Proroci návratu

História prenasledovania kresťanov

12.časť: Proroci návratu

Výraz „kresťanský sionizmus“ nie je protirečivým výrazom, ako sa možno zdá na prvý pohľad, ale zastrešuje hnutie v rámci protestantského prúdu, ktoré sa prvýkrát vynorilo v 17. storočí v Anglicku, neskôr sa rozšírilo aj do ďalších krajín a dnes predstavuje hnutie svetových rozmerov. Zatiaľ čo je politický sionizmus v židovských kruhoch pomerne do hĺbky spracovaný, činnosť a motivácia tých kresťanov, ktorí túto záležitosť podporovali, je oveľa menej známa. Napriek tomu, už prví puritánski hlásatelia Slova, oficiálne považovaní za odpadlíkov, boli popri ďalších bodoch vierouky odhodlaní priniesť veľkú obeť aj za toto učenie.

Od čias Júlia Cézara, kedy sa Británia objavila v historických záznamoch po prvýkrát, bol jej osud ovplyvňovaný viacerými zvláštnymi paralelnými udalosťami s Júdeou. V nasledujúcom storočí si Rimania podmanili Britov i Židov a v oboch krajinách si rozmiestnili svoje vojská. Neskôr obidva tieto národy z obapolných strán ríše takmer naraz povstali bojovať za slobodu: v 70. roku Židia, v 81. roku keltský kmeň. Obe tieto vzbury boli potlačené. Na dymiace ruiny Jeruzalema Titus židovským vojnovým zajatcom odpovedal: „Čo by mohlo byť väčšou prekážkou ako steny oceána, ktoré obkľúčili Britov, no predsa len sa poklonili zbraniam Ríma?“

Preklad otvoril dvere do nového sveta

Hieronym ako prvý spomína pútnikov prichádzajúcich z Británie do Svätej zeme už v roku 386. No nepovažovali ju za izraelskú zem až do čias reformácie. Znamenala pre nich len toľko, že sa v nej narodil, žil, slúžil a tiež zomrel Ježiš Nazaretský. No už dávno pred tým, ako bolo Anglicko pozdvihnuté na status ríše, v britských kresťanských kruhoch sa vytvorilo isté prepojenie s pradávnou izraelskou zemou. Odzrkadľovalo sa to aj v ich písomnostiach. Napríklad, John Milton vo svojom diele Stratený raj vyjadruje vieru v to, že jedného dňa sa dvanásť kmeňov Izraelových navráti do svojej zeme. Otázka obnovenia Izraela získala pozornosť kresťanov po prvýkrát v 16. storočí v povstávajúcom kruhu pietistických protestantov, a to v súvislosti s chápaním otázky druhého príchodu Krista na zem a Tisícročného kráľovstva. Toto duchovné hnutie pochádza z Holandska a v Anglicku nezasiahlo len oficiálnu anglikánsku cirkev, ale tiež niektoré skupiny nonkonformistov (posledné z týchto skupín zakladali separatistickí protestanti, ktorí tvrdili, že anglikánsku cirkev už nebolo možné očistiť), a neskôr preniklo aj do metodistických kruhov. Najdôležitejším východiskom rozvíjania myšlienok o budúcnosti Židov bolo nepochybne postupné prekladanie Biblie do národných jazykov a jej rozšírenie.

V roku 1538 Henrich VIII. nariadil, aby bola v každom kostole na území Anglicka sprístupnená jedna veľká Biblia v angličtine, aby do nej mohli nahliadnuť ľudia v každom cirkevnom spoločenstve a aby ju mohol každý slobodne čítať. Tým, že Bibliu preložili do anglického jazyka a prijali ju za najvyššiu autoritu nezávislej anglikánskej cirkvi, hebrejské dejiny, tradície a morálny zákon sa stali súčasťou anglosaskej kultúry, a dokonca počas troch nasledujúcich storočí mali najväčší vplyv na jej vývoj. Pri skúmaní teologickej a politickej motivácie spätosti novodobej Británie so židovstvom, jeden historik píše: „Tam, kde sa reformáciou pohrdlo, pri rozhodovaní o najvyššej autorite cirkvi došlo k tomu, že Biblia bola nahradená pápežom. K tomu, aby potlačili nároky zo strany Ríma, čoraz väčšmi zdôrazňovali, že korene kresťanstva pochádzajú zo Svätej zeme.“ Tam, kde bola predtým uplatňovaná moc pápežskej buly, do popredia sa dostala autorita Božieho slova, ako bolo vyhlásené v hebrejských zmluvách... Slovami Thomasa Huxleyho: „Pozri sa na túto úžasnú skutočnosť: táto kniha sa stotožňuje so všetkým, čo je v histórii Anglicka najlepšie a najušľachtilejšie a stala sa národným eposom Británie. Všimnime si zvláštnu skutočnosť: Príbeh rodiny Izraela sa stal národným eposom iného národa.“

Boj puritánov o návrat Židov

Toto zvláštne prijatie, ktoré sa naplnilo vydaním prekladu kráľa Jakuba (The King James Version) v roku 1611, začínalo už v roku 1525 Williamom Tyndaleom, i keď ani zďaleka nemožno považovať jeho preklad za prvý celonárodný preklad v Anglicku. Obidva preklady sa však zrodili ešte skôr, ako uzrel svetlo sveta prevratný Gutenbergov vynález, a tak nebolo možné rozmnožovať ich dostatočne veľké množstvo na to, aby ovplyvnili celú krajinu. Po vynájdení kníhtlače sa však už nedalo zabrániť šíreniu Biblie v národnom jazyku medzi davmi, keďže cirkevná rada nedokázala odkúpiť toľko výtlačkov, že by ich nebolo možné dotlačiť.

Hebrejské Sväté Písmo nemalo na žiaden iný národ taký vplyv ako práve na Angličanov, a to predovšetkým v dvoch aspektoch: v tom, že existuje iba jeden Boh, ako aj v tom, že poriadok v rámci spoločnosti je možné vybudovať len na základe vzťahu medzi človekom a Bohom, resp. medzi človekom a človekom, ktorý sa riadi nariadeniami Mojžišovho zákona.

Od tej chvíle bolo Anglicko jednou nohou v Palestíne, no druhou na toto územie vstúpilo až neskôr, bojujúc za prospech ríše. Záujem o túto pôdu sa v Anglicku zvyšoval z dvoch pohnútok: náboženské, duchovné, morálne, ako aj sentimentálne motívy pre Blízky východ sa stretli s politickými a hospodárskymi záujmami.

Puritáni verili, že každý človek je schopný, oprávnený a zároveň povinný vykladať si božské zákony osobne bez akéhokoľvek zásahu cirkvi.

Starozákonné písma mali teda veľký vplyv na čoraz ráznejšie vystupujúcich reformátorov anglikánskej cirkvi, puritánov, ktorí zdôrazňovali pravdu a dôležitosť Mojžišovho zákona a prorockých odkazov. Verili v pevné zásady „knihy“ a v to, že v histórii bola vláda ľudí riadená Bohom preto, aby sa uskutočnili Jeho ciele. Podľa ich presvedčenia sa Božie kráľovstvo vytvára na zemi a vďaka tomu sa môžu naplniť zasľúbenia, ktoré boli dané starovekému izraelskému ľudu – a to spôsobom, pri ktorom zohráva Izrael nenahraditeľnú úlohu. To však znamenalo pre puritánov radikálne odtrhnutie od vtedajšej, v rámci kresťanstva všeobecne uznávanej teológie náhrady, ktorá privlastnila cirkvi biblické zasľúbenia vzťahujúce sa na židovský národ.

Puritáni verili, že každý človek je schopný, oprávnený a zároveň povinný vykladať si božské zákony osobne bez akéhokoľvek zásahu cirkvi. Odmietanie povrchnosti a obradov ako súčasti katolicizmu a dokonca už aj Cirkvi Anglicka, ako aj vyzdvihovania biblicky nepodložiteľnej autority ich v otázkach viery nezbližovalo až tak s inými kresťanmi ako so Židmi. Neskôr bude na tento vzťah možné poukázať aj na živote amerických kolonistov, ktorí mali v prevažnej väčšine puritánske korene. Napríklad, hlboko nábožensky založení Otcovia zakladatelia pri hľadaní spôsobu, ako najvhodnejšie vyjadriť vďaku za ich prežitie a úrodu, našli najlepší vzor v biblickom sukkóte, a tak sa tiež rozhodli sláviť takúto slávnosť (americký sviatok Deň vďakyvzdania) v rovnakom ročnom období.

Puritáni sa vďaka svojmu príbuzenskému vzťahu k Židom v duchovnom zmysle odlišovali od ostatných protestantov a aj v otázkach viery sa postupne sústreďovali na porozumenie židovskej vlasti a jej politického statusu. Podobne ako Židia, aj puritáni pochopili súvis náboženstva s územím – čo sa v nich neskôr obzvlášť posilnilo na americkej pôde – a boli prirodzene presvedčení, že Svätá zem patrí Židom. Verili v znovuzaloženie židovského štátu a očakávali obnovu Izraela dokonca s oveľa väčším presvedčením ako samotní Židia.

Vo všeobecnosti boli puritáni presvedčení o svojej povinnosti prijať Židov späť do Anglicka pred tým, ako by získali do vlastníctva pôdu svojich otcov a vybudovali si tam opäť svoj domov. (Edward I. vyhnal Židov z Anglicka v roku 1290). V pozadí tohto presvedčenia sa ukrývali dve rozhodujúce odôvodnenia. Ponajprv to, že ak by Židia rozpoznali ich spätosť s puritánmi, napokon by konvertovali. Vo väčšine eschatologických vyučovaní totiž puritáni skutočne verili, že náprava Židov sa udeje v židovskom národe obrátenom na kresťanskú vieru. Druhý dôvod bol založený na výklade biblických proroctiev z pohľadu puritánov: Židia sa môžu navrátiť do Zasľúbenej zeme, až keď sa naplnia Mojžišove slová, že najprv budú rozptýlení až do posledných končín zeme. A keďže najsevernejším bodom civilizácie je Anglicko, budú ich musieť prijať späť do svojej krajiny a len potom budú môcť znova obsadiť územie Izraela.

Priekopníci kresťanského sionizmu

Puritánski hlásatelia Slova boli ochotní popri iných zásadách viery, zo strany ostatných oficiálnych kazateľov aj tak považovaných za odpadlícke, prinášať veľké obete aj za túto súčasť ich vierouky. Jedného muža menom Francis Kett (1547–1589) zaživa upálili len preto, že vyjadril svoj názor, že podľa biblických proroctiev sa Židia navrátia do svojej zeme.

Edmund Bunny (1540–1619), londýnsky vyšší súdny úradník, bol veľmi známym teológom a cestujúcim kazateľom. V jednej z jeho prác, ktorú napísal v roku 1580, sa stotožnil s kalvínskymi myšlienkami o židovstve, keďže chcel voči tomuto prísnemu náboženstvu zachovať svoju vernosť. Thomas Draxe však vo svojom diele vydanom v roku 1608 píše nasledovné: „Všetky zvláštne zasľúbenia, a preto aj tie, ktoré sa vzťahujú na Kanaán... boli v minulosti dané Židom... [my kresťania] musíme považovať samých seba za dlžníkov voči Židom, byť im hlboko zaviazaní... nesmieme sa im odplácať zlým za dobré.“

V roku 1621 sa na túto tému objavila ďalšia kniha pod názvom Posledná náprava alebo povolanie Židov. Autorom je muž s ozaj dobrou povesťou, Sir Henry Finch (1558–1625), vyučený hebraista, ktorý bol zároveň členom parlamentu a vynikajúcim odborníkom na právo (jeho diela sa študovali aj niekoľko storočí po jeho smrti). V uvedenej práci obhajoval tvrdenie, že Židia majú výsadné právo na Svätú zem. Bol presvedčený, že ich úlohou je predniesť túto požiadavku kresťanským vrchnostiam, ktoré sú povinné ju prijať. Prvý hodnoverný a významný plán pre znovuvybudovanie židovského štátu sa tiež spája s menom Finch. Jeho sionistická mapa budúcnosti bola v kruhu puritánov všeobecne uznávaná: K obnove Izraela by podľa nich došlo len v prípade, že by sa obrátili na kresťanskú vieru, potom by sa mal objaviť Syn Dávidov, Mesiáš, pod ktorého vedením mali Židia vybudovať novú svetovú ríšu.

Na základe Finchovej argumentácie sa viacerí domnievali, že tým vyzdvihuje mocenské právo Židov vládnuť nad kresťanskými panovníkmi a s pevným presvedčením aj nad kráľom Jakubom I. Panovník dal totiž Fincha a vydavateľa jeho diela Wiliama Gougea zadržať za „znevažovanie jeho kráľovského veličenstva“. Oboch pustili z väzenia až po tom, ako každé spochybnenie plnosti kráľovej moci zrozumiteľne odvolali.

Finchove myšlienky však nebolo možné zavrieť do väzenia. „Nech im dá Hospodin milosť, aby sa mohli navrátiť a aby mohli prosiť Jahveho, ich Boha, a Dávida, ich kráľa, v týchto posledných dňoch,“ píše vo svojom slávnom diele a jeho slová našli odozvu v srdciach mnohých. Okrem neho začali o náprave Izraela písať aj ďalší, medzi inými aj Thomas Brightman (1562–1607), ktorého viacerí označujú za pravého zakladateľa kresťanského sionizmu. Brightman, ktorého jeho súdobí spoluobčania považovali za vynikajúceho vykladača biblických textov, sa bez pochybovania domnieval, že Židia sa navrátia do Jeruzalema – ako píše: „Nie je nič istejšie ako táto skutočnosť a proroci to všade iba potvrdzujú.“ Brightman bol prvým, ktorý radikálne preformoval Augustínovo amilenialistické chápanie mesiášskeho obdobia. Vo svojich komentároch k Danielovým proroctvám a k Zjaveniu Jána tvrdí, že väčšina biblických proroctiev sa už v histórii naplnila. V jednej z jeho prác, ktorá bola vydaná až po jeho smrti v roku 1615 v latinčine, povzbudzuje Židov k tomu, aby sa navrátili do Svätej zeme a aby obnovili Izrael. Okrem toho v nej vyučuje, že po páde Antikrista – ktorého stotožňuje s pápežom – sa rozpadne Osmanská ríša a Židia budú „zvolaní“ k tomu, aby znovuvybudovali Izrael. Obrátení Židia vytvorením kresťanského národa opäť vystavajú svoje kráľovstvo, a tak naplnia slová prorokov. Jeruzalem nanovo osídlia Židia a mesto sa stane centrom celého sveta.

Giles Fletcher (1549–1611), veľvyslanec kráľovnej Alžbety na dvore ruského cára Ivana Hrozného, tiež veril v obnovu Izraela. Popri svojej práci nosil v srdci situáciu ruských Židov, znepokojovali ho ich neprajné okolnosti života. V jednej eseji uviedol svoju domnienku, že oni sú tiež súčasťou stratených desiatich kmeňov Izraela. Bol presvedčený o tom, že ich presťahovanie naspäť do zeme ich otcov by mohlo byť príkladom pre celý židovský národ. Aj Fletcher veril, že je potrebné dostať Židov do Anglicka, kde by sa z nich mohli stať kresťania a vhodným spôsobom by sa mohli pripraviť na prevzatie vlády v Palestíne. Joseph Mede (1586–1638) v roku 1627 uverejnil svoje komentáre k Zjaveniu Jána v latinčine, ktoré už v roku 1642 uzreli svetlo sveta v rozšírenom vydaní v angličtine. Jeho vplyv sa rozšíril predovšetkým medzi anglických nonkonformistických vedúcich. Jeho knihy boli preložené do viacerých jazykov, jeho eschatologické učenie prevzali aj ďalší autori.

Tam, kde bola predtým uplatňovaná moc pápežskej buly, do popredia sa dostala autorita Božieho slova.

Roger Williams (1604-1683), zakladateľ Rhode Island, neodbytne bojoval za náboženskú slobodu v Anglicku. Po jeho návrate z Ameriky v roku 1643 napísal viacero pamfletov na túto tému, spomedzi ktorých jeden, v ktorom žiadal, aby zrušili zákaz vstupu Židov na územie Anglicka platný od roku 1290 a o ich opätovné prijatie, verejne spálili.

Medzičasom sa boje puritánov proti kráľovstvu vyhrotili a po smrti kráľa Karola v roku 1649 mohli siahnuť dokonca aj po restoracionálnych politických zbraniach. Už v tom roku dvaja amsterdamskí puritáni požiadali anglickú a holandskú vládu, aby bol „anglický národ v spolupráci s obyvateľmi Holandska prvý v napomáhaní k tomu, aby sa synovia a dcéry Izraela mohli navrátiť na lodiach do zeme, ktorú dostali ich otcovia Abrahám, Izák a Jakob do večného vlastníctva“. Zároveň žiadali, aby Židov opäť prijali medzi seba a povolili im obchodovať a bývať uprostred nich.

V pozadí toho, že autori tejto žiadosti Joana a Ebenezer Cartwrightovci žiadali nielen spoluprácu Anglicka pri obnove pravlasti Izraela, ale aj o zrušenie už vtedy viac ako tri a pol storočia platného nariadenia Edwarda I. zakazujúceho vstup Židov do krajiny, stála zmena, ktorú Biblia vykonala v puritánskom hnutí. Hoci aj puritáni si vzťahovali na seba starozákonné zasľúbenia, ako to bolo zvykom od čias cirkevných otcov, ktorí formulovali teológiu náhrady, robili to s úplne iným cieľom – nepozerali sa na Židov z pohľadu nadutej cirkvi víťazosláviacej nad synagógou, stavajúcej sa na miesto Izraela, ale vychádzalo to z ich stotožnenia sa s týmto vyvoleným ľudom na základe hebrejského Písma Svätého, ktoré si nesmierne vážili. Príbehy, ktoré sa im vryli do sŕdc, vzťahovali na seba, oni boli tými „do pravej olivy vštepenými“ dedičmi Abrahámovej zmluvy, novou súčasťou svätých Izraela, Jeremiášovými slovami, Božou bojovnou sekerou, pomocou ktorej On vykoná svoju prácu na zemi – jeden ľud, ktorý zostáva pod Jeho vedením či už v rodinnom prostredí, na bojisku, v parlamente alebo na zhromaždení.

Približne do 17. storočia sa v kruhu Angličanov spomínala Palestína ako územie len v kresťanskom kontexte (ako miesto, kde žil Kristus a apoštoli a odkiaľ pochádzala Nová zmluva), no po tom, čo sa stala korisťou islamu, sa pre kresťanský svet, žiaľ, jej význam vytratil. Už v tomto období sa však niektorí začali na ňu rozpomínať ako na domov pre Židov, na ktorý sa neodlučiteľne vzťahuje zasľúbenie o návrate Izraela.

Osídlenie Anglicka Židmi žiadali z dvoch dôvodov. Na jednej strane, puritáni predpokladali, že keďže ich vierouka sa viac približuje k judaizmu, Židia pri kontakte s nimi nebudú protestovať proti konvertovaniu. „Čo sa týka ich presvedčenia, Angličania sú schopnejší“ – píše jeden z ich prominentných predstaviteľov v roku 1656. Na druhej strane, pevne verili, že Židia sa nemôžu navrátiť na Sion, ak sa najprv nerozptýlia po celej zemi, a preto bolo potrebné, aby sa znovu presídlili do Anglicka. Žiadosti, ako podal Cartwright, neboli na tú dobu ničím zvláštnym, odzrkadľovali iba typické zmýšľanie puritánov.

Svoju vieru v návrat Židov do Palestíny vyjadrili aj významné osobnosti ako Oliver Cromwell (1599-1658), čo vyplýva aj z jeho parlamentného príhovoru zo 4. júla 1653. V roku 1655 sa v Anglicku rozprúdila debata o tom, či by Židia mali byť prijatí späť do krajiny. Hlavným dôvodom bol rastúci trend boja za náboženskú toleranciu, ako aj skúmanie úvah o biblických proroctvách či tiež ekonomická situácia. Cromwell sa domnieval, že povolením osídlenia by sa Židia mohli dostať do kontaktu s najbohabojnejšími kresťanmi na svete, a to by im mohlo pomôcť k nadobudnutiu viery v Ježiša Krista. Podobne ako ďalší sionistickí kresťania, bol veľmi pevne presvedčený, že ku koncu vekov nastane obrátenie Židov skutočne rýchlo. V roku 1656 tak povolil Židom presídliť sa s tým zámerom, aby sa po úspešnom „nadobudnutí viery“ vrátili do zeme svojich praotcov, aby tam znovu ožila domovina Židov a aby sa „Mesiáš Ježiš Kristus vrátil na zem“.

Hebrejské Sväté Písmo nemalo na žiaden iný národ taký vplyv ako práve na Angličanov.

Aj medzi inými národmi môžeme nájsť učeníkov restoracionalistického hnutia. Ír John Toland (1644-1714) bol aktívnym účastníkom teologických a politických debát v Anglicku. Produktívny spisovateľ v roku 1714 píše o návrate Židov na Sion ešte ako anonym.

Dánsky pietista Holger Paulli (1644-1714) bol ešte otvorenejší ako on. Celým srdcom veril, že podmienkou druhého príchodu Krista je, aby židovský národ nanovo zaujal do dedičstva zem svojich praotcov. Neúnavne pracoval na náprave židovského kráľovstva, v tomto duchu publikoval svoje knihy a svoje memorandá poslal aj francúzskemu a anglickému kráľovi, súril v nich navrátenie Svätej zeme do rúk Židov, aby mohol vzniknúť štát Izrael. V roku 1695 osobne odcestoval do Anglicka, aby pre svoj zámer získal aj podporu Wiliama III. Panovníka nazval Kýrosom Veľkým a Nástrojom Všemohúceho.

„Požehnám tých...“

Po viac ako troch storočiach sa nám pri pohľade do minulosti už lepšie črtajú charakteristické znaky tohto hnutia. Kresťanský sionizmus rozvíjajúci sa v rámci protestantského prúdu povstal spomedzi smerov interpretujúcich Bibliu na základe konzervatívneho chápania evanjelií a žije tak i naďalej, hoci počas 20. storočia sa stal dôležitým a vyzdvihovaným aj v iných spoločenstvách, ktoré nekráčajú v šľapajách kalvínskej tradície, alebo sa od nej odtrhli. Spoločná vierouka, ktorá dotvára kohéziu tábora kresťanského sionizmu, sa dá predsa len rozpoznať: Biblia je Bohom vdýchnuté zjavenie, ktoré ochránil od každého omylu aj napriek tomu, že boli Jeho slová zapísané ľuďmi – autormi Písma Svätého. Z toho vyplýva, že každá časť Biblie sprostredkováva Boží neomylný odkaz, nezávisle od toho, ako sa voči nemu človek zachová. Veria v to, že Biblia je pravdivá, jej tvrdenia sú faktami a v nej popísané udalosti sú ako celok, ale i v detailoch historické, na základe toho je celý jej obsah možné chápať doslovne.

Z pohľadu kresťanského sionizmu sa pre nich stali slová Všemohúceho k Abrahámovi dnes, o štyritisíc rokov neskôr, najvážnejším napomenutím, resp. zasľúbením, ktoré ich aj v tejto dobe usmerňuje v postoji voči neskorým potomkom Abraháma: „Požehnám tých, ktorí ťa žehnajú, zlorečení budú tí, ktorí ti zlorečia.“ Práve tak doslovne veria medzi inými aj v prorocké zjavenia, ktoré sa vzťahujú na úplnú fyzickú a duchovnú nápravu Izraela, no zároveň aj v to, že človek môže byť spasený len skrze vieru v Ježiša Krista, a tento mandát od Boha je potrebné kázať každej živej bytosti. Kresťania vyznávajúci sionistické učenie môžu naraziť na dvojaké protivenstvo. Na jednej strane, ako sme vyššie videli, od začiatku prinášali obete a v niektorých prípadoch museli podstúpiť aj tú najväčšiu obeť. Na druhej strane, aj hlásanie Krista mnohí, prirodzene aj nežidia, prežívajú pod útlakom ich starobylej kultúry, dedičstva a tradícií.

Preklad: Lýdia Takácsová
Zdroj: Hetek 2011