Boží království totiž není v řeči, ale v moci. (1. Korintským 4,20) |
Uctievanie Boha nie je v ľudskom živote niečo navyše, je to iba prirodzená reakcia človeka na svojho Stvoriteľa. Človek by mal prísť na to, že za tým čo vidíme, je inteligentná bytosť, mal by pochopiť, že všetko čo má, má od Boha - dostali sme telo, život, a Boh sa stará o to, aby boli kontinuálne napĺňané naše potreby. Ak človek Bohu ďakuje, prihovára sa mu (modlí sa), a tak vyjadrí svoju vďačnosť, Boh má dôvod radovať sa zo svojho stvorenia a tým, ktorí ho hľadajú, odpláca. „A bez viery nie je možné ľúbiť sa Bohu. Lebo ten, kto prichádza k Bohu, musí veriť, že je, a že tým, ktorí ho snažne hľadajú, je odplatiteľom.“ (Žid 11:6) Spoločné bohoslužby konané na základe zjavenia Božieho slova, kde sa zreteľne prejavuje Svätý Duch, sú prorockou činnosťou, ukazujúcou na stálu bohoslužbu konanú v Nebeskom kráľovstve.
Na prvý pohľad je zarážajúce, aké malé percento ľudí vie správne reagovať na svojho Stvoriteľa. Špeciálne v našej kultúre je hľadanie Boha niečím, čo si nezaslúži obdiv, rešpekt, ale skôr výsmech a pohŕdanie. Kým vo východných krajinách sú ľudia hľadajúci Boha vo vážnosti, aj keď môže ísť o iný druh náboženstva, v Európe hľadanie Boha vo vážnosti nie je vôbec. S väčšími sympatiami sa stretne to, keď človek ide do krčmy, ako keď ide na bohoslužbu. Zvláštne. Tento jav by nás mal viesť ku tomu, aby sme bohoslužbu vyvýšili na patričnú úroveň a dali jej vo svojich životoch také vysoké miesto, aké jej náleží, bez ohľadu na to, čo si myslí svet. Bohoslužba je najdôležitejšia činnosť človeka. Tak ako to často býva, práve tie, pre človeka najdôležitejšie veci, sa dostanú pod veľké zahmlenie - čarovanie. Aj v znovuzrodeneckých cirkvách vidíme úplne nesprávne postoje k bohoslužbe, keď účasť v spoločnom zhromaždení ľudia berú ako alternatívu, a nie ako zásadu. Bohu sa ľudia venujú, až keď im vyjde čas. Ježiš o tomto postoji hovorí v podobenstve o hostine: „Ale on mu povedal: Nejaký človek urobil veľkú večeru a pozval mnohých. A v hodinu večere poslal svojho sluhu, aby povedal pozvaným: Poďte, lebo je už všetko hotové. Ale oni sa začali všetci jednomyseľne vyhovárať. Prvý mu povedal: Kúpil som pole a musím vyjsť a vidieť ho. Prosím ťa, omluv ma! A iný povedal: Kúpil som päť párov volov a idem ich skúsiť. Prosím ťa, omluv ma. A zase iný povedal: Oženil som sa, a preto nemôžem prísť. A sluha navrátiac sa zvestoval to svojmu pánovi. Vtedy sa rozhneval domáci pán a povedal svojmu sluhovi: Vyjdi rýchle do ulíc a uličiek mesta a uveď sem chudobných, chromých, krivých a slepých! A sluha povedal: Pane, stalo sa, ako si nariadil, a ešte je miesto. A pán povedal sluhovi: Vyjdi na cesty a medzi ploty a prinúť vojsť, aby sa naplnil môj dom! Lebo hovorím vám, že niktorý z tamtých pozvaných mužov neokúsi mojej večere.“ (Lk 14:16-24) Všimnite si, že nič z toho, na čo sa vyhovárali pozvaní, nebolo hriechom, boli to samé dobré veci. Starostlivosť o rodinu, robota, vedenie hospodárstva, budovanie manželstva sú sami o sebe dobré veci, nie však vtedy, keď sa používajú ako výhovorka pre neúčasť na bohoslužbe. Všimnite si prísny výrok Pánov voči týmto ľuďom.
Je správne, že znovuzrodenecké kresťanstvo kladie dôraz na osobnú pobožnosť - osobné modlitby a čítanie Slova. Nemá veľký význam nútiť ľudí k účasti na spoločných obradoch, keď sami vzťah s Bohom nemajú. Nie je však žiadny dôvod myslieť si, že keď sa niekto znovuzrodí, dá sa pokrstiť a naplní sa Svätým Duchom, že spoločná bohoslužba nemá pre neho význam. Na základe Božieho slova tvrdím, že spoločná bohoslužba ľudí, ktorí uctievajú Boha v Duchu a v pravde, je nenahraditeľná, je úplným vrcholom ľudskej činnosti a rozhodujúcim faktorom pre požehnanie daného regiónu.
Je pravda, že v knihe Genezis je nám zjavený spôsob, ako pristupovať k Bohu na základe osobnej viery. Ábel, Enoch, Noe, a patriarchovia Abrahám, Izák a Jákob pristupovali k Bohu osobne, stavali oltáre, donášali obete a volali na meno Pánovo. Toto však bolo do tej doby, kým sa potomci patriarchov nerozrástli do veľkého národa. Keď sa Izrael stal národom, prišiel čas na to, aby bola usporiadaná spoločná bohoslužba, ktorá mala veľmi presnú organizáciu a pravidlá. V skutočnosti požiadavka, aby Izrael mal spoločnú bohoslužbu, bola jedným z hlavných dôvodov, prečo mal vyjsť z Egypta. „Potom prišli, Mojžiš a Áron, a riekli faraónovi: Takto hovorí Hospodin, Boh Izraelov: Prepusti môj ľud, aby mi slávil slávnosť na púšti.“ (Exodus 5:1) To, že faraón nechcel prepustiť Izraela, hovorí práve o dôležitosti spoločných bohoslužieb. Diabol urobí všetko pre to, aby bohoslužobné zhromaždenia oslabil a znevážil. Používa na to rôzne spôsoby, z ktorých jeden je to, že protestantské cirkvi, na rozdiel od katolíkov, bohoslužbu podceňujú a nemajú o nej systematické vyučovanie.
Jeden z najprimitívnejších názorov je, že dôležité je veriť a je jedno v čo a v koho. Je to tak hlúpe, ako to len môže byť. Druhý názor podobnej hodnoty je, že je jedno, ako Boha uctievaš, ako Ho voláš, ako veríš, aj tak nakoniec veríš správne, lebo Boh je iba jeden. Je pravda, že Boh je iba jeden, ale vôbec nie je jedno, ako Ho človek uctieva. Ak človek ignoruje biblické zjavenie, ako má uctievať Boha, nutne sa zmení jeho náboženstvo v službu padlým anjelom. Pre istotu to ešte zopakujem: Ak neskúmame, ktorá bohoslužba sa Bohu páči, urobíme tú istú chybu ako Kain, ktorý nerešpektoval, že odpustenie hriechov je spojené s krvavou obeťou. Ak zmeníme Písma, na základe ktorých uctievame Boha, zmeníme osobu, ktorú uctievame. Rovnako, ak zmeníme mená, ktoré používame pri bohoslužbe, zameníme osoby.
V štvrtej kapitole Genezis sú dve zjavenia, ktoré musíme nevyhnutne rešpektovať, aby Boh naše uctievanie, modlitby a prosby prijal. Prvým je, že musíme volať na meno Pánovo. „I Setovi sa narodil syn, a nazval jeho meno Enoš. Vtedy začali vzývať meno Hospodinovo.“ (Gen 4:26) Sú dve mená, ktoré Boh dal, aby sme mohli byť zachránení. Jedno je meno Ježiš: „A nieto v inom nikom spasenia, lebo ani nieto iného mena pod nebom, ktoré by bolo bývalo dané niekomu medzi ľuďmi, v ktorom by sme mali byť spasení.“ (Sk 4:12) Druhé oslovenie, ktoré nám zjavil Ježiš, je Otec.
Druhým zjavením ohľadom pravej bohoslužby je, že je spojená s obeťou. Bez obeti nie je možné pristúpiť k Bohu. V Starom zákone bol presný systém obetí, z ktorých väčšina bola spojená s vyliatím krvi. Všetko to hovorí o obeti Ježiša Krista, ktorá je základom pre to, aby sme mohli volať na Pána. Zaujímavé je, že v originále je doslova kričať. Ak sa človek naozaj topí, nehľadí na to, čo si myslí okolie, ale veľmi hlasno volá o pomoc.
Ak chceme prísť k Otcovi, nemôžeme to urobiť inak ako skrze Ježiša Krista
Ďalšou podmienkou požehnanej bohoslužby je, aby v nej mali miesto všetky osoby Božskej Trojice. Preto na bohoslužbe vyzdvihujeme nielen Otca ako Stvoriteľa a pôvodcu všetkého, ale aj Syna, ďakujúc mu za Jeho obeť a víťazstvo. Bohoslužby, ktoré ignorujú Syna, nie sú prijaté ani Otcom. „A Ježiš mu povedal: Ja som cesta i pravda i život; nikto nepríde k Otcovi, len skrze mňa.“ (Jn 14:6) „Aby všetci ctili Syna, ako ctia Otca. Kto nectí Syna, nectí Otca, ktorý ho poslal.“ (Jn 5:23) Taktiež osoba Svätého Ducha je nevynechateľná na bohoslužbe, lebo Ježiš hovorí, že praví uctievači sa modlia v Duchu a v Pravde. „Ale ide hodina a je teraz, keď praví modlitebníci budú sa modliť Otcovi v duchu a v pravde, lebo aj Otec hľadá takých modlitebníkov, ktorí by sa mu tak modlili.“ (Jn 4:23) Práve prítomnosť a vyliatie Svätého Ducha je svedectvom o tom, že Boh bohoslužbu prijíma, rovnako ako vyliatie Svätého Ducha na Letnice bolo dôkazom toho, že nebesia prijali Ježiša. Zbožnosť, ktorá nemá nadprirodzené znamenia, prezrádza, že ide iba o márnu psychickú činnosť.
Keďže bohoslužba je stretnutie s Bohom, je dôležitý čas už pred ňou. Boh vždy prikázal ľuďom, aby do Jeho prítomnosti vošli patrične pripravení. Pred zhromaždením je treba zanechať všetky hádky a hnevy, ak je treba, musí dôjsť k uzmiereniu podľa vyučovania Ježiša Nazaretského v Kázni na hore. Ďalej je dobre zbaviť telo nečistoty, ktorá pripomína ľudský pád. Aj úprava zovňajšku vyjadruje, že je pre nás bohoslužba slávnostnou udalosťou. Tým, že si zoberieme iné šaty ako do roboty, vyjadrujeme úctu k Bohu a k súrodencom. Je dobre skontrolovať, či oblečenie nie je pohoršujúce, najmä ženy musia dať pozor, aby nevyvolávali svojím zovňajškom žiadostivosť. Takto pripravení prichádzame hľadať Stvoriteľa.
Skrze meno Ježiša Krista voláme k Otcovi. Hlavným orgánom pri hľadaní Boha sú ústa. Na začiatku bohoslužieb je veľmi dobre venovať sa intenzívne chválam, k čomu nás povzbudzujú vo veľkom rozsahu žalmy. Dobre je zaraďovať aktuálne chválospevy, lebo Pánovi máme spievať pieseň novú, v nebi je čerstvá inšpirácia. Pri spoločných modlitbách sa obyčajne modlí jeden človek a ostatní počúvajú obsah modlitby a povedia amen. Taktiež pri kázaní Božieho slova je správne, aby všetci účastníci spolupracovali, listovali v Biblii a reagovali na kázané Slovo, a taktiež pripájali na znamenie súhlasu amen. Je veľkou bezbožnosťou, keď niekto v bohoslužbe vytiahne obložený chlieb, SMS-kuje, alebo rovno zaspí. Potom, čo sme uctievali Pána, môžeme uchopiť pre svoje životy novú milosť, modlíme sa za požehnanie a slúžime potrebným so vzkladaním rúk, mazaním olejom a podobne. Taktiež čas po bohoslužbe je dôležitý, treba zachovať Slovo v srdci, rozmýšľať o kázni a nevyprázdniť sa svetským správaním. Je milé, ak veriaci aj po bohoslužbe vyjadria solidárnosť, vzájomne si poslúžia dopravnými prostriedkami, alebo sa vykonajú návštevy. Takéto správanie je Bohu milé a dochádza aj k budovaniu bratsko-sesterských vzťahov.
Dôležitejšie ako čokoľvek iné je dávať pozor na to, aby sa bohoslužba nedostala pod kliatbu. Preto Desatoro začína dvomi prikázaniami, ktoré varujú pred prekliatou bohoslužbou. Táto kliatba sa potom prejaví do tretieho až štvrtého pokolenia, čo sa nedeje pri iných hriechoch. Prvé prikázanie je, aby ľudia neuctievali iných bohov, iba jediného pravého Boha - Boha Abraháma, Izáka a Jákoba, Otca nášho Pána Ježiša Krista. Aby nedošlo k zámene, je treba držať sa tých zjavení, ktoré sme spomenuli už vyššie, neodchýliť sa od zjavení Biblie, nepoužívať pri modlitbách iné mená ako sú Otec a Ježiš a nemodliť sa k ľuďom. V Biblii nie je ani jeden príklad, že by sa niekto modlil k zomrelým ľuďom. Ak sa k niekomu modlíme, povyšujeme ho na Boha. Ak odznejú v priebehu bohoslužby rôzne mená v spojení s modlitbou a uctievaním, je prekročené prvé prikázanie a dochádza k polyteizmu, čo je typickým hriechom pohanov. Druhé prikázanie nás zase varuje, aby sme pri bohoslužbe nepoužívali modly, sochy rytiny, obrazy a iné materiálne predmety, od ktorých očakávame, že nám sprostredkujú stretnutie s Bohom. „Neučiníš si rytiny ani nijakej podoby tých vecí, ktoré sú hore na nebi, ani tých, ktoré sú dole na zemi, ani tých, ktoré sú vo vodách pod zemou. Nebudeš sa im klaňať ani im nebudeš slúžiť, lebo ja Hospodin, tvoj Boh, som silný Boh žiarlivý, ktorý navštevujem neprávosť otcov na synoch do tretieho i štvrtého pokolenia tých, ktorí ma nenávidia.“ (2 Moj 20:4-5)
Márna bohoslužba je zase taká, ktorá postaví do stredu veci, ktoré pred Bohom nemajú žiadny význam, ako sú jedlá, dni alebo ľudské mudrlantstvo. Pri takýchto bohoslužbách nedochádza k nadprirodzenej odozve.
1.) Hriech
Keď niekto začne vynechávať spoločné zhromaždenie, najpravdepodobnejšou príčinou jeho neúčasti je, že začína byť opantaný hriechom. Hriech zo srdca úplne vytlačí lásku k Bohu, človek začne bočiť a ide veľmi zlým smerom. V takomto prípade je nutná návšteva, rozhovor a povzbudenie. „A pozorujme sa navzájom tým cieľom, aby sme sa roznecovali k láske a k dobrým skutkom neopúšťajúc svojho zhromaždenia, ako majú niektorí obyčaj, ale napomínajúc sa, a to tým viace, čím viac vidíte, že sa blíži ten deň.“ (Žid 10: 24-25)
2.) Zaneprázdnenosť
Druhou diablovou fintou je úplne ľudí zamestnať. Je to stará finta, ktorú použil už faraón. Jeho výrok znel: „Neprepustím ľud, aby slávil slávnosť Bohu. Späť k robotám!“ Toto platí dodnes. V Európe sú ľudia zamestnaní na doraz získavaním financií a za budovania socializmu sa podarilo ľudí zamestnať dobrovoľným otroctvom vo forme zábav, záľub, koníčkov, fóliovníkov, záhradiek a inej budovateľskej činnosti. Je na počudovanie, že u nás ani dôchodcovia nemajú čas na to, aby chodili na bohoslužbu. Banjista Ivan Mládek s cynizmom sebe vlastným, vykreslil prototyp tohto infantilného postkomunistického tvora v jednej pesničke nasledovne: „Šlechtím plané jabloně, furt se hrabu v záhoně, zaseju a pohnojím, poseču a podojím, nimrodím a včelařím, ženě doma navařím...“ Takýto domáci kutil má ďaleko k hrdinovi viery, ktorý hľadá spravodlivosť, večné hodnoty Božieho kráľovstva a záleží mu na tom, aby sa jeho vplyv na zemi rozšíril. Ak niekto ide v nedeľu namiesto oberania egrešov na bohoslužbu, je považovaný za lenivého darebáka. Ísť na bohoslužbu je nepomerne hodnotnejšie ako zábava a koníčky. Samozrejme, sú aj také zamestnania, ktoré vyžadujú prácu v nedeľu, ale o tom tu nie je reč.
3.) Zlé vyučovanie
Zlé vyučovanie je problémom hlavne znovuzrodeneckých cirkví. Dokonca, niektorí tvrdia, že na bohoslužbu nie je treba chodiť vôbec a stačí osobná viera. Upozorňujem, že slovo: „Neopúšťaj spoločných zhromaždení...“, je rovnako Božie slovo ako „Nezabiješ“, „Nepokradneš“, alebo „Nebudeš sa klaňať modlám...“ Nielenže spoločnú bohoslužbu nepovažujú za dôležitú, ale aj jej priebeh je veľakrát nedôstojný a bez poriadku. Ľudia si myslia, že na charizmatických bohoslužbách je možné opustiť inteligentné správanie, nie je treba počúvať diakonskú službu, alebo že sa na ne môže chodiť neskoro. Napravme tieto nedostatky.
Druhé prikázanie nás varuje pred modlami, sochami, Rytinami, obrazmi...
4.) Démoni
Diabol organizuje svet tak, aby bohoslužby urobil neúčinnými. Na začiatku víkendu vytiahne ľudí na žúry a v nedeľu vyspávajú alkoholové opojenie. V sobotu večer sú v televízii najzaujímavejšie (najbezbožnejšie) programy dlho do noci a po ich zhliadnutí sa človeku, samozrejme, do Božej prítomnosti nechce. Niekedy sa stáva, že pred odchodom do zhromaždenia príde veľké napätie, hašterivosť a celková nevôľa. Všetky takéto veci iba signalizujú, že diabol chce zničiť niečo veľmi dôležité.
Drahí bratia a sestry, vidíme, aké je veľmi dôležité, aby sme sa stretávali spoločne hľadať Pána, chváliť Ho a vyučovať sa o Ňom. Prichádzajme na zhromaždenia s radosťou, očakávaním, pripravení po všetkých stránkach, zachovajme biblické zjavenia o bohoslužbe, vždy ju vykonajme čo najlepšie podľa svojich možností a svedomia. Je to Bohu ľúbe a nezostane to bez odmeny.
Vzácna návšteva v banskobystrickom zbore | | | Logos 5 / 2017 | | | Daniel Šobr | | | Aktuálně |
Listopadová konference v Praze | | | Logos 12 / 2012 | | | Pavel Novák | | | Ze života církve |
Septembrová konferencia s pastorom Henrym Madavom | | | Logos 10 / 2019 | | | Daniel Šobr | | | Ze života církve |
Pražský sbor se stěhuje | | | Logos 6 / 2018 | | | Lenka Pelíšková | | | Představujeme |
Endre Flaisz v Bratislave | | | Logos 4 / 2009 | | | Radovan Kapusta | | | Ze života církve |