Svedectvo rodiny Terefenkovcov

Je to najdôležitejšie rozhodnutie, ktoré sme v živote urobili, a nikdy sme ho neľutovali.

Rudolf

Narodil som sa v rodine, ktorá bola klasickým produktom vtedajšej doby tzv. budovania socializmu a bol som vedený k tomu, aby som bol iskričkou, pionierom, zväzákom a nakoniec kandidátom KSČ. Starí rodičia z otcovej strany boli gréckokatolíckeho vyznania a na ich nátlak ma rodičia viedli ku katolíckemu vierovyznaniu aj napriek tomu, že otec bol členom KSČ. Bol som priemerným dieťaťom, ktoré nevynikalo ani v zlom, ani v dobrom. V prísnom duchu ateizmu som bol vedený k tomu, že všetko musí mať racionálny základ a všetko sa dá vysvetliť. Neskôr som začal tušiť, že existuje niekto alebo niečo, čo riadi všetko okolo nás. Začal som čítať Ericha Von Dänikena a podobnú literatúru, ale veľmi som tomu neveril. Dänikena vystriedal Pieter Coll, ktorý tvrdil, že všetko má reálny, logický základ a neexistujú žiadne tajomné sily, čím vo mne vlastne upevnil (aj napriek istým pochybnostiam) Darwinovu teóriu. Napriek Darwinovej teórii som neveril, že myšlienky, sny a pod. raz skončia. Vždy som veril, že keď človek zomrie, raz sa musí prebudiť. Náboženstvo a existenciu Boha som odmietal. Veril som tomu, že náboženstvo je iba pre slabých, neschopných a takých, ktorí sa nevedia postarať o svoje problémy, a preto sa utiekajú k nejakému Bohu. Sú leniví a radšej sa budú modliť ako pracovať. Svadbu som mal na nátlak manželky a rodiny v kostole. Manželka sa rozhodla zo mňa urobiť lepšieho človeka a nútila ma chodiť do kostola. Chodil som do kostola „pravidelne“ asi 20-krát do roka. Počas jednej z kázni som počul, že kto nebol voliť KDH, má hriech. Najprv som si myslel, že to bola iba prehnaná aktivita miestneho farára, ale neskôr som zistil, že kázne sú centralizované a to, čo som počul, bolo kázané po celom Slovensku. Moje presvedčenie, že za celým náboženstvom sa skrýva iba obchod, ešte zosilnelo.

V roku 1995 mi moja susedka Jana hovorila o nejakom Bohu, ktorý vraj chce, aby som sa mal dobre. Veď Boha som dovtedy poznal iba ako prísneho a trestajúceho. Bol som vyučovaný v kostole, že trp dušo a budeš spasená a čím horšie sa budeš mať na tomto svete, tým lepšie sa budem mať potom. Nebral som ju vážne, lebo táto susedka aktívne pracovala pre Amway, neskôr  Freeway a to, čo mi hovorila, som pokladal za niečo, čomu opäť naletela. Počas jedného rozhovoru, keď mi vravela o Ježišovi, cítil som, že mojím telom prešlo obrovské teplo, nohy mi zoslabli natoľko, že som sa musel chytiť nábytku, aby som nespadol a táto slabosť trvala až kým susedka neodišla. V tejto krátkej chvíli, počas ktorej sa ma Boh dotkol, som uveril v existenciu Boha a že existuje svet, ktorý je mimo môjho chápania a poznania.

Začal som tušiť, že existuje niekto alebo niečo, čo riadi všetko okolo nás.

Moja manželka bola pozvaná na stretnutie kresťanov. Požiadal som manželku, aby tam išla, lebo som veril tomu, že ženy majú lepšie vyvinutú intuíciu ako muži. Zároveň som manželku požiadal, aby sa k ničomu nezaväzovala. Ja som zostal doma s deťmi. Po príchode domov mi manželka oznámila, že prijala Ježiša. Vytkol som jej, že som ju žiadal, aby sa k ničomu nezaväzovala. Na druhý deň som dostal aj ja pozvanie na stretnutie kresťanov. V duchu som sa pripravoval na to stretnutie a to tak, že poblázniť ženu nie je problém, ale ja som predsa len iná liga. Trochu som študoval praktiky manipulácie a bol som presvedčený, že tu sa jedná o typickú manipuláciu. Nahnevaný spravodlivým hnevom som prišiel na stretnutie kresťanov, kde mi bolo povedané evanjelium a na výzvu či chcem prijať Ježiša som povedal áno. A to aj napriek mojim predchádzajúcim úmyslom. Po týchto udalostiach sme sa dali s manželkou pokrstiť. Po nejakom čase som išiel na rímskokatolícku faru, kde som bol vedený v evidencii – matrike ako člen rímskokatolíckej cirkvi (RKC). Miestny farár mi vysvetlil, že sa nedá odhlásiť a ukončenie členstva môže byť iba smrťou. Vysvetlil som farárovi svoje ústavné práva o tom, že človek sa môže rozhodnúť pre vierovyznanie na základe Ústavy. Farár mi nakoniec neochotne prisľúbil, že ma z matriky vymaže. Asi o dva mesiace som išiel preveriť, či som naozaj bol vyčiarknutý z evidencie RKC. Zistil som, že ma nevyčiarkol, a predo mnou ma musel vyčiarknuť z ich matriky. Svoju dcéru Barborku, ktorú sme predtým dali na náboženstvo ku mníškam, som vyhlásil z náboženstva.

Počas celého môjho života s Pánom Ježišom som videl vo svojom živote mnoho zázrakov.

Od začiatku som sa aktívne zapojil do práce v miestom zbore v Humennom. Z Humenného sme sa presťahovali do dedinky Koňuš a asi po roku do Košíc, kde som sa pripojil k miestnemu zboru Meč ducha (dnes Oáza viery). V zbore Meč ducha prijala Ježiša moja dcéra Barborka a následne sa dala pokrstiť. V roku 2007 začalo svoju misijnú prácu v Košiciach KS Milosť, ku ktorému sme sa ihneď pridali. V tomto zbore prijal Ježiša aj môj syn Rudolf a dal sa pokrstiť. Počas celého môjho života s Pánom Ježišom som videl vo svojom živote mnoho zázrakov. Tým najväčším je to, že celá rodina je spasená. Je to dar, za ktorý som veľmi vďačný. Moje deti sa aktívne zapojili do služby a dnes slúžia s ochotou vo chválach a iných aktivitách. Ja s manželkou sa tiež usilujeme slúžiť Pánu Ježišovi a zistili sme, že služba pre nás nie je povinnosťou, ale darom od Boha. Po pätnástich rokoch sejby prijal Pána Ježiša aj môj švagor Ľuboš spolu s celou rodinou. Vidím to, že nie je márna sejba, aj keď nevidno hneď úrodu. Hlavne, že funguje. Som veľmi šťastný, že som stretol Ježiša a vtedy v Humennom, keď bola výzva, či chcem prijať Pána Ježiša za svojho Pána, som povedal áno.

Marika (manželka)

Narodila som sa v katolíckej rodine. Bola som pokrstená a žila som životom bežného katolíka. Verila som, že Boh existuje a snažila som sa dodržiavať to, k čomu ma rodičia od detstva viedli. Ale bolo to iba naučené podľa tradícií a stále mi to pripadalo ako v škole. Ak urobím všetko dobre a nemám hriech – jednotka. Ak nie, tak nasleduje spoveď a pokuta – päťka. Celé to bolo úplne prázdne. Najlepšie som sa cítila, keď som večer po „odrecitovaní“ naučených modlitieb Bohu vlastnými slovami povedala, čo ma trápi. Ani som netušila, že modlitba je vlastne rozhovor s Bohom a to, čo robím, je správne. Medzitým som sa vydala a teraz máme s manželom dve deti. Manžela som nútila chodiť do kostola a bola som na to hrdá. Keďže ma má rád, tak so mnou do kostola chodieval a, samozrejme, sme k tomu viedli aj deti. Všetko sa začalo meniť, keď nám naša susedka Jana začala svedčiť o Bohu a o Jeho zázrakoch. Boli sme spolu na materskej dovolenke, mala dve deti a tie boli často choré. Povedala mi, že sa za ne modlili a klesli im teploty. Doma som manželovi všetko vyrozprávala a vysmievala som sa z toho, čo naša susedka urobila. Jeho odpoveď ma vyviedla úplne z rovnováhy. „Nesmej sa tomu, čomu nerozumieš!“ Nerozumela som tomu, veď „ja“ všetkých vodievam do kostola a snažím sa, aby sme dodržiavali všetky predpísané tradície. Susedka sa nevzdala a svedčila mi ďalej. Mali sme nejaké problémy, preto nás úplne premohla veta našej susedky Jany, ktorá povedala môjmu manželovi: „Môj Boh chce, aby si sa mal dobre!“ Táto veta sa dotkla môjho aj manželovho srdca. Hneď na druhý deň som išla so susedkou na modlitebnú skupinku. V tom čase sa hovorilo o rôznych sektách, ktoré sa schádzajú po domoch a podobne. Manžel mi povedal, aby som len pozorovala a do ničoho nevliezla. Ale keď začal pastor hovoriť o Ježišovi, o Božej láske a o dotykoch Ducha Svätého, moja prázdnota v srdci sa okamžite naplnila a na tom stretnutí som prijala Ježiša za svojho Pána a Spasiteľa. Manželovi som nevedela svojimi slovami opísať, čo som prežila. Iba som mu povedala, aby sa ma na to nepýtal, nech sa sám príde na skupinku pozrieť. Hneď na druhý večer tam so mnou išiel, prijal Ježiša a naše životy sa radikálne zmenili. Môj život bol naplnený a prázdnota zmizla. Je to najdôležitejšie rozhodnutie, ktoré sme v živote urobili, a nikdy sme to neľutovali. Viem, že po mojej pravici kráča Boh a spolu s Ním všetko zvládneme.

Barborka (dcéra)

Moji rodičia sa obrátili, keď som bola ešte dieťa, a teda som nepoznala nič iné, iba kresťanstvo. Odmalička som bola vedená k Bohu, rozprávali mi o Ňom a mňa to zaujímalo. Okrem toho som mala túžbu po speve a pomáhaní zvieratám. To sa prejavilo ťahaním všetkého živého domov a talent pre spev si všimli už v škôlke. Spievala som v súboroch a na súťažiach. Pár som ich aj vyhrala.

Keď som mala 15 odovzdala som svoj život Pánovi. Potom prišla stredná škola, veterina a s ňom dospievanie, moja láska voči Bohu postupne chladla. Dôležitejší boli priatelia a všetko ostatné. Napriek tomu ma Boh chránil od alkoholu, cigariet, smilstva a iných „svetských radostí“, a tak som pubertou prešla bez zlej povesti.

Aj napriek tomu, že som ochladla, ma Boh dostal na moju vysnívanú vysokú školu: Veterinu. Bolo a aj je to pre mňa stále veľkým svedectvom toho, že u Pána nie je nič nemožné. Aj keď ma na prvý raz nevzali, podala som odvolanie a Boh ma tam dostal. Toto zmenilo môj vlažný postoj a začala som Boha viac hľadať.

V zbore sa pastor dozvedel, že viem spievať a o mesiac nato ma postavil do služby. To bol ďalší splnený sen. Po dvoch rokoch som sa takmer sama, Boh mi pomohol, naučila hrať na klavíri a dnes stojím v službe ako vedúca chvál. Som nesmierne šťastná, že Boh dokázal tieto dva naoko nezlučiteľné sny spojiť do jedného, a to takým spôsobom, ktorý by ma nenapadol.

Nikdy by som toto rozhodnutie nezmenila, som šťastná, že je Pán stále so mnou, pomáha mi úspešne robiť skúšky a zápočty. A aj keď občas nevládzem, stále si spomeniem na to, že keď ma raz Boh na školu dostal, nie je to preto, aby som v polovici skončila, ale preto, aby som ju úspešne ukončila ako MVDr. na slávu Jeho mena.

Rudolf (syn)

Narodil som sa do znovuzrodenej rodiny. Moji rodičia ma viedli k Pánovi opatrne. Pokiaľ viem, nevzpieral som sa tomu, bol som totiž veľmi poslušný chlapec a počúval som rodičov na každé slovo. Neskôr, keď sme sa presťahovali do Košíc, tak sa to začínalo kaziť. Odvrával som rodičom, lajdáčil som školu a o milosť Božiu som vôbec nemal záujem. Na bohoslužby som chodil pravidelne a z donútenia. Moje srdce bolo chladné a nepoddajné voči Božiemu kráľovstvu. Približne v tom období bol u nás brat zo zboru a ponúkol sa, že nás odvezie do Banskej Bystrice, kde je veľký zbor a že ak budem chcieť, tak sa obrátim. Súhlasil som. Do BB sme došli hneď budúci víkend. Modlil sa za mňa vedúci zboru. Bolo to úžasné. Bol som bývalý futbalový obranca, ale toto ma zložilo, ako keby som bol len zrnko prachu a proti mne stál obrovský monzún. Keď som prijal Ježiša do svojho života, všimol som si niečo úžasné. Bol to svet okolo mňa. Je úžasné vidieť život, lebo život je Božím zázrakom a Jeho darom pre nás. Je až tomu pomaly ťažko uveriť, že Boh – Stvoriteľ sveta, ľudí a mnohého iného prišiel a dal svojho Syna za každého človeka, ale voľbu nechal na každom jednom z nás. Stačí si len vybrať. Odvtedy, ako som sa rozhodol kráčať s Ježišom Kristom sa môj život začal meniť. Začal som žiť s Pánom nový život, a tak nastala v mojom živote úplne nová kapitola. Hallelujah.

Boh Vám žehnaj!