľovstva), no právo je jediný spôsob, ako dovtedy udržať spoločnosť v relatívne zdravom stave. Právo však nemôže prevziať pod kontrolu jedna ideologická skupina. Právo musí byť objektívne a postavené na objektívnych princípoch morálky.

Signalizovanie cnosti (Virtue signaling)

Signalizovanie cnosti je prejavovanie nadradenosti, ktoré je charakteristické najmä v rôznych narcistických skupinách. Tento fenomén opisuje správanie človeka, ktorý dáva všetkým najavo, že je morálne lepší ako jeho okolie. Signalizovanie cnosti môže zahrňovať všetky alebo niektoré prvky, ktoré nachádzame v politickej korektnosti, samospravodlivosti a morálnej nadradenosti.Nedávno vyšla štúdia, ktorá hovorí o tom, že signalizovanie cnostnej diskriminácie je indikátorom osobností temnej triády.² Do temnej triády patria tieto znaky osobnosti: narcizmus (samoľúbosť), psychopatia (egoizmus) a machiavelizmus (cynizmus a „účel svätí prostriedky“).

Woke kultúra a BLM

Celé hnutie Black Lives Matter vzniklo na niečom, čo sa nazýva Fergusonské klamstvo (The Ferguson Lie), a to najmä kvôli vete: „Ruky [mám] hore, nestrieľať!“ Tu vidieť, ako sa na klamstve dokáže priživiť a šíriť ideológia. Keď v máji nešťastne zomrel štyridsaťšesťročný George Floyd počas toho, ako ho policajt pacifikoval, opäť sa zodvihla vlna protestov, ktoré prerástli do výtržností, podpaľovania, rabovania, ničenia sôch historických osobností, ktoré woke kultúra považuje za rasistické, ba dokonca aj do zabíjania.Spoluzakladateľka BLM, Patrisse Cullors, a spoluzakladateľka BLM Los Angeles, Melina Abdullah, len nedávno diskutovali o duchovnej zložke tohto hnutia. Vysvetľovali praktiky a rituály, ktoré majú spomínať na zomrelých afrických Američanov a vyvolávať ich duchov:„Hovoríme ich mená… [a] istým spôsobom vyvolávame toho ducha, a potom ich duchovia sa stanú prítomní s tebou,“ povedala Melina, profesorka Štátnej Univerzity v Kalifornii (UCLA) počas diskusie… P. Cullorsová povedala, že bola vychovaná ako Jehovova svedkyňa a že „uctievanie predkov sa stalo naozaj dôležitým,“ keď sa stala staršou. Povedala, že cítila zodpovednosť uctiť mŕtvych politicky aj duchovne… „V mojej tradícii obetuješ veci, ktoré by chcel tvoj milovaný, ktorý zomrel, či je to med alebo tabak alebo podobné veci,“ pokračovala, keď hovorila o „oltári predka“, čo je niekedy praktizované v afrických kultúrach.³BLM teda otvorene hovorí o svojom okultnom pozadí a náboženských praktikách, ktoré siahajú do amorejskej kultúry starej približne 4500 rokov.

Zrušenie polície a vyzdvihovanie výtržníkov

Mnohí ľavicoví aktivisti si myslia, že keď zrušia políciu, súdy a väznice (inými slovami „trestné stíhanie“), tak tým vyriešia otázku spoločenskej nespravodlivosti. Dokonca ľudia v moci postavení (politici) sa principiálne postavili za tieto aktivity proti polícii a vyzdvihli výtržníkov. Logika hovorí, že to neprinesie nič dobré.Nedávno dokonca vyšla kniha s názvom „Na obhajobu rabovania“ (In Defense of Looting), kde autorka (trans-žena Vicky Osterweil) prináša argumenty, ktoré stavajú drancovanie do dobrého svetla. V knihe okrem iného hovorí, že rabovanie je legitímne masové vyvlastňovanie, rabovanie odmieta legitímnosť práva na vlastníctvo a majetok a že ničenie majetku sú priame, pragmatické stratégie na prerozdelenie bohatstva a zlepšenie životnej úrovne pracujúcej triedy. Celá kniha je v podstate obhajobou krádeže.

Kroky bližšie k orwellovskej spoločnosti

Vypadá to tak, že Orwell bol „prorok“. V roku 1949 napísal anti-utopický a konšpiračný román s názvom 1984, v ktorom opisoval spoločnosť budúcnosti. Rok 1984 síce netrafil, ale mnoho ľudí vidí napĺňanie sa týchto predpovedí práve v dnešnom svete. Nielen kresťania, ale každý by si mal túto knihu prečítať. Dnes na čele spoločnosti stoja veľké korporácie BigTech, ktoré sa snažia určovať, čo je správne a čo nesprávne. Orwell nazval takúto centralizovanú moc Veľkým bratom. Tento veľký brat neustále tlačil do ľudí tri heslá: „Vojna je mier“, „Sloboda je otroctvo“ a „Nevedomosť je sila“. Román hovorí o myšlienkovej polícii, ktorá práve za pomoci všadeprítomných technológií kontroluje ľudí. Myšlienkové zločiny sa tvrdo trestajú.

Čínsky sociálny bodovací systém

Dnes vieme s istotou povedať, že Orwell sa o technológiách a kontrole ľudí nemýlil. V Číne je v testovacej prevádzke umelá inteligencia a niekoľko stoviek miliónov kamier, ktoré sledujú ľudí a zaznamenávajú ich správanie. Ak sa podľa tejto umelej inteligencie správa dobre, potom získava body a sociálny status. Ak sa naopak nespráva podľa štandardov, ktoré má umelá inteligencia navrhnuté a naprogramované konkrétnymi ľuďmi, potom stráca body. Podobne ako v románe od Orwella, všade sú obrazovky a znejú rôzne upozornenia. Ak napríklad človek vyjde na priechod pre chodcov, keď je červená, jeho body idú dole. Ak nemá dosť bodov, nemôže nastúpiť do hromadnej dopravy a nevie sa takto dostať ani do práce načas a opäť prichádza o body. Ak klesne pod inú hranicu, musí navštíviť „tábor preškolenia“.Pre ľudí, ktorí poznajú históriu a vedia, že história má tendenciu sa opakovať, je toto hrozivá predstava. Je však zvláštne, že mnohí Číňania s tým dobrovoľne súhlasia a vítajú to ako výbornú vec.

Záver

V poslednej dobe vidieť, ako spoločnosť podprahovo prijíma neomarxistické hodnoty: kolektivizmus, vládu davu, štát ako všeobjímajúcu silu, rovnosť vo výsledkoch, štátnu kontrolu, výtržnosti a pod. Mladí ľudia sa dobrovoľne odovzdávajú do rúk myšlienok, proti ktorým bojovali naši rodičia či starí rodičia. Zbavujú sa individuálnych slobôd v prospech skupiny, no história hovorí, že toto neprinesie nič dobré.