Jan Kalvín

Apoštol helvétskej reformácie

Štúdium života snáď akejkoľvek historickej postavy je spojené s istou dávkou kontroverzie, prekvapenia, no aj sklamania. Korektné, kritické bádanie dejín zaručene prinesie „studenú sprchu“ idealistom a hľadačom rozprávkových hrdinov, taktiež však poukáže na prekvapivé pozitíva, ktoré úzkoprsý fundamentalista oceniť nechce, alebo nevie. Nie je tomu inak ani v prípade švajčiarskeho reformátora Jána Kalvína. Niektorí kresťania takpovediac žijú z prelomového diela a v neposlednom rade aj z obdivuhodných hrdinských životných príbehov reformátorov bez potreby hlbšej kritickej reflexie nad svojím súčasným stavom vo svetle Písma (t. j. pravý opak postoja, ktorý zaujali reformátori). Iní zasa štúdiom kresťanských dejín pohŕdajú, ako keby Boh pred nástupom moderného prebudeneckého kresťanstva nekonal, a preto sa z týchto dôb niet čo naučiť. Hoci si autor tohto článku samozrejme nenárokuje patent na pravdu, nasledovné riadky odrážajú postoj radikálneho stredu, ktorý neidealizuje, no ani neanatemizuje. Ján Kalvín bol človekom svojej doby, ktorý urobil nemálo chýb a kontroverzných rozhodnutí; disponoval však mnohými kvalitami, ktoré mu právom prisúdili výnimočné postavenie v kresťanských dejinách.

Aj takto sa rodia legendy

Ján Kalvín sa narodil 10. júla v roku 1509, v severofrancúzskom meste Noyon, ktoré sa nachádza v oblasti Pikardia, poľnohospodárskom regióne, okrem iného známom aj svojimi silnými náboženskými a cirkevnými väzbami. Pikardčania patrili k elitným skupinám na známej Parížskej univerzite. Nebolo to náhodou – študenti z tohto regiónu všeobecne vynikali intelektom, poctivosťou, vysokou morálkou, ale aj sebavedomím. V čase Kalvínovho narodenia bola duchovná klíma tohto regiónu charakteristická náboženským sentimentom inklinujúcim k mysticizmu, a tiež postupne rastúcou otvorenosťou voči humanistickým myšlienkam. Tento budúci reformátor sa narodil do vskutku zaujímavých podmienok: jeho otec spravoval financie katedrálnej kapituly a v rodine mal silnú autoritu, ktorá bola potrebná ako soľ pri výchove siedmich detí, ktoré pomerne skoro prišli o svoju matku. Podľa otcovho želania sa Ján rozhodol pre povolanie kňaza. Vďaka otcovým ekleziastickým konexiám a z nich vyplývajúcim finančným benefitom bolo mladému Kalvínovi zabezpečené vzdelanie na tých najlepších parížskych inštitúciách.

Duchovná klíma v hlavnom meste bola pestrá a jedným z jej hlavných činiteľov bolo nejednoznačné politické smerovanie francúzskeho monarchu, kráľa Františka I. Na jednej strane sa v roku 1515 kráľovi podarilo získať od pápeža právo vymenúvať biskupov, čo malo principiálne znamenať užšiu interakciu medzi monarchom a katolíckou cirkvou. Na strane druhej však František I. podporoval protestantské sily v Nemecku, aby tak oslabil moc cisára Karla V. Kráľova nerozhodnosť sa prejavila aj v jeho počiatočných postojoch k názorovej diverzite vo vlastnej monarchii. Miestami podporoval konzervatívcov na sorbonnskej teologickej fakulte, inokedy zasa humanistov ako napr. Erazma, učiteľov na Collège Royal, a s nimi sympatizujúcu vlastnú sestru Margarétu Navarskú.

Z kňaza právnik

V súlade s otcovým prianím sa v roku 1523 vydal štrnásťročný Ján na štúdiá do Paríža. Niekoľko mesiacov strávil na Collège de la Marche, kde sa pod vedením učiteľa Marthurina Cordiera zoznámil s hlbokou formou zbožnosti s dôrazom na osobu Ježiša Krista. Cordier mal na Kalvína taký markantný vplyv, že mu v roku 1552 reformátor venoval jeden zo svojich biblických komentárov. Na svoju ďalšiu vzdelávaciu inštitúciu, Collège Montaigu, kde štyri roky študoval slobodné umenia v príprave na kňazské povolanie, Kalvín veľa dobrých spomienok nemal. Toto kolégium „vynikalo“ nielen prehnane striktnou disciplínou pod vedením pedagógov ako Noël Bediér, ale aj dôrazom na úzkoprsú dogmatickú ortodoxiu. Dôkazom podobného ultrakonzervatívneho postoja bolo aj viacero trestov smrti vynesených nad údajnými priaznivcami Martina Luthera v Paríži. Anti-reformačne naladení ľudia ako spomínaný Bediér s otvorenou náručou vítali inkvizičnú aktivitu vychádzajúcu z parížskej „bašty ortodoxie“, teologickej fakulty na Sorbonne. Vojna medzi konzervatívnym katolíckym krídlom a proreformnými humanistami zaznamenala aj intenzívny konflikt, ktorý zúril v roku 1526 medzi rigidným Bediérom a slávnym Erazom Rotterdamským. V takejto, vskutku búrlivej, atmosfére sa Ján Kalvín štyri roky učil slobodným umeniam.

Kristus všetko a vo všetkom je srdcom Kalvínovej teológie.

V roku 1528 sa Kalvín presunul do mesta Orléans na popud svojho otca, ktorý sa po nezhodách s katedrálnou kapitulou rozhodol, že pre syna bude lepšia kariéra právnika než kňazské povolanie. Ján poslúchol a stal sa z neho horlivý študent práva pod vedením Pierra de l‘Estoile, generálneho vikára orléanskej diecézy, ktorý zohral významnú úlohu v synode v Sens, kde boli vydané nariadenia za vnútornú reformu cirkvi ako aj proti Lutherovi.

Búrlivá duchovná klíma ani v tridsiatych rokoch šestnásteho storočia neutíchala. V roku 1530 teologická fakulta v Sorbonne započala stíhanie proti viacerým učiteľom gréčtiny a hebrejčiny, ktorí boli „vinní“ z tvrdenia, že hlbšie vedecké poznanie pôvodných biblických jazykov je podstatné pre správny výklad Písma a že úplné spoliehanie sa na latinskú Vulgátu je neadekvátne. Spolu s ďalšími obvinenými z „kryptoluteranizmu“ figurovala aj kráľova sestra Margaréta, vďaka ktorej sa univerzita v Bourges tešila veľkej akademickej slobode. Práve sem sa Kalvín presťahoval v tom istom roku. Nezotrval tu však dlho a po necelom roku sa vydal do nebezpečnej destinácie – Paríža. V hlavnom meste sa dozvedel o otcovom vážnom zdravotnom stave, a preto sa vrátil do svojho rodiska, aby pri otcovi strávil jeho posledné dni. Kalvínov otec zomrel v exkomunikácii, ktorú naňho dva roky predtým uvrhla kapitula kvôli finančným nezrovnalostiam. Rodina musela potupne vyjednávať s cirkevnými hodnostármi, aby sa zosnulému dostalo cirkevného pohrebu. Opäť raz mladý Kalvín pocítil, ako správanie klerikov nasvedčovalo tomu, že neboli príliš schopní rozlišovať medzi svetskou a duchovnou mocou.

Z právnika reformátor

V tomto období sa Kalvín začal zasadzovať o slobodu svedomia kresťana a toleranciu zo strany panovníkov. Podobné dôrazy nachádzame aj v jeho komentári na dielo De Clementia rímskeho filozofa Senecu. V tomto komentári mladý právnik rozpracúva teóriu miernosti a tolerancie, ktorú by mal každý panovník (či už stoik alebo kresťan) uplatňovať pri výkone svojej vlády. Vskutku, panovník je služobníkom milostivého Boha, ktorý má zaručiť všeobecné blaho spoločnosti. Kalvínovo presvedčenie, že cirkev i štát potrebujú autority hodné rešpektu, sa tiahlo celou jeho službou a je badateľné aj zo spôsobu, akým neskôr spravoval cirkevný zbor v Ženeve. Približne v tomto čase sa Kalvín zoznámil aj s viacerými skupinami kresťanského disentu (napr. s anabaptistami). Jeho reakcia voči týmto „sektárom“ (ako ich nazval jeho starší nemecký kolega Luther) nebola priaznivá, keďže Kalvín veril, že Bibliu má interpretovať cirkev ako komunita na čele s Bohom určenými služobníkmi, ktorí sú na túto úlohu obdarovaní. Uprednostňovanie individuálneho duchovného zážitku, ako to bolo v prípade niektorých entuziastických skupín (Lutherovo označenie „blúznivci“ hovorí za všetko), pred učením Písma bol z Kalvínovho pohľadu hrubý omyl znamenajúci reálnu hrozbu pre cirkev. Podobne ako jeho nemecký spolubrat, v súvislosti s anabaptistami dal Kalvín princípy slobody svedomia a tolerancie akosi bokom. Jeho brožúra Psychopannychia („O spánku duše“), kde konfrontuje učenie niektorých sektárskych skupín, ktoré tvrdili, že duša po smrti spí v očakávaní súdneho dňa, je však dôkazom nesmiernych schopností a rozsiahlych vedomostí mladého právnika, ktorý na každej stránke extenzívne cituje Starý aj Nový zákon, ale aj ranokresťanských autorov Irenea, Tertuliána či Augustína. Už v tomto mladom veku vidíme teologickú zdatnosť, ktorú mu mohli závidieť mnohí o generáciu starší kolegovia.

Konflikt medzi humanistami a konzervatívcami sa naďalej vyostroval. Anti-reformačne naladení konzervatívci neustále nadobúdali prevahu, až sa im na sklonku roku 1533 podarilo získať kráľovu priazeň natoľko, že nariadil úplné vyhladenie „tých prekliatych luteránskych siekt“. V roku 1534 však vypukla ďalšia kríza, ktorá mala dosah na stav cirkvi, ale aj štátu. Antoine Marcourt, kazateľ a sympatizant Martina Luthera, začal otvorene kritizovať slávenie svätej omše a robil to, okrem iného, aj formou verejne umiestnených nápisov a plagátov. S novým impulzom prišla aj nová vlna perzekúcie, pretože parlament spolu so sorbonnskými teológmi odporučil kráľovi udeliť heretikom tie najtvrdšie možné tresty. Kalvín sa ocitol v situácii, keď so svojimi postojmi musel v záujme vlastného bezpečia opustiť rodnú zem.

V roku 1535 sa Kalvín stretol spolu s ďalšími reformistami v protestantsky naladenom Bazileji. Toto mesto sa už v tom čase tešilo atmosfére zdravého pluralizmu, kde žili napríklad známy humanista Erazmus a bývalý Zwingliho spolupracovník Mykonius (ktorý sa snažil o ekumenické vyznanie viery spoločné pre prívržencov Luthera aj Zwingliho). Kalvín počas svojho pobytu v Bazileji viac inklinoval k Lutherovým ako k Zwingliho myšlienkam. Práve Luther inšpiroval prvé vydanie slávnych Kalvínových Christianae Religionis Institutio („Inštitúcia kresťanského náboženstva“) viac ako ktorákoľvek iná osobnosť reformácie. Tento legendárny teologický spis (ktorý prešiel početnými revíziami, pričom posledná latinská verzia bola päťnásobne dlhšia ako prvá) bol od samého začiatku bestsellerom a jeho predslov tvoril, podľa Kalvínovho rozvinutého zmyslu pre kontroverziu, list adresovaný francúzskemu monarchovi. Celé dielo má pomerne silný a vyprofilovaný anti-rímsky ráz a obsahuje nejednu kritickú poznámku na margo pápežstva. Kalvínova idea reformácie bola, opäť, v istých kontúrach podobná Lutherovej – hlavne v cieli reformovať cirkev ako takú, nie vytvoriť novú. Keďže v cirkvi zostala pod neblahým pápežským vedením pravda evanjelia v deformovanom stave, celá cirkev sa potrebovala „obrátiť“, t. j. kajať sa a nasledovať šľapaje ranej cirkvi smerom k Bohu vierou v Ježiša Krista. Inými slovami, Kalvín a reformátori nezakladali novú cirkev, to stará cirkev sa potrebovala stať cirkvou chodiacou v skutočnej pravde evanjelia.

Keď už nebol schopný fyzicky písať, svoje diela diktoval zapisovateľom.

Kalvínovu teológiu tvoril komplexný, mnohovrstevný systém, postavený in toto na jednej základnej skutočnosti – zvrchovanosti živého, milostivého, všemohúceho Boha, ktorý prostredníctvom vykupiteľského diela svojho Syna Ježiša Krista dokonal spasenie pre ľudstvo. Kristocentrizmus – „Kristus všetko a vo všetkom“ (Kol 3,11) – je srdcom Kalvínovej teológie, ktorá bola tak citeľne odlišná od poverami presiaknutých náboženských tradícií a stredovekej scholastiky presadzovanej konzervatívnymi pro-rímskymi teológmi, že pozitívne reakcie z reformných kruhov nenechali na seba dlho čakať.

Guillaume Farel, ktorý sa snažil za pomoci mestskej rady (a čiastočne aj hrubej sily) viesť reformné snahy v Ženeve, nezvládal rastúce pnutie a chaos v meste, a preto sa rozhodol požiadať o pomoc samotného Kalvína, aby mu pomohol s neľahkou prácou vedenia tejto meniacej sa kresťanskej komunity. Ten s nemalým váhaním ponuku prijal a chopil sa úradu lektora Svätého Písma a svoje pôsobenie začal prednáškami na Pavlove listy.

Reputácia tohto dynamického reformátora neustále rástla, no ani v Ženeve nezostal bez kontroverzie. V roku 1536 spísal „vyznanie viery“, ktoré malo spájať veriacich v Ženeve, ako aj artikuly – vieroučné články, ktoré zaväzovali komunitu k sláveniu Večere Pánovej v aspoň mesačnej frekvencii, a tá mala byť taktiež príležitosťou pre spoločné vyznanie viery, kázanie a chválenie Boha. Aj vďaka obligátnemu charakteru vyznania, ale aj kvôli frekvencii vysluhovania Večere Pánovej sa Kalvín stretol s odporom mestskej rady, čo následne vytvorilo priestor pre krízu v roku 1538, kedy došlo k otvorenému rozkolu medzi mestskou radou a Kalvínom. Problematickým bodom celej ženevskej reformy bolo prepojenie medzi cirkevnou a mestskou (t. j. politickou) správou. Dejiny svedčia o hrozbách spájania náboženskej a štátnej moci, a aj v tomto prípade prepojenie tohto druhu prinieslo ťažké komplikácie. Keďže ženevská mestská rada nástojila na spôsobe bohoslužieb bernskej cirkvi a Kalvín ani Farel neboli ochotní podvoliť sa vôli vedenia mesta, na jar roku 1538 boli obaja zo Ženevy vylúčení.

„Exodus“

Ako dočasné útočisko poslúžil Kalvínovi Štrasburg, kde dostal ponuku slúžiť ako pastor frankofónneho zboru. Kalvín ponuku prijal a služba na tomto mieste mu poskytla skvelé prostredie a mnoho príležitostí na hlbšie teologické štúdium, ktoré prinieslo ovocie okrem iného aj v podobe druhej, rozšírenej revízie Inštitúcie. Kalvín však ani v bezpečí a komforte štrasburgskej fary nezabudol na svoje ženevské stádočko, ktoré sa počas jeho absencie začalo zmietať v pochybnostiach ohľadom svojho duchovného smerovania. Kardinál Sadolet totiž poslal ženevským kresťanom list, v ktorom ich adresuje, aby sa vrátili do „lona cirkvi“, t. j. do Ríma. Mnohí Ženevčania stratili istotu, ktorú nesporne potrebovali na systematickú reformáciu a stabilný duchovný život. Sadoletov list poslali do Bazileja a z Bazileja do Štarsburgu s prosbou, aby naň Kalvín odpovedal. Odpoveď na seba nenechala dlho čakať a prišla s pre Kalvína typickou teologickou erudíciou. Odmietol všetky obvinenia zo strany Ríma, že protestanti sú schizmatici, ktorí rozvracajú cirkev. To Rím vypovedal protestantov a jediné, čo v skutočnosti títo „oddelení“ reformovaní bratia hľadajú je skutočná jednota cirkvi založená na pravde evanjelia. Reformátorov prirovnal k starozmluvným prorokom, ktorí boli poslaní s Božím posolstvom, aby priniesli reformu do radov izraelského ľudu, ktorý sa neraz vzdialil tak či onak od Božej vôle. Biskup musel po Kalvínovej zdrvujúcej odpovedi priznať prehru. Ženevskí kresťania nato svojho milovaného učiteľa zavolali naspäť domov.

Počas štrasburgského „exodu“ sa však v Kalvínovom živote objavili dve dôležité skutočnosti, ktoré stoja za zmienku. V prvom rade sa Ján Kalvín oženil. Podobne ako napríklad Luther, ani Kalvín nebol spočiatku tejto myšlienke naklonený. Chcel totiž všetok svoj čas a energiu venovať reformácii cirkvi. Na druhej strane vehementne protestoval proti povinnému celibátu klerikov, čo ho dostalo v jeho vtedajšom stave do mierne ošemetnej pozície: „Ja, čo som tak známy svojím nepriateľstvom voči celibátu, ešte stále nie som ženatý a neviem, či vôbec niekedy budem. Ak sa ožením, bude to len preto, aby som venoval viac času Pánovi a menej každodenným starostiam.“ Kalvín sa napokon v roku 1540 oženil s Idelette de Bure, vdovou po bývalom anabaptistovi, ktorá mala dve deti z predchádzajúceho manželstva. Aj keď na základe vyššie uvedeného výroku by niekto mohol pochybovať o Kalvínovej vrúcnej manželskej láske, Kalvínovci sa tešili veľmi peknému manželskému vzťahu. Po ich návrate do Ženevy sa im narodil synček, ktorý však skoro zomrel, a tak zostal veľký reformátor bez pokrvného potomstva. Po deviatich rokoch šťastného manželstva napokon v roku 1549 zomrela aj Idelette, na čo Kalvín napísal: „Najlepší spoločník môjho života mi bol odňatý. Keby sa mi stalo čokoľvek vážne, bola by ochotná sprevádzať ma nielen do vyhnanstva a chudoby, ale až po smrť. Kým žila, bola mi ozajstnou pomocou v mojom povolaní.”

Druhou významnou skutočnosťou, ktorá poznačila Kalvínov pobyt v Štrasburgu, bola jeho účasť na viacerých teologických kolokviách, počas ktorých sa bližšie zoznámil s predstaviteľmi nemeckej reformácie. Tieto kolokviá mali dopomôcť k jednote cirkvi a v istých bodoch sa teológom darilo dosiahnuť zhodu, no Lutherove odmietnutie dvojitého ospravedlnenia a nezhody ohľadom charakteru Kristovej prítomnosti v elementoch Večere Pánovej viedli k ultimátnemu neúspechu raného ekumenického pokusu. Kalvín bol už od samotného počiatku týchto dialógov skeptický voči podobným pokusom o kompromis, preto kolokvium v Regensburgu opustil pomerne skoro. Veľkým benefitom jeho účasti na týchto kolokviách však bolo osobné zoznámenie sa s autorom Augsburgského vyznania, Filipom Melanchtonom. Kalvín sa s Lutherovým najbližším spolupracovníkom tešil celoživotnému vzájomnému rešpektu. Jediným nešťastným ohnivkom ich priateľského puta bolo snáď len to, že Melanchton nedoručil Lutherovi list od jeho helvétskeho obdivovateľa v strachu z jeho negatívnej reakcie na potenciálne kontroverzný obsah korešpondencie.

Misia: Ženeva

Občania legendárnej Ženevy vložili do príchodu svojho (kedysi ohrdnutého, teraz vytúženého) reformátora obrovskú nádej. Tentokrát aj preukázali nemalú štedrosť, keď dali Kalvínovcom do užívania rodinný dom, dobrú mzdu, ako aj iné výhody. Kalvín sa do milovaného mesta nevrátil s prehnanými ideálmi. Nedržal však v sebe ani odpor a neodpustenie, keď mal slúžiť tým istým ľuďom, ktorí ho vypudili z mesta. Pri dohovoroch s mestskou radou však zdôraznil, že nevyhnutne potrebuje jednotu pri formulovaní cirkevného poriadku.

Podstatnou črtou novej cirkevnej štruktúry bolo pôsobenie štyroch základných cirkevných úradov, a to pastorov, učiteľov, presbyterov a diakonov. Cieľom služby pastorov bolo kázanie Božieho slova a vysluhovanie sviatostí. Pastori sa mali pravidelne stretávať za účelom vzájomného budovania, štúdia Biblie a bratského zdieľania (ktoré zahŕňalo aj kritické preskúmanie osobného života každého služobníka). Aj v spôsobe nominácie pastorov vidíme prepojenie ekleziastickej a verejnej správy: mestská rada (so súhlasom kresťanskej ženevskej komunity) navrhovala kandidátov na službu pastora, z ktorých si kolégium pastorov následne vyberalo. Tento postup do istej miery odráža Kalvínovu preferenciu oligarchického modelu správy, na štátnej aj cirkevnej úrovni. Teologické vzdelanie a vôbec akademickú prípravu budúcich pastorov mali na starosti učitelia, ktorých taktiež na tento post nominovala mestská rada. Vzdelávací program v meste neskôr Kalvín rozšíril na akadémiu, ktorá mala de facto univerzitnú štruktúru a teológia tak už viac nebola jej jediným študijným zameraním. V oblasti vzdelania dosiahol Kalvín nemalé úspechy. Vytvoril dvojstupňový vzdelávací systém, počas ktorého žiaci získali potrebné zručnosti od písania a čítania, cez znalosť klasických jazykov, filozofie, slobodných umení, až po teologické vzdelanie. Francúzski, holandskí, nemeckí, ba aj východoeurópski študenti si chodili do Ženevy po prvotriedne vzdelanie, ktoré pomohlo sformovať európsku konfesijnú protestantskú elitu.

Dozor nad morálkou členov komunity mali na starosti dvanásti presbyteri. Spolu s pastormi tvorili tzv. Konzistórium, na ktoré sa viazalo cirkevné, ako aj svetské vedenie Ženevy. Diakoni mali na starosti praktickú službu v komunite, hlavne starostlivosť o chorých, núdznych a starších, resp. opustených ľudí. Kalvín nebol ješitný muž, ktorý by potreboval za každú cenu meniť spoločnosť podľa svojich predstáv; chcel však vidieť pravdy Božieho slova v praxi – ako menia ľudí a s nimi celú spoločnosť. Aj z tohto dôvodu zaviedol prísne morálne nariadenia, ktoré boli záväzné pre všetkých občanov Ženevy. Zakázaný bol prehnaný luxus, svoje brány museli zavrieť divadlá, obyvatelia sa museli vzdať tanca, opíjania a vyzývavého šatstva. Tri základné hodnoty, ktorých sa Kalvín pri týchto reformách držal, boli povolanie, práca a blahobyt (v zmysle „prospech“, nie „luxus“). Veril, že keď každý bude vykonávať svoje povolanie (cirkevné aj sekulárne) verne a usilovne a v intenciách biblických hodnôt, spoločnosť bude reflektovať hodnoty Božieho kráľovstva.

Jeho služba, hnaná radikálnym videním Božej zvrchovanosti, moci a milosrdenstva, mala ďalekosiahly dopad na celé generácie kresťanov.

Hoci Kalvín túžil po obnove pred-konštantínovského módu života cirkvi, je otázne, či model štátnej, resp. metskej cirkvi bol správnou cestou. Na jednej strane tento model efektívne poslúžil v oblasti sociálnej starostlivosti o znevýhodnených ženevských veriacich po vzore jeruzalemského zboru. Na strane druhej však intímne prepojenie cirkevného a mestského vedenia „poslúžilo“ aj k nejednému trestu smrti, prípadne mučeniu tých, ktorí sa nejakým spôsobom hrubo previnili proti, buď cirkevným alebo štátnym, záväzným nariadeniam. Za zmienku stojí dobre známy prípad Michaela Serveta, ktorý dodnes na švajčiarskeho reformátora nevrhá to najpriaznivejšie svetlo. (Upozorňujeme, že ide o mimoriadne zjednodušenú verziu ináč komplikovaného prípadu.) Michael Servetus rozvíril vodu svojím kontroverzným učením o sv. Trojici. Tvrdil, že Boh neexistuje v troch rôznych osobách, ale v troch „spôsoboch (módoch) bytia“ – pozícia, ktorá sa blížila sabelliánskemu modalizmu. Ján Kalvín ako klasický trinitarián videl v Servetovom učení smrtiaciu hrozbu pre cirkev. Keďže presne taký istý názor zastával už predtým inkvizičný súd v (stále pro-rímskom) Lyone, vedenie ženevského zboru v tejto veci spolupracovalo s inkvíziou a v roku 1533 bol Michael Servetus upálený na hranici za Ženevou, a to s Kalvínovým súhlasom (dokonca na jeho popud). Servetovu popravu schválili aj iné osobnosti reformácie, medzi ktorými figuroval aj známy Filip Melanchton.

Je však potrebné dodať, že pri posudzovaní Kalvínových postojov a rozhodnutí nemôžeme ignorovať historický kontext a okolnosti, v ktorých sa tento reformátor nachádzal – napriek tomu, že tieto skutočnosti neobhajujú jeho omyly, s ktorými nesúhlasili aj niektorí jeho súčasníci. V šestnástom storočí však spoločnosť operovala na iných princípoch a trest smrti mal v tom čase (ako aj v časoch ranej cirkvi) omnoho širšie použitie ako v modernej západnej spoločnosti, kde je udeľovaný – ak vôbec – iba za vraždu prvého stupňa (a aj to nekonzistentne). Taktiež sekulárne princípy odluky cirkvi od štátu boli v súdobej Kalvínovej spoločnosti cudzie pojmy. Aj z týchto dôvodov je dôležité vnímať Kalvínov život a dielo v kontexte celkovej trajektórie vývinu kresťanského myslenia a západnej spoločnosti.

Až do konca

Posledná dekáda Kalvínovho života bola poznačená neustálymi bojmi v oblasti zdravia, ale aj veľkou produktivitou, hlavne čo sa týka tvorby teologickej literatúry. Keď už nebol schopný fyzicky písať, svoje diela diktoval zapisovateľom. Až do posledného dychu slúžil slovom; len v rozmedzí rokov 1549 až 1564 ženevskí stenografi prepísali približne dvetisíc Kalvínových kázní, ktoré prednášal ex tempore. Pre zaujímavosť uvedieme, že Corpus Reformatorum, kompletnú zbierku Kalvínových spisov, tvorí neuveriteľných 59 zväzkov! Plodná existencia veľkého švajčiarskeho reformátora sa schýlila ku koncu na jar roku 1564, kedy početné choroby (a zrejme aj prepracovanosť) priviedli päťdesiatštyri ročného Jána Kalvína do finále. Dvadsiateho siedmeho mája vydýchol naposledy so slovami: „Quosque, Domine?“ (Dokedy, Pane?)

Neprináleží nám odsudzovať tohto pre mnohých kontroverzného reformátora, ktorý bol napriek svojich chybám (pričom mnohé z nich sám rozoznal a pokorne oľutoval) jedným z hlavných katalyzátorov a dejateľov protestantského kresťanstva vôbec. Jeho služba, hnaná radikálnym videním Božej zvrchovanosti, moci a milosrdenstva, mala ďalekosiahly dopad na celé generácie kresťanov v Európe aj v „Novej zemi“ za Atlantikom. Aj dnes, v dobe, keď je tak ľahké stratiť správne životné smerovanie v spleti hektiky a nestáleho hodnotového rebríčka spoločnosti, je nám Kalvínova nekompromisná odovzdanosť nadčasovým príkladom hodným nasledovania.