Reč hudby

Možno bude vhodné položiť si otázku: „Je naozaj dôležité hovoriť o hudbe, zaoberať sa jej významom a naučiť sa rozlíšiť jej „reč“?“ Je zaujímavé, a nedá sa poprieť, že hudba ako pojem sa priam fyzicky nachádza vo všetkých oblastiach života. Na druhej strane, len málo ľudí vynakladá svoju námahu na to, aby sa hlbšie a dôkladnejšie venovali všetkému, čím hudba je, a čo obnáša.

Našťastie, Biblia ponúka odpovede na každú otázku a problém, preto sa v tomto článku bližšie pozrieme na hudbu z pohľadu Biblie, a teda z pohľadu Boha a kresťanstva.

Odkiaľ sa vzala?

Všetky tzv. objektívne zdroje informácií sa dokážu zhodnúť asi v tom, že hudba vznikla na podnet potreby človeka nejakým spôsobom doprevádzať obrady a pokusy o komunikáciu s Bohom a bohmi. Empiricky to dokladajú dôkazmi, že ešte i dnes v tých najprimitívnejších kmeňoch, ktoré nepodliehajú civilizačnému napredovaniu, možno nájsť rôzne domorodé obrady, pri ktorých ľudia sprevádzajú nadviazanie kontaktu s nadprirodzenom hudbou, spevom a tiež tancom. Často sa poukazuje na zistenia, že týmito aktivitami domorodí obyvatelia smerujú k dosiahnutiu akéhosi tranzu, počas ktorého nastáva samotná komunikácia s božstvami.

Z pohľadu kresťanského svetonázoru možno s istotou povedať, že tak, ako všetko, aj hudbu stvoril Boh. Dokonca, ešte pred tým, ako bol stvorený človek, existovala v nebi hudba, prebiehali tam chvály pred Božím trónom, pričom hlavný chválič bol Lucifer. V Ezechielovi 28,13 čítame o tom, akú funkciu Lucifer mal, aký bol nadaný a krásny ešte pred tým, ako padol a bol zvrhnutý.

Čo je hudba?

Z hľadiska hudobnej teórie sa hudba dá jednoducho definovať ako súlad rytmu a melódie. Táto definícia však hovorí o hudbe ako o neutrálnom pojme bez obsahu a ani zďaleka nedokáže odpovedať na všetky otázky, ktoré sa vynárajú v súvislosti so psychologickým dopadom hudby na človeka. Ako je napríklad možné, že niektoré piesne dokážu človeka rozveseliť, iné ho nútia plakať, alebo dokonca (v krajných, ale reálnych prípadoch) dokážu v človeku vyvolať pocit depresie a samovraždy?

Z hľadiska fyziky je zvuk, a teda aj hudba, definovaná ako vlny, ktoré sa od zdroja šíria vzduchom, prenikajú do organizmu ušami a sú spracovávané v mozgu človeka. Zvukové vlny môžu niesť rôznu intenzitu, hlasitosť, kvalitu... No zjavne ani fyzika nedokáže jasne definovať, prečo rôzne zvukové vlny v človeku spôsobujú rôzne emocionálne reakcie. Pri vedeckých rozboroch a skúmaniach by sme snáď mohli dôjsť k dohadom o tom, aké oblasti mozgu sú zasiahnuté akými vlnami, ale nie je vôbec isté, či by zistené hodnoty boli univerzálne a pravdivé.

V 21. storočí už možno identifikovať tisíce hudobných štýlov a interpretov, no vo svojej podstate je väčšina preferovanej hudby akýsi súlad medzi zvukom nástrojov a spevom. Je zaujímavý už len fakt, že človek od Boha získal schopnosť svoje myšlienky a pocity vyjadriť spevom, že hrdlo človeka je schopné takýto zvuk vytvoriť. Týmto pádom sa hudobný a spevácky prejav stáva veľmi osobitým, osobným, emotívnym a človeku blízkym. S určitosťou možno povedať, že hudba je rozšírenejšia ako poézia, umelecká literatúra alebo vizuálne umenie.

Ako to funguje?

Podľa vzoru Nebeského Otca, aj človek je osoba, ktorá má dokázateľne akési tri vrstvy, ktorými sú duch, duša a telo. Naše zmysly pochádzajúce z tela, dávajú podnety duši a tá zase svojim stavom ovplyvňuje ducha. Som presvedčená, že tento univerzálny „systém“ platí taktiež v otázke hudby a jej vnímania. Ak chceme pochopiť podstatu hudby, je určite nevyhnutné pochopiť fungovanie duševna a duchovna človeka, no hlavne je potrebné pochopiť fungovanie samotného duchového sveta. Na to nám poslúži aj známy príbeh o Dávidovi a Saulovi: 1Sam 16,14-23. V Biblii sa píše, že Dávid a jeho hudba mali akúsi moc, aby počas hry priniesli uvoľnenie, oslobodenie toho, kto túto hudbu počúval. Konkrétne, pod vplyvom Dávidovej hudby od Saula odchádzal zlý duch, ktorý ho trápil.

Kresťania vedia, že Satan opúšťa miesta, kde sa nakoncentruje Božia prítomnosť. Prítomnosť Svätého Ducha vytláča jeho pôsobenie. Takže, čím bolo vlastne spôsobené, že zlý duch od Saula utekal, keď sa vzduchom niesli vlny Dávidovej hudby? Určite to nebol dôsledok ľubozvučnosti a techniky Dávidovej hry! Dávid bol totiž konštantne v Božej prítomnosti, bol to Boží muž, a keď pri hre vynášal poklady svojho srdca, to, čo vytvoril, nieslo pečať Svätého Ducha. Preto Satan nemohol obstáť v jeho prítomnosti. Boží Duch, ktorého niesla Dávidova hudba, vytlačil zlého ducha, ktorý trápil Saula.

V tomto momente sa začína rozchádzať vedecký názor, ktorý tvrdí, že hudba ako taká je neutrálna, a biblický názor, ktorý tvrdí, že hudba má schopnosť sprostredkovať komunikáciu s duchovným svetom, a to dokonca na veľmi vysokej a účinnej úrovni.

Možno povedať, že hudba je skutočne „produkt“ toho, čo človek nosí v srdci. Biblia hovorí v Matúšovi 12,35, že každý vynáša zo svojho srdca to, čo v ňom má. Dobrý človek vynáša dobré poklady a zlý zasa opačne. Čo Božie Slovo označuje ako „srdce“? V skratke povedané, srdce je výraz pre ducha s dušou. Je to súhrn našich pocitov, myšlienok a vôle. Pavol o srdci hovorí ako o úzkom spojení duše a ducha. Je teda možné a reálne, že hudba, ktorá očividne má schopnosť niesť v sebe ducha, má tým pádom schopnosť aj vplývať na srdce, či dušu človeka, ktoré potom ovplyvní ducha a v konečnom dôsledku aj ľudský duchovný stav. Touto cestou sa pomaly dostávame k skutočnej závažnosti a vplyvu hudby. Človek vynáša z pokladov svojho srdca. Môže však človek so zlým srdcom vynášať dobrú hudbu?

Ľudia, ktorí len málo rozumejú duchovným princípom, tvrdia, že človek a hudba, ktorú produkuje, sú dve rozličné veci. Avšak s ohľadom na to, čo sme sa pomocou Božieho Slova dozvedeli, nemožno s týmto tvrdením súhlasiť. Skúsme uviesť aspoň jeden príklad. Je istý hudobník, skvelý interpret, avšak jeho život sa nesie v znamení depresie a ducha samovraždy. Ku tomu sa pridá alkohol a drogy. Jeho srdce, teda duša, je postupne zapĺňané zlými duchmi depresie, zlých pocitov, samovraždy, alkoholizmu a tie aj ovládajú jeho život. Keď tento človek skladá piesne, ľudia ich obdivujú, lebo znejú geniálne, avšak, niektorí podotknú, že sú akési smutné. Akého ducha ponesú piesne, ktoré tento autor zloží, keď sám sa zmieta v tých najhorších pocitoch...? Žiaľ, hudba a jej pôvodca sú neodmysliteľne späté a snaha o ich rozdelenie je len teoretická, nereálna. Je teda zrejmé, že človek plný Svätého Ducha bude komponovať hudbu, ktorá bude niesť pečať Božej prítomnosti, zatiaľ čo ľudia v zajatí najrôznejších démonov budú tento vplyv prenášať aj v hudbe. Často úplne nevedome.

Prečo existuje hudba?

Z informácií, ktoré už boli uvedené, je logicky zrejmé, že Boh stvoril spev a hudbu na to, aby bolo chválené Jeho meno. Čo je nanajvýš zaujímavé, v hebrejskom jazyku je jeden a ten istý výraz pre slovo „spievať“ a „chváliť“. To znamená, že niekde v začiatkoch neexistovala iná funkcia spevu, len chvála. Možno teda skonštatovať, že spev a jeho doprovod sú pojmy s originálnou funkciou – chváliť Pána. Čo sa ale s hudbou stalo?

Podľa toho, čo sa z Biblie dá vyčítať, by vôbec nebolo prekvapujúce, keby Satan, Lucifer – pôvodný chválič a hlavný hudobník – nevyužil aj túto mocnú zbraň vo svoj prospech. Je príliš skazený a prefíkaný, aby aj z takej vznešenej veci, akou hudba je, nevykresal niečo, čo by masovo odvádzalo ľudí od Boha a Jeho prítomnosti. Preto niet divu, že z hudby ako z nástroja na vyvyšovanie Pána, sa dozrievaním vekov stáva nástroj na šírenie zvráteností, vzbury, sexuálnych úchyliek, okultizmu, satanizmu, mágie a smrti. Bolo by to na dlhé rozprávanie a už o tejto téme písali mnohí autori, nikto však nemôže dopodrobna vykresliť dekadenciu, ktorá postihla hudbu v poslednom storočí. Nejde len o hudbu, ktorá psychicky ovláda mladých počas diskoték a párty. Je to skôr vplyv, ktorý ľudia nedokážu zaznamenať, pretože sa účinne vyhýba ich sebareflexii, stáva sa neoddeliteľnou súčasťou a tým si vydobýja svoje „teplé miestečko“...

Extrémne extrémy

Moderná hudba pozná mnoho spôsobov (ktoré bežný človek nemá šancu rozpoznať), ako človeka manipulovať, zavádzať alebo otupiť jeho citlivosť na hriech. Je napríklad celkom alarmujúce, ako sa znížila latka slušnej slovnej zásoby používanej v hudbe, nehovoriac o mravnosti výpovedí, videoklipov atď. Toto je však len viditeľná dekadencia súčasnej hudby. Existujú totiž praktiky, o ktorých sa dozvie len úzka skupina ľudí zaoberajúcich sa hudbou. Ak niečo z času na čas vypláva na povrch, väčšinou sa takéto informácie pokladajú za nepravdivé a zavádzajúce. Napriek tomu možno povedať, že množstvo kapiel a interpretov, ktoré sú pokladané za prestížne a významné, tieto praktiky využívajú. Spomeniem napr. backmasking. Táto metóda určite nie je novým objavom, je však stále aktuálna. Jej podstata spočíva v tom, že v piesňach je inteligentným spôsobom vmiešaný „tajný odkaz“, ktorý možno odhaliť len spätným prehraním piesne. Pritom, väčšinou ide o odkazy typu „Satan je pán“ alebo „Slúžim Satanovi“, miestami sa vyskytnú odkazy v súvislosťami s drogami. Niektorí z recesie do piesne zakomponujú sarkastický, či „vtipný“ odkaz (ako napr. recept na mrkvovú polievku). Z kapiel, ktoré otvorene priznali využívanie metódy backmaskingu, spomeniem aspoň Led Zeppelin.

Aj v otázke hudby je potrebné, aby sme poznali Božiu vôľu a rešpektovali ju

Ďalšia metóda, ktorou sa skupiny väčšinou nechvália, je používanie drog pri komponovaní piesní. Už na prvé počutie citlivé ucho rozpozná rozdiel medzi piesňami, ktoré hudobník skomponuje sám alebo napr. pomocou LSD. Takisto ani toto nie je malá vec, keďže ani drogy nie sú „malá“ vec. Sú to veľmi špecifické látky, ktoré napriek svojej materiálnej podstate vplývajú na ľudskú dušu a ducha, čiže imateriálnu zložku človeka. Taký človek nad sebou stráca kontrolu, dostáva sa do iných dimenzií, často máva rôzne vízie a videnia. Ani toto nie je nič nové, no s určitosťou je poddávanie sa drogám totožné poddávaniu sa démonickému vplyvu. Nebudem preto klamať, keď vyslovím presvedčenie, že umelci pod vplyvom drog skladajú síce geniálne, no satanom inšpirované diela. Medzi takých patrí väčšina umelcov z éry hippies (Jimmy Hendrix, The Doors...) a tiež neuveriteľné množstvo súčasných hudobných interprétov.

Zaujímavým fenoménom v otázke manipulácie hudbou je cieľavedomé opakovanie hlučného a pritom monotónneho rytmu (často kombinovaného s návykovými látkami). S týmto typom manipulácie sa často stretáme na rôznych techno-parties alebo diskotékach, keďže ide najmä o hudbu typu techno a jej odnože. Táto manipulácia súvisí s fyziologickými podmienkami, keď hlasná, monotónna hudba s výrazným rytmom ovplyvňuje chod telesných funkcií, až nakoniec naozaj môže dôjsť k stavu podobnému tranzu. V takom stave ľudia často strácajú kontrolu nad svojím telom, správajú sa nevypočítateľne, sú ovládaní nekontrolovateľnými sexuálnymi pudmi... Aj táto manipulácia je samozrejme veľmi nebezpečná, keďže mnohí odborníci sa dokážu zhodnúť na „gumovaní mozgov“ počas podobných akcií.

Nedá mi v tejto sekcii nekalých metód v hudbe nespomenúť aj okultné praktiky hudobníkov. Ide o rôzne typy vedomej a nevedomej spolupráce s iným ako Božím Duchom. Mnohí interpreti v snahe získať slávu a peniaze v čo najkratšom časovom horizonte, spolupracujú s najrôznejšími „médiami“, duchovnými vodcami, šamanmi, využívajú rôzne duchovné učenia, filozofie alebo okultné predmety, ktoré im majú zaručiť ochranu, úspech alebo životnú „cestu“, ktorá ich aj napokon primárne inšpiruje pri ich tvorbe. Ide najmä o interpretov, ktorí svoju hudbu charakterizujú napr. ako etno, reggae, často sa stretneme aj s vplyvom východných praktík a učení v hudbe.

Vrcholom všetkých okultných vplyvov využívaných v hudbe je priame nadviazanie kontaktu s démonmi a vymáhanie úspechu od satanských síl. Racionálni materialisti a vôbec ľudia, ktorí neveria v duchovnú realitu Boha a Jeho protivníka – Satana – nepovažujú tento aspekt hudby za relevantný. Možno aj práve kvôli tomu boli tí, ktorí dobrovoľne a otvorene priznali kooperáciu so satanom, považovaní len za akýchsi exhibicionistov, ktorí sa snažili na seba upútať pozornosť výstredným vzhľadom, temnými názvami, textami, otrasnými live-koncertmi a vôbec svojimi životnými štýlmi. Tento „trend“ bol veľmi populárny najmä v období nástupu rocku a potom v 60-tych, 70-tych a 80-tych rokoch. V dnešnej dobe už ťažko s určitosťou rozlíšiť, ktorí interpreti rátajú s podporou Satana, ale pre kresťana je intuitívne veľmi jednoduché rozoznať stelesnenú temnotu obsiahnutú v mnohých piesňach alebo hudobníkoch samotných.

Oproti extrémom smerujúcim k modernej hudbe existujú aj extrémy smerujúce k hudobnému regresu, konzervácii. V mnohých (najmä tradičných) cirkvách vidno tendenciu uchovávať tradičné a zastarané formy chvál a chválenia – najmä s ohľadom na dodržiavanie tradície. Až na pár výnimiek, sa v týchto cirkvách preferuje hudba, ktorá bola zložená napr. pred 200 a viac rokmi. Čo však vyvoláva kŕčovité pridŕžanie sa tradičnej „drievnej“ hudby? Znie viac-menej mŕtvo, neatraktívne, neaktuálne, miestami až odpudzujúco. (Otázkou je, či napríklad nie je taký istý prehrešok proti tradičným formám používanie mikrofónov, reproduktorov a vôbec elektriny a ďalších technických výdobytkov počas bohoslužieb.) Sú kresťania, ktorí akceptujú výhradne hudbu siahajúcu do príchodu rocku, či rock n’rollu. Pre nich je táto hudba nástrojom Satana, a tiež neakceptovateľná na použitie vo chválach a uctievaní. Niektorí dokonca tvrdia, že elektrická gitara je výmysel satanov, iní zatracujú bicie a ich schopnosť posilniť pulzujúci rytmus v piesňach... Také a podobné názory vo mne evokujú tendencie životného štýlu amishov a podobných náboženských skupín, ktoré nedokážu využiť moderné prostriedky, výdobytky techniky a vedy, v prospech kresťanstva, hlásania evanjelia a v prospech pôvodného zámeru hudby – chvály.

Tak, ako všetky hudobné nástroje, aj hudba je ako pojem neutrálna. Avšak, jej samotné konkrétne prevedenie dosiahne konkrétny obsah v rukách toho, kto ju tvorí. Je to ako nôž, ktorým môže matka odkrojiť kus chleba a podať deťom, alebo ten istý nôž, ktorý vrah použije na zabitie človeka. Záleží od toho, kto v rukách drží nôž.

Kresťania a hudba

Kresťania sú predovšetkým slobodní ľudia. Pavol hovorí: „Všetko môžem, ale nie všetko osoží.“ Aj v otázke hudby je potrebné a nevyhnutné, aby sme poznali Božiu vôľu a rešpektovali ju. Samozrejme, v Biblii sa nedočítame o tom, že nie je vhodné počúvať a zaoberať sa „svetskou“ hudbou. Ale ak človeku ide o rast, napredovanie a dobré ovocie v jeho živote, možno by mal rozumnejšie zaobchádzať s tým, čo vpustí do svojho srdca. Ako sa hovorí v Prísloviach: „Nadovšetko stráž svoje srdce!“ (Pr. 4,23) Ak je hudba naozaj takým mocným komunikačným prostriedkom, ako to Biblia vykresľuje, nie je celkom jedno, akou hudbou „kŕmime“ svoju dušu. Isteže, pevný kresťan sa dokáže vysporiadať s akýmkoľvek vplyvom (ak tento vplyv dokáže identifikovať...), ale zdá sa, že je to len ďalšie plytvanie vzácnej energie, ktorú by veriaci človek mal investovať do budovania Božieho kráľovstva. Týmto sa určite nesnažím zachádzať do fanatických predstáv a názorov, skôr ide o idealistické vykreslenie ideálneho stavu postavenia hudby v živote kresťanov.

Zdroj internet:

„Chceme jen tvoji duši“