Odměnou hříchu je totiž smrt, ale Božím darem je věčný život v Kristu Ježíši, našem Pánu. (Římanům 6,23)

Myseľ srdca

flaisz-opt.jpegBiblia nám podáva pestrý obraz o vnútornej stavbe každého jedinca. Je však zarážajúce, ako sa počas stáročí toto vyhlásenie odchýlilo od pravdy. Podľa Písma má ľudská myseľ viacero foriem, ktoré pôvodina veľmi presne rozlišuje. Zvlášť vzrušujúca časť ľudskej mysle je tá, ktorú Biblia nazýva „nús“. Tento typ mysle je zvyčajne prekladaný ako rozum, a poriadne nás zmätie to, keď čítame napríklad o „duchu mysle“ - Ef 4,23. Čo tento výraz znamená?
Ako môže mať duch myseľ? A vôbec: čo je myseľ?

Tieto vzrušujúce zjavenia Boh rozhodne nechcel pred nami zamlčať. Ide však o to, že boli prekladateľmi, nie úmyselne, nepresne preložené. Preto sa teraz v tomto článku pokúsime jasnejšie predostrieť význam slova nús z pôvodiny. Výraz nús je v gréckej filozofii jedným z najvýznamnejších pojmov, ktorý má množstvo významov, a je takmer nemožné ho presne preložiť. V našej filozofickej literatúre na tento výraz nebola vytvorená jednotná terminológia. Najčastejšie je prekladaný ako rozum, myseľ, zriedka ako duch. V tejto rôznorodosti sa dajú „vypichnúť“ dva spoločné prvky. Jeden z prvkov je ten, že nús je možné dať do súvisu s duchom (pneuma). Náš (premenlivý, nestály, váhavý) jazyk, tento výraz používa na vyjadrenie niečoho medzi duchom a rozumom.

Druhý spoločný prvok, s ktorým súhlasili Platón i Aristoteles, je ten, že nús neuchopuje podstatu vecí skrze príčiny a dôsledky, ale bezprostredne - v okamihu.

Tieto tvrdenia gréckej filozofie sú pre nás významné preto, lebo práve v tomto prostredí presiaknutom takýmito myšlienkami sa zrodil grécky preklad Biblie (Starej zmluvy) z hebrejského jazyka, zvaný Septuaginta, ktorý používal aj apoštol Pavol a ostatní apoštoli, čo sa potom následne vbudovalo aj do Novej zmluvy, čo aj Duch Svätý odobril.

Tí židovskí rabíni, ktorí pripravovali uprostred obdobia gréckej helenistickej filozofie preklady v 3. storočí pred n. l. ešte význam slova nús vnímali zvnútra, preto si zaslúži pozornosť, čo pod tým rozumeli, a čo je vlastne to, čo vystihuje obsah výrazu nús. Vo svetle tohoto je zaujímavé poznanie, že Septuaginta prekladá zvyčajne podstatu výrazu srdce - hebr. lév - ako nús. Napríklad, keď prorok Izaiáš hovorí, že: „ale on tak nedumá, a jeho srdce to tak nemyslí, ale v jeho srdci je myseľ zahladiť a vyplieniť národov nie málo“. (Iz 10,7) - slovo srdce prekladá Septuaginta ako nús.

Nová zmluva obohacuje predchádzajúce o jedno tvrdenie: nús dáva do súvisu s duchom: „... a obnovovali sa v duchu (pneuma) svojej mysle (nús).“ (Ef 4,23)

Z biblického pohľadu sú srdce a duch v úzkom vzťahu. Srdce je fundamentom osobnosti - jej najvnútornejšou podstatou, miestom, kde sa stretá duch, duša a telo. V rámci tohoto tvrdí Šalamún o vzťahu srdca a ducha, že duch človeka skúma srdce. Teda nús je tá časť mysle, ktorá nesídli v hlave, ale v srdci a duchu, konkrétne: nús je v srdci človeka skúmajúca myseľ ducha.

Naše preklady Biblie obsahujú veľmi závažné chyby. Napr. v Knihe Prísloví hebrejský výraz „lév“ - srdce, sa zvyčajne prekladá ako myseľ. Až do dnešného dňa následkom tohto je, že jedno z najzásadnejších vyhlásení Knihy Prísloví o srdci sa stalo úplne nezrozumiteľné (zle ponímané).

Pravdepodobnou príčinou tohoto bolo, že prekladatelia, ktorí dobre poznali Septuagintu, prišli na to, že význam slova nús je v spojitosti s hebrejským výrazom lév - srdce, a tak na tento vzťah srdca a chápania, začali používať výraz myseľ. Skutočné problémy však nastali vtedy, keď slovo myseľ nepoužívali na preklad výrazu nús iba v Novej zmluve, ale aj v Starej zmluve, a to miestami aj na samotný výraz srdce. Tomuto padla za obeť Kniha Príslovia (jej preklad). Na ilustráciu, ako dochádzalo k takýmto neporozumeniam, uvádzam jeden príklad: „... ale ten, kto je veselého srdca, má vždycky hody...” (Pr 15,15) Úplne inak znie preklad originálu tohoto textu: „... dobré srdce neustále pije...,” ktorý vlastne vyjadruje stav naplnenia Duchom Svätým.

Popritom, že nús sa priraďuje k srdcu a k duchu, má aj iný rys, ktorý sa ostro oddeľuje od ostatných gréckych výrazov súvisiacich s mysľou. V konečnom dôsledku existujú v gréčtine dva hlavné výrazy na ľudskú myseľ: froneó a noeó. Vo výraze froneó, je nad činnosť mysle zdôraznený úmysel a snaha. Z tohoto sa odvodzuje výraz: - frén, fronésis a fronéma - a ich spoločným rysom je to, že každý je pohnútkou k činnosti mysle. Miestom ich pôsobenia nie je hlava, ale brucho, presnejšie okolie bránice. Naproti tomu výraz noeó zdôrazňuje okamih uchopenia v procese chápania (porozumenie). Z tohoto odvodené výrazy: nús, noésis, noéma, dianoia, dianoésis a dianoéma majú spoločný rys: chápanie a uchopenie. Grécky spôsob zmýšľania mimochodom ani pôsobisko týchto pojmov neviaže k hlave. Nús teda znamená: schopnosť chápania ducha.

V súvislosti s týmto je v evanjeliu podľa Lukáša zapísaný jeden príbeh. V deň Ježišovho vzkriesenia sa dvaja učeníci ponáhľali z Jeruzalema do Emaus. Cestou sa rozprávali o Jeho ukrižovaní a o zvláštnych udalostiach predchádzajúcich dní, keď sa k nim náhle pripojil Ježiš a vysvetľoval im tieto udalosti na základe Písiem. Učeníci Ho však hneď nespoznali, ale nakoniec sa im dal poznať a vzápätí zmizol. „Vtedy povedali jeden druhému: Či nehorelo v nás naše srdce - (kardia), keď nám hovoril na ceste a keď nám otváral písma?“ (Lk 24,32)

Z príbehu jednoznačne vidíme, že vtedy im srdcia iba horeli, no ešte neporozumeli významu Písiem. O niekoľko hodín neskôr sa im Ježiš opäť zjavil, o čom Biblia hovorí: „A povedal im: Toto sú moje slová, ktoré som vám hovoril, keď som ešte bol s vami, totiž že sa musí naplniť všetko, čo je napísané o mne v zákone Mojžišovom, v prorokoch i v žalmoch. Vtedy otvoril ich um - (nús), aby rozumeli písmam.“ (Lk 24,44-45) Tu sa udial v duchu učeníkov zázrak, následkom čoho porozumeli pravdám súvisiacim so spasením, a tiež pochopili význam Jeho slov. Čiže, je rozdiel medzi tým, keď človek vníma prítomnosť Ducha Svätého v súvislosti s určitou duchovnou pravdou (horelo im srdce), a medzi tým, keď už aj pochopí obsah tej-ktorej duchovnej pravdy (otvoril im nús).

Popri tom, že vo význame obsahu nús je aj okamih porozumenia, nám tento príbeh poukazuje aj na to, že táto schopnosť pochopenia je nasmerovaná aj k duchovným pravdám, veď učeníci boli v iných záležitostiach rozumní, no potrebovali pochopiť z Písiem obsah duchovných právd.

Takže, nús je schopnosť porozumenia nášho ducha. Toto porozumenie je potrebné k tomu, aby správne fungovalo chápanie vecí duchovnej podstaty. Porozumenie neiniciujeme v prvom rade my, ale samotný Boh. Pokiaľ Pán neotvorí nús človeka, a ten by napriek tomu chcel uchopiť duchovné veci, môže sa veľmi ľahko dostať do okultizmu.

ateny-opt.jpegDuchovné veci, ktoré sú predmetom pre nús, sú sčasti neviditeľné. Takými sú napr: Otec, Syn, Duch Svätý, anjeli, cherubíni a serafíni. Zase iná časť je viditeľná, napr: Izrael, Cirkev, manifestácia Ducha Svätého, služobné dary a pod., ktoré síce pochádzajú z duchovného prameňa, no sú manifestované v hmotnom svete. Nús je dôležitý k správnemu pochopeniu oboch. Človek, ktorého nús nie je otvorený, nebude schopný chápať duchovné veci inými časťami svojej prirodzenej mysle.

Bude nechápavo pozerať na to, keď napríklad z niekoho bude vychádzať nečistý duch za sprievodu viditeľných fyzických prejavov, alebo keď sa niekto dostane pod mocou Ducha Svätého do extatického stavu. V dejinách nevyvstalo nejako zvlášť veľa dobra z toho, keď sa ľudia pokúšali pochopiť duchovné veci pomocou iných častí svojej prirodzenej mysle než núsom. Presne tohoto sa dopustil v stredoveku Anselm z Canterbury svojou ontologickou štúdiou, či v novoveku Descartes a mohli by sme takto menovať ďalších a ďalších. Najdramatickejšie dôsledky tohoto „stelesnil“ zlopovestný nacistický lekár Mengele. Istý človek, ktorý prežil hrôzy koncentračného tábora vypovedal, že keď vystupovali zajatci z vlaku, zapôsobil na nich ako mimoriadne inteligentný, milý, srdečný človek, ktorý ich zdvorilo vítal. Svoj mimoriadne sympatický dojem si zachoval aj vtedy, keď práceneschopných zajatcov vyradil a posielal ich rovno do krematória. Údajne ho kvôli vonkajšej kráse a inteligentným prejavom, ktoré boli v ostrom protiklade s jeho neľudskými skutkami, nazývali v tábore jednoducho: „anjel diabla“. Tento človek ovládal niekoľko jazykov a v lekárskej vede bol mimoriadne schopný, takže by sme ťažko mohli o ňom povedať, že bol zaostalý mysľou (mentálne zaostalý). Ale potom čo bolo jeho tajomstvom?

Biblia rozlišuje okrem nús aj iné typy ľudského chápania. Mengele nebol mentálne zaostalý aj čo sa týka iných druhov chápania. Ba čo viac! V určitých oblastiach ako napr. dianoia alebo fronésis vynikal. No jeho nús bol zatvorený pred duchovnými pravdami. Duchovné skutočnosti sa nedajú pochopiť iným typom chápania napríklad dianoiou. Hlavný význam slova dia je: rozdeliť. K tomuto sa pridáva prípona zdôrazňujúca chápanie a porozumenie. Znamená to teda: rozoberanie, rozdeľovanie (v mysli) - analýza. Takže: rozporcuje daný predmet (tému), aby potom z týchto rozobraných a znovuposkladaných čiastočiek porozumel celku.

Výraz dianoia v Starej zmluve zodpovedá hebrejskému výrazu bíná, čo takisto znamená chápanie (porozumenie) a pochádza zo základného kmeňa s významom rozdeliť. Bíná vyjadruje ten typ chápania (porozumenia mysle), ktorý rozdeľuje, rozlišuje. O človeku, pre ktorého je charakteristické zmýšľanie typu bíná, hovoríme, že „tomu to páli“.

Tretím typom chápania, ktorý je tiež odlišný od nús, je fronésis. Aristoteles vysvetľuje tento typ mysle ako schopnosť „vhľadu do situácií“. No význam tohoto výrazu je ešte obšírnejší. Náš jazyk to, žiaľ, nedokáže vyjadriť, pretože fronésis zahŕňa v sebe aj pocitovú oblasť (túžby) aj vôľu (úmysly).

Fronésis je akési vnútorné „nastavenie, nasmerovanie“, ktoré oddeľuje dušu ako celok, a nastaví ju do určitého smeru. Mengele bol teda „nastavený, naprogramovaný“ na antisemitský smer. Jeho spôsob myslenia, vôľa aj city boli skrz-naskrz presiaknuté antisemitizmom. Jeho pocity, myšlienky, ciele aj skutky boli tomuto podriadené. V rámci tohoto bol ale úplne „normálny“ logicky zmýšľajúci človek.

nús je schopnosť porozumenia nášho ducha

O úplne inom „nastavení, naprogramovaní“ ale čítame v Lukášovom evanjeliu: „A on sám pôjde pred ním v duchu a v moci Eliášovej obrátiť srdcia otcov na deti a neposlušných k rozumnosti (phronésis) spravodlivých, aby prihotovil Pánovi pripravený ľud.“ (Lk 1,17) Podľa uvedeného Ján Krstiteľ zapôsobil na poslucháčov tak, že sa stali Bohocentrickými. Každá ich myšlienka, plány aj pocity boli podriadené Božiemu slovu.

Duchovné veci je možné uchopiť - spomedzi všetkých typov chápania - výlučne skrze nús. „A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale sa premeňte obnovením svojej mysle, aby ste skúšali, čo je vôľa Božia, to, čo je dobré, ľúbe a dokonalé!“ (Rim 12,2) Prvú časť tejto pasáže by som podľa originálu preložil doslovne takto: „Nebuďte odtlačkami ducha tohoto sveta, ale skrze obnovu núsu prejdite vnútornou premenou.“

Podľa uvedeného, premena v živote človeka prebehne tak, že najprv jeho nús uchopí Božiu vôľu, následne prejde vnútorným „prestavením, preprogramovaním“ - metamorfózou, čoho dôsledkom už nebude ani navonok odtlačkom ducha tohoto sveta. Spomenuli sme už, že otvorenie núsu iniciuje Boh. Apoštol Pavol nás ale v spomenutej pasáži vyzval, aby sme si obnovili nús. Nuž, Boh iste nebude chcieť po nás také veci, ktoré nie sme schopní uskutočniť. Protirečenie je tu iba zdanlivé. Ide tu totiž o to, že aj my sami nesieme zodpovednosť za náš už otvorený nús. Pavol často píše o ľuďoch, ktorým kedysi dobre fungoval nús, neskôr si naň ale nedali dobrý pozor (patrične si ho neustrážili), takže sa im zatemnilo chápanie (nús), a ďalej už neboli schopní uchopiť duchovné pravdy, iba ich prekrúcať (nesprávne pochopiť, vyložiť): „... neprestajné hašterenia na mysli (nús) porušených ľudí a pozbavených pravdy, ktorí sa domnievajú, že pobožnosť je telesný zisk.“ (1Tim 6,5) „A ako čo Jannes a Jambres sa postavili proti Mojžišovi, tak sa aj títo stavajú proti pravde, ľudia, skazení na mysli (nús) nedokázaní čo do viery.“ (2Tim 3,8)

V inom liste hovorí, že ich nús bolo infikované. „... ale poškvrnená je aj ich myseľ (nús) aj ich svedomie.“ (Tít 1,15) Zaujímavou otázkou teda zostáva, ako môže u kresťana dôjsť k infikovaniu núsu - „infekcii duchovného chápania“? Pavlova odpoveď na túto otázku je nasledovná: „... aby ste sa nedali hneď zviklať od umu... (orig. nedajte sa vykývať zo svojho nús...) ani sa strašiť ani duchom, ani slovom, ani listom, ako nami poslaným, ako čo by už bol nastal deň Kristov.“ (2Tes 2,2)

Pavol teda tvrdí, že funkčný nús zmätie najčastejšie to, keď kresťan prijme reči (myšlienky) cudzieho - zlého ducha. Tak, ako sa vírusová nákaza prenáša z jedného človeka na druhého, tak môže nakaziť nús iného človeka ten, kto má napríklad narušeného ducha sudičstva a pod.

platon-opt.jpegPrvý list apoštola Pavla Korinťanom nám poslúži na porozumenie toho, čo spôsobuje v praxi nesprávne fungovanie núsu v životoch kresťanov. Zo Skutkov apoštolov a iných listov sa nám naskytá obraz o jednom z najdobrodružnejších období korintského zboru, keď tamojší kresťania začali pochybovať o prvenstve zakladajúceho apoštola. Konflikt vznikol v čase, keď bol Pavol mimo Korintu, a pôsobil tam istý Apollo. Tento konflikt iniciovali intelektuálni Gréci kvôli tomu, že Apollo sa dobre vyznal v Písmach a bol výrečný. V ich očiach bol väčším darom ako Pavol, ktorý bol takto nútený obraňovať svoje prvenstvo dané od Boha. „Lebo keby ste mali hneď desať tisíc pestúnov v Kristu, ale nemôžete mať mnoho otcov, lebo ja som vás splodil v Kristu Ježišovi skrze evanjelium.“ (1Kor 4,15)

Prvý list bol teda písaný ako „krízu ošetrujúci“, poslaný po Timoteovi, aby aj službou svojho najmilšieho učeníka zabránil odvráteniu zboru od zakladajúceho apoštola. No ani list, ani Timoteova osobná služba nevyriešila tento problém, preto sa Pavol rozhodol osobne navštíviť Korint. Ani týmto však nedosiahol žiadaný výsledok, a preto tam poslal Títa, ktorý dosiahol čiastočný úspech. Vtedy sa ukázalo, že Títus má na riešenie takýchto problémov dar, preto ho aj neskôr Pavol poslal na Krétu, aby aj tam vyriešil sporné otázky zboru, a vyslal ho aj do Dalmácie, aby ošetril isté „záležitosti“. Pavol odpovedal na dobré správy od Títa, resp. ku konečnému ošetreniu krízy napísal do Korintu svoj druhý list.

Korintský príbeh nám tu nastoľuje otázku, čo to asi bolo, čo spôsobilo počiatočné odvrátenie zboru? Pavol na začiatku prvého listu poukazuje na to, že príčinu krízy vidí v tom, že nús tamojších kresťanov - ich duchovné rozsúdenie bolo zatemnené: „Ale vás prosím, bratia, menom nášho Pána Ježiša Krista, že by ste všetci hovorili jedno a to isté, a že by nebolo medzi vami roztržiek, ale aby ste boli dokonalí v jednej a v tej istej mysli (nús) a v jednej a v tej istej mienke.“ (1Kor 1,10) Proces vzniku korintského problému zhrnul Pavol do troch fáz: 1. nús, 2. slová a 3. odtrhnutie.

Vplyvom blízkej delfskej veštiarne a iných faktorov sa korintským kresťanom zatemnil nús, a tiež preto, lebo poniektorí vyslovovali nahlas svoje chaotické názory, čoho výsledkom bolo, že sa zbor rozdelil na štyri tábory. Jedna skupina kričala, že patrí Pavlovi, druhá že patrí Apollovi, tretia Kéfasovi, a tá štvrtá už totálne odmietla každý služobný dar a vyhlásila, že je nezávislá od človeka a že patrí Kristovi.

Nús je teda duchovná schopnosť chápania, posúdenia, ktorého úlohou je uchopenie duchovných právd. Ale, ktorá to bola tá najhlavnejšia duchovná pravda v súvislosti s ktorou sa zatemnil nús kresťanov v Korinte? Pavlov list a príbeh tohoto zboru nám poukazuje na to, že to bola otázka služobného daru. Božie slovo nám potvrdzuje, že služobné dary nie sú volené demokratickým spôsobom, ale zboru ich dáva Boh, a aj spomedzi služobných darov má podľa poradia autorít prvenstvo zakladajúci apoštol. No kresťania v Korinte videli v Pavlovi viac-menej iba človeka, a nie Boží dar. Takže o tom, koho budú poslúchať nerozhodovali skrze nús, ale iným typom mysle - telesným spôsobom, na základe sympatií a podľa štýlu jeho prejavu. Po tomto všetkom neboli zmätení už iba v tejto oblasti, ale aj v mnohých iných. Preto sa Pavol od začiatku listu až do jeho konca zaoberá najzávažnejšími otázkami duchovného posúdenia, ako sú: smilstvo, súdne spory, výber manželského partnera, modloslužobníctvo, Večera Pánova, duchovné dary či otázka zmŕtvychvstania. Teraz nebudeme rozoberať, aká to bola sila, ktorá pôsobila nad daným územím a chcela zničiť prebudenie, nanajvýš len poznamenávam, že tento zbor vznikol v susedstve s delfskou veštiarňou, ktorá bola podľa gréckeho ponímania „pupkom sveta“. Podľa legendy práve na tomto mieste zabil Apolón Pythóna - gréckeho boha veštenia. Takže hlavnou náplňou delfskej veštiarne bolo predpovedanie budúcnosti Pýthiou - (od Pythón). Tá predpovedala budúcnosť pod vplyvom halucinogénnych prostriedkov, prežúvala napríklad surové vavrínové listy. Podľa podania Biblie sa korintský zbor odtrhol práve tam, kde ho Títus obnovil vďaka svojmu zásahu.

Po tomto všetkom sa tu nutne vynára otázka: čo máme robiť my - kresťania, ktorí už máme k dispozícii opis tohoto príbehu? Pavol v súvislosti s núsom píše Efežanom, že je možné obnoviť ho skrze učenie. „Akže ste ho počuli a ste v ňom vyučení, ako je pravda v Ježišovi: aby ste zložili podľa drievneho spôsobu žitia vo vás vládnuvšieho starého človeka, rušiaceho sa v klamných žiadostiach, a obnovovali sa v duchu svojej mysle (núsu).“ (Ef 4,21-23)

Chápanie ducha je možné znovu obnoviť skrze jasné, zdravé, pomazané vyučovanie Božieho slova. Samozrejme, k tomu je potrebná aj naša aktivita. Veľa totiž záleží na postoji kresťana k Božiemu slovu, či je dotyčný ochotný vystaviť sa vplyvu kázaného Slova, a či úplne odovzdá svoje srdce a ducha Bohu.

Preklad: Zlatka Radnotyová

Zdroj: Nový Exodus, december 2000



Související články

Žehnanie pochádza z dobrého pokladu srdca|Logos 2 / 2008 | Ákos Nemes|Převzato z Új Exodus
Stav srdca, ktorý môže zničiť tvoju vieru|Logos 5 / 2012 | Joyce Meyerová|Vyučování
Svedectvo manželov Schifferovcov|Logos 5 / 2010 | Rod. Schifferova |Skutečný příběh
Pokračujeme|Logos 9 / 2017 | Daniel Šobr |Pokračujeme
Pokračujeme|Logos 6 / 2015 | Daniel Šobr |Pokračujeme