Ján Hus - 600 rokov od upálenia kazateľa pravdy

Iskry, ktoré prerástli v plameň 

V nemeckej Kostnici bol 6. júla 1415 upálený muž, obvinený z kacírstva, najmä z obhajoby zavrhnutých spisov „hereziarchu“ Johna Viklefa. Počas súdneho procesu bol Ján Hus označený nie za učeníka Ježiša Krista, ale naopak, práve za učeníka kacíra Viklefa (a teda za učeníka satanovho). Zomieral s papierovou čiapkou na hlave, na ktorej boli vyobrazení traja ohavní démoni – symbol toho, aký osud si, podľa sudcov, tento človek po svojej smrti zasluhuje.

Ján Hus je ešte aj dnes považovaný za nekompromisného obhajcu názorov Johna Viklefa, a skutočne s tým môžeme súhlasiť, hoci niekedy sa tento fakt možno až prehnane prízvukuje. Hus totiž do značnej miery vychádzal aj z odkazu zárodkov miestneho reformného hnutia reprezentovaného hlavne Matejom z Janova a Milíčom z Kroměříže. S niektorými Viklefovými názormi Hus dokonca evidentne nesúhlasil, mnohé z nich však považoval za pravdu, ktorú sa oplatí brániť. Na okraj kópie jedného z Viklefových traktátov si poznamenal: „Viklef, Viklef, nejednomu ty hlavu zvikleš!“

John Viklef bol anglický filozof a teológ 14. storočia, ktorý sa snažil o reformu cirkvi v duchu návratu k základným pravdám evanjelia. Kritizoval hriechy, prepych a bohatstvo kléru, ktorý bol v zásade chápaný ako „niečo viac“ než obyčajní veriaci, účastniaci sa bohoslužieb. Ďalej dospel k neskoršiemu protestantskému konceptu, že antikrist a pápež bude najskôr tá istá osoba, k čomu mal v tejto dobe aj vcelku pochopiteľné dôvody. Spomeňme len, že počas posledných šiestich rokov svojho života (1378 – 1384) bol svedkom pápežskej schizmy, kedy boli zvolení dvaja pápeži súčasne. Títo sa navzájom exkomunikovali a v roku 1409 sa navyše pridal aj tretí. Schizma sa mnohým súčasníkom javila ako jasný ukazovateľ hlbokého úpadku cirkvi, ktorý bolo nutné riešiť.

Vo svojich kázňach, podobne ako Viklef, nešetril kritikou bohatého kléru, ktorý nedbá na zachovávanie Kristovho zákona.

Okrem kritiky kléru sa Viklef venoval tiež prekladu Biblie do jazyka zrozumiteľného verejnosti. Anglické preklady pochádzajúce z rokov 1382–1394 sa dodnes nazývajú Viklefovou Bibliou. V dobe, o ktorej je reč, bolo Písmo dostupné len v latine a v latine prebiehali aj omše napriek tomu, že bežní ľudia mohli poznať maximálne pár slovíčok. Pozoruhodným príkladom je, že zrejme práve tu treba hľadať pôvod magickej riekanky „hokus-pokus“, ktorá sa dodnes spája s kúzlením a čarovaním. Ide najskôr o skomoleninu stredovekému človeku tajomne znejúcich slov, ktoré kňaz citoval z Písma počas premeny chleba na telo a krv Krista (hoc est corpus meum – „toto je moje telo“).

Veľký rozruch spôsobil Viklef tiež svojimi názormi týkajúcimi sa práve eucharistie. Od roku 1215 katolícka cirkev oficiálne formulovala učenie o transsubstanciácii – teda o prepodstatnení. Na zdĺhavejšie vysvetľovanie tohto konceptu nemáme priestor, avšak v skratke ide jednoducho o názor, že podstata chleba a vína sa počas rituálu obety (omše) celkom premieňa na podstatu tela a krvi Ježiša Krista. Odporcovia tejto doktríny hlásali tzv. remanenciu – čiže názor, že podstata chleba aj po bohoslužobnom rituáli v hostii zostáva zachovaná (vedľa novej podstaty tela). Viklefove názory na túto tému sa postupom času menili a ku koncu svojho života už bol zjavne presvedčený o radikálnej remanencii. To znamená, že chlieb a víno považoval len za symboly tela a krvi Krista, pričom podstata je nezmenená. Toto univerzitné teologické slovíčkárenie (ktoré som zjednodušil, ako sa len dalo) však bolo jednoduchým ľuďom aj tak úplne cudzie. Tí zrejme často rozumeli len tomu, že keď kňaz pozdvihuje hostiu nad hlavu a vyslovuje tajomné formulky v jazyku, ktorému nerozumejú, tak sa deje nejaký „hokus-pokus“.

Hoci Viklef a jeho stúpenci zrejme založili svoje duchovné hnutie viac-menej nezávisle na vonkajších vplyvoch, obecne neboli Viklefove názory v žiadnom prípade úplnou novinkou. V jeho dobe už boli dávno zanesené do inkvizičných príručiek niekde v kolónke „bludy heretikov“.

Kazateľ pravdy

Ján Hus sa narodil niekedy okolo roku 1370 najskôr v Husinci pri Prachaticiach v južných Čechách. Po tom, čo absolvoval farskú školu (zrejme v Prachaticiach), odišiel študovať do Prahy na Karlovu univerzitu. Roku 1393 dokončil základné trojročné štúdium – trivium. O tri roky neskôr mal za sebou úspešne aj quadrivium, čím získal titul majstra slobodných umení. Od roku 1398 už viedol vlastné prednášky a pokračoval štúdiom na teologickej fakulte. Práve niekedy v tejto dobe sa začal spolu s niekoľkými ďalšími kolegami zaujímať aj o myšlienky Johna Viklefa. Kňazské svätenie získal v roku 1400 a od tejto chvíle začína aj kázať. O dva roky neskôr je už menovaný správcom Betlémské kaple na pražskom Starom meste. Kázal v zrozumiteľnom jazyku a získaval si mnohých stúpencov. Ubytovanie mal k dispozícii v dome priamo pri kaplnke a získal tak istotu živobytia, akú dovtedy nemal. Ako sa zdá aj zo slov samotného majstra, je možné, že na cirkevnú dráhu sa dal jednoducho zo zištných dôvodov, aby vždy mal čo jesť a čo si obliecť. Neskôr však zrejme zažil duchovné obrátenie. Vo svojich kázňach, podobne ako Viklef, nešetril kritikou bohatého kléru, ktorý nedbá na zachovávanie Kristovho zákona. Jasne zaujal stanovisko mnohokrát pri obhajobe spisov Johna Viklefa alebo kritike niektorých konkrétnych a aktuálnych udalostí. Hus zašiel tak ďaleko, že v roku 1412 skritizoval bulu pápeža Jána XXIII., ktorou hlava cirkvi (v tej dobe jedna z troch) vyhlásila krížovú výpravu proti neapolskému kráľovi. Za vojenskú účasť na nej, ako bolo zvykom, pápež Ján sľuboval odpustky. Ako odpoveď Ján uvalil na Husa kliatbu a predvolal ho pred súd. Hus sa proti tomuto predvolaniu (pochopiteľne v rozpore s cirkevným právom) odvolal k najvyššiemu Sudcovi – ku Kristovi. Onedlho bol nad Prahou vyhlásený interdikt (úplný zákaz bohoslužieb a vysluhovania sviatostí) a Hus ušiel na vidiek, kde sa venoval kázaniu evanjelia a písaniu svojich najcennejších diel vrátane svojho slávneho spisu De ecclesia (O cirkvi), v ktorom z veľkej časti čerpá priamo od Viklefa. Jeho odporcovia, ktorých ku koncu nebolo vôbec málo, mu vytýkali vzpieranie sa autoritám cirkvi reprezentovanej pápežom a biskupmi a tiež to, že svoj osobný výklad Písma stavia nad tieto autority. Kritizovali jeho, samozrejme, nie príliš pochvalné názory na odpustky, pápeža a dokonca eucharistiu, hoci akékoľvek eucharistické herézy Hus jednoznačne popieral a zdalo sa, že v tejto otázke je celkom „pravoverný“. Ohľadom eucharistie boli Husove názory skutočne buď celkom ortodoxné alebo oveľa pravdepodobnejšie zastával umiernenú remanenciu podľa vzoru svojho učiteľa Stanislava zo Znojma. Stanislav bol spočiatku Husov blízky priateľ a stúpenec. Postupom času sa však situácia stupňovala a on sa rozhodol ustúpiť. Keď bol roku 1406 predvolaný pred arcibiskupa, aby sa zodpovedal za myšlienky v jeho traktáte o eucharistii, chápané ako kacírske, rozhodol sa odvolať. Obhájil sa tým, že ich predniesol len v rámci akademickej debaty a v druhej časti traktátu ich má v pláne vyvrátiť – túto druhú časť potom skutočne vypracoval. Hus však v stopách svojho učiteľa nekráčal.

Proces v Kostnici 

V roku 1414 bol do mesta Kostnice zvolaný koncil, ktorý mal raz a navždy vyriešiť už od roku 1378 trvajúcu schizmu a očistiť cirkev. Tento problém mal riešiť už koncil v Pise roku 1409, kde mal byť jednomyseľne zvolený nový pápež, pričom vtedajší dvaja sa mali vzdať funkcie. Tí to však neurobili, a tak mala cirkev pre istotu troch pápežov súčasne. Rozkol bol vyriešený až v Kostnici roku 1417. To už Ján Hus nebol medzi živými. 

Hus bol povolaný do Kostnice, aby hájil svoje učenie. Naivne veril, že dostane možnosť obhajovať svoje názory na verejnej dišputácii. Krátko po príjazde mu došlo, že na koncile pôjde skôr o súdny proces, na ktorého konci bude vyhlásený rozsudok. Boli spísané kacírske tézy vyňaté z Husových spisov, ktoré mal odvolať. Hus však tvrdil, že odvolá, len ak mu z Písma dokážu, že sa mýli. Toto snem chápal ako urážku, pohŕdanie autoritou a pýchu. Mnoho z článkov, ktoré mal Hus odvolať, však evidentne ani nikdy nehlásal, čo sám zdôrazňoval a odmietal sa kajať z niečoho, čo neučinil a nepovedal. Trval na tom, že texty vytrhnuté z kontextu vysvetlí a objasní ich vo svetle, v akom boli myslené. Husove zdĺhavé reči začínali byť pre mnohých už unavujúce. On mal jednoducho odvolať a nie sa vykrúcať a k tomu ešte pohŕdať autoritou koncilu, keď členov snemu bez hanby vyzval, aby mu jeho „bludy“ najprv vyvrátili z Písma. Jedným z hlavných problémov tiež bolo, že Hus sa hlásil k myšlienkam Johna Viklefa, ktorý už v tej dobe bol považovaný za jasného kacíra.

Sudcovia sa napriek tomu snažili dospieť k rozumnému a miernemu riešeniu celého procesu a Husovi bol predložený značne zredukovaný a upravený zoznam téz, ktoré mal odvolať. Neodvolal. 6. júla sa konalo zasadanie snemu za účelom vynesenia rozsudku. Majstrovi Jánovi už nebolo umožnené sa ďalej hájiť, znova ho však požiadali, aby odvolal. Neučinil tak, a tým si podpísal rozsudok smrti. Jeho spisy boli spálené a ako zatvrdený kacír a Viklefov učeník bol odovzdaný svetskej moci, ktorá mala rozsudok vykonať. Keď ho priviazali k hranici, dostal ešte poslednú možnosť zachrániť si život – stačilo jedno slovo: „Odvolávam“. Ani tvárou v tvár ohňu to však nepovedal. O Husovom procese a upálení zachoval cenné svedectvo najmä Peter z Mladoňovic. Urobíme si celkom jasnú predstavu o mnohých detailoch, ktoré sprevádzali popravu stredovekého kacíra (uvádzam v českom preklade):

Dříve však, než by ho podpálili, přijel k němu říšský maršálek Hoppe z Pappenheimu a syn kdysi Klema, jak se mu říkalo, vybízeje ho, aby ještě zachoval život bez úrazu, a aby to, co kdysi kázal, a svoje slova odpřisáhl a odvolal: „Bůh mi jest svědek, že jsem to, co se mi falešně připisuje a skrze falešné svědky přičítá, nikdy neučil, ani nekázal, ale předním úmyslem mého kázání a všech jiných mých skutků nebo písem bylo, abych jen mohl lidi zachrániti od hříchů. V té pak pravdě evangelia, kterou jsem psal, učil a kázal ze slov a výkladů svatých doktorů, dnes vesele chci umříti.“ A uslyševše to, ihned řečený maršálek se synem Klemovým, tlesknuvše rukama, odjeli.

A jeho hned biřici zapálili a mistr hned vysokým hlasem zazpíval nejprve: „Kriste, synu Boha živého, smiluj se nad námi“; a po druhé: „Kriste, synu Boha živého, smiluj se nad námi“; po třetí: „Jenž jsi se narodil z Marie Panny“: A když po třetí začal zpívati, hned mu vítr vehnal plamen do tváře, a tak sám v sobě se modle, pohybuje rty a hlavou, vypustil duši v Pánu. Ve chvíli pak mlčení bylo viděti, že se hýbe, dříve než vydechl, tak dlouho, zakdy bys rychle mohl odříkati dva nebo nejvíce tři otčenáše.

Když pak dříví řečených svazků a provazy byly spáleny a ještě trup těla stál, vise za krk na řečeném řetězu, hned biřici řečený trup spolu se sloupem srazili na zemi a zvětšivše oheň ještě třetím vozíkem dříví, pálili je a obcházejíce kyji kosti roztloukali, aby se tím dříve obrátily v popel.

A naleznuvše hlavu, kyjem ji rozbili na kousky a opět shodili do ohně. Když pak našli mezi vnitřnostmi jeho srdce, naostřivše kyj, je naň jako na rožeň na konec narazili a zvláště opékajíce a spalujíce kyji rozbíjeli a konečně celou onu masu obrátili v popel. A sukni z příkazu řečeného Klema a maršálka hodili biřici spolu s obuví do ohně se slovy: „Aby to snad Čechové neměli na relikvii, a my ti dáme tvou náhradu za to.“ A to i učinili. A tak spolu se všemi řečenými popely oharků na jednu káru naložili a do řeky Rýna, který tam blízko teče, do hlubiny vhodili.

Zomrel za pravdu

Hus dostal dostatok možností na to, aby odvolal. Snem, ktorý ho súdil, veľakrát preukázal vôľu za­chrániť ho, len ak odvolá. Hus totiž de facto nezomrel pre samotnú skutočnosť, že hlásal „bludy“, ale preto, že tieto domnelé bludy odmietol odvolať a podrobiť sa cirkevnej autorite. Staval sa tak do pozície nenapraviteľného heretika, ktorému niet pomoci. Hus sa odlišoval od mnohých iných reformných kazateľov, ktorí sa nakoniec cirkevným autoritám podrobili a odvolali. Odlišoval sa od tých, ktorí v záujme zachovania poslušnosti cirkvi opustili pravdu, ktorej uverili. Ukázalo sa, že slová, ktoré predtým napísal v jednom zo svojich spisov (Postilla), myslel majster Ján Hus smrteľne vážne.

Keď ho priviazali k hranici, dostal ešte poslednú možnosť zachrániť si život – stačilo jedno slovo: „Odvolávam“.

„Protož věrný křesťane! Hledaj pravdy, slyš pravdu, uč sě pravdě, miluj pravdu, prav pravdu, drž pravdu, braň pravdy až do smrti, neboť pravda tě vysvobodí od hřiecha, od ďábla, od smrti duše, a konečne od smrti věčné, jenž jest odlúčenie věčné od milosti Božie i od blahoslavené všie radosti, kteréžto radosti dojde, ktož kolivěk věří v Boha i v Jezu Krista, jenž jest pravý Buoh a pravý člověk.“