Svedectvo o uzdravení

V niekoľkých sekundách sa môj život zmenil. Mal sa začať normálny deň, ale všetko sa odrazu zmenilo...

Prudká a neobyčajne silná bolesť mi temer úplne bránila sa nadýchnuť. Ani som nevedel, kedy som strácal vedomie. V jednej takej chvíli som si myslel, že sa mi snívalo, ale asi až po mesiaci som si uvedomil, že to nebol sen, lebo v takých bolestiach by sa určite nedalo zaspať. Videl som, ako sa z tmy vynára obraz veľmi krásnej krajiny a mal som pri tom úžasne príjemný pocit. Ten pretrval ešte chvíľu po prebratí, keď som záchranárovi s úsmevom povedal, že som zaspal a že sa mi snívalo. Hneď som ale zase spadol do tvrdej reality. Keď ma viezli z CT, akýsi lekár sa na mňa oboril, že kde som s tým dosiaľ chodil, veď sa s tým už nedá nič robiť. Na hornej časti pľúc mi diagnostikovali veľký útvar, o ktorom hneď jednoznačne tvrdili, že pre jeho správanie (pohlcovanie okolitého tkaniva, vrátane kostí) je len jedno vysvetlenie, že je to rakovina. Tento nádor mi rozložil niektorú cievu, z ktorej nastalo prudké krvácanie medzi hrudnú dutinu a pľúca. Veľká časť krvi sa mi premiestnila do tohto miesta a stlačila polovicu pľúc.

Lekári sa vyjadrili, že v tomto štádiu sa to už nedá operovať (aj špecialisti vo Vyšných Hágoch aj v Bratislave).

Pomerne úspešne sa mi darilo „preprogramovávať“ zlé myšlienky Božím slovom. Na každú zlú myšlienku som vyznával Božie slovo o uzdravení. Pochybnosti by znamenali prehru, to som si intenzívne uvedomoval.

Pri pohľade z okien na autá jazdiace pod nemocnicou, som si uvedomil, ako si človek málo váži to, keď si môže sadnúť do auta a neobmedzene sa pohybovať, alebo pri pohľade na vzdialený žltý kruh reklamy Lídla bola taká samozrejmosť, ako zobrať nákupný vozík a ísť do obchodu, len ďalekým snom. Len som si hovoril: „Ľudia vy neviete, čo máte.“ Znie to ako fráza, ale s diagnózou, akú som mal a s perspektívou mesiacov strávených v nemocnici s neistým koncom to bolo kruto reálne. Napriek tomu, ako som sa cítil, a napriek veľmi negatívnym rečiam lekárov, som sa vnútri cítil pomerne pokojný. Vedel som, že je za mňa vedený modlitebný boj, a aj toto bolo jeho ovocím.

Rozhodol som sa ihneď z ničoho neobviňovať Boha, neustále na akúkoľvek negatívnu myšlienku odpovedať vyznaním Božieho slova a viesť posvätený život, čo sa týka rozhovorov a čítania, žiadne Plus 7 dní a pod.

Odchod k Pánovi sa mi zdal príliš skorý, modlil som sa: „Pane, teraz, keď budeme registrovaná cirkev a začne sa naozajstná práca a ja pri tom nemám byť?! Veď som toho pre Teba ešte tak málo urobil.“ Znie to ako fráza, ale tam to bolo niečo úplne iné.

Ďakujem Bohu za všetkých bratov a sestry, ktorí ma prišli navštíviť. Toľko návštev nemal nikto a to sa okolo mňa vystriedalo dosť veľa ľudí. Ďakujem aj nášmu pastorovi, ktorý ma viackrát navštívil a strávil so mnou dosť veľa času. Nebolo to len to, ale aj finančná pomoc, ktorou nás požehnali naši súrodenci v Kristovi, nám veľmi pomohla preklenúť núdzne obdobie tak, že sme si nemuseli urobiť dlžoby.

Keď lekári nevedeli, čo so mnou, tak Pán dal jednému lekárovi (jednému z najlepších) odvahu a ten sa rozhodol operovať ma. On mi povedal, že sa ide do veľkého rizika, ale iná možnosť nie je.

Tým sa situácia radikálne zmenila, pretože teraz už bolo vzorky na vyšetrenie viac než dosť, totiž z dvoch punkcií a jednej bronchoskopie nevedeli zistiť, o čo vlastne ide, a tým sa stratil asi jeden mesiac čakaním. Výsledok bol povzbudivý, pretože nešlo o rakovinu, ale vraj o pozápalový proces (dosť exotický), s ktorým sa nikto z tunajších lekárov ešte nestretol. Informácie čerpali len z odbornej literatúry a v spôsobe liečby sa každý dosť značne rozchádzal. Jeden autor popisoval, že sa tento druh môže začať meniť na sarkóm, čo je druh rakoviny.

Problém ale bol, že lekár, ktorý ma operoval, nemohol vybrať tú časť nádoru, ktorý mi obrástol nervy a žily ľavej ruky, a nevedelo sa, ako sa to bude chovať, lenže už sa raz „zachovalo“ tak, že som skoro zomrel.

Veľmi ďakujem Bohu, že ma ochránil od preventívnej chemoterapie, o ktorej sa uvažovalo, že mi ju zavedú.

Tieto ďalšie riadky nasledujú po CT vyšetrení, ktorého výsledky mi dal primár pľúc. odd. s komentárom: „Tak si to prečítajte.“ Ja som toho veľa nenačítal, pretože som bol dosť rozrušený, aké budú výsledky (ďalšia operácia či chemoterapia) a písmená mi len tancovali pred očami.

Asi to zbadal, lebo o chvíľu povedal: „Zmizlo to.“ Keď som sa opýtal, ako je to možné, on povedal: „Zázrak! Vás tam hore má asi niekto veľmi rád!“ V krátkosti som mu aj povedal, že je to naozaj tak, lebo som sa k veci postavil podľa Písma, a aj moji bratia a sestry z cirkvi sa tiež k tomu postavili podľa Písma a Boh nás vypočul. Zavolal si aj kolegyňu ukazoval jej to na rtg. snímkach a komentoval: „To je zázrak 21. storočia.“

...o chvíľu len povedal: „Zmizlo to“.
Keď som sa opýtal, ako je to možné,
on povedal: „Zázrak!“

Je to lekár, ktorý toho už videl (zvlášť onkológ) určite veľa a vie vážiť slová, ktoré povie (primárom sa asi hocikto nestane) a jeho slová som vtedy vnímal ako Božie potvrdenie uzdravenia.

Podobné riadky ako tieto, čo som teraz napísal, som občas čítal v svedectvách s miernou neverou: „No, ktovie, ako to naozaj bolo... ,“ a keď ich spätne čítam, ako keby to nebolo o mne a hneď na to si uvedomujem: „Je to o mne, Boh na mňa nezabudol a nepopierateľne a dokonale ma uzdravil! Ruka funguje bezvadne a bolesti po operácii stále viac slabnú. Onkomarkery som mal aj pri druhej kontrole negatívne a verím, že to bude tak aj naďalej.

Pán má pre mňa prácu a ja som v radostnom očakávaní na ňu.