Svedčili svojimi životmi

História prenasledovania kresťanov

11.časť: Svedčili svojimi životmi

Začiatkom 16. storočia bola v celej Európe v srdciach ľudí nesmierna túžba po absolútnej obnove cirkvi. V kruhoch oficiálnej cirkvi bola v každej oblasti prítomná skazenosť a ťaživá situácia priam kričala po radikálnej zmene. Rozhovory bežných ľudí sa točili okolo sexuálnych nemorálností kňazov a mníchov, v ktorých sa už predtým počas dlhých desaťročí pohybovali pápeži renesancie. Zdrojom hlasitej nespokojnosti národov bola aj finančná politika pápežstva, ktorú mnohí považovali za neoprávnené vydieranie. Za takéhoto stavu vystúpil Martin Luther.

Na základe skúseností z hĺbavého čítania Biblie zistil, že Písmo sväté je najistejšou cestou, ktorá vedie k Bohu. Vo svojej známej „izbietke vo veži“ práve študoval list apoštola Pavla Rimanom, keď mu pred očami zvláštnym spôsobom ožili verše prvej kapitoly a slová apoštola sa mu stali osobnou výzvou: Aby bol pripravený zvestovať evanjelium aj Rimanom! Nech sa nehanbí za evanjelium Kristovo, pretože Slovo Božie mu sprostredkuje Božiu silu a moc! Zistil, že spasenie je možné získať skrze Božie slovo a že život spravodlivého človeka pochádza z viery v evanjelium.

Luther vierou prijal, že skrze Bibliu je možné uvoľniť veľkú Božiu nadprirodzenú silu, ktorá dokáže zabezpečiť človeku víťazstvo v každom konflikte. V sile tejto viery bol ochotný vyhlásiť celý rad odvážnych rozhodnutí. Keďže bol presvedčený, že cirkevný a praktický život viery je nutné ako celok prispôsobiť Písmu svätému, vystúpil v októbri 1517 na verejnosť s 95 tézami, pričom rozhodne protestoval proti katolíckej teológii ohľadom odpustkov. Zakrátko nato sa katolícka cirkev pustila do opozičného boja s cieľom umlčať reformátora. On zasa znásobil silu svojich slov použitím najúčinnejšieho masovokomunikačného prostriedku tej doby, kníhtlače, a takto doručil k masám propagačné materiály obnovy viery. V roku 1520 vydal knihu O babylonskom zajatí cirkvi, ktorá spôsobila obrovský rozruch. Konštatoval v nej, že Rím je z pohľadu duchovnej podstaty totožný s Babylonom. Pápež, ktorý bol podľa Luthera najúhlavnejším odporcom Kristovho diela na zemi, je Antikristom, Protikristom. Vyjadril sa, že sedem sviatostí katolíckej náboženskej tradície nie sú ničím iným, než povrazmi, ktorými Rím drží cirkev v zajatí Babylona. Rím nezostal ticho. V tom istom roku (1520) prišiel od pápeža výstražný odkaz, že buď Luther odvolá svoje učenie, alebo bude exkomunikovaný a daný do cirkevnej kliatby. No ani odpoveď reformátora nedala na seba dlho čakať. Pápežskú bulu verejne spálil na hranici vo Wittenbergu. Luther sa ale z pápežskej kliatby vyrieknutej v januári 1521 nijako nezrútil. Napísal: „Pápež ma dal pod kliatbu. Od tej doby silniem aj telesne aj duševne. Ja som ho tiež dal pod kliatbu, no a moja je silnejšia, než jeho. On totiž chudne a upadá.“

Odkaz Martina Luthera sa šíril po celom Nemecku rýchlosťou blesku.

Na jar roku 1521 obdržal predvolanie na zhromaždenie wormskej nemeckej ríše, aby tam odvolal svoje „heretické“ učenia. A hoci Luther poznal osud Jána Husa, ktorého upálili napriek cisárovmu ochrannému listu, predsa sa rozhodol, že bude riskovať život a pôjde na zhromaždenie ríše, aby verejne obhájil svoju vieru. Keď ho na zhromaždení vyzvali, aby odvolal svoje učenia, ostro odmietol: „Pokiaľ ma nepresvedčia svedectvom Písma, alebo jasnými a rozumnými argumentami – pretože neverím ani pápežovi, ani koncilom, ktorí sa očividne často mýlili a protirečili si – som viazaný k svojmu svedomiu a Božiemu slovu. Takže neviem, ani nemôžem nič odvolať, lebo sa neodporúča a ani to nie je odvážne čokoľvek robiť proti svedomiu. Tak mi Boh pomáhaj!“

Španielski žoldnieri nemecko-rímskeho cisára Karola už vtedy vykrikovali: „Na oheň s ním! Na oheň s ním!“ Ríšsky snem zakrátko vyslovil na Luthera ríšsku kliatbu, v ktorej sa hovorí, že ho treba zajať živého, či mŕtveho, odovzdať vláde a patrične potrestať. Ale Fridrichovi Múdremu sa podarilo o niekoľko týždňov oddialiť platnosť vyslovenej kliatby, a takto sa jeho chránenec mohol slobodne vzdialiť z Wormsu. Lutherov odkaz sa šíril po celom Nemecku rýchlosťou blesku. V roku 1529 na speyerskom ríšskom sneme už slávnostne protestovali tri hlavné a štrnásť ríšskych miest proti rozhodnutiu, ktoré ich malo vrátiť späť ku katolicizmu. Karol V. napokon v roku 1530 vyzval protestantov k návratu do katolíckej cirkvi, v opačnom prípade vraj budú mať čo do činenia so španielskymi žoldniermi – najsilnejšou vojenskou skupinou kontinentu. Hoci Luther nesúhlasil s brojením proti cisárovi, v moci postavení a mestá napriek tomu vytvorili v roku 1531 schmalkaldskú dohodu. V dôsledku ozbrojených bojov v roku 1547 bol vytvorený augsburgský náboženský mier v roku 1555. Na základe tohto mohli kniežatá a ríšske mestá rozhodovať na vlastnom území o oficiálnom náboženstve, ktoré museli obyvatelia toho-ktorého regiónu nasledovať. Inoverci sa mohli slobodne so svojimi majetkami odsťahovať do inej provincie.

Na základe niekoľkých štatistík počet protestantov popravených pre svoju vieru dosiahol v prvých štyroch desaťročiach reformácie (1523-1565) tritisíc. Dve tretiny, dvetisíc z tohoto počtu boli anabaptisti (novokrstenci), ktorí na základe Biblie hlásali vodný krst dospelých na základe viery a odmietali krst nemluvniat. Z dvoch tisíc obetí anabaptistov popravili tisíc v Nemecku a na území Švajčiarska, a tisíc v Dolnom Nemecku. Z celkového počtu obetí bola jedna tretina verných z hlavného prúdu protestantizmu (evanjelici a reformovaní). Obnova viery sa zakrátko dostala do Francúzska. Hlavnými aktérmi prenasledovania bol kráľ František I. a parížska univerzita. Sorbonnskí profesori teológie už v roku 1519 prehlásili, že na vyvrátenie lutherských učení stačia dva argumenty: oheň a železo. Parlament uzákonil upálenie heretikov. Univerzita v roku 1521 prijala rozhodnutie, že všetky Lutherove diela treba spáliť.

Členovia prebudeneckého hnutia žijúci v Paríži, zorganizovali v roku 1534 veľkú akciu. V priebehu jednej októbrovej noci po rušných uliciach a námestiach Paríža vyvesili „neznáme ruky“ plagáty, ba jeden sa dostal až na dvere kráľovej spálne. Hlavným posolstvom plagátov bolo, že omša totálne protirečí Písmu, a preto ju treba odmietnuť. Kráľ František I., ktorý mimochodom trpel závažnou pohlavnou chorobou, syfilisom, a bol veľkým zástancom okultizmu, sa nepríčetne rozzúril a rozhodol sa pre nemilosrdný trest „zločincov“. Pri prenasledovaní zadržali takmer štyristo protestantov. Za veľkolepého nočného fakľového sprievodu prišlo o život pomalým upálením šesť protestantov. Spolu vtedy poslali na hranicu dvadsaťštyri protestantov. Niektorým odťali ruku, iným vyrezali jazyk. Napriek tomuto všetkému sa v krajine čoraz viac rozmáhala reformácia. Mnohí z kruhov strednej ba aj vysokej vrstvy inteligencie sa postavili na stranu obrody viery a zaručovali ochranu majetku francúzskym protestantom a hugenotom.

Vo Francúzsku bolo v roku 1565 odsúdených a popravených päťsto protestantov. Okrem toho prebiehali niekoľkokrát masové vyvražďovania. V roku 1545 prišla na rad masová poprava aj provensálskych valdenských. S nasadením jazdectva a delostrelectva bolo počas jedného mesiaca zabitých tritisíc valdenských. Dňa 1. marca 1562 došlo aj vo východofrancúzskom Vassy k masovému vyvražďovaniu. Katolícka kráľovná matka, Katarína Medici vydala začiatkom roka v Saint-Germain zákaz verejných protestantských bohoslužieb a kázaní v mestách, no povolila ich uskutočňovať za múrmi miest. V ten istý marcový deň sa zhromaždilo viac než šesťsto protestantov na bohoslužbách vo Vassy v sýpke. Princ Guise, vodca katolíkov, prechádzal so svojou dvestočlennou ozbrojenou skupinou mestom Vassy idúc do hlavného mesta. Muži jeho družiny spozorovali ruch v sýpke, kde sa konali bohoslužby. Tu došlo k výmene názorov s prítomnými protestantmi a napokon na nich zaútočili zbraňami, kde zabili 48 hugenotov a mnohých vážne zranili. V katolícko-hugenotskej občianskej vojne nedokázala ani jedna strana prekonať tú druhú. Nepožehnaný ozbrojený boj sa snažili ukončiť v roku 1572 dynastickým sobášom. Vodca hugenotov Henry Bourbon, ktorý patril ku kráľovskej rodine, si vzal za manželku Margarétu Valois, kráľovu sestru. Svadobný obrad sa uskutočnil 18. augusta 1572 svojským spôsobom. Henrich ako protestant nebol ochotný vkročiť do parížskeho Notre-Dame, ale stál pri oltári postavenom pred chrámom. Nevesta vyslovila svoje šťastné áno vo vnútri katedrály a začala sa niekoľkodňová svadobná hostina. Počas tejto veľkolepej udalosti, ktorou bola nielen kráľovská svadba, ale aj pokus o zmier dvoch znepriatelených bojujúcich strán, obchádzala hlavné mesto štvortisícová armáda hugenotov. V dňoch svadobnej hostiny katolícka strana tajne vyzbrojila 20 000 obyvateľov Paríža. V oknách katolíkov bola znamením súhlasu horiaca sviečka. K masakru došlo na svitaní z 23. na 24. augusta na deň svätého Bartolomeja. Zabili niekoľko hugenotov. Jedným z nich bol aj admirál Coligny. Hostí panovníka, ktorí boli ubytovaní v Louvri, Henricha Bourbona a princa Condé, kráľ nútil prestúpiť na katolícku vieru. Rozkaz týkajúci sa vyvraždenia hugenotov rozniesli poslovia do každej provincie krajiny. Počet obetí masakra celej krajiny dosiahol 30 000. Pápež dal vyraziť na oslavu Bartolomejskej noci medailóny. Obdobné nemilosrdné prenasledovanie prebiehalo aj na území Nizozemska, ktoré bolo pod španielskou správou. Základné princípy istila leuvenská univerzita, ktorá v roku 1519 odsúdila Lutherove diela ako kacírske. Cisár Karol V. vydal prísne zákazy. 1. júla 1523 upálili na hranici bruselského námestia prvých dvoch martýrov reformácie Augustínskeho mníšskeho rádu, Hendrika Vosa a Johannesa van Essena, pre ich biblickú vieru. Lutherom táto správa natoľko otriasla, že na pamiatku týchto dvoch martýrov napísal pieseň „Spievame novú pieseň... Pán je naším Bohom“. V roku 1525 v Hágu vysoko vyšľahli plamene hranice, páliace telo Jana Pistoriusa, ktorý sa predtým oženil a verejne zvestoval protestantskú vieru. Inkvizícia pohltila veľké množstvo obetí v Nizozemsku zvlášť spomedzi anabaptistov.

Provincia bola už aj pred dolnonemeckým bojom za slobodu hlavným dejiskom vyvražďovania protestantov. Po roku 1555 sa stal vládcom Nizozemska Filip II. Prenasledovanie prebiehalo aj za vlády Márie Uhorskej (vdovy po uhorskom kráľovi Ľudovítovi II., ktorý padol v boji pri Moháči). Počas jej štvrťstoročného panovania bolo vykonaných 500 popráv. Počas piatich za sebou nasledujúcich desaťročí po roku 1555, sa priemer popravených za rok zdvojnásobil. No krutovláda princa Alba v rokoch 1567-1574 vysoko prevýšila aj tento počet. Trón zákona krvi princa Alba vyžiadal počas siedmich rokov jeho panovania ďalšie tisíce obetí.

William Tyndale dal v roku 1526 vytlačiť vo Wormse preklady Novej zmluvy v niekoľkotisícovom náklade.

Pred rokom 1567 popravila inkvizícia v Španielsku 150 luteránov. Zvlášť v roku 1557 dochádza k intenzívnemu prenasledovaniu, kedy španielska vláda s veľkým ohromením objavila v dvoch významných kastílskych mestách protestantské zbory. Následne, počas jedného desaťročia verejne popravili vyše sto protestantov, čím sa podarilo zlomiť rozmach španielskeho protestantizmu. V siedmich desaťročiach za sebou po roku 1567 popravili ešte ďalších päťdesiat. Posledný známy prípad sa stal v roku 1640 na Sicílii. Hlavným cieľom novoorganizovanej pápežskej inkvizície „Sväté poslanie“ v roku 1542 v Taliansku, bolo rozprášenie sľubne sa vyvíjajúcej reformácie. Tu popravili pred rokom 1570 takmer päťdesiat protestantov. Čo sa týka počtu popravených, Rím bol na čele. V tomto meste, v strednej tretine 16. storočia, popravili dvadsaťpäť protestantov. Tento počet sa v poslednej tretine tohoto storočia zdvojnásobil. Zvesť obnovy viery sa dostala aj do Škótska. Katolícky klér sa všemožnými prostriedkami snažil zabrániť rozmachu biblickej viery. Tomuto padol za obeť v roku 1528 Patrick Hamilton, prvý škótsky martýr reformácie. Patrick Hamilton sa narodil solventným rodičom v roku 1504, ktorí mali príbuzenský vzťah so škótskou kráľovskou rodinou. Ako štrnásťročný odišiel študovať na parížsku univerzitu, kde sa zoznámil s Lutherovými učeniami. Po návrate v roku 1524 sa stal učiteľom na univerzite v Saint Andrews. Táto inštitúcia bola najstaršou v krajine a toto mesto (St. Andrews) bolo sídlom katolíckeho arcibiskupstva, to znamená: najdôležitejším katolíckym centrom. Hamilton, ktorý sa medzičasom stal vyznavačom protestantizmu, tu začal prvýkrát šíriť lutherské myšlienky. Týmto čoskoro pritiahol pozornosť veľkomožného arcibiskupa Jamesa Beatona, ktorý si dal v roku 1527 predvolať mladého učiteľa, aby mu predostrel svoje názory a postoje. Hamilton v tom čase ešte necítil v sebe dosť síl na to, aby vošiel do otvoreného konfliktu s katolíckou cirkvou, preto odišiel do Nemecka. Tu sa v máji roku 1527 zapísal na novovzniknutú lutherskú univerzitu v Marburgu. Na podnet dekana teologickej fakulty napísal známu teologickú prácu (Patrick s places), ktorá bola aj publikovaná. Hlavným odkazom tohoto diela je to, že človek je ospravedlnený skrze vieru a nie z náboženských skutkov. Po polročnej stáži v Marburgu sa Hamilton rozhodol, že sa vráti do rodného Škótska. Cítil, že musí každopádne zvestovať evanjelium, aj v tom prípade, že tým bude riskovať svoj život. Vo svojej domovine sa úplne odovzdal kázaniu. Z užších aj širších kruhov jeho okolia mnohí prijali biblickú vieru. Akonáhle sa to dozvedel arcibiskup Beaton, dal si ho predvolať. Po vyšetrovaní mu bolo dovolené verejné kázanie na fakulte počas jedného mesiaca. Ich cieľom bolo zozbierať proti nemu svedectvá k obžalobe. Výsledkom toho bolo ale to, že sa množstvo vplyvných ľudí na fakulte stalo vyznavačmi biblickej viery. Napokon dňa 29. februára 1528 Hamiltona predviedli na súdny proces a keďže nebol ochotný zaprieť svoju vieru, ešte v ten istý deň ho upálili na hranici.

Anglický panovník, Henrich (1509-1547) – ktorý sa neskôr „preslávil“ cudzoložstvami, dvomi rozvodmi (resp. dvomi popravami vlastných manželiek) – sa od začiatku ostro postavil proti obnove viery. Skutočnosť, že Luther vo svojom diele „Cirkev v zajatí Babylona“ odmietol sedem katolíckych sviatostí, natoľko kráľa pobúrila, že vo svojom vlastnom mene napísal súbor odpovedí s názvom „Na ochranu siedmich sviatostí“. V tomto diele Luthera hrubo napadol: „Napadol ho najhladnejší vlk z pekla, zhltol a on teraz... z toho špinavého hrdla pekelného vlka vyvrátil svoje hnusné potupovania“. Wittenbergský reformátor sa vo svojej odpovedi veľmi netrápil nad veľaváženou dôstojnosťou svojho opozičného partnera: „Ak môže anglický kráľ bezočivo vypľúvať svoje klamstvá, potom ich môžem veselo vrátiť do jeho hrdla aj ja.“ Henrich nepoľavil voči protestantom ani neskôr. Medzičasom sa odtrhol od pápežstva, čo sa týka vedenia cirkvi, a post anglického kráľa vyhlásil za hlavu cirkvi. S úmyslom získania obrovského majetku rozpustil niekoľko významných kláštorov. Popritom všetkom vydal príkaz pod hrozbou trestu smrti, aby sa základné katolícke náuky zachovali bezo zmeny.

Napriek všetkým zákazom sa mnohí z rôznych vrstiev anglickej spoločnosti so záujmom obracali k Lutherovým učeniam. Takto tomu bolo aj na známej Cambridgskej univerzite. Viacero teológov a učiteľov sa zúčastňovalo v hostinci u Bieleho koňa diskusií o rôznych otázkach Lutherových náuk.

Medzi nich patril aj mladý John Frith a jeho učiteľ Stephen Gardiner, neskorší worcesterský biskup, ktorý o desať rokov neskôr už tiež patril k odsúdeným na smrť. Po tom, čo Frith v roku 1525 získal vzdelanie v oblasti vedy, si tohoto schopného mladého muža prizval do Oxfordu kardinál Woolsey do okruhu vedeckých pracovníkov, ktorých viedol. Frith sa ale zúčastnil aj stretnutí skupiny, ktorá bola podozrivá z kacírstva, a preto sa dostal spolu s ostatnými do univerzitnej väznice. Po prepustení považoval za bezpečnejšie odísť na kontinent, kde sa aj oženil. Živé vzťahy udržiaval s Williamom Tyndalom, ktorý tak isto utiekol z Anglicka a tiež s Patrickom Hamiltonom zo Škótska, pre ktorého preložil z latinčiny do angličtiny teologické dielo „Patrickove tézy“. Toto dielo úspešne šírilo so širokým záberom učenie o ospravedlnení z viery. V roku 1529 sa zúčastnil v Marburgu na pozoruhodnej diskusii o viere, kde sa rozchádzali názory švajčiarskych reformátorov s Lutherovými tvrdeniami ohľadom Večere Pánovej. V zmysle týchto udalostí sa jeho protestantské presvedčenie ešte viac posilnilo. V lete roku 1529 v Antverpách vyšlo jeho dielo Antithesis, v ktorom poukázal na ostrý protiklad Ježišových slov a učenia pápežov. Tu zvýraznil ich nezmieriteľnosť. O dva roky neskôr vydal dielo s názvom Disputa, ktoré pojednáva o purgatóriu. Zdôrazňuje v ňom, že očistec vystupujúci v katolíckej teológii, nie je založený na biblickom podklade, ba čo viac, odtrhne človeka od Božej milosti. Toto dielo vyvolalo ostrý nesúhlas v kruhoch anglického kléru, zvlášť sa obrátili proti nemu kancelár Thomas More a rochesterský biskup John Fisher.

Frith napriek nebezpečiu, ktoré mu hrozilo, niekoľkokrát vycestoval do Anglicka. Thomas More vydal na neho zatykač a tak ho v roku 1531 zadržali a uväznili v londýnskom Tower. Tu ho tak silno poviazali železnými reťazami, že si nemohol poriadne ani ľahnúť, ani sa vystrieť. Jeho priateľ, William Tyndale mu napísal dva listy, v ktorých ho povzbudzoval k vytrvalosti vo viere, ktorá môže v sebe zahŕňať aj ukrutnú mučenícku smrť. Táto záležitosť sa čoskoro dostala ku kráľovi Henrichovi VIII., ktorý vydal rozkaz, že buď poprie svoje názory, alebo nech počíta s najťažším odsúdením. Jeho prípad vyšetrovali traja biskupi, jeden z nich bol aj jeho učiteľ Gardiner. Uznali ho vinným z hriechu kacírstva a keďže nevykazoval známky ľútosti, upálili ho na hranici v ten istý deň – 20. júla 1533. Jeho mučenícka smrť ale vypôsobila ešte rýchlejší rozmach obnovy viery v Anglicku.

Následne po smrti Henricha VIII. sa za vlády Edwarda VI. (1547-1553) stali protestantské náuky viery prevládajúcimi náukami v Anglicku. Na čelo protestantského zvratu bol dosadený canterburský biskup Thomas Cranmer, vymenovaný Henrichom. Lenže po šiestich rokoch v roku 1553 nastali nové ostré zmeny. Na trón zasadla Mária Tudorová (krvavá Mária), ktorá sa rozhodla, že od koreňov vyplieni protestantizmus v celom Anglicku. Už koncom roka 1554 vstúpil znovu do platnosti zákon o prenasledovaní kacírov a hneď v nasledujúcom roku vyšľahli plamene hraníc, jeden za druhým. Krvavá Mária dala upáliť takmer 300 protestantov, z toho piatich protestantských biskupov. Smrťou kráľovnej a nástupom Alžbety I. bolo ukončené prenasledovanie protestantov. Popraveným vystavil pamiatku John Foxe, protestantský spisovateľ – svojou úspešnou knihou. John Foxe bol tiež prenasledovaný. Toto jeho dielo zohralo dôležitú úlohu v tom, že odlúčenie Anglicka od Ríma sa stalo definitívnym.

Preklad: Zlatka Radnotyová
Zdroj: Hetek 2011