Najťažšia skúška zo všetkých

Drahý priateľ, v mojich dvoch predošlých listoch som sa zameral na: SKÚŠKY. Najprv, účel skúšok; potom, ako odpovedať na skúšky. V tomto poslednom liste o skúškach mojou témou je: Najťažšia skúška zo všetkých. Keby som sa mal každého z vás spýtať osobne: „Čo by si pokladal za najťažšiu skúšku, ktorej kresťan môže čeliť?“ pravdepodobne by som obdržal viacero odlišných odpovedí. Moja osobná odpoveď môže prekvapiť viacerých z vás, ale zakladá sa na viac ako päťdesiatich rokoch kresťanskej služby na plný úväzok. Verím, že najťažšia skúška, ktorej zaiste čelíme a ktorú prinajmenšom musíme zdolať, je ÚSPECH.

Šalamún nás varuje: „Lepší koniec nejakej veci ako jej počiatok; lepší trpezlivý ako vysokomyseľný.“ (Kaz 7:8) Inými slovami: Nie to, ako preteky začneš, ťa urobí víťazom, ale ako ich skončíš.

Skúsený čínsky pastor, ktorý strávil viac ako 20 rokov vo väzení pre svoju vieru a nedávno odišiel k Pánovi, poznamenal: „Videl som mnoho ľudí, ktorí začali dobre, ale len málo tých, ktorí skončili dobre.“ Môžem povedať to isté.

Zamyslime sa nad príkladmi ľudí, ktorí dosiahli úspech. Pouvažujme nad niektorými kráľmi Izraela.

Prví traja králi

Prvý kráľ, Saul, bol silný, skvelý mladý muž, ktorý vo svojej počiatočnej kariére dosiahol rôzne vojenské víťazstvá. Keď ho však poslal Boh proti Amálekovi, nechal sa strachom z ľudí odviesť od poslušnosti voči Božiemu príkazu. Preto prorok Samuel prišiel k nemu s odkazom, že Boh ho ako kráľa odmietol.

Koreň Saulovho problému je obsiahnutý v Samuelovom odkaze: „A Samuel riekol: Či nie je tak, že keď si bol malý vo svojich očiach, že si bol učinený hlavou pokolení Izraelových?“ (1Sam 15:17) Tak dlho, ako zostal Saul pokorným, ho mohol Boh požehnať. Keď sa však stal pyšným, Boh ho musel postaviť bokom. To platí aj o nás všetkých. Keď sme malí vo svojich vlastných očiach, máme miesto pre veľkosť Božiu. Keď sa však staneme veľkými vo svojich vlastných očiach, nenecháme Bohu žiadne miesto, aby mohol skrze nás manifestovať svoju veľkosť. Saulova pýcha ho dohnala ku tragickému koncu. V poslednej noci jeho života sa radil s čarodejnicou a na druhý deň spáchal samovraždu na bojisku.

Druhý kráľ, Dávid, bol mužom podľa Božieho srdca. Roky musel žiť ako štvanec prenasledovaný kráľom Saulom. Predsa však cez to všetko prešiel víťazne a napokon mal nádherné svedectvo: „Hospodin mi odplatil podľa mojej spravodlivosti; vrátil mi podľa čistoty mojich rúk. Lebo som ostríhal cesty Hospodinove a nedopustil som sa tej bezbožnosti, aby som bol odišiel od svojho Boha.“ (Ž 18:21-22) Neskôr sa však Dávid zmenil, a tak aj jeho jazyk: „Zmiluj sa nado mnou, ó, Bože, podľa svojej milosti! Podľa množstva svojho milosrdenstva zahlaď moje prestúpenia. Dokonale ma umy od mojej neprávosti a očisti ma od môjho hriechu.“ (Ž 51:3-4) Čo sa stalo? Prečo tá zmena? Dávid zažil totálny úspech. Uznaný za kráľa nad celým Izraelom, víťazný nad všetkými jeho nepriateľmi, radoval sa z ovocia úspechu. Už viac nešiel bojovať. Zostal doma v Jeruzaleme, slobodný hovieť si vo všetkom, čo sa mu páčilo, takže sa nezdráhal zviesť Batšebu, ženu jeho blížneho, Uriáša. Nezdráhal sa ani obstarať vraždu Uriáša, aby zakryl svoj hriech. V čase svojho úspechu zabudol na princípy, podľa ktorých žil predtým, než sa stal kráľom.

Vďaka Bohu, že sa Dávid napokon kajal a Boh mu odpustil jeho hriech. Napriek tomu Dávidov hriech vrhol tieň na jeho potomkov z generácie na generáciu. Boh ho varoval: „Preto teraz neuhne meč z tvojho domu až naveky...“ (2Sam 12:10). Je dôležité, aby sme si všetci zapamätali, že Božie odpustenie neodvolá nevyhnutne všetky následky našich hriechov. Dávidov syn, Šalamún, ktorý uspel ako kráľ, bol milovaný a vyvolený Bohom. Pretože pokorne priznal, že potrebuje múdrosť, Boh mu tiež dal bohatstvo a česť. Stal sa najmúdrejším, najbohatším a najznámejším zo všetkých izraelských kráľov. Napriek všetkej svojej múdrosti Šalamún neprešiel skúškou úspechu. „A stalo sa v čase staroby Šalamúnovej, že jeho ženy naklonili jeho srdce, aby išiel za inými bohmi, takže jeho srdce nebolo celé pri Hospodinovi, jeho Bohu, ako bolo srdce Dávida, jeho otca. Ale Šalamún išiel za Astartou, bohyňou Sidoncov, a za Molochom, ohavnosťou Ammoncov. A tak robil Šalamún to, čo je zlé v očiach Hospodinových...“ (1Kr 11:4-6) Napriek svojim slávnym začiatkom Šalamún zomrel ako modloslužobník.

Ďalší dvaja králi

Po Šalamúnovi sa kráľovstvo rozdelilo. Všetci králi Izraela, severného kráľovstva, sa stali modloslužobníkmi a boli Pánom odmietnutí. Mnohí z kráľov južného kráľovstva, Judska, sa tiež odvrátili od Pána k modloslužbe, ale v Judsku boli aj niekoľkí skutočne spravodliví králi. No nik z nich úplne neprešiel skúškou úspechu.

Napríklad Ezechiáš (v ev. prekl. Chizkíja) uviedol ďalekosiahle reformy a obnovil skutočné uctievanie Hospodina. Keď Senacherib, kráľ Asýrie, obliehal Jeruzalem, Pán zasiahol a dosiahol zázračné oslobodenie pre Ezechiáša a jeho ľudí. Neskôr, keď bol Ezechiáš chorý na smrť, Boh ho nielen uzdravil, ale dal mu nadprirodzené znamenie spätným slnečným posunom. Taktiež sľúbil Ezechiášovi 15 rokov života navyše. To nadprirodzené znamenie so slnkom spôsobilo, že Ezechiášova sláva v druhých národoch vzrástla ešte viac. Následkom toho prišli veľvyslanci z Babylonu. Ezechiáš, polichotený ich pozornosťou, im ukázal všetko cenné v celom svojom kráľovstve. Nevzdal však slávu Bohu! Písmo podáva dve vysvetlenia Ezechiášovho konania: „Avšak Ezechiáš neodplatil podľa dobrodenia, ktoré mu bolo učinené; ale jeho srdce sa pozdvihlo [stal sa pyšným]“ (2Kron 32:25) „Ale tak aj pri posloch kniežat Babylona, ktoré poslali k nemu opýtať sa na zázrak, ktorý sa bol stal v zemi, ho opustil Boh skúsiť ho, aby zvedel všetko, čo je v jeho srdci.“ (2Kron 32:31)

Od Ezechiáša sa môžeme naučiť dve veci. Po prvé, ak ti Boh dá nejaký špeciálny zázrak, to z teba nerobí špeciálnu osobu; len to znamená, že máš špeciálneho Boha. Po druhé, ak Boh odníme svoju prítomnosť 
a nezdá sa, že aktívne v tvojom živote koná, znamená to, že ťa skúša, aby videl, ako budeš konať, keď si ponechaný sám na seba.

Neskôr v histórii Judska povstal ďalší spravodlivý kráľ - Joziáš. Podobne ako Ezechiáš, Joziáš tiež uviedol radikálne reformy a obnovil skutočné uctievanie Hospodina. Tiež zničil modloslužobný oltár v Bételi v severnom kráľovstve. Avšak Joziášovo sebavedomie vďaka tomuto úspechu narástlo príliš a stal sa nerozvážnym. Bez porady s Pánom a navzdory vážnemu varovaniu sa postavil proti faraónovi Nechovi, kráľovi Egypta, a bol zabitý v boji. S ním taktiež zomrel aj záblesk nádeje pre Judsko.

Úspešní ľudia v Novom zákone

Čo tak Nový zákon? Poskytuje iné štandardy? Pozrime sa na najpoprednejšie postavy: Ježiš osobne a traja z Jeho vedúcich učeníkov: Peter, Ján a Pavol. Ako sa darilo im prekonávať túto skúšku?

Ježiš, samozrejme, je jedinečný - dokonalý, bezhriešny Syn Boží. Nikdy nezažil zlyhanie. Napriek tomu skončil svoj život visiac nahý na kríži, vystavený uštipačným hriešnikom. To bolo posledné, čo svet z Ježiša videl. Jeho následné vzkriesenie a sláva, ktorá nasledovala, boli odhalené len „svedkom, vopred vyvoleným od Boha“. (Sk 10:41) Hoci sa to sveta týka, Boh, žiaľ, nikdy neráčil uviesť priamy záznam tejto udalosti.

Čo tak Peter, vodca dvanástich apoštolov? Podľa spoľahlivého záznamu Peter tiež skončil svoj život na kríži - ukrižovaný dolu hlavou, na jeho vlastnú žiadosť, pretože sa necítil byť hodný trpieť rovnako ako jeho Pán.

Nemáme dôveryhodný záznam o smrti Jána, ale vieme, že v jeho starobe ho vyhnali na neúrodný, skalnatý ostrov Patmos, kde prijal zjavenia zaznamenané v knihe Zjavenia.

A čo Pavol? Máme jeho vlastný záznam o tom, ako on a jeho spoluapoštoli žili: „Až do tejto hodiny i lačnieme i žíznime i nahí sme i pohlavkovaní sme i miesta nikde nemáme i namáhame sa robiac vlastnými rukami; nadávajú nám, dobrorečíme; prenasledujú nás, znášame; rúhajú sa nám, prosíme. Sme ako smeti sveta, všetkým za povrheľ až doteraz.“ (1Kor 4:11-13)

Nakoniec, po tom čo mocná služba plná zázrakov otvorila pohanský svet pre evanjelium, Pavol skončil v reťaziach v chladnom rímskom žalári, zabudnutý niektorými jeho najbližšími spolupracovníkmi. Odtiaľ bol vzatý na verejné odsúdenie sťatím.

Znamenajú tieto záznamy o živote Ježiša, Petra, Jána a Pavla, že odovzdaní kresťania musia nevyhnutne zomrieť smrťou mučeníkov? Alebo, že žiadny odovzdaný kresťan nemôže nikdy byť bohatý? Nie! Svedčia však o tom, že platí jeden mimoriadne dôležitý princíp: Nikdy nesmieme dovoliť svetu, aby nás zviedol k akceptovaniu jeho štandardu úspechu. Nikdy nesmieme hľadať uznanie sveta. Túžba po popularite je vždy nebezpečná. Ježiš nás ohľadom toho dôrazne varoval. Farizejom povedal: „Čo je vysoké u ľudí, je ohavnosťou pred Bohom.“ (Lk 16:15) Jeho vlastným učeníkom povedal: „Beda vám, keby všetci ľudia dobre hovorili o vás, lebo zrovna tak robievali ich otcovia falošným prorokom.“ (Lk 6:26)

Kľúč k skutočnému úspechu

Porovnal som záver života piatich kráľov v Starom zákone so životom Pána Ježiša a Jeho učeníkov. „Čo je kľúčom,“ pýtal som sa, „k dosiahnutiu trvalého úspechu?“ Pán ma viedol k dvom pasážam v Písme. Najprv k slovám Pavla v 1Korintským 7:25: „...prednesiem svoj súd, ako ten, čo dostal milosť od Pána, aby bol verným.“ (preklad z angl. KJV) Uvedomil som si, že keď chcem byť verný, musím byť totálne závislý od Božej milosti. Nemôžem sa spoľahnúť na nič iné: moje akademické pozadie, moje duchovné dary, moje predchádzajúce úspechy, moje roky v kresťanskej službe. Je len jedna vec, ktorá ma môže udržať verným: milosť Božia. Musím to učiniť ústredným zmyslom môjho života - byť vedome a neprestajne závislý od Božej milosti. Musím byť v strehu proti všetkému, čo by rozmazalo, alebo otupilo moje zmysly závislosti. Čiastočne, musím byť pozorný na akúkoľvek formu pýchy, ktorá je v podstate závislosť od seba samého (samostatnosť).

Po druhé, slová Ježiša v ev. Jána 4:34: „Mojím pokrmom je to, aby som činil vôľu Toho, ktorý ma poslal, a dokonal jeho dielo.“ Ježišove jedlo - zdroj Jeho života a sily - bolo Jeho prosté rozhodnutie činiť Božiu vôľu až do smrti. To je pravý úspech, ku ktorému ty a ja musíme smerovať.

Váš, v službách Pána, Derek Prince

preklad: Michal Tausk
© 2002, Jednota Bratská