Oslávená radosť

Máme radosť z toho, že môžem tancovať, jasať, vrieť...

O zvláštnosti našich bohoslužieb kolujú ešte stále rôzne názory. V európskej kultúre sa prejavy nadprirodzenej extázy na kresťanských akciách pokladajú za niečo nezvyčajné. Aj nezaujatý pozorovateľ sa niekedy s prekvapením pozerá na takúto formu bohoslužby. Zdá sa, že takýto obraz o Bohu je pre priemerného Európana veľmi vzdialený. No má vôbec priemerný Európan ten správny obraz o Bohu? Na túto otázku vieme správne odpovedať len po tom, ako nazrieme do dokonale čistého prameňa – Písma svätého.

Istý môj známy, ktorý okrem iných jazykov ovláda aj aramejčinu, hebrejčinu či starogréčtinu, ešte pred svojím obrátením, ako neveriaci – z dôvodu výskumu – poctivo preštudoval Bibliu. Trvalo mu to osem rokov. Je jedným z najuznávanejších odborníkov u nás v oblasti starokresťanskej histórie a tiež prednáša na niekoľkých univerzitách. Pri prvej návšteve nášho zboru sa obrátil. Veľmi opatrne som sa ho vtedy opýtal, či ho nepohoršil spôsob našej bohoslužby. Na moju otázku veľmi prekvapivo odpovedal: „Prečo? Okamžite mi bolo jasné, že sa nachádzam v type kresťanského zboru druhého storočia.“

Biblia, ale aj historické cirkevné záznamy z čias zrodu kresťanstva nám potvrdzujú extatické, nadprirodzene orientované znaky „vytŕženia“ na bohoslužbách. No nielen Písmo a „sväté záznamy“, ale aj samotná história nám dosvedčuje, že to takto má byť. Európska kultúra sem, európska kultúra tam, ľudské srdcia prirodzene cítia, že vzťah so živým Bohom musí niečo takéto vypôsobiť. Pre časť pozorovateľov zvonka sú takéto „čudné“ bohoslužby úplne prirodzené, aj napriek obavám kresťanov, nábožných ľudí a teológov. Pokiaľ totiž človeka schválne „nezaočkujú“ tou absolútne nebiblickou teológiou, podľa ktorej by mali byť bohoslužby jednoduché, materialistické akcie, tak ľudský duch si je vedomý toho, že spolužitie s Bohom vypôsobí aj prudké citové reakcie – ba až stavy vytŕženia. Na tomto sa pohoršia iba materialisti. Je dôležité vedieť, že napriek našej materialistickej výchove, materializmus nie je pôvodný stav človeka. Nenarodili sme sa ako materialisti, len nás uprostred európskej kultúry takto vychovali. Toto nám potvrdzuje aj to, že v najstaršej histórii ľudstva, v období zrodu najväčších, dodnes platných kultúrnych hodnôt, bol materializmus veľkou neznámou. Je to novodobý, dvesto-tristoročný výmysel. Ani deti nie sú materialistické, ba práve ony sú citlivé na nadprirodzeno. Táto vrodená schopnosť človeka sa v ňom zatemní po tom, čo je vystavený od predškolského veku systematickej ateistickej, marxistickej, ba odvážim sa povedať, mozgy vymývajúcej ideológii – ako to bolo aj za našich čias. A takto sme boli odcudzení nadprirodzenu. Malý žiačik vidí v učebniciach obrázky ako pračlovek, podobajúci sa na opicu, ustrašene uniká pred bleskom, pričom text pod obrázkom znie: „Keďže si pračlovek nedokázal vysvetliť prírodné javy, preto si myslel (chudáčik hlúpučký!), že existuje boh a môžu sa diať aj zázraky.“ To, že to takto vôbec nebolo, je už druhoradé! Následkom systematického tréningu už od predškolského veku sa hlboko v našej pocitovej oblasti a v mysli vytvorí podozrenie, ba až strach pri strete s akýmkoľvek nadprirodzeným prejavom. Takže, akonáhle sa nás dotkne alebo nás obkľúči nadprirodzená sila, myslíme na niečo protizákonné, veľmi nezvyčajné, až divné. Všetko v nás kričí: parapsychológia, davová hypnóza, sugescia!

Saul a davová sugescia, alebo: kde je hranica medzi dobrom a zlom

„Potom prídeš na vŕšok Boží, kde je posádka Filištínov. A stane sa, keď prídeš ta, do mesta, že stretneš družinu prorokov, ktorí pôjdu z výšiny, a pred nimi pôjde harfa, bubon, píšťala a citara, a budú prorokovať. A príde na teba Duch Hospodinov a budeš prorokovať s nimi a budeš premenený na iného muža. A keď sa ti dostanovia tieto znamenia, vtedy učiň to, čo práve nájde tvoja ruka, lebo je Boh s tebou. A zídeš predo mnou dolu do Gilgala, a hľa, ja prídem ta dolu za tebou, aby som obetoval zápalné obeti a taktiež aby som obetoval bitné obeti pokojné. Sedem dní budeš čakať, dokiaľ neprídem za tebou a potom ti oznámim, čo budeš robiť. A bolo, keď obrátil svoje plece, aby išiel od Samuela, že mu Boh premenil srdce na iné. A dostanovili sa všetky tie znamenia toho dňa. Keď potom prišli ta na Vŕšok Boží, hľa, družina prorokov išla proti nemu. Vtedy prišiel na neho Duch Boží, a prorokoval medzi nimi. A stalo sa, že videli všetci, ktorí ho znali predtým, že hľa, prorokuje s prorokmi. Preto hovoril ľud, druh druhovi: Čo sa to stalo synovi Kíšovmu? Či je i Saul medzi prorokmi?“ (1Sam 10,5-11) K tomu, aby sme pochopili, čo sa tu vlastne stalo, musíme najprv vedieť, že „prorokovanie“ v Písme zásadne neznamená predpovedanie nastávajúcich udalostí. Grécky výraz proféteuó totiž neznamená predpovedanie, ale reč vyslovenú pred niekým, v mene niekoho, namiesto niekoho. Význam hebrejského výrazu nábá znamená extatickú reč. Znalci hebrejského jazyka odvodzujú význam tohoto výrazu od „bublania, varu“. Prorokovanie teda nie je nič iné, než odkaz bublajúci (v bode varu) v extatickom stave skrze Ducha Pánovho, čo znamená, že celá bytosť dotyčného, nielen myseľ, ale aj emotívna oblasť, je nastavená na vysoký stupeň varu. O Žalmoch, ktoré sú takýmito prorockými odkazmi, napísal istý literárny znalec, že sa líšia od všetkých ostatných básní. To, čo ešte viac sťažuje ich interpretáciu, je ich typicky hebrejsky ohnivý oduševnený prejav, ktorý siaha po tých najnespútanejších výrazoch, ba priam ich vyhľadáva. Moderný, realistický, utlmený a logicky zmýšľajúci – v danom prípade bádateľ Svätého Písma – filológ, snažiaci sa o triezvu interpretáciu, stojí bezmocne zoči-voči hebrejským oduševneným „výbuchom“. Hebrejský autor sa odvažuje napísať, že zostúpil do iného sveta, odkiaľ sa zase navrátil, prosí Boha, aby ho vyslobodil od jeho osobných nepriateľov a svojho Kráľa – toho z Júdy, sa odvažuje nazvať Kráľom všetkých pohanských kráľov. Modernému človeku to všetko pripadá samoľúbe, prehnane sebavedomé, cudzie a nezmyselné. To, čo tento literárny znalec označuje za „najnespútanejšie výrazy“ či „ohnivé prejavy“ a „oduševnené výbuchy“, je podľa biblického svetonázoru prorokovanie, ktoré nevyplýva z hebrejského charakteru, ale z Ducha Božieho skrze vieru. Mimoriadne a tajuplné na takomto odkaze je to, že vychádza zo Stvoriteľovej povahy a niekedy v budúcnosti sa každopádne naplní.

Ale teraz sa už vráťme k Saulovi. Čo vidí na horeuvedenom príbehu dnešný moderný materialista? Saul bol normálny mladý muž, ktorý sa ponáhľa domov a stretáva akúsi „čudnú družinu“, ktorá na ulici vyhráva na rôznych hudobných nástrojoch, a to ešte z celej sily, tancujúc, tlieskajúc, poskakujúc, podobne ako Dávid „ľahkomyseľne“ – 2Sam 6,12-23. Improvizovanými duchovnými, ohnivými, oduševnenými textami piesní oslavovali Boha, veľkosť Jeho absolútnej vlády a neopísateľnú silu Jeho lásky, ktorá sa dá prirovnať k stravujúcemu ohňu. Halleluja! Sláva Bohu! A to, že to takto prebiehalo nám potvrdzujú aj historici a teológovia. Saul udivene zastal a akonáhle sa k tej družine pripojí, obkľúči ho akási neznáma sila, ktorá uchváti jeho srdce do takej miery, že takmer vyskočí zo svojho miesta. „... a príde na teba Duch Hospodinov ...“ – pridáva sa k družine, oslavujúc Boha, zakúša niečo, čo ešte nikdy predtým: je šťastný, že môže zo seba na chvíľku zložiť triezvosť a primerané správanie, a konečne môže byť sám sebou, vyjadriť to, čo má vo svojom srdci, že sa môže opiť Duchom Božím ako novým vínom, že si môže „vyhodiť z kopýtka“ bez toho, aby pritom zhrešil. Má radosť z toho, že môže tancovať, jasať, vrieť – bublať, tzn. prorokovať.

Takže, náš moderný materialistický cestovateľ časom by stroho a chladne skonštatoval – keďže on predsa všetko vie a pozná – Saul sa stal obeťou davovej hypnózy. Naše zmaterializované náboženské systémy chápu Božieho Ducha ako niečo neuchopiteľné, neosobné, neviditeľné, bez chuti a vône – je pre nich prázdnym teologickým pojmom. Ale čo keď večný a nemenný Boh začne pôsobiť podobne ako v horeuvedenom príbehu? Veď Biblia nám nebola daná ako merné lano našej viery preto, aby nám predstavila pradávne skutočnosti, ktoré sú dnes už nedosiahnuteľné, ale preto, aby nás v každom období spojila s Bohom, ktorý je ten istý ako v časoch dávno minulých. Duch Svätý pôsobí tak ako vtedy. Veď prečo by mal inak? Moderný Európan by sa mal pozrieť do očí skutočnosti, že za Bibliu vďačíme práve takýmto prorokom a prorockým skupinám, veď práve takéhoto typu bolo aj rané kresťanstvo. Časy sa menia a spolu s nimi sa mení aj spôsob ľudského zmýšľania, ale Boh zostáva ten istý naveky. Moderná európska materialistická kultúra raz vymizne, tak ako každá iná, ale Božie slovo zostáva naveky. Preto Pavol hovorí: „A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale sa premeňte obnovením svojej mysle, aby ste skúšali, čo je vôľa Božia, to, čo je dobré, ľúbe a dokonalé!“ (Rim 12,2) Preto to takto robíme a uznávame, že je dobré naplniť sa nadprirodzenou silou a radosťou Ducha Svätého.

Biblia nám potvrdzuje extatické, nadprirodzene orientované znaky „vytŕženia“ na bohoslužbách.

Mimochodom, Saulovi sa to stalo aj inokedy: „Potom oznámili Saulovi, že hľa, Dávid je v Najote, v Ráme. A Saul poslal poslov, aby vzali Dávida. A keď prišli a videli zhromaždenie prorokujúcich prorokov a Samuela stáť, postaveného nad nimi, vtedy prišiel Duch Boží na poslov Saulových, a prorokovali aj oni. Keď to oznámili Saulovi, poslal iných poslov, a prorokovali aj oni. A Saul poslal ešte aj tretích poslov, ale prorokovali aj tí. Napokon odišiel aj on sám do Rámy a keď prišiel až ku tej veľkej cisterne, ktorá je v Séku, pýtal sa a vravel: Kde je Samuel a Dávid? A ktosi mu povedal: Hľa, v Najote, v Ráme. A išiel ta, do Najota, v Ráme. Ale prišiel aj na neho Duch Boží, a tak išiel pozvoľna a prorokoval, až prišiel do Najota v Ráme. A vyzliekol aj on svoje rúcho a tiež prorokoval pred Samuelom. A padol a ležal nahý celý ten deň a celú tú noc. Preto hovoria: Či je i Saul medzi prorokmi?“ (1 Sam 19,19-24)

V Písme nevystupujú výrazy ako davová hypnóza či parapsychológia. Boh nerozmýšľa v takýchto pojmoch. Ale odkiaľ vlastne tieto pojmy pochádzajú? Slová ako hypnóza a sugescia sa do slovníka dostali v minulom storočí, kedy niektorí psychológovia (okrem iných aj Freud) skúmali duchovné a meditačné techniky Ďalekého východu. Keďže boli materialisti, týmto duchovným javom dali vedecké, odborné výrazy. Večný Boží názor však nie je materialistický. Hypnóza v skutočnosti neexistuje.

Podobné nadprirodzené javy sú duchovného pôvodu a za nimi každopádne stoja dobré alebo zlé neviditeľné duchovné bytosti. To, čo Freudovci či parapsychológovia opisovali spomenutými výrazmi, boli v skutočnosti démonické prejavy. No nie každý nadprirodzený prejav je démonickej povahy. Spomenuté biblické príbehy boli pozitívne. Deliaca čiara medzi dobrom a zlom sa teda netiahne tadiaľ, ako tomu verí moderný materialista, podľa ktorého každá prirodzená udalosť môže byť dobrá, ale akonáhle sa objaví niečo nadprirodzené, hneď je to podozrivé, odstrašujúce a zlé.

Akoby všetko, čo je dokázateľné, hmatateľné a racionálne vysvetliteľné, malo byť automaticky správne a všetko ostatné je zlé. Takýto názor je jednoducho materialistický a racionalistický predsudok (aj v prípade, že ho zastávajú náboženskí predstavitelia), ktorý nepočíta s tým, že človek nie je len prirodzený a racionálny, ale aj nadprirodzený a iracionálny. Preto tí, ktorí zmýšľajú na základe takejto ideológie, nie sú schopní odpovedať na najhlbšie duchovné potreby človeka. Následky sa potom premietnu do čoraz katastrofálnejšieho duchovného stavu spoločnosti. V skutočnosti teda existuje dobrá nadprirodzená sila – a tá pochádza od Boha. Hraničná čiara medzi dobrom a zlom sa netiahne medzi prirodzenom a nadprirodzenom, ale medzi dobrým prirodzenom a zlým prirodzenom, resp. medzi dobrým nadprirodzenom a zlým nadprirodzenom, to znamená, medzi kráľovstvom Ducha Božieho a Satanovou ríšou. Jediný kľúč k správnej orientácii a schopnosti posúdenia medzi dobrom a zlom sa nachádza výhradne v Písme a je to podané v podrobnom návode od Boha. Niet teda inej voľby: svet sa musí zmeniť a spriateliť sa so skutočnosťou, že existujú spoločenstvá, kde sa praktizuje vyháňanie démonov a ľudia sú naplnení darmi a radosťou Ducha Božieho.

Radujte sa v Pánovi vždycky, a zase len poviem: Radujte sa!

A keďže to všetko robíme verejne, každý dobromyseľný človek má možnosť overiť si, či to má pozitívny vplyv na životy veriacich. A tých, ktorí sú poháňaní zlými motívmi a predsudkami, nie je našou zodpovednosťou presvedčiť, pretože oni nemajú problém s nami, ale sami so sebou – bojujú s vlastným svedomím. Samozrejme, Boží služobníci sú povinní odlíšiť skutočné prejavy Ducha Svätého od telesných resp. démonických napodobenín, ale to už nie je vecou pozorovateľov zvonku. A keďže k posúdeniu týchto prejavov je nadovšetko nutné mať dobre fungujúce zdravé srdce, preto to Boh dovolí iba tým, ktorí sú poslušní Božiemu povolaniu a s láskou Kristovou položili svoj život za ovce. Kto to neurobil, ten nedokáže rozhodovať správne.

Radosť Pánova

„...ktorého, keď ho aj neznáte podľa tela, milujete, a v ktorého, keď ho aj teraz nezriete, jednako veríte a tak plesáte radosťou nevysloviteľnou a oslávenou, odnášajúc si cieľ a koniec svojej viery, spasenie duší...“ (1Pt 1,8-9) Nevysloviteľnú a oslávenú radosť, pochádzajúcu od Ducha Svätého poznala aj generácia apoštolov. To nie je nič nové, ba čo viac, Peter o nej hovorí prekvapujúce veci. Faktom je, že náš veľký apoštol tvrdí, že keď sa radujeme radosťou oslávenou, dosiahneme (dostaneme, získame) konečný, trvalý cieľ svojej viery, spasenie duše (psyché, nie ducha!) – vyslobodenie, záchranu a uzdravenie. Podľa Novej zmluvy sa náš duch po obrátení, znovuzrodení a prijatí Ježiša Krista do srdca okamžite dostáva do stavu spasenia a večného života. No naša duša a telo nevlastnia spasenie, jeho dosiahnutie je celoživotným cieľom kresťana. Tu Peter netvrdí o nič menej než to, že keď sa radujeme v Pánovi radosťou oslávenou a nevýslovnou, vtedy sa aj naša duša dostáva do stavu spasenia. Takto nám zostáva už iba telo, jeho vytrhnutie a vzkriesenie.

Nie je teda prekvapujúce, že mnohí vidia vyliatie nadprirodzenej radosti v cirkvi ako jedno zo znamení posledných čias: to nám poukazuje na to, že už zakrátko začne obdobie spasenia nášho tela, čo sa uskutoční za príchodu Pánovho.

Pánova radosť je teda vstup duše do stavu spasenia, uzdravenia, obnovy a slobody a vytrhnutie sa silám stagnácie a prekážok k úspechu, od poviazaností a zranení. Počas prejavov nadprirodzenej radosti sa dejú v našich srdciach obrovské zmeny, vyslobodenia a očistenia. Preto hovorí Pavol v liste Filipanom 4,4: „Radujte sa v Pánovi vždycky, a zase len poviem: Radujte sa!“

Z tohoto nám vyplývajú dve dôležité veci: po prvé, našu dušu musíme neustále udržiavať v radosti, aby bola trvale v stave spasenia, slobody a zdravia. Po druhé, nemôžeme pasívne čakať, že radosť Pánova nám padne z neba ako pečené holuby, ale musíme byť aktívni skrze vieru. Šalamún v Knihe Prísloví hovorí: „… ale ten, kto je veselého srdca, má vždycky hody“ a „... radostné srdce je výborným liekom; ale zronený duch suší kosti“. (Pr 15,15 a 17,22) Humor a radosť uzdraví aj manželstvo, zmení všedné dni na dni sviatočné. V pomazaní radosti je zabudované aj materiálne požehnanie. „Vysmeješ sa zhube i hladu...“ (Job 5,22)

K prevzatiu každého požehnania plynúceho z evanjelia je teda nutná radosť, ba čo viac, trvalo radostný životný štýl. Je dôležitý aj zmysel pre humor, ktorý napomáha našej mysli vstúpiť do radosti. Radosť tiež mimoriadne uvoľňuje vieru, lebo keď sa napriek problémom dokážeme smiať, už sme sa nad ne povzniesli. Nehovorím tu o priaznivých účinkoch prirodzenej radosti, ale o nadprirodzenej Božej radosti, ktorá uvoľňuje nadprirodzenú silu. Takýto životný štýl si musíme uchovať, znovu a znovu sa až po okraj nechať naplniť Duchom Svätým (aj toto je ľahšie za prítomnosti radosti), čo nás potom vydvihne nad problémy a starosti, sťa veľké vody nadvihnú archu nad každý vysoký vrch, a budú nás sprevádzať Božie divy a zázraky.