Svedectvo Anky Bravčokovej

Ako som stretla a prijala Pána Ježiša Krista.

Narodila som sa v 50-tych rokoch do katolíckej rodiny. Časy neboli vôbec ľahké, začal sa budovať socializmus. Ako deti sme chodili v nedeľu do kostola, a po vyučovaní na pionierske aktivity. Moji rodičia boli veľmi dobrí, slušní a pracovití. Vychovávali nás v láske a viedli nás k úcte a poslušnosti. Dali nám to, čo mohli, keďže nás bolo sedem detí. Nedostatkom jedla sme netrpeli, ale čo sa týka oblečenia a obuvi, to sa súrodenecky dedilo a prešívalo. Veľkou radosťou mi bol môj prvý zimný kabát a hodinky na strednej škole. Boli sme skromní a každý nedostatok utíšila láska rodičovská aj súrodenecká (ktorá trvá dodnes). Vyrastala som teda v socializme a v nasmerovaní pionier, zväzák, komunista. Chodenie do kostola sa obmedzilo na sviatky. Viera v Boha sa zmenila na niečo „nadprirodzené“ – mimozemšťania, vesmír, iné civilizácie, zvláštne úkazy na zemi (čo som hltala z kníh Dänikena a Zamarovského). Po ukončení strednej školy ekonomickej som sa vydala, mala starostlivého manžela a dve krásne deti, chodili sme na turistiku a do záhrady. Žili sme normálny život. Až do dňa, kedy mi lekári oznámili (po polročnom oslabovaní), že mi zlyhali obličky. Prišlo to presne v čase, kedy sa začala meniť spoločnosť – jeseň 1989 – nežná revolúcia, manifestácie, nadšenie, zmeny. Zmeny nastali aj v mojom živote – nemocnica, trikrát do týždňa dialýzy, operácie. Zmena režimu v spoločnosti, zmena režimu v našej rodine. Deti dospievali, robili si školy, športovali a pomáhali doma, koľko vládali. Najviac toho mal ale na pleciach manžel – chorá manželka, práca, domácnosť, nákupy, lekári. Bolo to ťažké obdobie, ale ďakujem Bohu za moju rodinu, lebo oni mi dávali nádej, robili možné, aj nemožné. Ale držala nás láska – jedného voči druhému a nad tým Božia láska (čo som našla po rokoch). Svitla nádej – v nemocnici som sa dozvedela, že záchrana je v transplantácii, najlepšie od príbuzného (rodič, súrodenec). Moje drahé pokrvné sestry zareagovali na túto výzvu hneď. Spravili nám odbery a jedna z nich mala také úžasné zhody, ako keby sme boli dvojičky. Po troch rokoch trápenia na dialýze prišla tá očakávaná chvíľa – transplantácia v Prahe. A tu je ten okamih vyslobodenia – a nielen tela. Deň po úspešnej operácii ležiac na špeciálnej posteli a napojená na prístroje, ale už s fungujúcou obličkou – pri plnom vedomí a otvorenom okne s letným počasím: sa rozplynuli nemocničné steny a prišlo – zalialo ma – celú izbu svetlo, prenikajúce a zároveň láskajúce, nežné a upokojujúce. Ako to bolo dlho, neviem, ale viem, že to bol zlom v mojom živote, doslova bázeň naplnila moje srdce, celé vnútro a od toho podvečera som sa znovu vrátila k Bohu v modlitbe. Sily sa mi vrátili zázračným spôsobom. Po ťažkej operácii som začala nielen chodiť, ale na piaty deň aj cvičiť. Pomáhala som obsluhovať aj moju sestru (boli sme spolu na izbe) a o pár dní sme s nadšením privítali rodinu a po 10 dňoch išli domov. Začal môj nový život, zmenili sa hodnoty života a do celej rodiny prišlo vyslobodenie a radosť. Najmä som si mohla užívať prvého malinkého vnúčika – Lukáška.

Až po ďalších troch rokoch, keď mi bolo zvestované evanjelium od syna Rasťa, som mu porozprávala môj zážitok v nemocnici. Dovtedy som ho držala v sebe, lebo som sa obávala výsmechu. Až keď som prijala Pána Ježiša za svojho Spasiteľa, bola som presvedčená vo svojom vnútri, že Božie kráľovstvo prišlo do môjho života už v Prahe. Ale pre úplné znovuzrodenie bolo treba pokračovať krstom vo vode a krstom Duchom Svätým. Určitý čas mi nebolo jasné, prečo krst, keď som bola pokrstená ako dieťa - bábätko. Porozumela som, že krst musí byť na základe slobodného rozhodnutia. Krsty bývali na plavárni a ja a veľká voda nie sme kamaráti. Ale prekonala som svoj strach z vody (ktorý vznikol, keď som sa ako dievča topila na jazere). Potom nasledoval krst Duchom Svätým a hovorenie v jazykoch. Niekto to dostane hneď, ale so mnou mal Pán veľa trpezlivosti. Viacerí v cirkvi sa vtedy za mňa modlili, ale prelomilo sa to až doma, keď som bola v kúpeľni. Celé vnútro sa mi naplnilo Božou prítomnosťou a vyšli prvé hlásky a slová. Keby sme nebývali v paneláku, tak určite kričím od šťastia, no musela som sa tlmiť. O to krajšie je to teraz, keď je človek slobodný a môže sa prejaviť, ako dáva Duch Svätý. Hovorenie v jazykoch od Ducha Svätého mi dalo a dáva istotu, že som Božie dieťa a Božia láska preteká z môjho vnútra, lebo duch bol obživený. Jeho prítomnosť ma vedie už celé roky, dáva správne rozhodnutia do rôznych situácií.

Aj napriek tomu, že boli aj ťažšie časy, zo všetkého ma vytrhol Pán. Som Bohu veľmi vďačná za všetky roky, ktoré mi pridáva, lebo som bola aj v štádiu umierania, a nad to za to, že mi dal večný život a záchranu duše.

„Lebo som presvedčený, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani vrchnosti, ani moci, ani prítomné, ani budúce veci, ani vysokosť, ani hlbokosť, ani niktoré iné stvorenie nebude môcť odlúčiť nás od lásky Božej, ktorá je v Kristu Ježišovi, našom Pánovi.“ (Rim 8,38-39)