„Já jsem ta cesta, pravda a život,“ odpověděl Ježíš. „Nikdo nepřichází k Otci než skrze mne. (Jan 14,6)

Svedectvo rodiny Chabadovcov

logos-chabadovci-1.jpg

Ján

Veľmi rád počúvam svedectvá o tom, čo Boh urobil v životoch ľudí a ako ich zmenil. Preto sa aj ja chcem s vami podeliť so svojím svedectvom. Pochádzam z dediny Očová, kde asi polovica ľudí patrí ku katolíkom, polovica k evanjelikom a, skoro som zabudol, uprostred sú ateisti. Pamätám si, že ako chlapec som chodil do kostola spolu s rodičmi (teda hlavne s otcom, je totiž presbyterom v evanjelickej cirkvi). Ako šesťročný som tam recitoval básničky.

Na náboženstvo nás nechodilo veľa, lebo bol komunizmus a učitelia v škole si nás zapisovali. Ktovie prečo? Dá sa povedať, že som tam chodil rád – bola tam veľká ilustrovaná Biblia, z ktorej som si najradšej pozeral obrázky. Domnieval som sa, že práve kostol je to miesto, kde sa dá stretnúť s Bohom. Časom, ako pribúdali roky, sa mi táto predstava vyvracala. Už ma nezaujímali biblické postavy, ale dievčatá, diskotéky… Začalo sa mi to páčiť. Cítil som sa ako „slobodný“. Každý víkend som sa ponáral do takéhoto životného štýlu stále viac. Požíval som aj väčšie množstvá alkoholu, nechodieval som spávať domov, ale k starým rodičom, aby som sa za nich skryl (nikdy ma neprezradili, aj keď rodičia nie sú hlúpi). Sľuboval som im, že s tým prestanem. Veľmi sa nepamätám na víkendy, lebo som mával okno. Jedno dievča, Lucia, zaujalo moju otupenú pozornosť. Vtedy som ešte nevedel, že práve ona ma dovedie k Bohu a stane sa mojou manželkou. Niečo ma k nej silno priťahovalo. Začali sme sa stretávať častejšie a celkom sme si rozumeli, až na naše rozdielne pohľady na náboženstvo – bola totiž katolíčka. V tej dobe pracovala na katastri v Banskej Bystrici a nie náhodou tam pracovala aj sestra Katka Tomaníková. Ďakujem Bohu za ľudí ako je ona, ktorí nemlčia, ale svedčia o Ježišovi to pravé evanjelium. Po nejakom čase sa Lucia obrátila a tú pravdu odovzdala mne.

Ďakujem Bohu za to, že sa nám dal nájsť a skrze Jeho milosť sme spasení.

Spočiatku som si myslel, že to všetko viem, ale zistil som, že sa mýlim. Videl som, ako Lucia žiari, že sa s ňou niečo stalo. Bola veľmi šťastná a stále sa usmievala, vôbec som tomu nerozumel. Začala chodiť na bohoslužby a stále mi o tom rozprávala, ja som však bol opatrný a podozrievavý. Bolo to všetko také zložité a zároveň ľahké – hovorenie v jazykoch, modlenie sa inak ako iba Otče náš, vkladanie rúk a dlhé bohoslužby… Vyhováral som sa, že nemám čas, že veľa pracujem. Ale Pán zariadil, že som si čas našiel. Na námestí sme stretli pastora a prekvapilo ma, že je normálne oblečený a netvári sa vážne ako mnoho „duchovných“. Kázeň bola o chodení. Bratia sa za mňa modlili. Mal som v tom zmätok a doma som začal na Boha volať, aby mi ukázal pravdu. A vtedy sa ma Boh veľmi silno dotkol. Bolo to také silné, že mi po tvári stekali slzy, cítil som úžasný pokoj a v tej chvíli mi bolo všetko jasné! Ďakujem Bohu za to, že sa nám dal nájsť a skrze Jeho milosť sme spasení. Dal mi dobrú manželku, troch úžasných synov a nadprirodzene sa o nás stará. Ďakujem aj za každý deň a za to, že žijeme v časoch, kedy môžeme vidieť slávu a moc nášho Otca, ktorý je verný!

Lucia

Je mi cťou písať svedectvo o tom, čo Boh vykonal v mojom živote. Narodila som sa do katolíckej rodiny a to, že som vyrastala v takom prostredí, ma ubezpečovalo v tom, že RKC je „jediná pravá“ viera. V škole sa mi celkom darilo, ale nevedela som si nájsť priateľky, lebo mi prekážali ich intrigy a ohovárania. Na strednej škole sa to len posilnilo. Poznanie Boha ma začalo lákať pred maturitou, keď som prvýkrát začala na Neho volať nielen predpísanými modlitbami. Dosť ma vtedy prekvapil postoj mojich spolužiačok, ktoré sa každý večer modlievali ruženec a cez deň sa ani nerozprávali. Navyše sa k tomu pridal aj dosť hýrivý životný štýl. Ďakujem Bohu, že už vtedy ma chránil. Už vtedy som trochu vyčnievala z „normálu“.

logos-chabadovci-2.jpgĎalším krokom k poznaniu pravdy bolo zoznámenie sa s mojím terajším manželom Jankom, ktorý bol evanjelik. Ako spomínal, väčšina našich rozhovorov končila v neurčite. Po škole som dostala dve ponuky na prácu v B. Bystrici (keby som neprijala jednu, v druhej by som tak isto počula pravé evanjelium, lebo aj tam boli ľudia, ktorých Boh pripravil). Všetko to prebiehalo postupne, ale o to viac si ma Pán k sebe priťahoval. Ukazoval mi aj to, že nemám vo všetkom pravdu a láska, ktorá je zo sveta, nie je tá istá ako láska z Boha. Usvedčovaná svojou hriešnosťou som raz v jednom kresťanskom kníhkupectve vyznala svoje hriechy a zaplavil ma neopísateľný pocit odpustenia a prijatia. Netrvalo dlho a Ježiša Krista som verejne vyznala na jednej evanjelizácii, lebo Pán Ježiš povedal, že kto Jeho zaprie pred ľuďmi, toho aj On zaprie pred svojím Otcom nebeským. Uzdravil sa môj vzťah s mojím otcom, ktorý bol naozaj veľmi zlý. Postupne sa obrátil aj môj priateľ. Krstom som prelomila ďalšie veci, z ktorých som sa ako bývalá rím.-katolíčka nevedela oslobodiť. Naučila som sa, že Božie slovo je lepšie jednoducho poslúchnuť. Pán nás požehnal tromi synmi, za ktorých som veľmi vďačná. Ako rastú, stále viac si uvedomujem akou láskou nás náš Otec nebeský miluje. Prechádzame rôznymi situáciami, v ktorých sa naša viera upevňuje. Pred pár rokmi mi chcel diabol zobrať radosť a spasenie. Po narodení môjho tretieho syna som mala zdravotné problémy a pridružili sa k ním aj depresie. Hľadala som príčinu, no žiadna nebola. Teraz smelo prehlasujem, že máme mocnejšieho Boha než čokoľvek. Ďakujem Bohu i za cirkev, pastorovcov a všetkých súrodencov v Kristu, za dobré a zdravé vyučovanie, ktorého sa nám dostáva, aby sme mohli byť premieňaní. Ďakujem Pánovi aj za veľa vybojovaných bojov a uzdravení. A hlavne za večný život.

Syn Tomáš

Odmalička som bol vedený k Bohu a zistil som to, že keď niečo od Boha chcem, mal by som aj ja niečo dať. Odovzdal som Mu svoj život a dal som sa pokrstiť – bolo to 18.1.2008.

Nedávno som pri práci prišiel na to, že všetko čo robíme, robíme pre Boha – samozrejme okrem hriechu. Pracujeme, aby sme jedli, jeme – aby sme žili, žijeme pre Boha. Boh myslí svoje slovo vážne. Pred nejakým časom som mal zlomenú a posunutú kosť na ruke. Lekári mi to chceli operovať – zdrôtovať, ale po modlitbách mi ruku dali do sádry a pri ďalšej kontrole sa zistilo, že kosť je úplne v poriadku aj bez operačného zásahu. Boh ma uzdravil aj z problémov s pľúcami a častej chorobnosti. Ďakujem Mu za všetko, za svojich rodičov, za starých rodičov, za bratov a za cirkev.



Související články

Svedectvo rodiny Terefenkovcov|Logos 5 / 2011 | Redakce |Skutečný příběh
Svedectvo rodiny Dzuriakovcov|Logos 1 / 2012 | Redakce |Skutečný příběh
Svedectvo rodiny Špilákovcov|Logos 2 / 2011 | Redakce |Skutečný příběh
Svedectvo manželov Kadíkovcov|Logos 1 / 2010 | Redakce |Aktuálně
Svedectvo manželov Pančíkovcov|Logos 6 / 2010 | Redakce |Skutečný příběh