Prebudenie vo Walese

Evan Roberts a nebeská erupcia

Mnohým by nikdy neprišlo na um, že hornatá krajinka Wales bola hlavne v 18.-19. storočí známa ako „zem prebudení“. Približne od polovice 18. storočia do roku 1859 pritom vo Walese prebehlo minimálne pätnásť výrazných prebudení, ktoré mali nemalý vplyv nielen na miestne cirkvi, ale aj na celkový stav spoločnosti v regióne. Keď vyhasli plamene prebudenia z roku 1859, waleskí kresťania si v modlitbách neustále kládli jednu a tú istú otázku, a síce kedy – a či vôbec – príde do cirkvi ďalšia vlna prebudenia. Hoci si na ďalšie prebudenie museli waleskí veriaci počkať viac ako štyri desaťročia, slávne Waleské prebudenie charakteristické službou Evana Robertsa bolo dokázateľne jedným z najmocnejších miestnych prebudení, aké dovtedy moderná Európa zažila. Už pred tým, než letničné hnutie otriaslo (nielen) kresťanským svetom, waleskí prebudenci zažívali mnohé duchovné požehnania, ktoré sa stali charakteristickými práve pre letničiarov. V nasledujúcich riadkoch si pripomenieme život a službu zmieneného Evana Robertsa, najvýraznejšej osobnosti Waleského prebudenia.

Z baníka kazateľ

Evan Roberts sa narodil v roku 1878 v dedinke Loughhor v južnom Walese do početnej veriacej rodiny ako jeden zo štrnástich súrodencov. Roberts vyrastal v skromných pomeroch, z hľadiska duchovného však núdzu netrel; jeho rodičia boli členmi nonkonformistického metodistického zboru, kde od útleho veku počúval vzrušujúce príbehy o prebudeniach, ktoré onen región zakúsil a ktoré členovia zboru neustále napäto očakávali. Ako jedenásťročný musel Evan opustiť školu, aby nastúpil do tvrdej práce v miestnej uhoľnej bani, kde už predtým pracoval jeho otec. Práca to bola vskutku náročná a najmä nebezpečná, o čom svedčí aj to, že starí waleskí kazatelia ilustrovali hrôzu a temnotu pekla práve na príklade tamojších uhoľných baní.

Možno aj tvrdšie detstvo, v ktorom nebolo veľa priestoru pre hry a zábavu, prispelo k Evanovej vážnej povahe; od mladistvého veku pôsobil veľmi zodpovedným a serióznym dojmom. Hovorilo sa o ňom, že mal vždy so sebou Bibliu – buď v ruke, alebo vo vrecku. Keď otváral vráta pre vozíky s uhlím, okoloidúcim baníkom podával lístky s biblickými veršami, nad ktorými mali rozjímať, pričom neskôr sa ich zakaždým opýtal, čo si z Božieho slova odniesli. Asi nepreženieme konštatujúc, že pre mnohých z nás je Evan Roberts stelesnením atypického tínedžera. Hoci nemal prirodzený rečnícky talent, z jeho odovzdaného života bolo všetkým zjavné, že je absolútne zasvätený pre službu na Božej vinici. Raz sa mladého Robertsa starší zboru spýtal, ako by sa cítil, keby prišlo navštívenie Ducha Svätého a on by práve vtedy nebol na zhromaždení. Evan si jeho slová zobral k srdcu s takou razanciou, že nebolo dňa, kedy by vynechal zhromaždenie; nemohol inak – veď očakával vytúžené čerstvé vyliatie Božieho Ducha. V roku 1902 Evan opustil uhoľnú baňu a u strýka sa vyučil za kováča. V kováčskej vyhni bol, podobne ako v bani, verný a poslušný, no postupne sa ho začala zmocňovať túžba slúžiť Bohu naplno podľa povolania, ktoré bolo evidentne prítomné v jeho živote.

Povzbudený nadprirodzenou víziou, Roberts zatúžil kázať evanjelium tak ako nikdy predtým.

Roberts sa však dlho zdráhal teologického seminára, pretože si dobre uvedomoval nástrahy, ktoré so sebou akademické štúdium prináša. Práve v dobe, keď uvažoval o teologickom štúdiu, boli už v britskom teologickom školstve hlboko zakorenené prvky liberalizmu a tzv. „vyššej kritiky“, čo mnohým mladým ašpirantom na službu zobralo všetko nadšenie a lásku k Písmu. Akademické štúdium Písma je, samozrejme, vítané a dôležité, ale nepripraveného človeka môže zaskočiť. Hlavne v dobe, keď teologický titul zaberal miesto Božieho povolania a zmocnenia do služby, boli prebudenci uvažujúci o službe obzvlášť opatrní. Jeho príprava do služby teda začala, ako inak, v miestnej cirkvi. Starší zboru Evana poznali ako verného a zaviazaného služobníka, ktorý bol preverený časom a praktickou službou v cirkvi. Teraz prišlo na rad kázanie a služba v pridružených zboroch. Dôležitým činiteľom v Robertsovom duchovnom raste bol dozor a spätná väzba starších bratov. Evanova služba nebola autonómna, ale v každom bode vykázateľná cirkvi, v ktorej dostával svoj prvý (a jediný) kazateľský tréning. Práve v období, keď bol Roberts takto „hodený do vody“, sa začal spontánne, horlivo modliť, aby ho Pán pokrstil Duchom Svätým. Jeho duchovný inštinkt mu hovoril, že ak chce slúžiť, potrebuje nadprirodzené Božie zmocnenie. Aj preto sa nenechal oklamať liberálnymi trendmi a nespochybnil nič z biblického svedectva. Hriech pomenoval vždy hriechom a pravdu nehodlal relativizovať vo svetle populárnych teologických trendov.

Napriek odhodlanosti a vernosti v službe však Roberts prežíval veľký smútok, ba až depresiu, zo stavu kresťanstva v regióne: „Dlho som zažíval veľký zármutok v srdci, keď som premýšľal nad tým, ako kresťanstvo zlyháva… ach, vyzeralo to ako úplné, ale úplné zlyhanie! A ja som sa len modlil a modlil, no úľava neprichádzala…“ Keď sa Roberts jedného večera podobne prihováral za prebudenie, bol taký vyčerpaný z modlitebného zápasu, že zaspal. O jednej v noci sa však prebudil s pocitom nevysloviteľnej radosti; Roberts opisuje skúsenosť ako otvorené videnie, v ktorom ho navštívil sám Pán a dal mu uistenie o prebudení vo Walese. Podobnú skúsenosť zažíval každú noc počas nasledujúcich štyroch mesiacov. Za zmienku stojí, že Roberts odmietal hovoriť o detailoch videnia a nechcel upriamovať pozornosť ľudí na svoju skúsenosť; v súvislosti s videniami vždy hovoril o tom, ako mu Boh dal do srdca istotu o prebudení a diele spasenia pre Wales. Skutočne, videnie dalo Robertsovi túžbu a zmocnenie kázať evanjelium tak ako nikdy predtým.

Poslušný videniu

V septembri roku 1904 nastúpil Roberts na gymnázium v Newcastle Emlyn, aby sa pripravil na teologické štúdium (v tej dobe teologické školy vyžadovali predošlú znalosť latinčiny aj gréčtiny; pozn. autora). Boh mal však zjavne iné plány. Keď do mesta zavítal známy prebudenecký evanjelista Seth Joshua, riaditeľ povzbudil študentov, aby sa zúčastnili všetkých zhromaždení. Evana udivovalo, ako evanjelista zvestuje Božie slovo, a zhromaždenia ho silno motivovali k horlivej službe. Avšak na konci kampane Evan, podobne ako ostatní študenti, cítil duchovný hlad, ako keby vedel, že Boh chce v jeho živote cez službu Joshuu vykonať ešte omnoho viac. Keď sa teda evanjelista presunul slúžiť do vedľajšieho mesta, Roberts sa spolu s viacerými spolužiakmi vybral za ním. Oplatilo sa: prebudenecké zhromaždenia v Cardiganshire zmenili Robertsov život na nepoznanie. Joshuova modlitba „obráť ich, Pane“ zarezonovala v Robertsovom srdci tak silno, že počas modlitieb úpenlivo prosil, aby Boh zalomcoval jeho srdcom. Netušil, že táto modlitba sa zakrátko stane modlitbou celého národa. Zhromaždenia boli plné prejavov Božej moci a ako tak Evan ležal na tvári pred Bohom v agonickej modlitbe za národ, pocítil, že ho Boh naplnil svojím Duchom a dal mu zmocnenie k veľkej službe na prebudení, ktorá pred ním stála. O podobných skúsenostiach hovorili aj Robertsovi priatelia. Celé Evanovo okolie videlo zmenu, ktorá nastala v jeho živote ako aj v životoch jeho priateľov. Neraz sa spolu modlievali do neskorých nočných hodín v takej intenzite, že ich domáca takmer vyhodila z nájmu. Iní si zase mysleli, že sa zbláznil, keď neustále rozprával o Božích veciach, prebudení a podobných témach, ktoré zrejme bežným, nezainteresovaným ľuďom pripadali príliš ezoterické.

Jednej noci sa Roberts opäť zobudil na Boží popud, keď pocítil volanie ísť kázať do svojho rodného mestečka: videl, ako káže mladým ľuďom a ako s otvoreným srdcom prijímajú posolstvo evanjelia. Zo začiatku si však autentickosťou odkazu nebol istý, a tak sa spýtal na názor riaditeľa školy. Na jeho veľké prekvapenie mu riaditeľ povedal, že musí ísť domov v poslušnosti Pánovmu volaniu. Keď sa Roberts dostavil domov, ako to už býva, jeho nadšenie sa okamžite nestretlo s pozitívnou odozvou okolia; rodina bola voči jeho „prehnanému“ entuziazmu skeptická a pastor sa tiež veľmi nemal k okamžitému usporiadaniu mimoriadnych zhromaždení. Napokon však Roberts presvedčil viacerých miestnych kazateľov, aby mu dovolili usporiadať kampaň v ich zboroch. Na prvé zhromaždenie síce prišlo iba sedemnásť mladých ľudí, no začalo sa ním niečo neopakovateľné. Spočiatku zhromaždenie prebiehalo strnulo a dominovala mu ťažká atmosféra, keď zrazu zostúpil Duch Svätý v takej citeľnej moci, že všetci prítomní odchádzali premenení – neveriaci sa skutočne obrátili a tí, čo prišli ako kresťania, prijali nadprirodzené zmocnenie k životu na Božiu slávu. Hneď na druhý deň boli miestni zaskočení radikálnou zmenou, ktorá nastala v životoch tejto hŕstky mladých. Následne večer čo večer ľudia prichádzali na Evanove zhromaždenia, ktoré boli čím ďalej, tým početnejšie. Kázne Evana Robertsa boli veľmi jednoduché a podmanivé; okrem iného si Roberts získal srdcia ľudí hlavne tým, že sa pri kázaní vyhýbal akémukoľvek pátosu a vyumelkovanej religiozite – hovoril rečou bežných ľudí, ktorí sa zhromaždení zúčastňovali. Posolstvo, ktoré zhromaždeným predostrel, bolo veľmi jednoduché a dalo by sa zhrnúť do štyroch základných bodov:
(1) vyznaj Bohu všetky hriechy, ktorých si si vedomý, a prijmi odpustenie skrze Ježiša Krista; (2) odstráň zo svojho života všetko, o čom máš pochybnosti alebo v čom necítiš istotu; (3) úplne sa vydaj a buď poslušný Duchu Svätému; (4) verejne vyznaj Ježiša Krista. Inými slovami, Roberts vyzýval neveriacich, aby vierou v Ježiša Krista prijali odpustenie hriechov; veriacich zasa nabádal, aby prijali naplnenie Duchom Svätým. Kto by to povedal, že taká jednoduchá kázeň sa dotkne ľudí tak mocne, že Wales začne zažívať svoje duchovne najvzrušujúcejšie časy?

Nebeská „erupcia“

Zhromaždenia rástli čo do rozmerov, ale aj čo do intenzity. Hneď druhý týždeň prebudenia trvali zhromaždenia do piatej hodiny ráno, lebo zúčastnení v prítomnosti Ducha úplne zabudli na jedlo či spánok! Dlho očakávané prebudenie tu bolo zas, a to v miere, o akej nikto ani nesníval. Prvé zhromaždenia, ktoré sprevádzali aj rôzne, pre tamojších kresťanov atypické, nadprirodzené prejavy Ducha tiež nenechali na seba dlho čakať. Týždeň po mega úspešnej kampani v Robertsovej dedinke dostal pozvánku kázať v mestečku Aberdare, keďže hosťujúci kazateľ pár dní pred nedeľným zhromaždením zrušil svoju účasť. Evan prišiel spolu s tromi sestrami z domovského zboru. Všetci čakali dobré zhromaždenie, no, samozrejme, iba v medziach zaužívaného normálu. Ako inak, Boh mal iné plány. Bohoslužba začala spontánnou piesňou jednej z troch sestier, ktoré sprevádzali Robertsa, počas ktorej sa pustila do hlbokého plaču… mladý kazateľ sedel na svojom mieste, triasol sa pod mocou Ducha Svätého a i jemu tiekli po tvári slzy dojatia z Božej vykupujúcej lásky. Prejavy Božieho Ducha postupne zachvátili celé zhromaždenie (vrátane tých najdôstojnejších a najváženejších členov!), ktoré sa tiahlo od nedeľného rána až do neskorej noci. Roberts dostával slová poznania, ľudia zažívali nadprirodzený Boží dotyk, oslobodenie či uzdravenie. Zhromaždenia pokračovali a boli charakteristické spontánnym uctievaním pod vedením Svätého Ducha, prorockými kázňami, službou slovami poznania. Hoci sa Waleské prebudenie odohralo ešte niekoľko rokov pred klasickým letničným prebudením, už vtedy zúčastnení vydávali svedectvá o prijatí krstu v Duchu Svätom a mnohí začali hovoriť v nových jazykoch. Obzvlášť hovorenie v jazykoch dalo neprajníkom „inšpiráciu“ ku kritike a obviňovaniu; prebudenie sa však šírilo ďalej. Spočiatku boli skeptickí hlavne novinári, a preto prebudenie dostalo nemalú dávku kritiky práve zo strany tlače; zakrátko však aj tento problém pominul, keďže sa postupne začali obracať aj samotní novinári! Mnohé denníky preto zmenili rétoriku voči službe Evana Robertsa a pozitívne správy sa začali šíriť aj za hranice Walesu. Skutočne, správy o prebudení v krátkom čase dorazili aj do Spojených štátov, čo povzbudilo najmä početné skupiny veriacich z Hnutia svätosti, túžiacich po plnom požehnaní Letníc.

Za prvé dva mesiace prebudenia sa obrátilo neuveriteľných 30 000 neveriacich; do pol roka počet novoobrátených stúpol na 100 000!

Aby sme vedeli skutočne oceniť rozsah tohto rapídne sa šíriaceho prebudenia, pozrime sa v krátkosti na dobové štatistiky (ktoré síce nemusia byť úplne presné, ale všeobecne ich môžeme považovať za smerodajné). Za prvé dva mesiace prebudenia sa obrátilo neuveriteľných 30 000 neveriacich; do pol roka počet novoobrátených stúpol na 100 000! Ďalšia zaujímavá štatistika ukazuje, že kriminalita vo Walese klesla hneď v prvý mesiac prebudenia o 60%! Lloyd George, člen britského parlamentu (a neskôr premiér), na margo prebudenia poznamenal: „Toto je istotne to najpozoruhodnejšie duchovné hnutie, aké táto generácia zaznamenala… trasie Walesom ako mocné zemetrasenie.“ Zaujímavé na Waleskom prebudení je okrem iného aj to, že napriek tomu, že hoci začalo a z veľkej časti sa dotýkalo hlavne mladej generácie, v žiadnom prípade neobišlo ľudí v zrelšom veku a seniorov. Skutočne, ľudia všetkých vekových skupín s nadšením prijímali dobrú správu o Ježišov Kristovi, ako aj čerstvú skúsenosť s Duchom Svätým. Po dobu jedného roka, kedy bolo prebudenie v najväčších obrátkach, trpel vo Walese zábavný priemysel i profesionálny šport; intenzita, s ktorou sa prebudenie valilo, pohltila obyvateľstvo tak výrazne, že na určitú dobu sa pozornosť ľudí nemohla sústrediť na nič iné ako na Božie dielo prebudenia. Prebudenie z rokov 1904-5 poznačilo waleskú spoločnosť do takej miery, že dodnes patrí medzi kľúčové udalosti moderných dejín krajiny a je samozrejmou súčasťou učebného plánu moderných dejín vo waleskom školstve.

Evan Roberts slúžil bez prestávky a oddychu, celé jeho bytie pohltila jedna skutočnosť – prebudenie. Nedostatok odpočinku a prepracovanie však zanechalo svoje stopy – v januári 1906 sa Roberts stiahol do úzadia po tom, ako fyzicky aj psychicky skolaboval. Roberts prežil zvyšok života v oddanosti Bohu a, na rozdiel od mnohých „vyhorených“ evanjelistov, držal vieru a život v svätosti až do posledného výdychu v januári 1951. Jeho aktívna služba evanjelistu sa, žiaľ, skončila predčasne. Nesmieme však zabudnúť, že napriek Robertsovmu kolapsu bolo Waleské prebudenie neuveriteľným obdobím Božieho navštívenia, ktoré ovplyvnilo cirkev aj spoločnosť nielen v domovskom Walese, ale aj v mnohých iných kútoch sveta. Samotné rané letničné hnutie bolo úzko prepojené s participantmi prebudenia vo Walese a o jeho autentickosti napriek spomínaným smutným okolnostiam medzi kresťanmi nebolo pochýb. Robertsov osobný príbeh nám taktiež otvára paletu príkladov, z ktorých sa môžeme poučiť. Na jednej strane je to neuveriteľná oddanosť Božiemu dielu a túžba po záchrane stratených ľudí okolo nás, ktorá sa neuspokojí, kým neuvidíme mocné Božie hnutie v našej generácii; na strane druhej je to rozvážnosť v praktických veciach každodenného života, potreba odpočinku a osobnej vykázateľnosti iným veriacim. Slovami apoštola Pavla, „dobré podržme a všetkého zlého sa vystríhajme“! Prajeme čitateľom, aby ich príbeh o „nebeskej erupcii“ vo Walese nadchol k aktívnej túžbe po prebudení aj v našom regióne.