Stručný prehľad biblických pojmov XII. časť

XII. časť: J

Jób

Tajomná kniha Jób nám nič nehovorí o svojom autorovi ani o tom, kedy bola napísaná. Jej dej sa odohráva v období patriarchov (cca 2000 pred Kr.) v krajine Úc, ktorá sa nachádza približne na území dnešnej Saudskej Arábie. Témou tejto knihy je hľadanie odpovede na otázku, odkiaľ sa na svete berie zlo a prečo trpia aj dobrí a spravodliví ľudia. Ako môže Všemohúci Boh, ktorý je dobrý, spravodlivý a milostivý dopustiť takéto veci?

Hlavnou postavou knihy je bohabojný Jób, dobrý a spravodlivý človek, ktorý bol v dôsledku Božieho požehnania nesmierne bohatý a úspešný. Čitatelia knihy Jób od začiatku poznajú dôvod, prečo na Jóba neskôr doľahli všetky zlé veci, ktorý bol pred ním samým po celý čas skrytý. Satan Jóba pred Bohom obvinil, že žije bohabojný život zo zištných dôvodov, aby dosiahol požehnanie. Boh dovolí Satanovi vyskúšať Jóba tak, že mu môže zobrať všetko, čo má, okrem jeho života. Jób tak v dôsledku série katastrof prichádza o deti, majetok aj zdravie a s pocitom zúfalstva sa pýta Boha prečo.

Jóbovi priatelia, ktorí ho pôvodne prišli potešiť v jeho zármutku, ho obviňujú z hriechu, lebo podľa ich pochopenia nemôže na spravodlivého človeka prísť nič zlé. Neskoršie prichádza mladík Elihu, ktorý prejavuje viacej múdrosti ako títo starci. Jób si nie je vedomý žiadneho hriechu, trvá na svojej nevine a vyjadruje svoju vieru a nádej vo Vykupiteľa a vo vzkriesenie z mŕtvych (19,25-27). Nakoniec do príbehu zasiahne sám Stvoriteľ, ktorý prehovorí k Jóbovi, pokarhá ho za to, že sa prel s Všemohúcim. Jób urobí pokánie a prijme uzdravenie. Modlí sa za svojich priateľov, aby aj im Boh odpustil. V konečnom dôsledku nadobudne dvojnásobok všetkého, čo mu bolo Satanom zobraté.

Ústredným posolstvom knihy Jób je skutočnosť, že človek veľakrát nerozumie tomu, prečo na jeho život prichádza zlé, no zároveň aj ubezpečenie, že Boh svojho spravodlivého nikdy neopúšťa a v konečnom dôsledku jeho dobrota a láska majú vždy posledné slovo. Zaujímavá je tiež forma, akou je táto kniha napísaná. Ide o sériu monológov jednotlivých postáv, ktorá trocha pripomína divadelný scenár. Kniha Jób obsahuje obrovské množstvo múdroslovných pasáží, vložených do úst Jóba a jeho priateľov a je veľkým svedectvom o tom, čomu ľudia v období patriarchov (dávno pred napísaním Mojžišovho zákona) verili, a preto ju spolu s knihou Žalmov, Prísloviami, Kazateľom a Piesňou Piesní radíme medzi múdroslovné spisy Starej zmluvy.

Joel

Prorokoval v Judsku a Jeruzaleme približne v rokoch 835-830 pred Kr. Toto datovanie je iba približné, lebo Joel sa nezmieňuje o žiadnych judských alebo izraelských kráľoch. Joelove meno znamená „Pán (Jahve) je Bohom“. Joelovo proroctvo vzniklo za pohnutých okolností krátko po tom, čo bola krajina zasiahnutá inváziou kobyliek a extrémnym suchom. Prorokovým cieľom bolo zhromaždiť ľud a povzbudiť ich k ozajstnému pokániu a prosbám o Božie zľutovanie.

Joelovo proroctvo sa skladá z troch častí. Prvá časť opisuje skazu, ktorú v krajine spôsobila invázia škodcov a volá ľud k celonárodnému pokániu. Druhá časť hovorí o bezprostrednom nebezpečenstve Božieho súdu, prichádzajúceho zo severu. Prorok v nej opäť volá k zvolaniu svätého zhromaždenia na Sione a k prosbám o Božie zľutovanie (2,15). Posledná, tretia časť, hovorí o tom, že Boh sa zľutoval nad svojím ľudom, keď videl ich úprimné pokánie, a sľubuje mu obnovu. Nachádzame v nej tiež dôležité proroctvo o vyliatí Ducha Svätého „na každé telo“ (3,1, v Roháčkovom preklade 2,28) a oznámenie Božích súdov nad národmi v posledných časoch (4,1-21, v Roháčkovom preklade 3,1-21)

Novozmluvný význam Joelovho proroctva spočíva práve v prísľube vyliatia Ducha Svätého v posledných časoch a o charizmatických duchovných prejavoch, ktoré ho budú sprevádzať (Sk 2,16-21).

Jonáš

Prorok Jonáš pôsobil v severoizraelskom kráľovstve v 8. storočí pred Kr. počas vlády kráľa Járobeáma II. Jeho meno v preklade znamená „holubica“. Hlavnou témou knihy Jonáš je zvesť o Božom milosrdenstve. Boh Izraela sa vie zľutovať aj nad bezbožným pohanským mestom v prípade, že toto mesto urobí pokánie, ktoré odvráti prichádzajúci Boží súd.

Vedľajšou témou je osobný príbeh proroka, ktorý najskôr neposlúchne Pánov príkaz zvestovať Boží súd mestu Ninive a nastúpi na loď smerujúcu presne na opačnú stranu do Taršíša, dnešného Španielska. Loď s Jonášom sa dostane do búrky, ktorá ohrozuje životy všetkých, ktorí sa na nej plavia. Keď posádka zistí, že problémy spôsobuje Jonášova prítomnosť na palube, prorok je hodený do mora, kde ho prehltne veľká ryba. V bruchu ryby Jonáš robí pokánie a sľubuje Bohu poslušnosť. Ryba ho vyvrhne na breh a on sa vyberie do Ninive zvestovať mestu Boží súd. Jeho kázanie vyvolá celonárodné pokánie, keď sám kráľ povolá všetkých obyvateľov k pôstu a modlitbám za to, aby Boh ušetril ich mesto. Medzičasom Jonáš pozoruje Ninive zdiaľky a očakáva Boží súd, ktorý neprichádza, pretože sa Pán nad mestom zľutoval a odpustil mu. Jonáš je rozhorčený z toho, že súd, ktorý zvestoval, neprišiel a sťažuje sa Bohu, ktorý mu prostredníctvom rastliny ricínovníka, červa a horúceho východného vetra ukáže, aké veľké je jeho zľutovanie, ktoré chce prejaviť voči každému národu, nie iba voči Judsku a izraelskému kráľovstvu. Zaujímavou skutočnosťou je, že Asýria s hlavným mestom Ninive bola v tej dobe úhlavným nepriateľom Izraela.

V Novej zmluve sa na Jonáša odvolával Pán Ježiš, keď spomínal „znamenie proroka Jonáša“, ku ktorému sa sám prirovnával a hovoril, že „ako bol Jonáš tri dni a tri noci v bruchu veľkej ryby, tak bude Syn človeka tri dni a tri noci v srdci zeme“ (Mt 12,40). Skutočnosť, že Božie vykúpenie v Kristovi je dostupné aj pohanským národom, je spoločnou témou Novej zmluvy a Jonášovho proroctva.

Jozua

Jozua, syn Núnov, bol osobným pomocníkom Mojžiša, ktorý po jeho smrti prevzal vedenie izraelského národa a voviedol ho do zasľúbenej krajiny. Jozuovo hebrejské meno Jehošua znamená „Pán (Jahve) je spása“. V podstate ide o identické meno, aké dostal o cca 1400 rokov neskôr vtelený Boží Syn Ježiš, hebrejsky Ješua.

Spolu s Kálebom boli jedinými Izraelcami, ktorí zároveň zažili východ z Egypta aj obsadenie zasľúbenej krajiny, a to kvôli tomu, že sa ako jediní z dvanástich vyzvedačov poslaných preskúmať Kanaán nezľakli tam žijúcich obrov, nezúčastnili sa reptania ľudu pri Kádeši (Nu 13-14) a trvali na tom, že s Bohom na svojej strane obrov porazia a krajinu obsadia.

Kniha Jozua opisuje udalosti nasledujúce po Mojžišovej smrti, dobývanie a obsadenie Kanaánu izraelskými kmeňmi. Autorom knihy je podľa židovskej rabínskej tradície sám Jozua.

Dejová línia knihy Jozua sa začína Božím povolaním Jozuu ako Mojžišovho nástupcu, zatiaľ čo Izrael táborí na Moábskej púšti a pripravuje sa na vstup do zasľúbenej krajiny. Izrael potom nadprirodzene prejde cez rieku Jordán a oslavuje prvý sviatok Pesach v krajine na mieste zvanom Gilgál. Nasleduje slávne dobytie Jericha a neúspech pri dobývaní mesta Aj, spôsobený Achánovým hriechom, ktorého podstatou bola neposlušnosť a nerešpektovanie Božích príkazov. Jozua s Izraelčanmi postupne dobyjú celú krajinu Kanaán a rozdelia ju medzi jednotlivé kmene.

Kniha Jozua je svedectvom o Božej vernosti a o tom, že poslušnosť jeho príkazom vedie k naplneniu všetkých jeho prísľubov. Vidíme v nej tiež skutočnosť, že o naplnenie Božích prísľubov je potrebné bojovať s nepriateľskými silami, ktoré sa stavajú na odpor. V Knihe Jozua boli ich stelesnením bezbožné pohanské národy, ktoré mal Izrael vyhladiť. Kniha Jozua bola napísaná v období dobývania Kanaánu v 14. stor. pred Kr.

Júda

Júda, brat Jakubov a zároveň aj nevlastný brat Pána Ježiša Krista je autorom krátkej, ale veľmi údernej epištoly zameranej proti falošným učiteľom, ktorí „zamieňajú milosť nášho Boha za nestudatosť“ (v. 4). Pôvodne chcel písať veriacim o „našej spoločnej spáse“, ale okolnosťami bol donútený napísať naj­ostrejšiu polemiku proti falošným učiteľom, aká sa nachádza v Novej zmluve. Júda ich obviňuje zo sexuálnej nemorálnosti, falošného náboženstva Kaina, Bileámovej chamtivosti a Kórachovej vzbury. Vo veršoch 12 až 16 uvádza celkom 12 charakteristík týchto bludárov, pre ktoré sú hodní Božieho hnevu. Veriacich Júda povzbudzuje, aby svoje životy budovali na presvätej viere, modlili sa v Duchu Svätom, zostávali v Božej láske a očakávali milosrdenstvo Pána Ježiša Krista (v. 20-21). Júdov list je zakončený vďakyvzdaním, ktoré vyjadruje hlboké presvedčenie o tom, že Pán svojich verných dokáže bez úhony zachovať až do konca. Júda svoj list napísal medzi rokmi 70 a 80 po Kr.