Až se však na nás vylije shůry Duch, tehdy se z pouště stane sad a sad se bude za les počítat. (Izaiáš 32,15)

Kto bol kto

riman-opt.jpegK pochopeniu spoločnosti v dobe Ježiša Krista sa musíme vrátiť v čase na miesto, kedy Cýrus II. Veľký vydal v roku 538 pred n.l. dekrét o návrate presídlencov do ich rodných krajín.

Úvodom tohto článku, skôr ako sa dostaneme k téme, chcem poukázať na skutočnosť, že v dobe Ježiša Krista vystupujú také náboženské a politické skupiny, ktoré by sme zbytočne hľadali v Starom zákone. Nenájdeme o nich žiadnu zmienku ani v poslednej knihe Starého zákona - v prorokovi Malachiášovi.

Odkiaľ sa vzali, čomu verili, a aké mali postavenie v spoločnosti v časovom okruhu zrodenia Novej zmluvy, sa budeme zaoberať v nasledujúcom článku.

K pochopeniu spoločnosti v dobe Ježiša Krista sa musíme vrátiť v čase na miesto, kedy Cýrus II. Veľký vydal v roku 538 pred n.l. dekrét o návrate presídlencov do ich rodných krajín. Pre Izrael to bol druhý, našou terminológiou povedané „sametový“ exodus. Toto obdobie je podrobne zdokumentované v knihách Ezdráš, Nehemiáš, Haggeus a Zachariáš. Najväčším ponaučením pre Izraelcov z babylonského zajatia bola myšlienka, že Boh naplní to, čo povedal, či je to pozitívne, alebo v prípade neposlušnosti prikázaniam, negatívne. Izrael sa mení z ľudu Slova na ľud písmena. Práve tu niekde sú korene farizejského myslenia, aby do detailov, do poslednej čiaročky naplnili Zákon.

Po odchode poslednej prorockej generácie prebrala riadenie životosprávy Judska rada starších. Zámer a vyučovanie o presnom dodržaní Písma pochopili a zdedili od Ezdráša a jeho pokolenia. To bolo hlavným princípom riadenia životosprávy ľudu. Ich rada, ktorú neskôr nazývali Sanhedrinom, sa snažila priniesť odpovede na sporné otázky, aby v žiadnom prípade nebol prestúpený Zákon, keďže od neho závisel blahobyt a prežitie ľudu.

Tieto pomery trvali až do smrti Alexandra Veľkého. Po rozpade Gréckej ríše na štyri časti, dve z nich Ptolemaiovci (Alexandria, južné kráľovstvo) a Seleukovci (Sýria) tvrdo bojovali medzi sebou a hlavné spory sa odohrávali na území Judska. Okrem toho hlavne severné kráľovstvo začalo s agresívnou helenizáciou židovstva. Začali stavať gymnáziá, kde spolu zápasili nahí muži, do spoločnosti sa tlačilo grécke myslenie a kultúra. Podľa niektorých bádateľov bola práve násilná helenizácia tým, čo uštedrilo judaizmu najväčšie rany. Toto sa odohralo v druhom storočí pred Kristom.

Odpoveďou na zosvetštenie a zmaterializovanie židovstva je hnutie tzv. chasidov (spravodlivých, verných), ktorí horlivo obraňovali zákon a jeruzalemskú bohoslužbu. Farizeji, ktorí vyšli z chasidov, prevzali tieto dve hlavné línie svojej viery.

V roku 164 pred n.l. sa chasidi pridali na stranu Makabejcov, ktorí zlomili vojenskú nadvládu Sýrie a odmietli neznesiteľnú vládu Antiocha Epifanesa. Ani to však neprinieslo trvalý mier a rozvoj pre Judsko. Kvôli rozmanitosti názorov, politickej a náboženskej korupcii sa Judsko zmietalo vo vlastných problémoch.

Farizeji (peruším - oddelení) sa objavili v časoch Jána Hyrkána (135-105 pr. Kr.) a získali významný hlas v spoločnosti pre ich horlivosť za Zákon.

Po rímskej hegemónii v roku 63 pred Kristom, sa dynamizovalo očakávanie Mesiáša na základe videnia proroka Daniela o štyroch ríšach, a aj výpočtoch, kedy má prísť Pomazaný. Skutočných chasidov zostala zanedbateľná skupina. Hnutie sa rozštiepilo na farizejov, ktoré sa stalo nominálnym, esejcov, ktorí opovrhli chrámovou službou a začali budovať uzavreté komunity. Jednou z nich bola aj komunita v Kumráne pri Mŕtvom mori. Mnohí ľudia, znechutení pomermi v Jeruzaleme, odišli do okolia Galilejského mora a iných častí Judska. Taká bola napríklad rodina Jána Zebedea, ktorá mala rodinné zväzky s najvyššími kňazmi v Jeruzaleme, a napriek tomu žila v úzadí spoločenského života.

Pozrime sa teraz podrobnejšie na tieto skupiny vystupujúce v Novom zákone.

Farizeji

Ako sme už spomenuli, pozdvihnutie farizejstva prišlo počas vlády Jána Hyrkána. V tom čase mali veľkú podporu ľudu, ale keď sa s ním rozišli, ľud sa pridal na stranu saducejov a farizeji sa stali opozičnou silou v spoločnosti. Počas vlády Alexandra Janaea (103-76) sa dokonca obrátili o pomoc k Seleukovi Demetriovi III. Keď Janaeus nakoniec víťazil, dal popraviť 800 odporcov, medzi ktorými boli aj farizeji, ale na smrteľnej posteli poradil svojej manželke, Alexandre Salome, ktorá sa na desať rokov stala jeho nástupkyňou, aby vládu zverila do rúk farizejov. Odvtedy si farizeji udržali vedúce postavenie v Sanhedrine. Situácia sa zase zvrtla na krátke obdobie počas vládnutia Antipatera a Herodesa Veľkého, kedy boli dokonca prenasledovaní. Po Herodesovej smrti niektorí žiadali priamo vládu Ríma, čo sa uskutočnilo, až keď Augustus poslal do vyhnanstva Archelaa  - syna Herodesa Veľkého a Judea sa stala rímskou provinciou ovládanou miestodržiteľmi. Farizeji tiež nesúhlasili s povstaním proti Rímu v rokoch 66-70 po Kr.

Aj keď počtom boli farizeji v menšine, vedeli si udržať vplyv v Sanhedrine a veľmi dbali na verejnú mienku. Oproti tomu Saduceji, ktorí pochádzali z bohatých rodín a dedičnej línie veľkňazov, až tak nepotrebovali ľud.

Čo sa týka učenia, vychádzali už zo spomenutého faktu, že Izrael sa dostal do Babylona pre neposlušnosť Zákonu. Preto okrem systematizovania príkazov, zákazov a nariadení z Tóry, vytvorili tzv. ochranný plot, zábradlie okolo Zákona, aby sa ani náhodou neprestúpil Zákon. Tým vznikli ústne podania a tradície, ktoré ustanovovali a schvaľovali učenci Zákona.

Aj keď samotné učenie nebolo až tak vzdialené odkazu Mojžiša, veď aj Ježiš kázal, aby ľud robil, čo ich učili zákonníci, ale podľa ich skutkov aby nekonali, v rámci farizejstva povstali vážne extrémy, fanatické pohľady na Zákon. Išlo hlavne o tému očisťovania a desiatkov. Boli veľmi prísni, aby sa nedostali do kontaktu s pohanmi (viď situáciu, keď viedli Ježiša k Pilátovi a nechceli ísť dnu), dokonca to viedlo až k tomu, aby sa vyhli kontaktom s vlažnými Židmi, ktorých hanlivo volali am ha áretz - ľud zeme. Druhý problém sa týkal odovzdávania desiatkov iba z „kóšer“ jedla a potravín.

Tieto extrémne pohľady na ustanovenia Zákona spôsobili už v aj tak nestabilnej spoločnosti veľké pnutia, odcudzenia a nenávisť. Na to reagoval Ježiš v podobenstve o Samaritánovi, kde kňazi a farizeji pre svoje vlastné zachovanie čistoty (zákaz styku s mŕtvym) odmietli pomoc ešte živému. Odhalenie vnútornej skazenej podstaty farizejstva a zákonníctva Ježiš odhaľuje v Matúšovi 23. kapitole.

Saduceji

Druhou najväčšou a najvplyvnejšou náboženskou stranou a smerom bola strana saducejov. Pomenovanie dostali od veľkňaza, ktorý sa volal Cádok, po ktorom ich nazývali „cáddukajmi“ (grécky prepis tohto názvu je sadukaios, odkiaľ pochádza názov „saducej”).

Od farizejov sa líšili tým, že sa od začiatku pokladali skôr za politickú skupinu, ktorá mala aj náboženské korene. Jadro tejto strany tvorili veľkňazské rodiny, ktoré pochádzali od Cádoka, žijúceho v čase Dávida, ostatnú časť členov tvorila aristokratická skupina, ktorá sa k nim pridala z mocensko-politických dôvodov. Počet ich členov bol oveľa menší ako počet farizejov, ku ktorým sa pridružovali aj ľudia z nižších vrstiev, no skupina saducejov zase zastrešovala skupinu vplyvných a bohatých ľudí. To, že hasmoneovské kňažstvo pochádzajúce od Makabejcov perušilo rodokmeň cádokovského veľkňazstva, ktoré bolo známe od čias Dávida svojou vernosťou, a ktoré v Ezechielovi 40:46 dostalo zasľúbenie, čo sa týka mesiášskeho kráľovstva, s veľkou pravdepodobnosťou spôsobilo ich transformáciu v denomináciu a stranu. Dôvodom mohlo byť to, že niektorí kňazi zo saducejov za čias Antiocha Epifanesa v silnej miere helenizovali.

Hlavným cieľom cádokovského hnutia bolo to, aby veľkňazské rodiny, pochádzajúce od Cádoka, znovu dostali svoj veľkňazský post

Aby si zabezpečili pozíciu veľkňaza, hľadali tiež Hasmoneovci podporu u svojich dávnejších spojencov chasidov, z ktorých sa neskôr vytvorila strana farizejov. Cádokovské veľkňazstvo tým pádom stratilo vedúcu pozíciu v Sanhedrine (post predsedu zastával až do smrti vždy vtedy žijúci veľkňaz), a dostalo sa vo Veľrade takpovediac do opozície. Vtedy začala rivalita medzi týmito dvoma stranami, ktorá trvala neprestajne až po zničenie Chrámu.

Do vedúcej pozície v Sanhedrine sa potom dostali skrze rôzne politické boje raz farizeji, inokedy zase saduceji. Nakoniec sa v dobe Ježiša vytvorila nasledujúca situácia: veľkňazstvo sa natrvalo dostalo späť do rúk saducejov, v Sanhedrine sa zasa farizejskí zákonníci dostali do stabilnej prevahy, ktorí vo väčšine prípadov vedeli svoju vôľu voči veľkňazovi presadiť. Po zničení Chrámu stratili saduceji úplne svoj význam.

Saduceji popierali inšpiráciu celého Starého zákona, neverili vo vzkriesenie ani v anjelov - držali sa iba prvých piatich kníh Mojžiša. Ježiš o nich povedal, že veľmi blúdia, lebo nepoznajú Slovo Božie ani Božiu moc.

Zelóti

Ide skôr o politickú skupinu, aj keď sa odvolávali na horlivé až krajné dodržovanie Zákona. Boli silne nacionalistickí a sami sa pokladali za potomkov Pinchasa, ktorý v čase Mojžiša zastavil Boží súd tým, že prepichol smilníkov. Ich názov pochádza z gréckeho slova zelótés tú nomú - horlivý za zákon. Prezývali ich aj sikariovia, lebo nosili pri sebe dlhý nôž (sika), ktorým vraždili tých, ktorí mali byť modlári alebo priaznivci Ríma. Toto hnutie pochádzalo z Galiley, preto keď hovorili o Ježišovi, že je z Nazareta, ľudia mali vážne pochybnosti.

Boli zodpovední za mnohé vzbury a nepokoje, a tiež oni iniciovali povstanie Židov proti Rímu v rokoch 66-70.

Jozefus Flavius zaznamenal situáciu v Jeruzaleme, keď ho obliehal Títus. Gerily zelótov vraždili tých obyvateľov Jeruzalema, ktorí sa chceli vzdať Rimanom. Je pravdepodobné, že aj Barabáš bol zelóta, lebo slovom lotor označovali aj zelótov.

Samaritáni

Samaritáni bola odlišná etnická a náboženská skupina, ktorá obývala územie Samárie. Boli potomkami Izraelitov a Asýrčanov, ktorí tu boli usídlení Sargonom po dobytí Samárie v roku 722. Pre nečistotu rasy ich Židia po návrate z babylonského otroctva neprijali do svojho spoločenstva a odmietli ich snahu participovať na obnovení Chrámu. Samaritáni zostali monoteistami, zachovávali sobotu, očakávali príchod Mesiáša (Taheb - ten, ktorý prichádza), uznávali iba Pentateuch, pričom do neho uviedli mnoho zmien, (takže má okolo 6-tisíc odchýlok od masoretského textu). Za miesto kultu uznávali horu Gerizím, kde si postavili chrám; dodnes žije skupina Samaritánov v Nábuluse (okolo 400) a podľa starobylého zvyku každoročne obetuje veľkonočného baránka.

kafarnaum-opt.jpegV boji židovstva s Antiochom Epifanesom sa postavili samaritáni na stranu sýrskeho panovníka, a preto židovský Hasmonejský veľkňaz, Ján Hyrkános, obsadil a zničil ich chrám. Niektoré historické pramene uvádzajú, že už vtedy Židia považovali samaritánov za hlúpy a démonizovaný národ. Ich chrám postavili znovu len v ďalšom storočí po Novej zmluve v roku 135-138 n. l., s povolením rímskeho cisára Hadriana. Za odmenu potom samaritáni pomohli poraziť posledné veľké povstanie voči Rímskej moci - vzburu Bar Kochbu. V dobe Ježiša a apoštolov však chrám na hore Gerizím nemali.

K tomu, aby sme pochopili vzťah medzi židovstvom, samaritánmi a kresťanstvom, musíme aspoň na chvíľu nahliadnuť do života viery „šomróním“ (hebrejský výraz pre samaritánov). Jeho podstatu môžeme najlepšie zachytiť vtedy, keď si uvedomíme, že toto náboženstvo vzniklo v skutočnosti skrze neprestajnú rivalitu so židovstvom navrátivším sa z Babylonu do Judska. V súlade s tým boli písané aj samaritánske „kroniky“, v ktorých sa píše, že tento ľud nepochádza z cudzích národov, ktoré asýrsky kráľ presídlil, ale že sú priamymi potomkami židovských kmeňov Efraima a Manassesa, ktoré sa počas vlády Cýra - v čase návratu pokolenia Júdy z Babylonu - vrátili z asýrskeho zajatia. Podľa týchto samaritánskych spisov vznikol konflikt medzi nimi a judskými Židmi už v období sudcov, keď veľkňaz Éli a jeho synovia preniesli Mojžišov svätostánok zo Síchemu - „hlavného mesta“ samaritánov, - kde bol od čias Jozueho na mieste, ktoré určil Boh, - v rozpore s Božou vôľou do Síla; kde ho Boh neskôr kvôli nemorálnosti synov Éliho zavrhol, o čom píše prvá Samuelova 2.-5. kapitola. Preto na základe samaritánskej teológie prebýva odvtedy „šekina“, Božia prítomnosť, na Síchemskom vrchu Gerizím, a nie v Jeruzaleme, čo podľa tejto teórie znamená, že Dávid a Šalamún spáchali kacírstvo, keď vystavili Chrám na vrchu Sion.

Táto zaujímavá argumentácia je však ako z historického, tak aj z teologického hľadiska falošná. Samaritáni totiž nie sú potomkovia hore spomenutých dvoch kmeňov, ale iných národov, ktoré boli presťahované na to územie, medzi ktorými mohli byť v malej miere aj Izraeliti. Desať kmeňov Izraela sa do dnešného dňa z asýrskeho zajatia nevrátilo, boli tam pomiešaní s inými národmi, a tak sa stratili. Presťahovanie svätostánku zo Síchemu do Síla mohla byť chyba, no v každom prípade celá Stará a aj Nová zmluva jednoznačne svedčí o tom, že neskoršie premiestnenie Truhly Zmluvy a bohoslužieb do Jeruzalema bolo v súlade s Božou dokonalou vôľou.

Eséni alebo synovia svetla

Aj keď priamo v evanjeliách nie je väčšia zmienka o tejto skupine, dozvedáme sa viac o nich od Jozefa Flavia. Ježiš ich spomína ako synov svetla a ironicky poukázal, že synovia sveta sú múdrejší ako synovia svetla. Išlo o extrémnu náboženskú skupinu, ktorá sa v plnej miere zamerala na prípravu príchodu Mesiáša. Žili neďaleko Mŕtveho mora v Kumránskych jaskyniach. Úplne odmietli službu v Chráme a označili kňazov za ,,mužov zatratenia“.

V rámci komunity platili prísne pravidlá, a aj samotné vstúpenie do ich spoločenstva trvalo dlhšiu dobu a vyžadovalo si splnenie prísnych kritérií. Komunita zaväzovala každého svojho člena k životu v slobodnom stave, spoločnému majetku, rituálnej čistote a k poslušnosti voči asketickým pravidlám. Na ich čele stáli kňazi, ktorí boli nekompromisní voči kultu svätyne. Aj preto v Kumráne miesto obetí zaujala modlitba, štúdium Tóry a hlboké prežívanie spoločenstva (napr. spoločné stolovanie malo veľa sakrálnych znakov). V praxi to znamenalo rozkol medzi vernými Zákonu farizejského zamerania a oveľa menšími skupinami esénov, ktorí sa cítili ako „svätý zvyšok“ pravého Izraela. Vedenia esénov sa ujala osobnosť, ktorá sa v kumránskych textoch nazýva „Učiteľ spravodlivosti“, a ktorej sa pripisuje aj prvá organizačná štruktúra. Hlásal nový výklad Zákona, spočívajúci v radikálnom plnení Božej vôle. Ten, kto nepristúpil na bezpodmienečné plnenie Zákona v duchu esénov, bol pokladaný za bezbožníka. „Učiteľ spravodlivosti“ okrem toho hlásal nový výklad starozákonných proroctiev, podľa ktorého predpovedaný koniec sveta sa už začal a boj medzi „synmi svetla“ a „synmi tmy“, ktorého úspešné dovŕšenie prinesie „synom svetla“ - esénom, večný pokoj a spásu, je neodkladný. Hoci prevažujúcim náboženským presvedčením tohto obdobia bolo, že nastáva nový vek, mienka učiteľov nebola jednotná. Rôzne náboženské skupiny mali odlišnú predstavu o prichádzajúcom Kráľovstve Božom.

Eséni si z vtedajšej viery o konci sveta osvojili presvedčenie, že nový vek prinesie mier, spravodlivosť a právo. V tomto novom aióne, ktorý však bude predchádzať doba hrôzy, dostanú odmenu všetci tí, čo sú verní Bohu. Prichádzajúce kráľovstvo nebude zriadené na inom svete alebo v budúcom živote, ale začne na tomto svete, pričom Izraelu je v ňom prisúdená osobitná úloha.Podľa niektorých zdrojov všetci spravodliví, ktorí zomreli pred „tisícročnou ríšou“, budú vzkriesení, aby na nej mali účasť. Cestu tejto ríši pripraví nasledovník kráľa Dávida - bojovník, ktorého pomazal a vedie Boh. Povedie vojnu proti nepriateľom Izraela a porazí ich, oslobodí krajinu a Chrám a nastolí na celej zemi mier. Tento Mesiáš bude obyčajným človekom.

pilat-opt.jpegUrčité charakteristiky apokalyptickej literatúry u esénov naznačujú, že postupom času nastala v niektorých postojoch komunity v Kumráne istá zmena: stúpla napríklad zhovievavosť voči bezbožníkom a hriešnikom a čas spásy bol v neskoršej fáze koncipovaný ako akýsi návrat z raja na zem. Ani v týchto apokalyptických spisoch z Kumránu však nenájdeme obraz Mesiáša s jasnými obrysmi a presnými líniami. S množstvom podrobností píše o nich len Jozef Flávius po zničení Jeruzalema.

Stredisko esénov v Kumráne zničili Rimania v roku 68 po Kr.; spoločenstvo síce jestvovalo ďalej, ale príslušníci hnutia boli natoľko zdecimovaní, že v ďalšom povstaní - v roku 130 už neboli schopní znova sa zorganizovať.

Herodiáni

Nová zmluva na niektorých miestach spomína ešte jedno politické hnutie - Herodiánov, no dopodrobna sa nimi nezaoberá. Boli to v prvom rade priatelia alebo lepšie povedané posluhovači Herodesa, ktorí tak isto ako farizeji boli proti Ježišovi. (Mt 22:16, Mk 3:6 a 12:13). Zdá sa, že boli prepojení na Rím a ich hlavnou úlohou bolo posilňovať medzi ľuďmi autoritu nie príliš obľúbenej dynastie.

Colníci

Nakoniec spomenieme ešte jednu spoločenskú skupinu, nachádzajúcu sa v evanjeliách, a to colníkov, ktorých spoločnosť odsudzovala. Na to, aby Rimania vyzbierali od ľudu dane, často používali aj Židov. Tento post vlastne prenajímali k tomu, aby ho niekto obsadil. Bolo potrebné nájsť človeka, ktorý mal z pohľadu židovskej národnej identity a identity viery pokrivený charakter. Colníci sa teda stávali z hľadiska ľudu čoraz nepopulárnejšími, bohabojní ľudia sa im zase vyhýbali - o zelótoch ani nehovoriac. Keďže spolupracovali s utláčajúcou mocou, rabíni im odňali právo svedčiť na súde, ich peniaze neprijali na dobročinné účely; právne boli zaradení do jednej skupiny so zlodejmi.

Ježiš však voči nim nebol až tak prísny. Skôr ho priťahovali odpadlíci spoločnosti ako jej elita, čo sme videli už aj pri samaritánoch. Jedného učeníka, ktorého odvtedy pozná svet ako autora evanjelia Matúša, povolal Ježiš z postu colníka za apoštola, ktorý ešte v ten deň vo veľkej radosti usporiadal vo svojom dome veľkolepú oslavu, kde prišiel aj Ježiš, čo nesmierne pohoršilo farizejov. Podobná situácia nastala aj vtedy, keď v Jerichu požiadal o pohostenie Zachea, „a to bol nadcolný a bol bohatý... a vidiac to všetci reptali a hovorili: K hriešnemu človeku vošiel nocovať“. Z tohto, ako aj z oslavy, ktorú usporiadal Matúš, vidíme, že colníci neboli chudobní. V každom prípade bol však Zacheus tak vďačný, že sa s radosťou na mieste obrátil: „Hľa polovicu svojho majetku, Pane, dávam chudobným, a ak som niekoho v niečom oklamal, vraciam štvornásobne. A Ježiš mu povedal: Dnes sa dostalo spasenie tomuto domu, pretože aj on je synom Abrahámovým. Lebo Syn človeka prišiel hľadať a spasiť to, čo bolo zahynulo.“ Ježiš teda netvrdil, že colníci nie sú hriešni, ale im sprostredkoval milosť Božiu.

Ježiš si často vyslúžil verejnú kritiku kvôli tomu, že sa okolo neho zdržovali colníci a počúvali, čo hovoril. Dokonca používal podobenstvo, kde vystupoval colník a farizej na modlitbe a Boh vypočul colníka pre pokoru a farizeja nevypočul pre jeho sebaspravodlivosť. ,,Lebo Syn človeka prišiel hľadať a spasiť to, čo bolo zahynulo.“


Zdroj:

T. Ruff - C. Surjány - Úvod do novej zmluvy, Budapešť, 2000

Nový biblický slovník, Návrat domů, 1996

Historická revue, Viliam Judák



Související články

Kto bol profesor Roháček?|Logos 12 / 2020 | Martin Vincurský|Osobnost
Kto je Ježiš Kristus|Logos 12 / 2020 | Jaroslav Kříž |Téma
Kto sú Palestínčania?|Logos 12 / 2010 | Miroslav Iliaš |Izrael
Kto (ne)zdedí Božie kráľovstvo|Logos 10 / 2007 | Jaroslav Kříž |Téma
Kto s kým na Blízkom východe?|Logos 5 / 2010 | Radoslav Tomík |Ze světa