Skupina v Čadci: Príbehy veriacich z Kysúc

Stojím pred malou skupinkou ľudí v zelenej miestnosti. Modlím sa so zatvorenými očami a zrazu mi mysľou preblesne: „Čo tu robím, ako som sa sem dostal? A kto ma sem poslal? Kedy sa to vlastne začalo?“ Ale všetko sa začalo už dávnejšie...

Jún 1999

Uveril som. Doma to nik netušil, hoci som mal nutkanie vykričať to do celého sveta. Tajil som svoje znovuzrodenie, prvá to však pochopila moja manželka, keď som odišiel na celú nedeľu preč a nevedela kam. Vytušila, že som iný. Potom to prišlo. Priznal som sa a zostal som nepochopený. Naivne som si myslel, že keď ja som uveril a pochopil, pochopí aj moja žena. Nepochopila.

Návštevy Martina, vzdialeného od nás 80 kilometrov ma stáli celé nedele a hlavne manželkine výčitky. „Ľubo, to už budem celý život dochádzať na zhromaždenia do Martina?“ spýtal som sa raz brata Ľuba Zachara. „Nemusíš chodiť do Martina, môžeš založiť zbor v Čadci.“ Sarkasticky som sa usmial: „Čo ja môžem...? a na Kysuciach, tam je tvrdá pôda, tam aj evanjelici sú sekta.“ Zabudol som na tento rozhovor. Prišli nové a nové skúsenosti. A Pán myslel na nás. Peter Kuba začal pracovať v Žiline a ja som sa zapojil do tejto práce. Kázalo sa Slovo. Najprv pre malú skupinku v Slovene, neskôr v Kotve. Tam stála po prvýkrát po mojom boku aj moja manželka. A ďakujem Bohu, že stojí doposiaľ.

Zbor v Žiline začal rásť. Evanjelizácie na ulici, Alfa-kurzy, premietanie, noví a noví ľudia... Čas nestál. Chcel som Bohu slúžiť so všetkých síl a navyše Žilina bola bližšie ako Martin.

Jún 2005

„Na dnešnom stretnutí služobníkov, by som sa chcel s vami podeliť o svoje vízie týkajúce sa kázania evanjelia. Chcem, aby Žilina založila misijnú skupinu v Čadci,“ kým ešte Peter hovoril, napadlo ma, že je neobyčajne odvážny muž. Pozeral som na veci skromnejšie, až skepticky. Bol vo mne duch „malosti“. Peter veľmi dobre vedel, aké predpoklady sú v Čadci. Doterajšie pokusy boli neúspešné. Fungovala tam Apoštolská cirkev a počet jej členov stále klesal. Ale bol som ticho. Peter je pastor. Čo si zaumienil, to sme začali realizovať - premietanie a evanjelizácia v Kysuckej knižnici... Na naše prekvapenie prišli tam ľudia, ktorých sme osobne pozvali, ale aj takí, ktorí si prečítali plagáty. Peter a iní pozvaní pastori kázali Slovo. Na zhromaždeniach sa udiali uzdravenia.

V jeden piatok sme čakali pred miestnosťou. Zazvonil telefón: „Jaro, nemôžem prísť, musíš kázať ty! Veď si už starý kresťan. Neboj sa, to zvládneš...“ Táto správa ma vôbec nepotešila, bol som dotlačený do niečoho, na čo by som nikdy ani nepomyslel. Postavil som sa pred malú skupinku ľudí. Vedel som, že sú to ľudia, ktorí sú hladní po Božom slove a vedel som, že mi prepáčia aj môj, nie veľmi vycibrený, spôsob kázania. Slová sa drali z úst pomaly a ťažko. Cítil som, že moje kázanie akoby postrádalo náboj. Vlastne to nebolo ani kázanie, bolo to vyučovanie. Keď som prišiel domov celý spotený a hotový, žena mi povedala: „Bol si málo dynamický.“ Ona ma vie vždy tak vecne skritizovať, že sa neviem ani uraziť. Ale toto som vedel aj bez toho, že by mi to povedala. Nabudúce prišiel opäť Peter. Vydýchol som si. Nie však nadlho. Peter odišiel služobne do Prievidze. Zasa to bolo na mne. Myslel som si, že ma Peter skúša. Opäť som kázal. Zdalo sa mi, že nás je menej ako minule. Striedali sme sa s Petrom. Začal som si klásť otázky: „Má to vôbec zmysel? Predchádzajúca skupinka predsa skrachovala a kto som ja?“ Mal som krízu. Všetko išlo ťažko. Ložiská boli zadreté. So ženou sme sa modlili za Čadcu. Zaujímavé, ale ona nebola taká skeptická. Alebo to nedávala najavo. Niekedy sa zdalo, že plávam proti prúdu. Akoby mi ubúdalo síl. Veľmi som si prial, aby sme rástli a rástli rýchlejšie. Nech čím viac ľudí počuje Božie slovo. Striedal ma Peter a išli sme ďalej. Kapela na námestí v Čadci, premietania, strhnuté a prelepené plagáty... Zistil som, že keď moja viera upadala, akoby chradla aj naša misijná skupina. Noví ľudia prichádzali a vzápätí odchádzali. „Ale väčší je ten, čo je vo mne, ako ten, čo je vo svete. A Slovo sa nenavráti prázdne, ale vykoná, na čo je poslané.“ Tak som tvrdošijne kázal Slovo. Vyučoval som. S manželkou sme radili našim sestrám a bratom. Ráno, večer, v noci. A Boh mi otvoril oči a pochopil som, že najdôležitejšie je Slovo oživené Duchom Svätým - kázané Božie slovo. Všetko plynulo ďalej. Obrátila sa naša mladšia dcéra. Vstúpila do chvál. Práve to sme potrebovali. Obrátil sa môj brat, jeho kolega... Pán kráčal s nami. A ďakujem mu za to, že to so mnou nevzdal.

A to všetko mi teraz preletelo hlavou. Stojím. Modlím sa. Spomenul som si na Ľubove slovo: „... no tak založíš v Čadci zbor.“ Aj na svoju malú vieru, že na Kysuciach je niečo také možné. Táto moja nevera len brzdila Boha, aby konal viac a účinnejšie. Pochopil som, že nie odo mňa závisí rast Božieho kráľovstva v Čadci, ale od Božej moci. Božie slovo dokáže preorať aj tvrdú kysuckú pôdu. Pozerám na ľudí, ktorí tu stoja a podporujú ma počas každého zhromaždenia. Viem, že sám bez Svätého Ducha by som toto všetko nedokázal. Je piatok, som v knižnici a tejto skupine ľudí prajem, aby sa kázané Božie slovo zakorenilo v ich srdciach.

Po všetkých skúsenostiach, ktoré sme prežili počas práce v Čadci viem bezpečne, že ak je s nami Božia ruka dielo sa musí podariť. „Lebo ak Boh nestavia, márne sa namáhajú stavitelia.“ Boh ma oslobodil od ducha „malosti“ zdedeného po otcoch. Viem tiež, že musíme byť trpezliví, vydržať aj cestu púšťou. Dnes viem, že každá malá misijná skupina, ktorá vznikne na Slovensku je ako horčičné semienko, ktoré môže v príhodnom čase veľkého prebudenia vyrásť v košatý strom. Je dôležité, aby v každom mestečku na Slovensku bol kresťanský zbor, ktorý bude sýpkou a útočiskom pre každého nového kresťana. Ďakujem tiež pastorovi Petrovi, ktorý mi dal dôveru a poslal ma kázať, sám by som asi nikdy nenadobudol takúto odvahu. A najviac ďakujem Bohu za každého člena našej misijnej skupiny v Čadci.

Brat Jaro Prášil