A to svědectví je toto: Bůh nám dal věčný život a ten život je v jeho Synu. (1. Jan 5,11)

Misia na Hodvábnej ceste

Po stopách pustovníka Juliána v Strednej Ázii

 

Sedemtisíc kilometrov od Budapešti sa nachádza kresťanský zbor. Členovia zboru sú obrátení drogoví díleri, bývalí úradníci bývalého komunistického režimu a bývalí moslimovia, a počúvajú kázeň maďarského duchovného. Malá malebne krásna stredo-ázijská krajina sa nachádza medzi osemtisícovými horami, kde kresťania doslova bojujú o prežitie voči nebezpečne sa rozširujúcemu islamu. Duchovný József Nagy už roky podporuje kresťanské zbory v Kirgizsku.

Čo podnecuje otca piatich detí, aby sa vydal na mnoho tisíc kilometrovú misijnú cestu do takej odlišnej kultúry – aj keď je duchovným...

Do Kambodže sme sa dostali vďaka kambodžskému mladíkovi, ktorý v deväťdesiatych rokoch študoval v Budapešti na lekárskej fakulte. Tento v Budapešti počul o Ježišovi, stal sa kresťanom a po návrate do vlasti začal hlásať evanjelium. Na základe svojej služby počas niekoľkých rokov založil dvadsať zborov. Zrazu nás požiadali o pomoc, a vedúci pastor Zboru Viery – Sándor Németh, ma požiadal, aby som išiel na misijnú cestu. Keď sa pozvanie a poslanie stretnú, cesta môže byť úspešná.

Teraz ste sa vrátili z Kirgizska. Ako ste sa tam dostali?

Tentoraz sa to stalo opačne. Jeden maďarský mladík vyštudoval za pilota v Kirgizsku. Jeho žena pochádza z Kirgizska. Pravidelne chodili do Kirgizska a dosť dlho tam hľadali nejaký evanjelikálny zbor. Pred pätnástimi rokmi ho aj našli, zoznámili sa s pastorom, ktorého natoľko zaujalo maďarské prebudenie, že viackrát pricestoval do Budapešti. Potom nás pozval na návštevu, lebo potrebujú maďarské skúsenosti. V roku 2000 sme vycestovali do Kirgizska. Pozvali sme šesť mladých Kirgizov študovať na Akadémiu Svätého Pavla v Budapešti, ktorých štúdium hradili maďarskí kresťania. Naučili sa po maďarsky, úspešne dokončili štúdium, a potom sa vrátili domov. Doma vo vlastných zboroch začali slúžiť, dokonca založili aj školu. Už roky nás volali, ale návštevu sme mohli uskutočniť až teraz. Počet členov zborov sa zvýšil na pätnásťtisíc.

Ako sa zorganizuje takáto misijná cesta?

Príprava zabrala dva až tri mesiace. Potrebovali sme štyri rôzne očkovania, medzi inými na hepatídu a brušný týfus. Víza sme získali vo Viedni, lebo v Budapešti nie je kirgizské veľvyslanectvo. Aj to trvalo tri týždne. Cesta cez Moskvu je sedemtisíc kilometrov. My sme cestovali lietadlom, ale manželský pár, cez ktorý sa uskutočnilo spojenie, už viackrát absolvoval cestu autom cez púšť a cez hory. Oni nás teraz sprevádzali, a okrem nich aj tlmočník a organizátor, v úlohe bezpečnostného pracovníka.

Ako je možné získať dôveru ľudí v takej vzdialenej krajine?

Museli sme sa zoznámiť s históriou a osudom toho národa, vcítiť sa do toho, ako žijú, ako rozmýšľajú. Zaujíma nás história národa, ich hospodárstvo, životná úroveň, vzájomné vzťahy. Od toho všetkého závisí, ako ich máme osloviť. Keď Pavol išiel do Atén, najprv obišiel tržnicu, zoznámil sa s kultúrou a náboženstvom mesta, zistil, ako tam ľudia žijú, a na základe týchto poznatkov im začal hovoriť o Ježišovi. Inak treba rozprávať v krajine s budhistickou kultúrou, inak v materialistickom spoločenstve, a zase inak v moslimskej krajine. Síce všade hlásame to isté evanjelium, ale tieto poznatky sú dôležité, aby naša služba mohla byť úspešná. Dôležitou informáciou je miera slobody náboženstva v danej krajine, aj z hľadiska osobnej bezpečnosti. Napríklad pred deviatimi rokmi v Kirgizsku bola podstatne väčšia náboženská sloboda. Medzitým v krajine postavili vyše tritisíc mešít. V roku 2000 ešte bolo možné na ulici evanjelizovať, ale dnes je to možné už len v zborových budovách. Toto všetko sme vedeli vopred a programy sme zostavili v súlade s týmito poznatkami. Veľmi nám pomohlo, že mnohí sledujú naše bohoslužby „Radostná Nedeľa“ v ruštine cez internet. Mnohí nás pozdravili, že nás poznajú z obrazovky a teraz sú radi, že sa môžeme stretnúť aj naživo.

Kirgizsko nazývajú Švajčiarskom Ázie. Nie je to prehnané?

Čo sa týka prírodných krás, určite nie. Je to prekrásna krajina ako Švajčiarsko, len hory sú dvakrát vyššie, hlavne v blízkosti čínskych hraníc. Keď sme išli na juh, okolité hory boli sedem – osemtisícové.

Najvyššie cesty, po ktorých sme išli, sa nachádzali vo výške tritisícšesťsto metrov. Tu je vzduch veľmi riedky, cesty sú veľmi zlé, ani zvodidlá tam nie sú. Mnohokrát sme zažili Božiu ochranu a pomoc v dopravných situáciách. Napríklad sme museli prejsť dvojkilometrovým tunelom vo vysokých horách so zlým vetraním. Nedávno tu zomrelo dvadsaťpäť ľudí v dôsledku otravy oxidom uhoľnatým. V tuneli skoro nič nebolo vidieť, svetlá reflektorov sa odrážali od plynov. Keď sme prešli, videli sme valiaci sa dym z tunela. Ale Pán nás zachránil. Inde nám zase zahatal cestu prevrátený kamión, len zázrakom sme prešli.

Súčasne sme zažili neuveriteľnú pohostinnosť. Ak sme sa zastavili kdesi na ceste oddýchnuť si, ľudia vychádzali z domu, alebo z jurty a pozývali nás dovnútra, napriek tomu, že sme boli cudzinci. Nerobia to zo zištných dôvodov, tadiaľ nechodia turisti. Žijú svoj každodenný život, vykonávajú svoju každodennú prácu a predsa nás pohostili. Človek sa tu cíti ako v chránenej krajine. Vedľa cesty v dĺžke niekoľko sto kilometrov sú kravy a kone, na horských svahoch sa pasú zvieratá. Na severe sú zelené úbočia, južnejšie sú holé skaly. Mnohí pastieri žijú spolu so zvieratami v prírode, bojujú s divokými zvieratami, vlkmi a medveďmi.

Čo hovorili miestni, keď zistili, že ste z Maďarska?

Niektorí povedali, že sme príbuzné národy, len nás Maďarov viedol ten zázračný jeleň o kúsok ďalej. Z počutia poznajú Budapešť. Stretli sme kórejského obchodníka, ktorý tvrdil, že Budapešť je krásna, poznal Dunaj, Tisu, mestá Péč a Debrecín. Nikdy nebol v Maďarsku, ale v škole mali zemepis. Priznám sa, bol som zahanbený, lebo ja toľko neviem o Kórei.

Spomenuli ste rozpínavosť islamu. Z hľadiska Ázie nie je to „domáce“ náboženstvo, prečo sa teda tak šíri v Strednej Ázii?

Po rozpade Sovietskeho zväzu národy hľadali nezávislosť aj v oblasti náboženstva. Keďže Rusi uprednostnili ortodoxné náboženstvo, ktoré si mnohí stotožnili s kresťanstvom, pre miestnych ľudí bol teda islam alternatívnym náboženstvom. Povedali si, že Rusi majú svojho Boha a my máme svojho Alaha. Pritom Kirgizi boli pôvodne šamanisti. Šamanizmus je aj teraz pre nich rozhodujúci svetonázor, na ktorom je islam iba akousi polevou. V Kirgizsku je silný kult mŕtvych a veľmi rozšírené sú tu cintoríny, pričom to nie je typické pre islam. Mnoho Rusov sa odsťahovalo z krajiny a túto prázdnotu okamžite naplnil islam. Veľa znamenala podpora Saudskej Arábie. Investovali do stavby mešít a islamských škôl. Zakladali banky, ktoré požičiavajú jedine moslimom. Politici začali hľadať sympatiu moslimov, podporujú islam, aby s podporou islamského kléru mohli získať ešte väčšiu moc. Toto jednoznačne vidieť v oblasti náboženskej slobody, dnes už len moslimovia môžu hlásať svoju vieru na ulici. Stretli sme kresťanov, ktorí osobne prežili prenasledovanie. Niektorým vypálili dom, niektorých ukameňovali, iných zbili palicami za vyznanie viery. Typické je, že keď sa niekto z islamskej rodiny obráti na kresťanskú vieru, potom príbuzní, dokonca i manželský partner, sú schopní udať ho na úradoch.

Mali ste počas cesty nejaký konflikt?

Keďže sme boli ubytovaní v hoteloch, nehlásili sme, kedy a kde ideme, a preto sme nezistili, že by nás priamo sledovali. V jednom prípade prišla na bohoslužbu matka moslimka, a keď zistila, že jej dcéra je tam prítomná, chcela volať políciu. Raz na tržnici začal jeden kazateľ rozprávať imámovi o Ježišovi. Imám začal vykrikovať, že sú to baptisti, čiže kresťania. Nato pribehli moslimovia a kazateľa takmer zabili, no policajti ho zachránili.

Neďaleko uzbeckej hranice leží mesto Osh, čo je hlavné mesto južnej časti. Vplyv islamu je tu najsilnejší. Vedľa mesta sa nachádza hora Suliman, čo je najvýznamnejšie islamské sväté miesto. (V roku 2007 OSN vyhlásila horu s mešitami za miesto svetového kultúrneho dedičstva). Toto je obľúbeným miestom moslimov, šamanských čarodejníkov a iných mystikov. Podľa tradície muži z tejto hory hádzali dole nechcené manželky, ktoré najprv prinútili k nevere.

V obchodnej štvrti Osh prebiehalo veľké kresťanské prebudenie, čo bolo ukončené takým spôsobom, že jedného veriaceho narazili na kôl, kým druhého priviazali za auto, a tak ho ťahali. Prvý človek zomrel a druhý sa zbláznil. Šírenie kresťanstva sa však nezastavilo, v štvrti Kirgizov naďalej pokračuje. Už majú vyše tristo členov.

Počuli sme o viacerých moslimoch, ktorým sa stal nejaký zázrak, a potom sa obrátili. Jedna pani mala takú ťažkú srdcovú chorobu, že už prakticky zomierala. Potom ako sa kresťania za ňu modlili, úplne sa uzdravila. Ona sa obrátila, ale rodina ju vykázala. Ona sa však modlila za syna, aby sa dostal von z väzenia. Syna skutočne pustili a jeho prvá cesta bola do zboru – akurát pri našej návšteve – kde sa aj on obrátil. Vyrozprával, že mu pomohlo hlavne to, že jeho matka bola zázračne uzdravená. Iný muž zase vo sne videl kríž a Ježiš ho oslovil a kázal mu obrátiť sa.

Kirgizsko leží na trase niekdajšej hodvábnej cesty. Podľa našich informácií sa po tejto ceste najviac pašujú drogy.

Keď to trošku preženieme, obchodovanie s drogami je v Kirgizsku štátnym monopolom. Aj my sme videli pozdĺž cesty obrovské pole, na ktorom sa pestuje konope. Stretli sme jedného muža, ktorý bol pôvodne policajtom. Pri kontrole zastavili konvoj nákladných áut, ktoré smerovali do Ruska. Z ústredia im však súrne volali, aby náklad okamžite pustili ďalej. Potom tento človek – ako policajt – sprevádzal drogy cez hranice, kým ho zavreli do väzenia. Tam sa obrátil k Ježišovi. Už viackrát ho zbili za vieru v Ježiša, ale on to neľutuje.

Už ste spomínali, že niektorí moslimovia sa stanú kresťanmi zvláštnym spôsobom. Okrem zázrakov, čo ešte na nich vplýva?

Mnohým moslimom otvorilo srdce, že kresťania začali adoptovať deti pochádzajúce zo zlých sociálnych podmienok. Otvorili krízové centrum, ktoré chcel štát spočiatku zatvoriť. Keďže od štátu nedostali žiadnu podporu, dávali tým deťom vlastné jedlo. Potom ich začala podporovať jedna medzinárodná organizácia na ochranu ľudských práv. Teraz už majú sirotinec, kde tieto deti žijú oveľa lepšie. Doslova tu ide o záchranu života. Bol taký prípad, že deti priviazali reťazou k posteli, jesť im nedali, v poslednej chvíli ich našli pracovníci sirotinca a odviezli ich do krízového centra. Päťročné dieťa predali na prostitúciu, až ako sedemročné sa ho podarilo vyslobodiť. V ďalšom prípade muž polial svoju ženu benzínom a podpálil ju. Žena v nemocnici na smrteľnej posteli zverila svoje dieťa kresťanom. Muž je vo väzení, dieťa v dobrých rukách.

Veľmi veľa detí je vydaných na nemilosť. Mnohí rodičia pre veľkú biedu zveria svoje deti starým rodičom a sami sa presťahujú do nejakého veľkého mesta. Starí rodičia nedokážu dostatočne strážiť deti, mnohých jednoducho unesú. Záchrana týchto detí natoľko dojíma ľudí, že už aj úrady začínajú podporovať tento kresťanský sirotinec. Dobrá vôľa zvíťazí aj nad náboženskými predsudkami.

Zdroj: Hetek

Preklad: János Boldizsár



Související články

Cesta do Jeruzalema|Logos 11 / 2014 | Martin Mazúch |Reportáž
CESTA DO ZLATÉHO MESTA|Logos 8 / 2009 | Viera Rajnohová |Ze života církve
Cesta do Žitomira|Logos 3 / 2016 | Daniel Šobr |Ze života církve
Zaostrené na vedu|Logos 3 / 2009 | Drahoslav Vajda |Věda a víra
Protireformácia na Slovensku|Logos 9 / 2007 | Soňa Žabková|Historie