Sláva chrámovej bohoslužby

Keď nastal čas sviatkov, pri ktorých bolo všetkým Izraelcom nariadené, aby prišli do Jeruzalema sláviť tieto sviatky, nastali prípravy na cestu a pobyt v Svätom meste. V novozákonnej dobe sa od všetkých Izrealcov očakávalo, že prídu do Jeruzalema trikrát za rok - na sviatok Veľkej noci, sviatok Shavuot - čo je sviatok týždňov alebo Letníc - a na Slávnosť stánov alebo Sukkot.

Nielen tieto sviatky, ale aj ostatné štyri, ktoré boli nariadené Bohom, ako sú sobota, sviatok prvotín, sviatok zmierenia (Yom Kipur) a sviatok trúbenia (Roš hašana), boli úzko spojené s dianím v Jeruzalemskom chráme a s bežným životom každého žida.

Počet obyvateľov Jeruzalema bol v dobe Herodesovho chrámu okolo 250 000. Niektoré záznamy udávajú počet ľudí prebývajúcich v Jeruzaleme počas sviatkov až do troch miliónov. Počas sviatkov bolo obtiažne dostať sa do Jeruzalema pre obrovské množstvá pútnikov z celého sveta.

Napriek tomu, že pred sviatkami boli vyslané na všetky príjazdové cesty skupiny ľudí, ktorí vyznačili príjazdové cesty farebnými značkami, vyčistili cesty po estetickej stránke, ale aj duchovnej tým, že odstránili z ciest všetky nečistoty, napríklad množstvo kostí. Opravili a postavili nové studne kvôli množstvu potrebnej vody, ktorá slúžila na pitie pre ľudí a obrovské množstvo zvierat, ale taktiež aj na rituálne očistenie, bez ktorého vstup do chrámu nebol možný. Po celej krajine Izraela boli vyslaní trubači, ktorí trúbili na trúby a proklamovali: „Poďme, nech vyjdeme hore do Jeruzalema!“

Pohľad na chrám, ktorý sa naskytol prichádzajúcim pútnikom, bol či už z diaľky alebo z blízka ohromujúci.

Talmud popisuje, ako kňazi, slúžiaci v chráme, tradične podľa ich zvykov ukazovali nádheru chrámu mnohým návštevníkom. Napríklad s povolením kňazov, ktorí práve mali službu v chráme, bola otvorená Svätyňa svätých do takej miery, že bolo vidieť hornú časť cherubov, ako rozprestierajú krídla nad truhlou zmluvy. Tento pohľad bol možný ako pre mužov tak aj pre ženy.

Podľa Talmudu toto rozprestretie krídel cherubov nad truhlou zmluvy, ktoré ukázali všetkým účastníkom oslavy, poukazovalo na to, aké veľké zaľúbenie má Boh v ľuďoch Jeho zmluvy. Kňazi pri tejto udalosti proklamovali pred všetkými ľuďmi, ktorí to videli: „Vidzte, ako veľmi ste ochraňovaní a chovaní v láske pred vaším Bohom.“

To, čo videl a zažil účastník sviatku a bohoslužby v chráme, vypôsobilo v ňom nezmazateľný dojem a duchovnú zmenu a to nielen fyzickou krásou a impozantnosťou chrámu, ale hlavne vnútorným duchovným obsahom chrámu, čo nebolo nič iné ako všade prenikajúca svätá a slávna Božia prítomnosť.

V Skutkoch apoštolov 7:48 je napísané, že Boh neprebýva v chrámoch, ktoré učinila ľudská ruka. A aj za tento pravdivý výrok zomrel prvý kresťanský mučeník - Štefan. Táto pravda je pravdou aj dnes. Boh nebýva v chrámoch, ktoré postavili ľudia svojími rukami. Ani sa mu neslúži tak, ako to vymyslia ľudia, nech by to robili tradične, veľmi dlho, a aj keby k tomu používali starožitné predmety, viac či menej estetické, alebo ľuďmi vyhlásené za sväté.

Jeruzalemský chrám sa odlišoval od všetkých chrámov sveta v jednej podstatnej veci a to v tej, že jedine o chráme v Jeruzaleme Boh prehlásil, že tam bude prebývať. Kráľovi Dávidovi povedal, ako čítame v 1Par 17:4: „Nie ty mi vystavíš dom,“ ale „Šalamún, tvoj syn ten vystaví môjmu menu dom a moje dvory, lebo som si ho vyvolil sebe za syna a ja budem jemu za otca...“ (1Par 28:6)

Keď Šalamún postavil chrám, Boh potvrdil, čo sľúbil jeho otcovi Dávidovi, a aj Šalamúnovi, že bude v tom chráme prebývať. „... a tedy stalo sa, keď trúbili ako jeden muž a speváci spievali, ako čo by spieval jeden hlas, chváliac a oslavujúc Hospodina, že je dobrý, že jeho milosť trvá naveky, stalo sa, že bol dom plný oblaku, dom Hospodinov, takže nemohli kňazi obstáť a svätoslúžiť pre oblak, lebo sláva Hospodinova naplnila dom Boží.“ (2Par 5:13-14) „Vtedy povedal Šalamún: Hospodin riekol, že chce prebývať v mrákave! A ja som Ti, ó, Pane, vystavil dom za príbytok a stále miesto na to, aby si tam býval naveky.“ (2Par 1:2)

Boh povedal, že chce prebývať v mrákave svojej slávy, v dome podľa Jeho predstavy, nie podľa ľudskej predstavy. Aj keď bol chrám postavený ľuďmi, bol postavený podľa obrazu, vzoru alebo plánu, ktorý dal Dávidovi sám Boh, presne tak ako aj Mojžišovi, ktorý postavil stán prebývania. Podľa plánu od Boha nebola postavená len hrubá stavba chrámu, ale celý chrám do najmenších detailov, vrátane vybavenia chrámu, oblečenia kňazov, náradia používaného pri bohoslužbe, ktoré bolo sväté, čo znamená oddelené iba pre používanie pri bohoslužbe, teda nebola mu pripisovaná magická moc ani podstata toho, čo sa dialo v chráme.

Podstatnou nebol ani priebeh alebo poriadok bohoslužby, ktorý bol tiež zjavený od Boha, podľa Jemu vlastného nebeského poriadku. Chrám, vybavenie chrámu, kňazi, ich oblečenie, poriadok bohoslužby, obete boli prostriedkom daným od Boha na to, aby sa človek dostal k podstate a cieľu celej bohoslužby v chráme - do svätej, Božej prítomnosti.

Chrám bolo veľkolepé staviteľské dielo. Vybavenie chrámu a všetky predmety chrámu boli vyhotovené na vrcholovej umeleckej úrovni. Bohoslužba v chráme bola krásna. Atmosféra v chráme a všetkého čo sa dialo pri bohoslužbe, bola slobodná, radostná a svetlá.

V Jeruzalemskom chráme nebola tma, zima, ticho a ani pocit neosobnosti. Dodnes môže duchovný človek v blízkosti miesta, kde stál chrám, pociťovať dotyk minulej slávy a určitú mieru Božej prítomnosti. Dá sa s istotou povedať, že chrám z hľadiska umeleckého bolo nadčasové dielo. Z hľadiska duchovného pomohol človeku dostať sa do skutočnej Božej prítomnosti a lepšie poznať Boha.

Keď hovoríme o chráme, môžeme hovoriť o prvom chráme, ktorý postavil Šalamún. Ten bol zborený Nabuchodonozorom pri vzatí Izraela do zajatia v Babylone. O druhom chráme hovoríme od doby, keď sa Izrael navrátil zo zajatia za kráľa Cýra. V dobe návratu zo zajatia bol Šalamúnov chrám sčasti obnovený za Zorobábela, Hagea, Nehemiáša a Ezdráša. Do konečnej podoby dostaval takzvaný druhý chrám kráľ Herodes, preto sa často nazýva aj Herodesov chrám.

Druhý chrám alebo Herodesov chrám rozborili Rimania v roku 70 nášho letopočtu, o čom prorokoval Ježiš. Jeruzalemský chrám nebol nikdy taký veľkolepý vo svojej kráse ako za dôb Šalamúna. Avšak najviac sa vie o tom, ako vyzeral chrám, jeho zariadenie a ako prebiehala bohoslužba v období druhého chrámu.

Vchod do chrámu bol z východnej strany. Za týmto vchodom sa rozprestierali na pravej - severnej strane - a na ľavej - južnej strane - dve veľké priestranné nádvoria, kde mohol vojsť každý - aj pohan. Tieto nádvoria volali aj nádvoria pohanov.

Za týmto vchodom z východnej strany bol ďalší vchod na tretie menšie nádvorie pred chrámom, nazývané aj nádvorie mužov.

Ženy na toto nádvorie prístup nemali, ale mohli prísť na hradby tohoto nádvoria. Tento priestor na hradbách sa nazýval aj nádvorie žien. Tu mali ženy dostatok priestoru na modlitby, chvály a možnosť zúčastniť sa bohoslužby v chráme. Z týchto hradieb bolo vidieť na chrámové nádvorie, tiež nazývané nádvorie kňazov alebo levitov, kde okrem kňazov nemali prístup ostatní muži. Z hradieb, okolo nádvoria mužov, bolo tiež vidieť cez vchod aj do Svätyne a Svätyne svätých.

Z tohoto nádvoria viedla opäť z východu brána do chrámového nádvoria pred Svätyňou, kde mohli vojsť len kňazi. Táto brána sa volala Nikánorova brána. Jediná bola z bronzu a bola nazvaná po mužovi, ktorý daroval na chrám bronzové dvere.

Na pravej strane od tejto brány boli miestnosti, kde boli uložené kňazské rúcha. Na ľavej strane miestnosti sa pripravovali všetky obilné obete. Na pravej strane od Nikánorovej brány bol tiež východ z chrámového nádvoria cez hradby na nádvorie mužov a ďalej pokračoval na nádvorie pohanov, kadiaľ chodili kňazi na nádvorie kňazov, keď mali službu hry na hudobné nástroje.

V priestoroch napravo od Nikánorovej brány v hradbách nádvoria kňazov bola aj miestnosť, kde boli uložené hudobné nástroje. Tento priechod z nádvoria kňazov na nádvorie mužov a nádvorie pohanov slúžil aj na prenos hudby z nádvoria levitov do nádvoria mužov a nádvoria pohanov.

Z nádvoria kňazov bol opäť z východnej strany vchod do Svätyne. Na ľavej strane pred týmto vchodom bol veľký obetný oltár, na ktorom prebiehali všetky zápalné obete. Bol z mramoru a vychádzalo sa naň z južnej strany po mramorovej plošine. Na stene chrámu v mieste, kde sa vchádzalo na oltár, bol špeciálny bazén na umývanie nôh a rúk slúžiacich kňazov. Do tohoto bazénu sa pomocou kladky spustil medený umyvák s vodovodnými batériami, ktorý sa naplnil vodou a potom sa vytiahol. Z druhej strany prístupu na oltár bolo niečo ako kanál alebo odpad, kde kňazi odnášali jemný popol z oltára.

Severne, hneď vedľa oltára, bolo k zemi pripevnených 24 železných kruhov, ku ktorým boli priväzované zvieratá, určené k zápalným obetiam. Vedľa týchto zabezpečovacích kruhov bolo 8 mramorových stolov, kde sa zápalné obete pripravovali.

V dobe prvého chrámu bolo na pravej strane, smerom do Svätyne, medené more na dvanástich býkoch. Toto more v dobe druhého chrámu už pred Svätyňou nestálo.

V juhovýchodnom rohu hradieb nádvoria kňazov boli miestnosti, určené na prípravu obetí. Bola tam miestnosť pečate, kde mohol prísť muž kúpiť hlinenú pečať, ktorá slúžila ako poukaz na zakúpenie potrebných vecí k obetiam. Napríklad: olej, múku, víno, soľ a iné. Za poukaz vo forme hlinenej pečate tieto veci v ďalších miestnostiach nakúpil a odovzdal kňazom. Miestnosť alebo komora pečate bola jednou zo štyroch miestností, ktoré tvorili takzvanú miestnosť vyhne. V týchto častiach chrámu bola napríklad aj komora soli, kde sa obete solili, alebo komora oplachovania, kde sa oplachovali obete od krvi.

V severozápadnom rohu nádvoria žien, dole v hradbách, bola miestnosť malomocných, kde bol bazén, v ktorom sa malomocný na ôsmy deň svojho očisťovania ponoril. Proces očisťovania končil, keď kňaz pomohol malomocnému vyjsť na Nikánorsku bránu, kde bol ukončený proces očisťovania. V bazéne v miestnosti malomocných sa očisťovali aj kňazi, keď chceli vstúpiť na nádvorie kňazov.

V juhovýchodnom rohu hradieb okolo nádvoria mužov v protiľahlom rohu od miestnosti malomocných bola miestnosť nazarejov, kde sa očisťovali a obetovali ustanovené obete.

V hradbách okolo chrámového nádvoria boli ďalšie špecializované miestnosti: miestnosť, kde bolo poukladané drevo na zápalné obete; miestnosť, kde bolo uložené náradie, používané pri obetovaní; miestnosť baránkov, kde boli ustajnené zvieratá na obetovanie.

Zadná, západná strana hradieb, ktoré oddeľovali Svätyňu svätých od nádvoria pohanov, bola od steny Svätyne svätých vzdialená 11 lakťov, čo je asi 5,5 metra. Na týchto hradbách stáli chváliči.

Talmud uvádza, že napriek tomu, že tieto hradby boli dostatočne ďaleko od zadnej steny Svätyne svätých a celý priestor Svätyne svätých bol dostatočne ďaleko od nádvoria Izraelitov, ktoré bolo od Svätyne svätých východne vpredu pred chrámom. Aj napriek tejto vzdialenosti mohli chváliči, kňazi, a aj muži na nádvorí Izraelitov padnúť na zem: „...takže nemohli kňazi obstáť a svätoslúžiť pre oblak, lebo sláva Hospodinova naplnila dom Boží.“ (2Par 5:14)

Okolo Svätyne z troch strán bolo 38 menších miestností. Po 5 miestností v 3 úrovniach z južnej a zo severnej strany. V 2 úrovniach po 3 miestnosti a ďalšia úroveň z 2 miestnosťami z východnej strany. Môžeme premýšľať o tom, prečo tieto miestnosti boli práve takto umiestnené. Možno vďaka ich tlmiacemu účinku kňazi nemohli „len stáť a slúžiť“, keď oblak Božej slávy naplnil dom Boží.

Nad vchodom do Svätyne z vonkajšej, a aj z vnútornej strany vchodu do Svätyne, viseli okolo dverí strapce hrozna zo zlata, ktoré darovali ľudia, ktorí prichádzali do chrámu. Kňazi ich vešali okolo vstupných dverí do Svätyne z vonkajšej aj z vnútornej strany. Tie niekedy zvesili a nakupovali za to veci, potrebné pre službu a pre život v chráme. Niekedy tam ľudia prinášali toľko zlatých strapcov hrozna, že musela byť zriadená pravidelná kňazská služba na zber.

Vo vstupnej hale bol mramorový stôl, na ktorom boli odložené chleby predloženia, ktoré potom brali kňazi do Svätyne a kládli na stoly chlebov predloženia. Vo vstupnej hale do Svätyne bol ešte zlatý stôl, kde chleby čakali, kým ich kňazi vezmú do Svätyne.

Na vchode do Svätyne bol záves, celá predsieň bola vyložená zlatom, tak ako aj Svätyňa a Svätyňa svätých. Preto bola v predsieni špeciálna plošina, zavesená na zlatých reťaziach, ktoré viseli zo stropu. Mladí kňazi za pomoci tohoto zariadenia leštili zlaté pokrytie na stenách a na strope. V predsieni Svätyne druhého chrámu bola aj zlatá lampa, ktorú darovala kráľovná Helena.

Do vybavenia Svätyne v druhom chráme patrili: veľmi známy sedemramenný svietnik (menorah), veľký džbán na olej do svietnika, malá nádobka na olivový olej, ktorý sa doplňoval z veľkého džbánu do malého a z neho do jednotlivých kalichov svietnika. Bola tam tiež nádoba na čistenie kalichov svietnika so špeciálnymi kliešťami a štetcom na čistenie kalichov, zlatý stôl na chleby predloženia, zlatý kadidlový oltár, zlatá nádoba na kadidlo, dve zlaté nádoby na nosenie horiaceho kadidla. Všetko náradie Svätyne bolo z čistého zlata. Truhla zmluvy, ktorá bola vo Svätyni svätých, bola zo šitímového dreva, pokrytá zlatom. V Šalamúnovom chráme nebol jeden zlatý svietnik a stôl na chleby predloženia, ale jedenásť zlatých svietnikov a jedenásť zlatých stolov.

Všetko vybavenie chrámu bolo zhotovené na vysokej umeleckej úrovni, nehovoriac o kňazských rúchach, rúchu veľkňaza či hudobných nástrojoch.

Služba kňazov v chráme bola veľmi dômyselne organizovaná do najmenších detailov. Vychádzala z nariadení daných Tórou a bola vždy konaná podľa poriadku, ktorý bol určený individuálne na každý sviatok spomínaný v úvode. Niektoré služby kňazov boli určované losom.

O symbolickom a prorockom význame každého sviatku, usporiadanie chrámu, jeho vybavenia, jednotlivých predmetov v chráme, bohoslužobného poriadku sa už popísalo mnoho.

Každý detail Jeruzalemského chrámu a každé slovo o chráme, zaznamenané v Božom slove, má svoj prorocký význam a svedčí o jednom, že Mesiáš, ktorý prišiel zachrániť svet, je Ježiš. Ježiš povedal farizejom: „Veď spytujete písma, lebo vy sa domnievate, že v nich máte večný život, a oni sú to, ktoré svedčia o mne.“

V dnešnej dobe chrám v Jeruzaleme nie je, čím sa naplnilo proroctvo, ktoré povedal Ježiš, že chrám bude zborený, ale Ježiš prorokoval aj o inom chráme, keď povedal: „Zborte tento chrám a po troch dňoch ho znovu postavím.“ Ježiš hovoril o chráme svojho tela a o svojom zmŕtvychvstaní, a aj toto proroctvo sa naplnilo.

Keď sám Ježiš nehovorí o obnovení Jeruzalemského chrámu, ktorý bol tak slávny a plný Božej prítomnosti, o čo viac je isté, že Boh nebýva a nebude bývať v chrámoch postavených ľudskou rukou: „Či neviete, že ste chrámom Božím!“, hovorí Pavel v liste Korinťanom. A v liste Efezanom dodáva: „... vybudovaní na základe apoštolov a prorokov, kde je uholným kameňom sám Ježiš Kristus, v ktorom každé stavenie dovedna spojené, rastie v svätý chrám v Pánovi, v ktorom sa aj vy spolu budujete v príbytok Boží v Duchu.“