Ale těm, kteří ho přijali, dal právo být Božími dětmi – všem těm, kdo věří v jeho jméno. (Jan 1,12) |
Južná Kórea, pôvodne budhistická krajina, zažíva v posledných desaťročiach nebývalý nárast kresťanských zborov a počet veriacich v nich dramaticky narastá. Dnes sa viac ako 30% obyvateľov hlási k nejakej kresťanskej denominácii. Z toho asi 11% k letničným a charizmatickým kresťanským zborom. Aká je príčina, že sa tu, v tak vyspelom 21. storočí, prijíma kresťanstvo?
Už koncom 19. storočia, v roku 1882, došlo k podpisu medzinárodnej zmluvy medzi USA a Kóreou. V roku 1884 prišiel z Číny presbyterián Dr. H.N. Allen. Priamo z USA, v roku 1885, prišli do Kórey dvaja americkí misionári. Boli to metodista H.G. Appenzeler a presbyteriánsky kazateľ Horace G. Underwood. Títo mali zvlášť veľký vplyv na napredovaní kresťanstva na Kórejskom polostrove1. Ďalším faktorom prispievajúcim k začínajúcemu prebudeniu bolo to, že sa po zboroch konali neustále ranné modlitby. V roku 1906, vplyvom vyliatia Ducha Svätého na Azusa street, prišlo k jeho vyliatiu aj na presbyteriánskom zhromaždení v Pchjongjangu, čo malo za následok veľký evanjelizačný rozmach po celej Kórei.
V dvadsiatych rokoch 20. storočia začala pôsobiť v krajine americká misionárka Mary Ramseyová. Jej misionárska práca priniesla založenie ôsmich letničných zborov.2 V tom čase bola Kórea pod nadvládou Japonska už tridsaťšesť rokov. Cirkev zažívala prenasledovanie, no napriek tomu rástla. Potom prišla druhá svetová vojna a vzápätí Kórejská občianska vojna, ktorá zem rozdelila na severnú, ovládanú komunistami, a južnú, kde sa nastolil demokratický systém vládnutia. Dr. Yonggi Cho hovorí, že počas Kórejskej vojny bolo zatknutých a zabitých 500 Pánových učeníkov a zničených 2000 zborov.3 Okrem toho, že bola krajina úplne zničená vojnou, mnohí utečenci prechádzali krajinou a hľadali, kde by našli miesto pre bývanie a prácu, ktorá by im zaručila prežitie v ťažkých časoch. Taktiež cirkvi, ktoré zažili počas vojny veľké straty, sa postavili tvárou v tvár voči vzniknutej situácii a snažili sa utečencom pomôcť, hoci ony samotné mali nedostatok. Zvlášť kresťania, pochádzajúci zo severnej časti Kórey, boli veľmi horliví. Zvestovali Božie slovo smelo napriek tomu, že nemali domov, peniaze, ani čo jesť. Po druhej svetovej vojne bol do úradu prezidenta Kórey uvedený dr. Rhee Sygman, ktorý spustil v spoločnosti tri zmeny, ktoré pomohli kresťanstvu. Prvou zmenou bolo hnutie proti poverčivosti, druhou protipohanské a treťou protikomunistické hnutie. Ďalším jeho cieľom bolo odstránenie negramotnosti zo spoločnosti, k čomu prispeli významne kórejské zbory, ale aj používanie kórejskej verzie Biblie.4 Ako boli zo spoločnosti vytláčané povery, mohla cirkev ísť a hovoriť ľuďom evanjelium, ktoré ich nahradilo. Kampaň proti poverčivosti bola úspešná aj vďaka tomu, že povery boli do Kórey importované z Japonska, ktoré posledných tridsaťšesť rokov ovládalo kórejský polostrov. Okrem toho mali kórejskí kresťania negatívne skúsenosti s komunistami a komunistickým režimom. Taktiež po kórejskej vojne prišlo do krajiny mnoho misionárov s humanitárnou pomocou, čo si nebolo možné nevšimnúť. Pred druhou svetovou vojnou bola na severe silná presbyteriánska cirkev, na juhu metodistická, a okrem toho tu boli ešte iné cirkvi. Po kórejskej vojne mnohí kresťania zo severu opustili svoje domovy a išli na juh, kde sa stali utečencami. Jediným miestom, kde nachádzali nádej a povzbudenie, boli kresťanské zbory. Zaujímavosťou bolo, že zbory založené severokórejčanmi boli životaschopnejšie ako tie, ktoré už predtým na juhu fungovali. Jednou z najznámejších služieb bola služba Elder Na Unmonga, evanjelistu z Mt.Yongmoonu. Pod jeho vedením sa zhromažďovalo niekoľko desiatok tisíc (hlavne) utečencov, k hľadaniu Boha a k horlivým modlitbám. Unmong však pridal ku svojmu kázaniu nacionalistické prvky, za čo bol predstaviteľmi iných cirkví kritizovaný. Jeho vplyv na vtedajšie prebudenecké hnutie v Kórei bol však neodškriepiteľný.
Koncom päťdesiatych rokov prichádza na scénu asi najznámejšia postava v dejinách kórejského kresťanstva, Dr. Yonggi Cho - zakladateľ zboru plného evanjelia. Dovtedy boli známe hlavne zbory presbyteriánske a metodistické, preto sa väčšina veriacich obrátených na rôznych kampaniach hlásila práve k týmto dvom denomináciám. V tomto nastáva zmena najmä v službe Dr. Yonggi Choa, ktorý ako neznámy pastor začal kázať na predmestí Soulu. Vďaka usilovnej práci pastora Choa sa práve jeho zbor stal čoskoro najväčším v Južnej Kórei. Ukázal tak cestu aj pre ďalšie zbory, ako vyjsť z anonymity na svetlo sveta a meniť dejiny svojho národa.
Cirkvi v Kórei a jej členovia prešli za posledných 70 rokov veľkými zmenami. To sa týka nielen rastu zborov, ale aj premeny veriacich viac na obraz Ježiša Krista. V päťdesiatych rokoch sa ľudia obracali väčšinou z pohanského prostredia konfucionizmu a budhizmu, v menšom počte boli ľudia z iných náboženstiev, napr. katolicizmu a závislosti na poverách a rôznych pohanských tradíciách. Mnohí aj po obrátení stále brali kresťanstvo ako jedno z náboženstiev. Prichádzali síce na bohoslužby, ale v ich životoch nedochádzalo ku zmenám. Navyše bolo cítiť aj denominačné rozdiely. V mestských častiach to boli metodistická a presbyteriánska cirkev a na dedinách a v odľahlejších oblastiach baptistická a iné cirkvi. Tam, kde bola silná jedna cirkev, iná sa len veľmi ťažko presadzovala.
Tajomstvo rastu jeho zboru je, ako hovorí Yonggi Cho, vo vytrvalej modlitbe a vo vzťahu s Duchom Svätým.
V šesťdesiatych rokoch sa začali meniť dôrazy na duchovný život veriacich, obnovu charakteru a rast zborov. V tomto čase sa začala prejavovať služba evanjelistov, ktorá bola potvrdzovaná znameniami a zázrakmi. Práca evanjelistov mocným spôsobom prispela k rastu miestnych zborov po celej Južnej Kórei. Hnutie evanjelistov spolupracovalo s hnutím modlitebných hôr. Toto nám ukazuje, že úspešná evanjelizácia ide ruka v ruke s modlitebnou podporou. Stretnutia na modlitebných horách veľakrát organizovali samotní evanjelisti. Samotná prítomnosť evanjelistov priťahovala na odľahlé modlitebné hory tisíce kresťanov k horlivým modlitbám. Boh vypočul ich volanie za prebudenie v Kórejskom národe! Najznámejšia bola hora Mt. Samhak v Soule, kde sa konali pravidelné modlitebné stretnutia. Evanjelizačné kampane sa vo veľkej miere konali v evanjelizačných stanoch. Známym evanjelistom v tom čase bol aj rev. Ki Dong Kim, ktorého kniha je nosným prameňom aj tohto článku. V tom čase však kórejský ľud prechádzal ďalšími ťažkými skúškami, pretože Kórea bola prepadnutá cudzími mocnosťami, ktoré ju obrali o majetky. Pastori v tomto období zažívali veľmi zlé časy. Týkalo sa to najmä pastorov v menších zboroch a v odľahlejších oblastiach, kde ich príjmy klesli tak dramaticky, že ledva mali na holú existenciu. Vtedy povstali niektorí služobníci a začali kampaň za lepšie zaobchádzanie s pastiermi, lebo mnohokrát sa stávalo, že pastori z viacerými deťmi boli pre zbor len príťažou. Preto si vyberali bezdetných pastorov poprípade len s jedným dieťaťom. Aj vďaka tejto situácii mnoho talentovaných služobníkov nechcelo študovať na biblických školách a robiť prácu pastiera. Cieľom kampane za lepšie zaobchádzanie s pastormi bolo tiež upozorniť, že požehnanie veriacich prichádza v priamej úmere s tým, ako sa ovečky správajú ku svojim pastierom. Keď toto veriaci pochopili a vylepšila sa materiálna stránka pastorov, napravil sa aj ich duševný stav, ktorý súvisel s ťažkou finančnou situáciou. Zbory týmto začali lepšie prospievať. Avšak, akonáhle začali zbory narastať, aj služba pastiera vstúpila do vážnosti. Mnoho mladých ľudí začalo študovať a pracovať ako pastieri. To, že zbory začali dynamicky narastať, vyvolalo dopyt po nových služobníkoch, ktorí navštevovali nielen klasické semináre, ale aj malé semináre pre laických pracovníkov a pastorov. V týchto seminároch mohli študovať aj veriaci len so základným vzdelaním. Po absolvovaní pracovali väčšinou ako pastieri mimo väčších miest. Napriek tomu, že sa tento krok nevyhol kritike, pretože čas štúdia bol zhruba o polovicu kratší, priniesli títo laickí pastieri veľmi dobré ovocie a nemalou mierou prispeli k rozšíreniu prebudenia aj do menej obývaných oblastí a ostrovov patriacich Južnej Kórei. Aj pri týchto laických vedúcich môžeme vidieť, že napriek nižšiemu teologickému vzdelaniu vidieť to, že poslušnosť spojená s vierou vie niekedy priniesť viac ako teologické tituly. Kresťania svojou vierou a modlitbou zasahovali mnohé oblasti, kde založili zbory, a týmto sa stalo, že takmer všetky Kórejské ostrovy majú dnes svoj vlastný zbor. V 60-tych rokoch tiež prebiehala veľká migrácia obyvateľstva, čo prispievalo k novým príležitostiam kázať evanjelium.
V predchádzajúcich rokoch sa dal pozorovať jav, že sa ľudia pridávali do zborov skôr podľa názvu denominácie. V sedemdesiatych rokoch začalo dochádzať k zmene situácie a ľudia sa pridávali do zborov známych kazateľov. Veriaci sa pridávali k týmto známym služobníkom aj preto, lebo ich služba bola už dlhší čas preverená, a mohli sa cítiť relatívne bezpečne pred vplyvom rôznych nekresťanských učení a hnutí ako napríklad Cirkev zjednotenia rev. Moona.
V osemdesiatych rokoch prišlo do cirkvi hnutie slova, a aj bežní veriaci začali byť hladní po kvalitnom vyučovaní. Cirkvi v Kórei zrejú a ľudia v zboroch chcú počuť zrozumiteľne vysvetlené Božie slovo. Aj toto hnutie prinieslo nový rast a nové napredovanie Božej práce. Avšak pozitívne je, že kórejské prebudenie nezastalo pri kórejských hraniciach, ale sa šíri ďalej, do ďalších krajín sveta, ako sú Japonsko, USA, Nemecko, Česko, atď. V Kórei sa dnes nachádzajú najväčšie zbory v rámci svojich denominácií. Zbory ako Yoido, Young Nak, Kwanglim a Sung Rak sú najväčšími v rámci letničnej, presbyteriánskej, metodistickej a baptistickej cirkvi. Teraz by som chcel spomenúť za všetkých aspoň dvoch služobníkov, ktorí mali veľký podiel na kórejskom prebudení. Sú to Ki Dong Kim a Dr. David Yonggi Cho.
Najskôr spomeniem Ki Dong Kima, pastora ,,Sung Rak“, najväčšieho baptististického zboru na svete. Svoj životný príbeh rozpráva v knihe Semone – Mlčiaci5. Narodil sa v chudobnej, mnohopočetnej rodine, napriek tomu, že jeho predkovia patrili k šľachte. Tieto tituly však stratili počas japonskej okupácie. Jeho život sčasti ovplyvňovali tradičné náboženstvo a povery, aj keď ich jeho rodina nepraktizovala. Začiatok jeho života ovplyvnila druhá svetová vojna a kórejská občianska vojna. Vojny priniesli so sebou chaos, chorobu a chudobu. Kimova rodina takmer zomrela od hladu. Jeho otec musel pomáhať okupantom zo Severnej Kórey, aby prežili. Keď sa však južným Kórejcom podarilo dobyť späť svoje územie, Kimov otec sa dostal do nemilosti, že pomáhal nepriateľovi, za čo sa dostal do väzenia, kde bol aj mučený. Našťastie dostal milosť na základe intervencie svojho staršieho syna, ktorý slúžil v armáde. Jeho zdravie však bolo veľmi poznačené mučením vo väzení, preto starostlivosť o rodinu musel prebrať Kim. Pracoval u rôznych statkárov len za jedlo pre seba a pre svoju rodinu. Neskôr však odišiel, aby sa vzdelával v miestnej škole v Yesane, kde pracoval u riaditeľa školy za jedlo a stravu. Asi dva roky nato jeho otec zomrel a on postupne presťahoval svoju rodinu k sebe. V tomto období prežíva veľký tlak na svoju osobu, preto chce svoj život ukončiť samovraždou, ale ešte predtým prišiel do cirkvi, kde sa ho dotkla Božia láska a on odovzdal svoj život Bohu. Následkom obrátenia sa zmenil jeho život, veľmi horlivo študoval Písma, slúžil v pomocných službách pri upratovaní a výstavbe modlitebne. Pán ho tiež požehnával v materiálnej oblasti. V tom čase sa obrátili k Bohu aj niektorí jeho príbuzní, medzi nimi aj jeho matka. Písal sa rok 1957. V metodistickom zbore v Yesane spoznal svoju manželku Kang Sonn, ktorá sa mu stala veľkou oporou v živote aj v službe, kde mu pomohla prekonať aj ťažké situácie. Aktívne sa zúčastňuje rôznych zhromaždení a evanjelizačných kampaní. Po jednej z nich bol oslovený matkou, ktorej dieťa zomieralo, aby sa zaň prišiel modliť. Dieťa bolo zázračne uzdravené a tu začala jeho služba chorým. Po zistení, že ho Boh povoláva do služby evanjelistu, kedy jeho kázania boli potvrdzované mnohými zázrakmi, dostáva mnohé pozvania od pastorov rôznych denominácií. V šesťdesiatych rokoch bola známa jeho kampaň za dobré zaobchádzanie s pastormi, ktorí v tom čase žili na úrovni biedy. Následne nato začal robiť evanjelizácie v stane pre 150 ľudí, ktorý sa hneď pri prvej evanjelizácii úplne naplnil až do posledného miesta. Jeho viera rástla, nakoniec pôsobil v stane pre 3000 ľudí. Napriek tomu, že sa množstvo ľudí obracalo k Bohu, nenachádzali svoje miesto v zboroch. Preto hľadal spoluprácu s miestnymi zbormi, ale nie u všetkých nachádza porozumenie, niektorí boli skôr nepriateľskí. Aj cez mnohé problémy zažívali kórejské zbory rast. Brat Kim vnímal povolanie urobiť si teologickú školu, po ktorej vstúpil do služby pastiera. Začiatky boli síce ťažšie, ale skrze vieru a modlitbu vedel prijať rast Božieho diela. Niekoľkokrát sa musel so svojou cirkvou sťahovať po rôznych podnájmoch, až nakoniec postavili za veľkých obetí svoju prvú zborovú budovu, ktorú asi o rok zaliala ničivá povodeň. Napriek tomu sa nevzdali a o pár mesiacov stavali znova. Toto sa dialo v 70-tych rokoch. Koncom 80-tych rokov začali stavať svoju tretiu budovu pre 6500 ľudí a počet jeho členov presiahol 30000. V roku 1992 to bolo už 67000 a v roku 1996 presiahol 80000 členov. Naposledy, keď pastor Kim navštívil Slovensko v roku 2003, hovoril o 130000- -člennom zbore.
Asi najznámejším služobníkom v kórejskom prebudení je Dr. David Yonggi Cho. Sám Yonggi Cho hovorí vo svojej knihe Štvrtá dimenzia o neľahkom osude. Po tom, ako prežil druhú svetovú vojnu a Kórejskú vojnu žijúc na hranici chudoby, dozvedel sa diagnózu neliečiteľnej tuberkulózy. Lekári mu dávali najviac 3-4 mesiace života. Ako veriaci v Budhu začal sa k nemu modliť, ale odpoveď neprišla, preto začal volať k neznámemu Bohu a ten ho vypočul tým, že poslal do jeho života jedno mladé dievča, ktoré mu začalo hovoriť o Bohočloveku - Ježišovi Kristovi. On si to však neuvedomoval, preto bol k dievčine veľmi odmietavý, ale ona bola vytrvalá a to Yonggi Choa viedlo k rozhodnutiu nasledovať Krista. Mladá dievčina mu tiež darovala Bibliu, ktorú začal poctivo študovať. Pochopil pritom, že Biblia nie je kniha poučiek, ale ukazuje na jednu osobu, ktorou je Ježiš Kristus. Počas čítania Biblie pozval Ježiša do svojho života a prežil skúsenosť znovuzrodenia. Aj napriek nepriaznivej diagnóze žil ďalej a nielen to, bol úplne uzdravený. V roku 1958 ukončil biblickú školu a založil svoj prvý zbor na predmestí Soulu. Zhromaždenia sa konali starom vojenskom stane, kde mnohé hodiny trávil na modlitbách. Postupne sa k nemu pridávali aj ďalší veriaci. Čoskoro mu Boh dal víziu najväčšieho zboru v Kórei v počte 3000 ľudí. Skrze Ducha Svätého prijal vízie ohľadom fungovania duchovného sveta, o čom sa píše v jeho knihe Štvrtá dimenzia. V roku 1960 začal Boha žiadať o 1000 nových členov každý rok. Do roku 1969 im každý rok pribudlo 1000 novoobrátených. V roku 1969 začal Boha prosiť o 1000 nových členov každý mesiac a na konci roka mali 12000 nových členov. V roku 1979, keď písal knihu Štvrtá dimenzia mal zbor Yoido 50000 členov. Avšak pri druhom vydaní Štvrtej dimenzie, v roku 1991, bol počet členov už 700000. Dnes sa odhaduje, že členov zboru Yoido je milión, čo je najväčšie spoločenstvo veriacich v jednom zbore. Dr. Yonggi Cho je autorom mnohých kníh ovplyvňujúcich kresťanstvo dnešných dní. Tajomstvo rastu jeho zboru je, ako hovorí Yonggi Cho, vo vytrvalej modlitbe, vo vzťahu s Duchom Svätým a v neustálej vízii rozvoja Božieho diela. Tiež to, že túto víziu vedel odovzdať ďalším pastorom a spolupracovníkom, ktorí ju rozširujú ďalej. Príklad kórejského prebudenia môže byť inšpiráciou aj pre náš región, že viera poslušných ľudí vie aj v súčasnosti zmeniť národ.
Prebudenie vo Walese | | | Logos 6 / 2012 | | | Peter Málik | | | Z historie |
Argentínske prebudenie | | | Logos 10 / 2007 | | | Peter Minárik | | | Ze světa |
Veľké prebudenie | | | Logos 7 / 2016 | | | Daniel Šobr | | | Historie |
Najväčšie prebudenie v histórii | | | Logos 4 / 2012 | | | Redakce | | | Ze světa |
Prebudenie a konzervatívne hodnoty | | | Logos 9 / 2008 | | | Jaroslav Kříž | | | Téma |