Hospodin je můj pastýř, nebudu mít nedostatku. (Žalm 23,1) |
Deti sú dar od Boha, nie sú naším majetkom, ale máme za ne zodpovednosť.
Vychovať z dieťaťa dobrého a bohabojného človeka je jedna z najväčších výziev rodičov.
Biblia nám na mnohých miestach dáva návod, ako pristupovať k vlastným deťom. Naším hlavným vzorom vo výchove je konanie Boha Otca voči nám. My sme Jeho deti a Boh sa v Novej zmluve zjavil ako náš dobrý a starostlivý Otec, ku ktorému môžeme prichádzať bez obáv, s istotou, že nás vždy počuje a je ochotný nám pomôcť. Boh Otec je k nám milostivý, odpúšťajúci a dáva nám dobré dary, zároveň tiež od nás očakáva poslušnosť vo viere a láske.
Každé snaženie by malo smerovať k určitému cieľu. Aj vo výchove detí je dobré stanoviť si ciele a potom podľa toho postupovať v každodennom živote. Bolo by veľmi krátkozraké, ak by cieľom našej výchovy bola „len“ 100% poslušnosť na naše príkazy. Samozrejme, rodič má byť autoritou a dieťa by sa malo vedieť podriadiť a byť poslušné. Ibaže dôležitejšie ako samotné poslúchanie je vytvoriť si dobrý vzťah s dieťaťom. Samotná poslušnosť teda nie je cieľom, ale je ovocím tohto dobrého vzťahu. Boha poslúchame, pretože Ho milujeme. Prejavom našej viery v Boha a v Božie slovo je naša poslušnosť. Kto miluje Boha, ten zachováva Jeho prikázania. Boh je našou najvyššou autoritou a zároveň aj milujúcim Otcom. Vo výchove by mal platiť ten istý princíp – dieťa bude poslúchať vtedy, keď nás bude milovať a veriť našim slovám. Vtedy bude ochotné sa podriadiť a poslúchnuť, aj keď nerozumie, prípadne sa mu to nepáči. Bez dôvery dieťa našimi príkazmi pohŕda. Cieľom výchovy je teda radostná spolupráca dieťaťa a rodiča, založená na vzájomnej láske a dôvere.
Aby nám dieťa dôverovalo, musí sa cítiť v bezpečí, prijaté a musí vedieť, že sme ochotní si ho vypočuť, keď niečo potrebuje. Na druhej strane, dôveru ničí odmietnutie, nespravodlivosť, atmosféra strachu a nevypočutie prosieb.
Počas prvých mesiacov života dieťaťa zamestnáva rodičov dieťaťa predovšetkým napĺňanie jeho biologických (hlad, spánok, čistota) a emocionálnych (blízka osoba, dotyky, komunikácia) potrieb. Dieťa sa cíti v bezpečí, keď má tieto potreby naplnené a každý nedostatok hlási okamžite plačom. Ak rodič na tento plač správne reaguje, dieťa časom pochopí, že sa môže na rodičov spoľahnúť a bude im dôverovať. V prípade, že rodičia na plač dieťaťa nereagujú a nechajú bábätko „vyplakať“, dieťa prežíva stres a pocit odmietnutia. Situácie v každodennom živote sú však mnohokrát také, že neumožňujú rodičom ihneď zasiahnuť. V tom prípade je dôležité, aby sme sa snažili dieťa utíšiť čo najskôr podľa našich možností. Týmto spôsobom učíme deti dôvere a zároveň aj trpezlivosti. Vo vyššom veku si dôveru budujeme tým, že pozorne počúvame, čo nám dieťa chce povedať. Nemusíme vždy súhlasiť, ani nie je nutné jeho požiadavku okamžite naplniť, ale dieťa by nemalo zostať nevypočuté. Keď bude dieťa zvyknuté, že ho počúvame, bude smelé a nebude mať potrebu dožadovať sa našej pozornosti nevhodnými spôsobmi.
Ďalším spôsobom ako si vybudovať dôverný vzťah, je byť k dieťaťu pravdivý a spravodlivý. Naše áno nech je áno aj vo vzťahu k deťom. Keď naše slová budú v súlade s našimi skutkami, deti budú veriť našim slovám, lebo budú vedieť, že to, čo hovoríme, myslíme vážne. Keď je dieťa presvedčené o pravdivosti našich slov, zostáva mu menej priestoru na vyjednávanie a skôr začína spolupracovať.
Pravdivý rodič nemusí byť dokonalý. Deti nepotrebujú bezchybných rodičov, ale takých, čo si vedia chybu priznať a poučiť sa z nej. Napríklad, v rodine je stanovené pravidlo, že v obývačke sa neje. Dieťa pristihne rodiča ako večeria na sedačke v obývačke. Rodič má teraz minimálne dve možnosti, ako sa k veci postaviť. Môže pokračovať vo večeri a povedať, že pre neho to pravidlo neplatí, lebo je dospelý. Alebo sa môže ospravedlniť, priznať, že pravidlo porušil a presunúť sa k stolu. V prvom prípade ukážeme deťom nadradenosť a pokrytectvo, v druhom prípade sa zachováme pravdivo a spravodlivo. Budovanie dôvery, samozrejme, podporíme tým druhým spôsobom.
Už deti v predškolskom veku majú vyvinuté vnímanie spravodlivosti a veľmi citlivo prežívajú, keď sa im deje neprávosť. Je dobré u detí podporovať rozlišovanie dobrého a zlého – dobré konanie pochváliť, zlé odsúdiť. Keď dieťa vidí, že ho vieme spravodlivo odmeniť, ale aj pokarhať, pomáha to budovaniu vzájomnej dôvery. Aby nám dieťa dôverovalo, musí sa cítiť prijaté. Ak je niekedy potrebné dieťa napomenúť alebo pokarhať, vždy mu nakoniec pripomeňme, že ho milujeme a prejavme mu lásku, aby sa necítilo odmietnuté. Majme tiež na pamäti, že láska sa neprejavuje v prvom rade v slovách, ale v skutkoch. Dieťa veľmi pozorne vníma to, ako sa správame, a či je to v súlade s tým, čo hovoríme.
V oblasti výchovy je možné v plnej miere aplikovať biblický princíp sejby a žatvy. Dieťa treba pestovať, doslova. Vyžaduje si to veľké množstvo času, trpezlivosti a vynaliezavosti, ale všetko, čo do dieťaťa teraz vložíme, neskôr prinesie ovocie. Dieťa sa vie vo svojej prirodzenosti veľmi rýchlo prikloniť k zlým skutkom, ale naučiť ho konať dobré nie je také jednoduché. Ak chceme, aby z našich synov a dcér vyrástli dobrí a bohabojní ľudia, musíme na to vynaložiť úsilie, zasievať, investovať. Čo do dieťaťa zasejeme, to zožneme. Ak nezasejeme nič a zaujmeme apatický postoj, nebudeme sa zaujímať o výchovu našich detí, vtedy sa našej úlohy zmocní niekto iný a my zožneme len burinu. Výchovu našich detí nemôžeme prenechať tomuto svetu, televízii alebo internetu. My – rodičia – musíme byť tými, ktorí majú najväčší vplyv na naše deti.
Zásadným predpokladom toho, aby sme mali vplyv na život svojich detí, je tráviť s nimi čas. Dieťa sa učí pozorovaním a napodobňovaním. Keď vidí svojich rodičov pri bežných činnostiach a pozoruje ich správanie a reakcie, vtedy prijíma do svojho srdca vzorce správania, ktoré bude považovať za normálne a neskôr to bude napodobňovať. Je dobré vyhradiť si počas dňa určitý priestor, kedy sa venujeme naplno dieťaťu, počúvame ho, rozprávame sa, hráme sa s ním. Rovnako dôležitý je ale aj čas, keď spolu upratujeme, varíme obed alebo robíme inú činnosť, ktorá nie je upriamená na dieťa, ale môže pritom zažívať pocit spolupatričnosti a užitočnosti. Ak dieťa cíti, že je užitočné a rodičom ocenené, oveľa ľahšie sa potom podriaďuje pod jeho autoritu a prejavuje sa poslušnosťou. Bez toho, aby sme trávili čas spolu s deťmi, nie je možné mať vplyv na ich životy. Investujme teda do spoločenstva s deťmi, nielen počas prázdnin, ale každodenne.
Prejav lásky voči dieťaťu by mal byť samozrejmosťou už od narodenia, resp. už aj predtým. Do veku, kým bábätko nevie rozprávať, vníma prejavy lásky predovšetkým skrze dotyky a neverbálnu komunikáciu. „... sťa by kojaca matka nežne k sebe vinula a opatrovala svoje vlastné deti.“ (1Tes 2,7) Je potrebné, aby sme boli k najmenším deťom nežní, jemní a citliví a starali sa o ne tak, ako sa o nás stará náš Boh Otec. Láska sa prejavuje v tom, že sa o dieťa staráme a napĺňame jeho potreby aj vtedy, keď sa môže zdať, že za to nemáme žiadnu odmenu. Starším deťom je dobré vyjadrovať lásku aj slovne, byť k nim milostivý a z času na čas je vhodné deťom darovať aj niečo materiálne, z čoho budú mať radosť. Dôležité je, aby prejavy našej lásky neboli podmienené len ich dobrým správaním, ale aby sme svoje deti nepodmienečne milovali napriek ich nedostatkom.
Ako kresťania chceme, aby naše deti boli verné Bohu, aby Boha milovali, aby milovali čítať Bibliu aj spievať chvály. Je dobré sa za to modliť, ale naše deti musia vidieť príklad na našich životoch, že Boh je reálny a viera funguje. Deti nás musia vidieť, ako sa modlíme, chválime Boha a ako chodíme do zhromaždení. Nemôžeme si dovoliť byť pokryteckí a materialistickí, dieťa to veľmi rýchlo odhalí. Modlime sa pravidelne za naše deti a modlime sa aj spolu s nimi. Rozprávajme sa s deťmi o biblických príbehoch, odovzdajme im naše skúsenosti s Bohom a nespoliehajme sa na to, že v besiedkach im to vysvetlia. Zvlášť v Starom zákone môžeme vidieť, aký veľký dôraz dáva Boh na to, aby otcovia odovzdali vieru svojim deťom. „Vezmite si k srdcu všetky tieto slová, ktoré vám dnes dávam na svedectvo a prikazujte svojim synom, aby zachovávali a uskutočňovali všetky slová tohto zákona.“ (5M 32,46 – ekumenický preklad) Pokiaľ ide o spasenie, nie je v silách rodičov nanútiť dieťaťu vieru v Ježiša Krista. Každé dieťa sa bude musieť raz samé rozhodnúť, či svoj život odovzdá Kristovi, alebo nie. My však už teraz môžeme dávať deťom dobrý základ, odovzdať im kresťanské hodnoty, modliť sa za ne a ísť im príkladom.
Akým spôsobom budeme o našich deťoch rozprávať, také v skutočnosti budú. Ak im budeme každodenne opakovať, že sú zlé a neposlušné, nakoniec tomu uveria a naozaj sa budú správať neporiadne. Vyznávajme o svojich deťoch také vlastnosti a kvality, aké by sme chceli, aby mali. Namiesto slov „ty si taký netrpezlivý, neslušný, zlý...“ radšej použime výrazy ako „buď trpezlivý, seď pokojne, správaj sa slušne...“. Ak potrebujeme dieťa napomenúť, odsúďme jeho správanie, ale neodmietnime jeho osobu. Naše deti by mali vnímať, že o nich zmýšľame v dobrom a aj keď ich karháme, musia cítiť, že ich milujeme. Je dobré deti povzbudzovať a hovoriť o nich dobré, a to aj vtedy, keď nás práve nepočujú alebo ešte nerozumejú.
Naučiť deti správne komunikovať je veľká výzva pre každého rodiča. Vieme totiž, že skrotiť jazyk vyžaduje veľké úsilie. Jakub vo svojom liste dokonca píše, že nikto z ľudí ho nemôže skrotiť, ale je k tomu potrebná múdrosť od Boha. Vyvarujme sa preto hriechov jazyka, pýtajme si radu od Pána a buďme príkladom pre naše deti. Nie je dobré deťom klamať, vyhrážať sa im, zastrašovať ich a manipulovať. Naopak, je potrebné rozprávať s nimi priamo, pravdivo a poukazovať na reálne dôsledky ich konania. Aj v prípade, že dieťa neposlúcha, je potrebné, aby rodič ovládol svoju reč a nezlorečil v hneve dieťaťu. Ak sa voči deťom v niečom previníme, je potrebné sa ospravedlniť a situáciu vysvetliť. Sľuby dané dieťaťu treba dodržať rovnako, ako keby sme ich dali dospelej osobe.
Všetci vieme, že dieťa si má ctiť rodičov, lebo je to predsa napísané v Písme. Avšak úlohou rodiča je dieťa úcte naučiť. Už sme vyššie spomínali, že deti sa učia pozorovaním. Ak deti vidia, že ich rodičia sú k sebe vzájomne aj k iným ľuďom slušní a úctiví, nemajú problém takéto správanie prijať za svoje. Naopak, ak si manželia nevážia jeden druhého, rozprávajú o sebe navzájom hrubo a urážlivo, ich deti budú neskôr rozprávať rovnakým spôsobom. Pristupujme preto aj k vlastným deťom s rešpektom a neskôr sa nám to vráti. Pri komunikácii s nimi používajme slová „prosím“ a „ďakujem“, oslovujme ich menom, rozprávajme sa s nimi tak, ako chceme, aby hovorili aj oni.
Investovanie financií do vlastných detí väčšine rodičov nerobí problém. Každý rodič sa prirodzene stará, aby mali jeho deti vo všetkom dostatok, boli najedené, mali zabezpečené bývanie, oblečenie a všetky potreby. Do tejto kategórie materiálneho zabezpečenia môžeme zaradiť aj investície do vzdelania detí, školy, krúžky, investície do rozvíjania talentov. Vyplatí sa premýšľať aj dlhodobo a sporiť deťom peniaze na budúce samostatné bývanie alebo štúdium. Slovo Božie hovorí, že je to dokonca našou povinnosťou: „Lebo nie sú povinné deti zhromažďovať poklady rodičom, ale rodičia deťom.“ (2Kor 12,14) Tento výrok je platný nielen pre zhromažďovanie v materiálnej, ale aj v duchovnej oblasti.
Ak chceme, aby naše deti vyrastali v pokoji a s dobrým životným pocitom, musíme im doma vytvoriť príjemné prostredie, hrať sa nimi, smiať sa. Radostné deti sú silnejšie, vedia lepšie prekonávať prekážky a neovláda ich strach. Radostné srdce je okrem iného aj výborným liekom (Pr 17,22), preto je dobré podporovať v deťoch radosť a dobrú náladu.
Na záver prajem všetkým rodičom, aby sme časom zožali dobré ovocie svojej práce v podobe poslušných a dobre vychovaných detí.
O vzťahu vedy a viery | | | Logos 11 / 2017 | | | Miroslav Iliaš | | | Věda a víra |
„Všetko skúmajte, dobrého sa držte!“ | | | Logos 1 / 2021 | | | Martin Vincurský | | | Aktuálně |
Žehnanie pochádza z dobrého pokladu srdca | | | Logos 2 / 2008 | | | Ákos Nemes | | | Převzato z Új Exodus |
Youth Meeting 2009 | | | Logos 8 / 2009 | | | Alena Filipková | | | Ze života církve |
Kde sú mantinely? | | | Logos 8 / 2011 | | | Jaroslav Prášil | | | Vyučování |