Moderný terorizmus

Terorizmus je zložitý spoločenský jav, pri ktorom je systematicky páchané násilie s cieľom vyvolať strach za účelom dosiahnutia politických, prípadne náboženských cieľov.

Je ťažké vymedziť hranice medzi terorizmom a inými formami politického násilia. Rovnako určiť hranicu medzi „štátnym“ (štátom podporovaným) a protištátnym terorizmom. Najzložitejšie je však určiť hranicu medzi teroristickými útokmi a aktmi partizánskej vojny. Napríklad: americká intervencia do Afganistanu v období 2001 až 2014. Z nášho (európskeho) pohľadu či z pohľadu USA boli všetky útoky na americké vojenské jednotky, prípadne jednotky NATO v Afganistane aktmi teroristickými. Opačný pohľad – národnooslobodzovací – na tieto útoky malo väčšinové obyvateľstvo v Afganistane – Paštúni. Bez ich logistickej, spravodajskej a „morálnej“ podpory by bojovníci Talibanu či Al-Kájdy nemali šancu vzdorovať vojakom NATO alebo armáde USA. Nemožnosť jednoznačne definovať terorizmus využívajú práve teroristické skupiny na to, aby svoje akty násilia označovali za partizánsky či národnooslobodzovací boj.

Dnes existuje pre slovo terorizmus viac ako 100 rôznych definícií. Moderný terorizmus má dnes tri základné typy. Sociálno-revolučný, etnicko-nacionalistický a náboženský/religiózny terorizmus. Teroristické akcie sa uskutočňujú ako vo vnútri štátu, tak aj v medzinárodnej sfére. Voľný pohyb osôb (EÚ), prostriedky modernej komunikácie, kde majú ohromný vplyv na spoločnosť médiá, napomáhajú teroristom k šíreniu paniky a rozširovaniu strachu. Teroristi dnes útočia plošne, nie ako v minulosti na konkrétne osoby - politikov, finančníkov. Dnes terorista zaútočí s cieľom spôsobiť čo najväčšie plošné straty, aspoň niekoľko mŕtvych a desiatky zranených. Toho sa okamžite chopia globálne médiá a rozširujú obrazy teroristických aktov do celého sveta. Dnes už neplatí ani to, že teroristi sú regrutovaní z najnižšej nemajetnej vrstvy spoločnosti. Viackrát boli za teroristickými útokmi mladí aj vysokoškolsky vzdelaní moslimovia, žijúci v západnej Európe.

Je ťažko povedať, či terorizmus môže byť úspešný, alebo nie. To záleží prípad od prípadu. Niekoľkokrát sa v minulosti (v 70-tych rokoch minulého storočia) stalo, aj keď to vlády odmietali priznať/komentovať, že sa dohodli s vodcami rôznych teroristických skupín. Napríklad viaceré vlády západných krajín mali v minulosti dohodu s palestínskymi teroristickými organizáciami. Západné vlády ich na ich území nechali s prísľubom, že u nich k nijakému teroristickému aktu nedôjde. Palestínske skupiny mali za cieľ Izrael. Väčšinou takéto „dohody“ fungovali, niekedy však nie. Akonáhle sa o takýchto „dohodách“ dozvedel Mossad (izraelská tajná služba), zariadil to tak, že už k nejakému tomu „teroristickému“ útoku na západné krajiny došlo – s tým, že došlo iba k materiálnym škodám. Potom sa ten útok „hodil“ na tú ktorú palestínsku teroristickú organizáciu (tzv. operácie pod falošnou vlajkou), Mossad upovedomil príslušné západné spravodajské služby a palestínski teroristi boli z týchto krajín vykázaní.

Izrael bol v novodobej histórii aj cieľom najväčšieho počtu teroristických útokov. V období rokov 1969 až 1986 bola frekvencia atentátov spáchaných palestínskymi teroristickými organizáciami na území Izraela každých 12 dní. Izrael nasadil do boja proti teroristom civilné spravodajské služby Mossad a Šin Bet, vojenskú rozviedku Aman a protiteroristickú jednotku generálneho štábu izraelskej armády č. 269 tzv. „Sayeret Matkal“. Neskôr vznikla aj policajná špeciálna jednotka na boj proti teroristom „Yamas“. Palestínsky terorizmus sa však nezameriaval iba na Izrael, ako štát, ale aj na skutočných, či domnelých podporovateľov Izraela v zahraničí. Medzi rokmi 1968 až 1986 došlo ku 565 teroristickým útokom palestínskych, alebo s nimi spolupracujúcich teroristických organizácií mimo hraníc štátu Izrael. Najviac ich bolo v Taliansku, potom v NSR (Západnom Nemecku) a vo Francúzsku. Palestínski teroristi si Taliansko vybrali viackrát. Prvý únos civilného dopravného lietadla z rímskeho letiska Fiumicino vykonali dvaja palestínski teroristi dňa 29. augusta 1969. Zatiaľ najpočetnejší bol koordinovaný únos troch západných civilných dopravných lietadiel a jedného izraelského dňa 6. septembra 1970. Tri západné lietadlá nechali teroristi v Jordánsku vybuchnúť, predtým však všetkých západných cestujúcich prepustili. Požadovali prepustenie väznenej palestínskej teroristky Lejly Chaledovej. 17. decembra 1973 došlo na rímskom letisku Fiumicino opäť k prepadnutiu civilného lietadla spoločnosti Pan Ama zavraždeniu 32 cestujúcich na jeho palube. Za najväčšiu a najúspešnejšiu protiteroristickú akciu je dodnes považovaný zásah izraelskej špeciálnej jednotky „Sayeret Matkal“ proti palestínskym teroristom, ktorí uniesli dopravné lietadlo spoločnosti Air France s 248 cestujúcimi na palube na pravidelnej linke Tel Aviv – Paríž dňa 28. júna 1976. Teroristi prinútili lietadlo pristáť v ugandskom Entebbe, kde mali skrytú podporu ugandského diktátora Idi Amína. Po neúspešných vyjednávaniach dala izraelská vláda jednotke „Sayeret Matkal“ povel k útoku na lietadlo. Všetci cestujúci boli oslobodení a všetci teroristi boli protiteroristickou jednotkou zastrelení. O život prišiel iba jeden člen komanda – veliteľ plukovník Jonathan Netanjahu (bratranec súčasného premiéra), z dôvodu, že členovia komanda sa pred útokom dohodli, že si neoblečú balistickú ochranu (v roku 1976 vážila nepriestrelná vesta schopná zastaviť náboj z útočnej pušky 25 kg, v dnešnej dobe je balistická ochrana niekde úplne inde – ťažká vesta, čiže taká, ktorá zadrží aj puškové strelivo do nej vystrelené, sa pohybuje niekde okolo 10-tich kilogramov!), aby boli rýchlejší pri dobýjaní lietadla. Rýchlosť je pri akciách na oslobodzovanie rukojemníkov vždy najdôležitejšia, rozhoduje o tom, koľkých rukojemníkov teroristi stihnú zastreliť, koľkých sa protiteroristickej jednotke podarí zachrániť. Plukovník Netanjahu, rovnako ako všetci členovia komanda, ktorým velil, si boli rizika vykonania takejto akcie bez nepriestrelných viest dobre vedomí. Neváhali a namiesto 25-kilogramovej balistickej ochrany svojich tiel si zvolili rýchlosť. Nepriestrelné vesty si po porade jednomyseľne nenasadili a zachránili svojím rýchlym postupom všetkých rukojemníkov. Plukovník Netanjahu však o ten svoj život prišiel. Založil svojím postojom krédo vojenských či policajných špeciálnych jednotiek, kde ich príslušníci riskujú svoje životy, aby zachránili životy rukojemníkov. 

Asi k najznámejšej teroristickej akcii Palestíncov došlo na Letných olympijských hrách v nemeckom Mníchove 5. septembra 1976. Osem teroristov z palestínskej organizácie „Čierny september“ zajalo členov izraelskej olympijskej výpravy v Mníchove. Pri ich oslobodzovaní nemecká polícia zabila 5 z 8 teroristov, ale o život prišli všetci 9 izraelskí športovci. Takže absolútny krach oslobodzovacej operácie. Pre úplnosť. Nemecká polícia dovtedy nedisponovala žiadnou protiteroristickou jednotkou. Zasahujúci policajti boli bežní príslušníci bavorskej polície. Tri týždne po „Mníchovskom masakre“ založil plukovník Ulrich Wegener na rozkaz nemeckého kancelára Helmuta Schmidta protiteroristickú jednotku GSG 9 – Grenzschutzgruppe 9. Tá sa vo svojich počiatkoch učila práve od izraelskej „Sayeret Matkal“ či britskej SAS. Po roku 1989 sme aj u nás v Československu, od roku 1993 v Slovenskej republike, mali možnosť (a česť) sa učiť zásahom proti teroristom, únoscom dopravných prostriedkov, páchateľom zadržiavajúcich rukojemníkov, či proti skupinám organizovaného zločinu, od týchto profesionálov aj my.