Jan Hus: "Korene a výhonky"

Tematika Jana Husa a husitstva je dôležitým historických okruhom

Na stránkach nášho časopisu sme sa už neraz zaoberali službou, životom a odkazom Majstra Jana Husa. Uvedomelí protestanti po celom svete sa odvolávajú na tohto velikána kresťanských dejín, zdôrazňujúc jeho značnú zásluhu v predreformačnej etape vývinu západnej Cirkvi. Napriek jeho trpkej mučeníckej smrti, Husovi vzdala hold následná Reformácia – kľúčové osobnosti reformačného kresťanstva zdôraznili dôležitosť Husovho odkazu a svedectva pre ich hnutie. Napriek tomu, že mnohí sa už teda zoznámili s týmto dôležitým Božím poslom a mučeníkom, vedomosti bežného kresťana o jeho koreňoch a následnom hnutí, ktoré sa sformovalo po Husovom upálení v Kostnici (6. júla 1415) už nie sú také bohaté. Problémom mnohých (nielen kresťanov) je práve neznalosť ich vlastných dejín. Nielenže je potrebné poznať naše korene (samozrejme, odhliadnúc od Písma), ale ich aj kriticky zhodnotiť, poučiť sa z nich a neopakovať chyby, ktorých sa naši predkovia dopustili. Heslo „Historia magistra vitae“ platí aj v dnešnom prípade.

Ako sme už viackrát v rôznych článkoch uviedli, ani tu nie je možné vyčerpať problematiku na niekoľkých stranách časopisu. Vskutku, tematika Jana Husa a husitstva je jedným z dôležitých historických okruhov, na ktoré bolo vypracované nemalé množstvo publikácií. K dispozícii máme vo viacerých jazykoch monumentálne diela, ktoré podrobne popisujú a hodnotia tento fenomén kresťanských (ako aj európskych) dejín. Cieľom nasledujúcich riadkov je inšpirovať čitateľov, aby v nich nadobudnuté základné poznatky o tejto fascinujúcej kapitole našej histórie vzbudili túžbu a záujem študovať Jana Husa (ako aj iné kapitoly dejín Cirkvi) do ešte väčšej hĺbky.

John Wycliffe alias „Mentor z Oxfordu“

Život ani služba Jana Husa sa neudiali v historickom vákuu. Anglický kráľ Richard II., ktorý vládol na sklonku štrnásteho storočia, sa oženil s Annou Českou (resp. Luxemburskou) a českí študenti začali cestovať za vzdelaním do Anglicka. Mnohí z nich sa dostali konkrétne na Oxfordskú univerzitu, kde pôsobil britský „pred-reformátor“ John Wycliffe (niektoré slovenské pramene „Ján Viklef“). Táto „ranná hviezda reformácie“ bola jednou z kľúčových osobností v dejinnom vývoji západnej Cirkvi. Wycliffe vyštudoval a neskôr aj prednášal na Oxforde. Bol známy svojou vynikajúcou znalosťou filozofie, obzvlášť si získal reputáciu ako lektor a autor diel o logike a metafyzike. Okrem filozofie sa (s nepomerne väčším historickým vplyvom) Wycliffe venoval intenzívne aj teológii a do roku 1378 sa aktívne snažil reformovať súdobú rímsku cirkev. Wycliffe nehľadal oddelenie od všeobecnej Cirkvi (podobne ako Hus, a neskôr v prvých rokoch svojho pôsobenia aj Luther), ale reformáciu zvnútra. Prvou prelomovou myšlienkou, ktorú Wycliffe zastával, bolo tvrdenie, že za istých okolností (pokiaľ Cirkev nespravuje majetky spravodlivo) môže svetská moc skonfiškovať cirkevné majetky. Predtým ako by sme chceli moralizovať, prípadne kritizovať Wycliffa za toto tvrdenie, musíme si uvedomiť kontext, v akom ho tento priekopník zastával. Cirkevná a štátna moc boli prepletené a rímska cirkev mala v tom čase značné mocenské záujmy, preto tvrdenie, že štát by mohol naložiť s majetkom Cirkvi bolo, napriek jeho prelomovosti a progresivite, neuveriteľne škandalózne. Na dôvažok, napríklad v roku 1351 vybrala Cirkev päťkrát viac peňazí v daniach ako kráľovská koruna! Niet sa čo čudovať Wycliffovi, ktorý spolu s inými hlasmi volal proti tomu, že rímska cirkev ovečky iba strihá, no nepasie. Po roku 1378, keď začala veľká pápežská schizma, Wycliffe začal bojovať proti rímskej cirkvi otvorenejšie a rozhodnejšie ako kedykoľvek predtým. Rok 1378 bol pre Wycliffa obzvlášť plodný, keďže sa stiahol z politickej scény a (po svojom nútenom odchode z Oxfordu) venoval sa písaniu rôznych vieroučných dokumentov. Napriek tomu, že Wycliffe neodmietol úlohu ranocirkevných spisov (t. j. najmä Cirkevných otcov) pri výklade Písma, vo svojom diele O pravde Svätého Písma vyhlásil, že Písmo je najvyššou normou a autoritou pre každého kresťana. Vo svojom ďalšom diele O cirkvi sa Wycliffe vyjadril, že jedinou hlavou Cirkvi je Kristus. V tejto súvislosti treba poznamenať, že Wycliffovo porozumenie pápežského úradu nebolo statické, v jeho spisoch môžeme pozorovať istý myšlienkový vývin, keďže v roku 1379 napísal, že je možné, aby viditeľná cirkev mala hlavu, ak táto hlava nasleduje apoštola Petra v jeho jednoduchosti a chudobe. O tri roky neskôr však na základe biblickej argumentácie zdôraznil, že jedine Kristus, nie pápež, je hlavou Cirkvi. Medzitým, v roku 1380, tento odvážny anglický kazateľ písomne poprel „korunu“ katolíckej teológie – transubstanciáciu (učenie o eucharistickom premenení chleba a vína na Kristovo telo a krv), čo mu nepridalo na popularite ani medzi jeho vtedajšími sympatizantmi, a tiež ho to pripravilo o podporu kráľovho syna. Okrem toho, že Wycliffovi pripísali zodpovednosť za roľnícku vzburu v roku 1781, v roku 1782 na Londýnskej synode odsúdili 18 Wycliffových téz (al. viet) a vyhlásili ich za heretické (samozrejme, spolu s ich autorom). Dva roky nato zomrel Wycliffe prirodzenou smrťou na svojej vidieckej fare v Lutterworthe, pri Oxforde.

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že Wycliffove snahy boli neúspešné a žiadna reforma Cirkvi sa nekonala. Na jednej strane je toto tvrdenie pravdivé, keďže vieroučné pozície rímskej cirkvi sa od Wycliffových čias doposiaľ sotva nejakým podstatným spôsobom zreformovali. Na druhej strane však Wycliffov vplyv na nasledujúci vývin reformačného hnutia (v našom prípade konkrétne na Jana Husa a husitstvo) možno sotva preceniť – zdôrazňovanie autority a normatívnosti Písma, odmietnutie rímskej teológie eucharistie, ako aj útok na prehnité mocenské cirkevné štruktúry sú piliere, na ktorých stavali mnohí, ktorí prišli po Johnovi Wycliffovi.

Prorok z Betlehemskej kaplnky

Ako sme už spomenuli, vďaka manželstvu Richarda II. s Annou Českou sa českým študentom otvorili dvere k štúdiám na Oxfordskej univerzite. Títo učenci sa do svojej vlasti nevracali naprázdno – niektorí z nich doniesli do Bohémie kontraverzné spisy Johna Wycliffa, ktoré nezostali bez ovocia ani v týchto zemepisných šírkach. Wycliffove spisy však ani zďaleka neboli jediným činiteľom v súvislosti s pôsobením Jana Husa. Vše-reformný cisár (a český kráľ) Karol IV. pozýval do Česka rôznych kazateľov, aby tak dopomohol aj k reforme Cirkvi. V druhej polovici štrnásteho storočia sa následne sformovala tradícia reformných kazateľov, do ktorej neskôr vstúpil aj sám Majster Hus. Medzi týchto kazateľov patrili Conrad von Wadlhauser, nemecky kážuci rakúsky augustiniánsky mních, ktorého nasledoval domáci (konkrétne moravský) kazateľ Jan Milíč z Kroměříža. Kázne Jana Milíča boli veľmi silno podfarbené naliehavým eschatologickým podtónom a chiliazmom. Milíč varoval veriacich pred Antikristom (jeho pohľad na identitu Antikrista sa menil, no počas istého obdobia ho videl v kráľovi). Okrem iného bol Milíč jedným z tých pro-reformných kazateľov, ktorí sa usilovali o praktický vplyv evanjelia na životy ľudí a spoločnosť – medzi najvýraznejšie príklady patril dom, ktorý založil na prevýchovu prostitútok v Prahe. Zaujímavé na Milíčovi je aj to, že sa obhájil v Avignone pred pápežom nato, ako bol obžalovaný z herézy. Medzi ďalších českých reformných kazateľov patrili Matěj z Janova a Tomáš ze Štítného.

Hlavne tých čitateľov, ktorí sa už predtým oboznámili s dielom Majstra Jana Husa, chceme ubezpečiť, že cieľom tohto článku nie je spochybniť jeho výnimočnosť, dôležitosť a autenticitu – kvality, ktoré Husovi iste náležia. Problémom mnohých je však často sa zamerať na jednu konkrétnu postavu a jej pôsobenie bez zohľadnenia toho, v akom prostredí a dejinnom vývoji sa nachádzala. Kresťanský študent cirkevných dejín (profesionál či amatér) by mal byť povzbudený tým, že Boh koná naprieč dejinami, vytvára podmienky, formuje kontexty a vsadzuje svojich služobníkov práve tam a práve vtedy, keď je to z Jeho Božského pohľadu dobré a správne. Nebolo tomu inak ani v prípade Jana Husa.

Wycliffe spolu s inými hlasmi volal proti tomu, že rímska cirkev ovečky iba strihá, no nepasie.

Jan Hus sa narodil v južných Čechách (1369/70), v Husinci. Svoje akademické vzdelanie získal na filozofickej fakulte pražskej univerzity, kde v roku 1393 získal titul bakalár a v roku 1399 titul majster slobodných umení. Od roku 1400 pôsobil ako profesor, pričom v tom istom roku bol aj vysvätený za kňaza. Rok nato sa stal rektorom filozofickej fakulty, neskôr dekanom univerzity, čím zastával väčší podiel Čechov na riadení tejto inštitúcie. Najdôležitejším miestom Husovho vplyvu sa stala Betlehemská kaplnka, ktorej kazateľom sa stal v roku 1402. Jeho pôsobenie získalo veľký ohlas, ktorý bol znásobený tým, že Hus kázal hlavne česky – jazykom, ktorému rozumel každý prítomný, nielen akási duchovno-intelektuálna elita. Jan Hus bol istým spôsobom stúpencom Johna Wycliffa, ale neprijímal jeho názory nekriticky bez vlastnej reflexie, čoho svedectvom je aj to, že Hus nikdy neprijal Wycliffovo popretie eucharistickej premeny (t. j. transubstanciácie), ale, podobne ako Wycliffe, zdôrazňoval prijímanie eucharistie „pod obojím“, resp. pod obidvomi spôsobmi (sub utraque specie) aj pre laikov, aby sa aj oni dostali ku kalichu, ktorý v tradičnej rímskej liturgii zastával miesto iba v rukách liturga, čiže kňaza.

Ani Hus nemal nikdy záujem opustiť rímsku cirkev, jeho reformačné snahy sa diali v rámci kontextu rímskej cirkvi, čoho svedectvom je aj fakt, že jeho prvé kritické kázania vzišli na popud pražského arcibiskupa. Kritizoval pôžitkársky a nemravný život kňazov, mešťanov, pánov, aj prostého ľudu. Majster Hus bol však vo svojej kritike dôsledný, a tak nemohol nekritizovať aj samotné zriadenie a do istej miery aj učenie rímskej cirkvi – zdôrazňoval, že Cirkev, jej kňazstvo, hierarchia a úloha nekorešpondujú s Cirkvou, ktorú opisuje Božie slovo. Medzitým došlo na pôde pražskej univerzity k nemalému konfliktu, ktorý spočíval v spore o Wycliffove spisy (ktoré doniesli na pôdu školy českí študenti, ktorí študovali na Oxforde). Česká časť školy zastávala reformný, liberálnejší postoj k Wycliffovmu dielu, pričom nemecká časť univerzity sa postavila rázne proti. Nakoľko mal Hus (napriek arcibiskupskej kliatbe, na ktorú nedbal a nedodržiaval) priazeň a podporu cisára Václava IV., tento ako panovník rozhodol, že pri spore o Wycliffove spisy, bude mať nemecký národ jeden hlas, pričom český tri hlasy. Tento verdikt pre Nemcov neprichádzal do úvahy, a preto nemeckí profesori a študenti (v počte asi 1500) opustili pražskú univerzitu a založili novú v nemeckom Lipsku. Husovo pôsobenie nebolo cirkevnými autoritami dobre prijaté. Keď arcibiskup vyhlásil nad Prahou interdikt (oficiálny zákaz vykonávať akúkoľvek cirkevnú činnosť vrátane bohoslužieb, atď.), Hus odišiel kázať na vidiek, aby v Prahe mohli byť obnovené bohoslužby a ľud sa nevzbúril voči Cirkvi.

Fenomén a génius Jana Husa a husitstva nemožno v žiadnom prípade prehliadnuť.

Ako vidíme z týchto postojov, Hus bol pokorný človek, ktorému záležalo na veriacich a ich duchovnom živote. Hus nemal zjavenie a poznanie v tom, že by bolo vhodnejšie opustiť širšiu všeobecnú rímsku cirkev, až naivne túžil po premene celej Cirkvi ako takej. Nemôžeme mu to zazlievať. Koniec-koncov, ani Martin Luther nechcel pôvodne rímsku cirkev opustiť, ale netrvalo dlho a bol exkomunikovaný a inej cesty už nebolo. Vďaka možnosti retrospektívne sledovať vývin kresťanskej histórie je dnes väčšine protestantov jasné, že na to, aby prebehla skutočná reformácia Cirkvi bolo potrebné oddelenie sa a vlastný vývin, ktorý neskôr pokračoval aj v rámci samotného protestantizmu (a dodnes pokračuje). Svoje reformačné úsilie sa Hus snažil vyjadriť hlavne službou ľuďom – nechcel sa zatvoriť iba do akejsi teologickej komôrky, ale aktívne vyhľadával jednoduchých ľudí, ktorým kázal pravdy Božieho slova. V rokoch 1412 až 1414 býval Majster Jan Hus na Kozom Hrádku, v Sezimovom Ústí a na Hrade Krakovci pri Rakovníku. V okolí týchto miest kázal jednoduchým vidieckym ľuďom v ich rodnom jazyku. Jeho služba bola prostým ľuďom poväčšine veľmi dobre prijatá. Husove kázne boli jednoduché, praktické, a hlavne, neboli preplnené latinskou náboženskou rétorikou, ktorej bežní veriaci vôbec nerozumeli.

Hoci už dovtedy bol Hus persona non grata z pohľadu klerikálnych autorít, jeho osud z pohľadu rímskej kúrie sa spečatil, keď otvorene vystúpil proti predávaniu odpustkov, ktoré nazval „hriechom svätokupectva“. Takto sa Majster Hus dostal do otvoreného konfliktu s pápežskou mašinériou. V roku 1414 bol zvolaný koncil v nemeckej Kostnici, na ktorý bol pozvaný aj Jan Hus, aby obhájil svoje učenie. Napriek tomu, že ho mnohí priatelia odhovárali, Hus sa naivne vybral s ochranným listom (glejtom) cisára Žigmunda na tento cirkevný snem. Napriek cisárskemu glejtu bol Hus uvrhnutý do väzenia, kde bol držaný približne pol roka. Počas tohto obdobia bol niekoľkokrát vypočúvaný. Pri verejnom vypočúvaní Husa požiadali, aby odvolal svojich tridsať falošných učení. Niektoré z týchto obvinení Hus odmietol ako falošné, iné však odmietol odvolať, a tak podriadiť svoje svedomie rozhodnutiu cirkevného snemu. Koncil vyhlásil Husa za arcikacíra, zbavil odsúdeného kňazstva a následne Cirkev vydala Husa svetskej vrchnosti. Podľa vtedajšieho „právneho“ poriadku musel byť heretik, ktorý by neodvolal svoje učenie, upálený. Tak sa aj stalo 6. júla 1415, kedy Hus zomrel mučeníckou smrťou upálením vo veku 44 rokov. Mnoho sa povedalo a napísalo (aj na stránkach nášho časopisu) o mučeníckej smrti tohto velikána našich dejín. Jan Hus nebol iba proto-protestantský reformátor. Jeho apel na prinavrátenie Cirkvi k hodnotám a praxi, ktoré jej náležia, zostáva nadčasovým posolstvom pre všetky generácie. Zbožný život a martýrska smrť Jana Husa neboli inšpiráciou iba pre nasledovné husitské hnutie, ale aj pre protestantských velikánov ako Martin Luther a mnohých iných.

Ktož jsú boží bojovníci ...

Husova mučenícka smrť sa stretla s veľkým rozhorčením medzi českým ľudom, v mestách, na vidieku, medzi prostým obyvateľstvom, ako aj v šľachtických kruhoch. Už za Husovho pobytu v Kostnici začali jeho prívrženci a sympatizanti v Prahe prisluhovať Večeru Pánovu pod obidvomi spôsobmi. Husovi neprilepšila skutočnosť, že im túto prax písomne odobril. Českí a moravskí páni poslali z pražského snemu sťažnostný list do Kostnice. Dokonca aj český kráľovský dvor na čele s Václavom IV. bol pobúrený. Nálada v českom národe bola plná nespokojnosti a krivdy, ktorú spôsobil krivý sľub cisára Žigmunda, ako aj inkvizičné praktiky rímskej cirkvi. Takto sa sformoval tzv. zväz husitskej šľachty (proti ktorému sa neskôr sformoval zväz katolíckej šľachty, ku ktorej sa pridal aj český kráľ). Novozvolený pápež Martin V. vyzval českých veriacich, aby odvolali bludné učenie Wycliffa a Husa. Táto výzva sa nestretla s vrelým prijatím a po Čechách sa konali ľudové zhromaždenia, kde kňazi vysluhovali Večeru Pánovu sub utraque specie (preto aj prezývka „utrakvisti/utraquisti“). 17. septembra 1419 sa konalo veľké ľudové zhromaždenie na Bzej hore, ktoré prijalo husitské vyznanie viery, vyjadrené v dokumente Štyri pražské artikuly: 1. Slobodné kázanie Božieho slova kresťanskými kňazmi v českom jazyku, 2. Prijímanie Večere Pánovej aj pre laikov pod obidvomi spôsobmi, 3. Odňatie svetského majetku kňazom a ich príkladný život podľa Písma Svätého, 4. Zabraňovanie verejným hriechom proti Božiemu zákonu a ich verejné súdenie a trestanie. Tieto konfesijné články odrážali prvky, ktoré mali spoločné všetky husitské skupiny.

Artikuly boli pre rímsku cirkev vskutku poburujúcim dokumentom, a preto v roku 1420 vyhlásil pápež na husitov kliatbu a žiadal, aby sa veriaci spojili a „svätokrádežný národ“ (t. j. český národ) vyhladili, čo pápež podmienil odmenou (ako inak) v podobe odpustenia všetkých hriechov. V tom istom roku bola vyhlásená križiacka výprava, ktorá mala za cieľ vyhladiť všetkých husitov z povrchu zemského. Nestalo sa tak. Hoci križiacke vojská obkľúčili Prahu, husitské vojská pod vedením slávneho Jana Žižku z Trocnova mesto oslobodili veľkým víťazstvom na Vítkove. Táto bitka započala éru husitských vojen najprv pod vedením zmieneného zemana Jana Žižku, neskôr táborského kňaza Prokopa Holého. Husitské víťazstvá proti žoldnierskym križiackym vojskám boli početné. Pravdepodobne najznámejším je ich víťazstvo v bitke pri Domažliciach v roku 1431, kedy husiti porazili údajne až stoštyridsaťtisícové križiacke vojsko prakticky bez boja. Traduje sa, že križiaci ušli v momente, keď počuli omnoho menšie, ale nepomerne odhodlanejšie husitské vojsko spievať svoju hymnu „Ktož jsou Boží bojovníci“. Okrem silného duchovného a morálno-etického odhodlania, ktorým husitské vojská bez pochýb disponovali, boli známi aj svojou invenčnosťou v oblasti vojenskej techniky – od unikátnych brnení až po bojové vozy, ktoré zároveň slúžili ako fortifikácia (t. j. opevnenie) ich táborov.

Husitské hnutie nebolo ani zďaleka homogénne. V rámci hnutia môžeme sledovať viaceré prúdy a smery, od radikálnych cez pro-katolíckych husitov, až po okrajových adamitov, či pikartov. Najznámejšie a pre pochopenie širšieho husitstva najpodstatnejšie skupiny boli umiernení Pražania (ktorým zostalo meno utrakvisti) a radikálni Táboriti. Juhočeský Tábor sa stal strediskom najradikálnejšej vetvy husitstva. Cieľom tohto územného celku bolo uskutočniť ideál pravého kresťanského spoločenstva s vládou Božieho, resp. Kristovho zákona a spoločným vlastníctvom majetku. Táboritom Písmo objasňovali kňazi pod vedením biskupa Mikuláša z Pelhřimova. Dodržiavanie Kristovho zákona zabezpečovala a kontrolovala výkonná moc, ktorú predstavoval vodca táborského vojska Jan Žižka a jeho velitelia. Avšak ani v Tábore sa nepodarilo udržať úplnú jednotnosť a spory boli riešené „vecne a priamo“. Ako príklad riešenia nezmieriteľného sporu slúžia pikrati, z ktorých päťdesiat dal Žižka kvôli sporu o teologickom chápaní Večere Pánovej upáliť. Medzi radikálnymi Táboritmi a umiernenými utrakvistami boli neustále spory – od učenia až po vzťah k rímskej cirkvi (ktorú Táboriti nekompromisne odmietali). Tieto spory boli strategické pre opozíciu, a preto ich využívali a následne vyostrovali pápežskí legáti, ktorých pôsobením vznikol vážny rozkol pre mierové kompromisy s rímskou cirkvou a zväzom katolíckej šľachty. Tento rozkol vyústil do tragickej bratovražednej bitky pri Lipanoch 30. mája 1434, kde umiernení pražskí utrakvisti spolu s katolíckymi pánmi porazili Táboritov. Takto sa otvorila cesta k rokovaniam medzi husitstvom a rímskou cirkvou ako aj rímskym cisárom Žigmundom. Následný vývoj udalostí ukázal nezmyselnosť týchto rozhodnutí. V roku 1437 cirkevný snem v Bazileji potvrdil husitom tzv. Bazilejské kompaktáta, v ktorých im zo štyroch článkov dovolil iba prijímanie pod obidvomi spôsobmi a kázanie v českej reči (avšak iba v prítomnosti vysväteného kňaza). Českí husiti touto jednostrannou dohodou narazili na múr. Hoci sami považovali kompaktáta za záväzné a do detailu sa snažili ich rešpektovať, rímska cirkev sústavne odmietala vysviacať husitských kňazov, a tak znemožňovala aj ich samotné uskutočňovanie. Kúria reálne ukázala svoje farby už v roku 1462, keď kompaktáta pápež Pius II. zrušil.

Jan Hus bol ochotný stáť na pravde Písma za každých okolností, hoci ho to nakoniec stálo život.

Majstrovo dedičstvo

Fenomén a génius Jana Husa a husitstva nemožno v žiadnom prípade prehliadnuť. Okrem dôležitého historického vplyvu na vývoj (nielen) stredoeurópskych dejín by mal byť každý kresťan vďačný za jeho dôležité miesto v Božom pláne obnovy Cirkvi. Napriek tomu, že Jan Hus nebol „osamelý jazdec“ – figúrka, ktorá by padla z neba do historického vzduchoprázdna, bol tento Boží služobník v správnom čase na správnom mieste so správnym postojom. Nemôžeme poprieť výnimočnosť tohto muža, keďže bol ochotný stáť na pravde Písma za každých okolností, hoci ho to nakoniec stálo život. Opravdivosť jeho povolania a vernosti je potvrdená jeho vplyvom na nasledovné dejiny kresťanstva. Naším ďalším cieľom bolo taktiež oceniť Husove korene – v prvom rade Johna Wycliffa a v neposlednom rade aj reformných českých kazateľov, ktorí pripravili pôdu pre pôsobenie tohto hrdinu viery. Nasledovné Husitské hnutie – hoci na prvý pohľad neúspešné v snahe reformovať Cirkev trvácne a širokospektrálne, v skutočnosti vytvorilo podmienky a kontext pre sformovanie ďalších reformných hnutí, aj pre samotnú Reformáciu (veľké osobnosti Reformácie mali Husa vo veľkej úcte, pričom dodnes si ho istým spôsobom „privlastňujú“ takmer všetky súčasné kresťanské smery). Jan Hus a husitské hnutie sú svedectvom, že aj v extrémne nepriaznivých podmienkach je možné (a žiadúce), aby Boží ľud stál na Božom slove. Smutnejšou stranou mince je neskoršie svedectvo husitstva o tom, že nejednotnosť a kompromisy vedú k úpadku a skaze. Želáme čitateľom Logosu, aby aj v tomto prípade „dobré podržali a všetkého zlého sa vystríhali“, nech sa vieme z našich dejín pozitívne poučiť a nech neopakujeme chyby našich predkov.

Použité zdroje:

Uwe BIRNSTEIN  et al. Kronika křesťanství
Tim DOWLEY et al. Introduction to the history of Christianity
Pavel HANES. Dejiny kresťanstva
Ján HUDEC. Pútnici na úzkej ceste
Amedeo MOLNÁR et al. Od reformace k zítřku