Svedkovia a mučeníci v druhom storočí

História prenasledovania kresťanov

4. časť: Nesmrteľní

Ruiny Smyrny – dnešný Izmír, Turecko

Ježiš nenamotával svojich nasledovníkov ilúziami, keď im predostrel, aké „prijatie“ čaká Jeho verných a zaviazaných učeníkov zo strany okolia a spoluobčanov, keď si budú plniť svoje poslanie. No aj to bolo od Neho na míle vzdialené, aby im týmto dal príčinu k sebaľútosti a náboženskej strojenosti. Zdôrazňoval im, že Jeho svedkovia budú na tejto zemi šťastní vtedy, keď prenasledovanie pre pravdu a možno aj mučenícku smrť budú znášať so zdvihnutými hlavami a s radosťou – ak to prinesie život.

Keď Ježiš prvýkrát vyslal dvanástich apoštolov hlásať evanjelium, priam programovo im vykreslil nielen ich osobnú službu, ale aj udalosti histórie cirkvi na nasledujúce tri storočia, ktoré sa potvrdili ako prorocké aj pre kresťanov v neskoršom období.

„... hľa, ja vás posielam ako ovce medzi vlkov. Teda buďte opatrní ako hadi a prostí ako holuby.“

„... vystríhajte sa ľudí, lebo vás budú vydávať stavajúc vás pred vysoké cirkevné rady a vo svojich synagógach vás budú bičovať, áno i pred vladárov i pred kráľov budete vodení pre mňa, na svedectvo (ako mučeníci) im, aj pohanom.“

„... a budete nenávidení od všetkých pre moje meno, ale ten, kto zotrvá do konca, bude spasený.“

„... a nebojte sa tých, ktorí vraždia telo a ktorí nemôžu zavraždiť dušu; ale sa radšej bojte toho, ktorý môže i dušu i telo zatratiť v pekle.“

„... každého teda, kto mňa vyzná pred ľuďmi, vyznám i ja pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach.“ (Mt 10. kapitola)

Majster aj jeho apoštoli realitu týchto slov spečatili vlastnými skutkami i obeťami, ale to isté možno povedať aj o svedkoch a martýroch z druhého a tretieho storočia, ktorí pretrpeli dlhšie či kratšie prenasledovania zo strany predstaviteľov Rímskej ríše.

Existuje množstvo zápisov z týchto období, dokumenty o mučeníkoch a história ich utrpenia, ktoré sú z historického hľadiska vierohodné. Ale existujú aj také, ktoré boli počas stáročí skreslené a doplnené, a slúžia ako podklad pre už neskoršiu ideológiu mučeníctva a kultu svätých. Pokúsime sa poskytnúť krátke nahliadnutie do búrlivých období hrdinských bojov verných kresťanov rekonštrukciou hodnoverných udalostí.

„Očakávaj to, čo je nad časom“

Na začiatku druhého storočia Rimania zajali Ignácia, vedúceho zboru v Antiochii, a zavliekli ho pred súdny tribunál do Ríma. Cestou napísal známym zborom niekoľko listov. V jednom z nich svedčí o svojej deportácii do Ríma takto: „Od Sýrie až po Rím, na súši i vo vode, v noci i vo dne, zápasím s divou zverou, súc priviazaný k desiatim leopardom, to znamená k jednému vojenskému družstvu. Od množstva ich urážok sa stávam čoraz silnejším učeníkom, ale nie pre toto budem ospravedlnený... Som Božou pšenicou, ktorú melú zuby divej zveri, aby som bol dokázaný ako Kristov čistý chlieb.“

Pred svojou mučeníckou smrťou poveril Ignácius Polykarpa, vedúceho zboru v Smyrne, aj vedením svojho zboru v Antiochii. Polykarp v prvej polovici druhého storočia, vtedy ako štyridsaťročný, mal na svojich pleciach vedenie početného a vplyvného zboru v Smyrne. Ignácius mu pred svojou smrťou napísal list s odkazom: „... očakávaj to, čo je nad časom, toho, ktorý je bez času, neviditeľného, ktorý sa stal viditeľným kvôli nám ..., ktorý trpel za nás, a všetko vytrpel až do konca ...“ Polykarp počas obdobia takmer päťdesiatich rokov viedol zbor v Smyrne, na čelo ktorého ho postavil ešte apoštol Ján.

Kozmopolitné mesto Smyrna (na obrázku hore) s vtedajším počtom obyvateľov dvestotisíc, sa nachádzalo na území dnešného tureckého mesta Izmír.

Toto prístavné mesto, v ktorom sa podľa niektorých zdrojov narodil aj Homér, ležalo medzi Efezom a Pergamonom a bolo klenotom Egejského mora. Svetoznámy zemepisec Strabón, vo svojom diele Geógrafika, predstavuje toto mesto ako najkrajšie v celej Malej Ázii. K telesnému aj duševnému blahobytu obyvateľov mesta prispeli aj známe kúpele, školy, knižnice, štadióny či gymnáziá.

Rozmach zvesti evanjelia v Smyrne bol pravdepodobne výsledkom činnosti apoštola Pavla, no nemálo času v tomto meste strávil aj Ján. Polykarp sa narodil ako dieťa kresťanských rodičov, jeho materinský jazyk bola gréčtina a v mladosti patril do okruhu apoštola Jána. On sám zaznamenal, že pri jednej príležitosti išli s Jánom do mestských kúpeľov v Efeze. Pisári ho jednoznačne opisujú ako človeka, ktorý aktívne praktizoval svoju vieru a veľa sa modlieval za zbor, za obrátenie občanov mesta a za vývoj cirkvi.

Jeho slovo bolo vo vážnosti v rozhodovaniach a medzizborových sporoch. Pestoval vzťah s okolitými zbormi ako aj so zborom vo Filipách, v Ríme a v Antiochii. Zbory v ázijskej provincii sa s pastorom zboru v Smyrne, ktorého autoritu rešpektovali v širokom okolí, často radili. Tí, ktorí sa s ním stretli, považovali za česť a výsadu byť s ním. Podľa zachovaných prameňov to bol človek veľmi solídny, skromný a trpezlivý. Napriek tomu, že bol solídny a trpezlivý, keď to bolo nutné, tvrdo obhajoval pravdy evanjelia. V záujme ochrany viery a veriacich bol ochotný vojsť aj do otvorených konfliktov. Pri jednej príležitosti sa stretol v Ríme s Markiónom, najvplyvnejším antikristovským a antisemitským vodcom heretikov druhého storočia, ktorý sa ho opýtal, či ho spoznáva. Polykarp mu odpovedal: „Akoby som ťa nespoznal, ty Satanov prvorodený!“

Počas svojho pôsobenia obrátil k evanjeliu mnohých Markiónových učeníkov a iných nasledovníkov gnostických majstrov, ktorým sa postavil čelom v neustálom duchovnom a intelektuálnom zápase. Nikdy sa nedal odvrátiť od poznania apoštolmi písanej a počutej pravdy.

Zvláštny význam jeho pôsobenia nie je iba v tom, že vo svojich kázňach a listoch citoval evanjelium, epištoly a knihu Skutkov apoštolov, ale myslel aj na to, aby tieto dokumenty odovzdal nepozmenené a neskreslené nasledujúcim generáciám a nasledovníkom, z ktorých najznámejší bol Ireneus, pastor zboru v Lugdunu (dnešný Lyon).

V druhom storočí bolo najhlavnejším predmetom dohadov medzi kresťanstvom a gnosticizmom to, koho možno pokladať za Ježišovho vierohodného svedka: apoštolov či očitých svedkov, alebo raných gnostikov, ktorí sa odvolávali na svoje tajomné duchovné ezoterické poznanie. Polykarp prišiel na to, že úspech kresťanstva je zaručený v úplnej vernosti pôvodným písomným novozmluvným záznamom a ich nesfalšovaným podaním ďalej. Presvedčivo argumentoval tým, že Bohu je nutné slúžiť spôsobom, akým slúžili proroci a apoštoli a že k tomuto dedičstvu nemožno nič pridať ani z neho odňať.

Vlastné kázne a písané texty nepokladal za rovnocenné s textami inšpirovanými Duchom Svätým, ktoré boli neskôr kanonizované. Pozornosť čitateľov a poslucháčov nasmeroval na Ježišove slová a zvesť apoštolov. Z Polykarpovho listu zboru do Filíp vychádza najavo, že si nevytýčil v prvom rade pozemské ciele, ale želal si žiť v nádeji na vzkriesenie. „Nepriniesli sme si na tento svet nič a ani si nič neodnesieme,“ citoval apoštola Pavla a dávanie do zbierky považoval za vyššiu hodnotu, než zhromažďovanie si majetku a ochotu rozdávať uprednostňoval pred lakomstvom. Bolo mu nad slnko jasnejšie, že nasledovanie Ježiša vyžaduje úplnú zaviazanosť až po smrť. Bol pripravený aj na to, že vyznanie viery môže byť sprevádzané prenasledovaním a utrpením a koniec-koncov aj umučením.

Polykarpovo martýrstvo

Polykarp sa dožil krásneho veku 90 rokov, žil pravdepodobne do roku 167 n. l., kedy v Smyrnách začalo nemilosrdné, krvavé prenasledovanie kresťanov. Jeden zo zatknutých kresťanov počas verejného vypočúvania udrel prokonzula. Masa ľudu volala po pomste a zneli výkriky „Polykarp!“. Jeho pomocníci ho prosili, aby nezostával v meste, preto strávil niekoľko dní na vidieku. Rimania však mučením donútili jedného sluhu, aby vyzradil miesto jeho prechodného azylu. Odvliekli ho na mestský štadión. Cestou sa stretli s významnými známymi, ktorí sa ho pokúšali prehovoriť, aby zaprel Ježiša a vyznal Cézara ako svojho jediného pána. Keď to neurobil, zbili ho a zlámali mu nohy. Na štadión sa s ním dostavili večer, v takom čase, kedy sa davy po krvavom divadle ešte nerozišli, ale zápas divej zveri, ktorá trhala aj členov jeho zboru na kusy, bol ukončený.

Rozbesnený dav stále vykrikoval jeho meno. Než ho zapálili na hranici, prokonzul sa ho znovu pokúsil prehovoriť, aby zaprel Krista, ale neurobil to.

Podľa evanjelií Ježiš Nazaretský odporučil svojim verným nasledovníkom, keď budú vydaní moci svojich žalobcov, aby sa nestarostili, ako sa budú vedieť obhajovať, pretože Duch Svätý im dá v tú hodinu vyjadriť sa. Polykarp chcel svojimi poslednými slovami, ktoré prehovoril, presvedčiť poslucháčov, aby prijali zvesť evanjelia. Prv, než podpálili hranicu, hlásnik zareval doprostred davu arény dôvod jeho popravy: „Polykarp vyznal, že je kresťanom!“

Apoštol Ján po čase strávenom na ostrove Patmos vo vyhnanstve, kde napísal Knihu Zjavenia, prišiel do Smyrny a je možné, že Polykarp vtedy počul aj od neho osobne, že Ježiš sľúbil korunu života kresťanom zo Smyrny, pokiaľ Mu budú verní až do smrti a tiež, že: „tomu, kto víťazí, neuškodí druhá smrť“.

Lyonskí (lugdunskí) mučeníci a Duch Svätý

Socha Marca Aurélia

 Ireneus, pôvodom tiež zo Smyrny, ktorý bol jedným z najznámejších učeníkov Polykarpa, po tom, ako sa vrátil z Malej Ázie do Ríma a následne do Gallie, poslal list zboru v Ríme, v ktorom opisoval prenasledovanie kresťanov Lugduny a Vienne. V liste je možné prečítať si svedectvá o masakre, ktorú nariadil cisár filozof Marcus Aurélius v roku 117. V pogrome vyliali svoju krv na svedectvo svojej viery nielen vodca kresťanov – staručký Potheinos, ale aj veľké množstvo veriacich žijúcich v údolí Rhôny. Tieto skutočnosti sú zaujímavé zvlášť z toho pohľadu, že galskí kresťania mali z historických dôvodov úzke vzťahy s maloázijskými, a tak aj s frýgijskými kresťanmi. V tomto období vzniklo vo Frýgii hnutie, v ktorom sa zdôrazňovala osoba a činnosť Parakléta – Ducha Svätého, bezprostredné inšpirácie a prorokovania. Oni sami sa nazývali „Novým proroctvom“, spisy cirkevných dejín ich nazývajú montanistami, podľa vodcu Montana. Veľká väčšina vodcov konsolidujúcej sa katolíckej veľkocirkvi montanizmus zavrhuje a dáva im pečať heretikov, kvôli niektorým, z ich pohľadu, extrémnym znakom. Historickým faktom ale zostáva, že napriek tomu sa ešte po dlhé stáročia rozmáhali ich spoločenstvá na mnohých územiach ríše. Napríklad v Tyatíre počas obdobia sto rokov zostal každý člen zboru bez výnimky montanistom.

„Nápisy poukazujú na to, že montanisti boli v porovnaní s katolíckymi bratmi omnoho zásadovejší a že otvorene vyznávali svoju vieru pred svetom. Z tretieho storočia zostali vyslovene kresťanské epitafy ako napríklad odvážna formula: „kresťania kresťanom“ prakticky iba zo Strednej Frýgie, ktorá bola ochranným valom montanizmu. Na hroboch kresťanov iných území tohoto obdobia používali neutrálne texty,“ píše Henry Chadwick, jeden z významných odborníkov v oblasti histórie ranej cirkvi. Z jeho slov, ktoré použil v tejto správe, sa zdá, že toto hnutie vplývalo aj na lugdunských (lyonských) kresťanov, a nie je vylúčené, že niektorí z nich patrili k charizmatickým montanistom. Z prvých riadkov textu vychádza najavo, že lyonskí kresťania sa museli brániť okrem iného proti obvineniam z ateizmu a bezbožnosti: „Vettiusa Epagathusta…zaplavila veľká horlivosť pre Boha, vrel od Ducha... chcel na obranu svojich bratov povedať, že medzi nimi niet ani bezbožnosti ani nezbožnosti... Kresťania ho nazvali paraklétom (obhajcom), pretože nosil v sebe Parakléta, Ducha... Tohoto Ducha predstavil skrze plnosť lásky, pretože radosť našiel v tom, že v záujme obrany svojich bratov položí svoj život. Bol pravdivým Kristovým učeníkom.“

Potom nasleduje udalosť svedectva istej krehkej služobnice Blandiny. „Všetci sme sa obávali, že Blandina nebude schopná obstáť v boji pre svoju telesnú slabosť. No zaplavila ju taká sila, že tí, ktorí ju rôznymi spôsobmi týrali od rána do večera, pričom sa museli striedať, boli unavení a skleslí, vyznali, že prehrali a už nevedia čo s ňou ďalej. Veľmi sa čudovali, že ešte žije, veď celé jej telo bolo utýrané a rozkmásané. Títo vypovedali, že jediný z tých spôsobov týrania by postačoval k tomu, aby vypustila dušu, a nie také množstvo... Blandina povedala žalobcom, ktorí obviňovali kresťanov z nemravností: ,Som kresťanka a nerobíme nič zlého.‘“

Vyznanie odvážnych kresťanov vypôsobilo zvrat aj v tých, ktorí v začiatkoch váhali a začali sa obhajovať proti obvineniam, v tejto časti práve proti obvineniu z obetovania detí a ich konzumácie: „Biblis je jednou z tých, ktorá zaprela svoju vieru... uprostred týrania veriacich sa však spamätala, akoby sa zrazu prebudila z hlbokého spánku... a tvrdila opak: ,Ako by mohli takíto ľudia jesť deti, ktorí nemôžu jesť ani krv bezvýznamných zvierat?‘ A od tej chvíle sa zaradila medzi vyznávajúcich kresťanov a martýrov.“

Praefectus Rusticus, vedúci pogromu, nebol milosrdný ani k staručkému biskupovi Potheniovi: „... mal už vyše deväťdesiat rokov, telesne bol veľmi slabý a hoci sa mu ťažko dýchalo, sila Ducha ho posilnila... Na otázku guvernéra, kto je Boh kresťanov, odpovedal: ,Ak si toho hoden, dozvieš sa.‘ Potom s ním nemilosrdne zaobchádzali a vytrpel si veľa trýznenia... Už ledva dýchal, keď ho uvrhli do žalára a o dva dni tam zomrel.“

Ďalej sa tu píše o istom Alexandrovi, očividne charizmatickej osobe: „Keď ich vypočúvali, istý Alexander, pôvodom z Frýgie, povolaním lekár, ktorý žil dlhé obdobie v Galii, a takmer každý ho poznal pre jeho lásku k Bohu a úprimnosť, sa postavil pred súdny tribunál, vyznal, že je kresťanom a obecenstvu sa zdalo, že prítomných sudcov sa zmocnili pôrodné bolesti... Keď ho postavili pred guvernéra, ten sa ho opýtal, že kto je, odpovedal, že kresťan. To guvernéra natoľko rozhnevalo, že ho sotil pred divé zvieratá. Na druhý deň bol postavený pred tribunál spolu s Attalom... Po tom, ako na nich vyskúšali v amfiteátri všetky možné mučiace prostriedky, pričom mnoho vytrpeli, napokon ich zabili. Alexander ani nepovzdychol, nevydal ani hláska, ale sa vo svojom srdci rozprával s Bohom. Keď posadili na železný trón Attala, pričom ho už olizovali plamene ohňa a už sa šíril zápach páleného ľudského tela, prehovoril latinsky toto: ,Hľa, toto je jedenie ľudského tela, no my nejeme ľudí, ani nerobíme ničoho zlého!‘“

Mučeníci z Kartága

O niekoľko desaťročí neskôr okolo rokov 202-203 za vlády cisára Septimia Severa boli nútení aj kresťania zo severoafrického Kartága vysporiadať sa s otázkou vyznania viery alebo jej zapretia. Istá popredná rímska pani Vivia Perpetua, tiež otrokyňa Felicita a množstvo iných kresťanov čakali vo väzení na vypočúvanie, následne na smrť umučením, toto všetko je zapísané v dejinách mučenia kresťanov. Pravdepodobne pre nich napísal Tertullián, jeden z najvýznamnejších kresťanských spisovateľov tej doby, v latinskom jazyku v diele Odkaz pre martýrov tieto povzbudzujúce slová: „Keď uvážime, že svet samotný je väzením, zisťujeme, že vy ste skôr vyšli z neho, než vošli do neho... Svet dáva ťažšie okovy, ktoré trýznia ľudské duše. Svet dýcha nečistotou, v ktorej sa ľudia kochajú. Na svete je omnoho viac hriešnikov v ľudskom pokolení. Napokon súd sa týka Boha a nie prokonzula. Preto vy, požehnaní, sa možno pozeráte sami na seba, ako na tých, ktorých z väzenia odvádzajú do ochrany. Je tma, ale vy ste svetlom. Ste spútaní, ale už vás uvoľnili pre Boha. Je tam tesno, no vy ste sladkou vôňou. Sudcovia čakajú odsúdených, no ste to vy, ktorí budete súdiť sudcov.“

Preklad: Zlatka Radnotyová
Zdroj: Hetek 2011