A to svědectví je toto: Bůh nám dal věčný život a ten život je v jeho Synu. (1. Jan 5,11)

Prebudenia

knaz.jpgJa osobne termín prebudenie nemám rád z nasledovného dôvodu. Niektorí kresťania často hovoria o prebudení, vyzerajú ho, „vyhlížejí ho“, ale robia všetko pre to, aby prebudenie nebolo. Výsledkom takýchto názorov je neblahý stav, keď sú veriaci presvedčení, že prebudenie nejako záhadne príde samo, že je to zvrchovaný Boží zásah a ľudia sa nemusia usilovať. Keď prebudenie nie je, tak to nie je preto, že by veriaci v danom mieste a čase neslúžili Bohu správne, ale preto, lebo pre prebudenie nie je ten správny čas. Som presvedčený, že tieto názory sú falošné a že čas pre obnovu je vždy.

Skutočné kresťanstvo je vždy prebudenecké. Keď nie je, nie je to kresťanstvo, ale zachovávanie náboženských tradícií, stráženie pahreby, ktorá voľakedy horela jasným plameňom. Ak my tu na zemi dobre slúžime Pánovi, správne sme pochopili Božiu vôľu a usilovne pracujeme, Boh odpovedá, prichádza život a pohyb. Stále platí to, čo povedal Ježiš Kristus: „...daná mi je každá moc..., ...som s vami až do skonania sveta...“, a že vždy bude nadprirodzene potvrdzovať svoje Slovo. Preto pracujme na prebudení a nedajme sa zmalátnieť falošnými myšlienkami.

V tomto čísle si preberieme hlavné črty prebudení v Starom zákone (tu je lepšie použiť namiesto výrazu prebudenie výraz obnova), nabudúce preberieme podmienky a charakteristické črty novozákonných prebudení.

Podmienky a znaky obnovy v Starej zmluve

Boh uzavrel s Izraelom zmluvu a odovzdal skrze Mojžiša izraelskému národu Zákon. Preto Boží služobníci Starej zmluvy volali k návratu z odpadlíctva k Zákonu. Zákon, okrem spirituálneho zjavenia o jedinom pravom Bohu a okrem bohoslužobného poriadku, obsahoval aj nariadenia pre riešenie situácií v každodennom živote. Izraelci sa často od Zákona odkláňali a prijali spôsob života, bohoslužbu a morálne hodnoty okolitých národov. To bolo dôvodom, prečo Boží služobníci v období Starej zmluvy stále volali po návrate k nariadeniam Zákona. To, či obnova prebehne, alebo nie, záležalo na vodcoch ľudu - spočiatku to boli kňazi a sudcovia, neskôr králi, proroci a kňazi. Nositeľom najväčšej duchovnej autority v Izraeli boli od dôb Samuela proroci, lebo bohoslužba v Stánku sa dostala do krízy a ľud nemal kňazov vo vážnosti. Nakoniec však osoba, ktorá rozhodovala o tom, či sa Izrael navráti k Bohu, alebo zostane v odtrhnutí, bol kráľ.

Merným lanom stavu izraelského národa bolo hlavne to, či prebieha predpísaná bohoslužba, alebo sa ľud uchyľuje k modlárstvu. Zhotovovanie sôch, rytín, obrazov, stĺpov a iných predmetov, ktoré mali transformovať spirituálnu prítomnosť, spoľahlivo vyvolávalo Boží hnev, ktorý sa prejavil v tom, že Boh vydal Izraelcov do rúk nepriateľov, prišla chudoba a iné kliatby. Preto obnova duchovného stavu Izraela začala vždy ničením, pálením, likvidáciou modlárskych predmetov. Druhým znamením obnovy bolo, že knihu Zákona vybrali zo zaprášeného skladišťa a začalo vyučovanie prostého ľudu. Ďalším znakom obnovy bola oprava Božieho chrámu na hore Morija a posviacka kňazov, ktorí potom konali Zákonom predpísanú službu. Niekedy sa podarilo aj sláviť sviatky, ktoré sú predpísané v 23. kapitole 3. Mojžišovej. Dôsledkom toho, že sa ľud navrátil k Zákonu, bolo požehnanie, pokoj, prosperita a radosť.

To, či obnova prebehne, alebo nie, záležalo na vodcoch ľudu - spočiatku to boli kňazi a sudcovia, neskôr králi, proroci a kňazi

Prebudenia Novej zmluvy majú trocha iné dôrazy, ale rovnako je cieľom, aby ľudia obrátili svoje srdcia k jedinému pravému Bohu Abraháma, Izáka a Jákoba.

Prebudenia (obnovy) v Starom zákone

Prebudenia za Dávida a Šalamúna

Dávid bol prorok. Jeho genialita spočívala v tom, že pochopil niektoré veci, ktoré jeho predchodca Saul vôbec nepochopil, ani sa o ne nezaujímal. Po prvé, Dávidovi bolo jasné, že izraelský národ má šancu prežiť iba s nadprirodzenou podporou svojho Boha. Dávid porozumel, že preto, aby Boh stál za Izraelom, musí byť v strede spoločnosti bohoslužba, kňazi musia donášať krvavé obete, chváliť Boha a Božia prítomnosť - šekina musí byť nad Truhlou zmluvy. Druhá vec, ktorú pochopil, bol význam Jeruzalema, Sionu a hory Morija, ktoré Boh vyvolil ešte pred povolaním Abraháma. Jediná vec, v ktorej si nebol istý, bola, kde má byť postavený chrám. Toto mu bolo zjavené anjelom, ktorý prikázal vybudovať oltár na humne Ornána Jebuzejského. Tu nakoniec Šalamún vybudoval chrám, ktorý nemohol postaviť Dávid, pretože bol mužom vojny a prelievania krvi. Truhla sa konečne dostala na svoje miesto - na vrch Morija, kde Abrahám obetoval svojho syna Izáka. Na tomto mieste padol oheň z neba a Božia prítomnosť vo viditeľnej forme spočívala medzi Izraelcami. Výsledkom prebývania Božej prítomnosti uprostred izraelského národa bolo veľmi radostné obdobie kráľovstva, obrovská prosperita a pokoj.

Žiaľ, tento stav netrval veľmi dlho. Hlavnou príčinou straty požehnania bolo množstvo Šalamúnových žien. Nebolo to správne ani normálne, aj keď Starý zákon netrestal mnohoženstvo, viacero žien znamenalo pre Božích služobníkov vždy problémy. V prípade Šalamúna to došlo tak ďaleko, že ženy naklonili jeho srdce, aby uctieval cudzích Bohov, ale problémy by mal aj bez toho. Dávid sa cudzím Bohom neklaňal, ale jeho rodinné pomery boli tiež katastrofálne. To nám hovorí o tom, že pre udržanie duchovnej obnovy je prioritou rodina - kvalitné manželstvá a biblická výchova detí.

Obnova za kráľa Azu (2Par 14-16)

Aza bol bohabojný kráľ, vyčistil zem od modlárstva, odstránil oltáre, roztrieskal modlárske sochy. Vo svojej mladosti prejavil vieru v Hospodina a porazil miliónové vojsko Etiópčana Zéracha. Keď však zostarol, túto vieru stratil a na Boha sa úplne nespoliehal. Keď mal konflikt s izraelským kráľom Bášom, za chrámové zlato si zjednal podporu u Sýrčanov. Taktiež, keď ochorel, nehľadal pomoc od Hospodina. Napomenutie proroka Chananiho nevypočul, naopak, dal ho do väzenia.

Poučenie: Je veľmi dôležité celý život udržiavať čerstvý vzťah s Bohom a nepadnúť do náboženského stereotypu a materializmu. Toto nebezpečenstvo reálne hrozí každému prebudeniu. V 90-tych rokoch boli po mestách prebudenecké skupiny mladých ľudí pochádzajúcich z rôznych cirkví, v ktorých bol veľký potenciál k prebudeniu. Keďže neboli napojené na ďalšie prebudenecké štruktúry a úrady charizmaticko-letničného hnutia, rýchlo vychladli, zmaterializovali sa a dnes sú ich členovia zamestnaní starosťami ľudí stredného veku. Prebudenie sa nekonalo. Aj my si musíme dať pozor, aby sme neskončili ako niektoré letničné cirkvi, ktoré Duchom začali, ale dnes pre nich osobné skúsenosti so živým Bohom zostali len spomienkou.

Obnova za Jozafata (2Par 17-20)

Jozafat pokračoval v šľapajách svojho otca a podporil obnovu kráľovstva tým, že zobral knihu Zákona a nechal ju vyučovať po mestách a Hospodin jeho kráľovstvo veľmi upevnil. Aj nám je jasné, že nevynechateľným faktorom premeny spoločnosti je Biblia. Ľudia Bibliu nečítajú, knihy, ktoré nosia do kostola, síce vyzerajú ako Biblie, ale nie sú to Biblie. Zvyčajne sú to spevníky piesní, ktoré boli aktuálne pred stáročiami, alebo modlitby ľudí, ktorí už sú stáročia mŕtvi. Bežní „veriaci“ za celý svoj život neprečítajú ani jednu kapitolu, lebo v stredoveku bol vnútený názor, že obyčajní ľudia Božie slovo čítať nemajú. Darmo, dôsledky temného stredoveku znášame doteraz. Takíto ľudia potom vyhlásenia Biblie považujú za ťažkú sektársku heréziu, a naopak, najprimitívnejšie stredoveké povery ich ušiam lahodia. Tragické následky tohto počínania vidíme dodnes. Jozafat mohol urobiť k pozdvihnutiu Judska ešte viac, keby nebol nenapraviteľne naivným ekumenikom. Najprv sa spolčil s najbezbožnejším kráľom severného kráľovstva Achabom, za čo ho prorok Jehu napomenul, no po rokoch sa znovu spriahol s Achaziášom. Spolu vybudovali flotilu lodí, no tieto lode stroskotali. Loď je v Biblii symbolom cirkvi, a ak nechceme, aby naša loď stroskotala, musíme dbať na to, aby sme zostávali vo flotile lodí, ktoré všetky plávajú pod vlajkou Ježiša Nazaretského.

Kraľovanie Joasovo (2Par 23-24)

Joas začal kraľovať ako veľmi mladý a veľký vplyv na neho mal kňaz Jehojada. Pokiaľ Jehojada žil, Joasove rozhodnutia boli správne. Jeden z jeho dobrých činov bol, že dal opraviť chrám, no po smrti Jehojadu sa už Joas nevedel držať Hospodina a začal robiť kompromisy. Toto nám hovorí o jednoznačnej nezastupiteľnosti služobných darov. Niektorí ľudia sa vedia pridŕžať Pána iba ak je vedľa nich niekto silnejší (napr. Mojžiš a Áron). Mali by sme byť Bohu veľmi vďační za pomazaných Božích služobníkov, ktorí stoja v čele Božieho diela. Z dôb socializmu v nás zostala myšlienka, že každý človek je nahraditeľný. Nie je to pravda, lebo človeka nie je ľahké nahradiť. Keď človek zomrie, zmizne s ním aj jeho múdrosť, rada a pomazanie. Diabol tomu rozumie lepšie. Vedel, že sa stačí zbaviť niekoľkých ľudí a celá cirkev stratí silu. Tu je dôvod, prečo Boh nedovolil, aby Peter zomrel predčasne, ale vyslobodil ho zo žalára. Cirkev sa vždy zle správala k svojim najlepším ľuďom. Namiesto toho, aby boli ľudia vďační za to, že niekto nesie ťarchu zodpovednosti a udáva smer, najlepší Boží muži a ženy sú neustále terčom obvinení a kritiky. Sme vďační za generáciu Božích mužov v minulosti, ale prejavujme podporu a lásku aj takým ľuďom ako sú Reinhard Bonnke, Benny Hinn alebo Sándor Németh, ktorí stoja v čele Božieho diela dnes.

Kráľ Uziáš (2Par 26)

Aj Uziáš bol dobrý kráľ, ktorý činil Božiu spravodlivosť a zaslúžil sa o rozvoj judského kráľovstva. Žiaľ, ku koncu života sa povznieslo jeho srdce a prekročil hranice, ktoré mu určil Boh, tým, že ako kráľ sa postavil do služby kňaza. Keď to urobil, prichytilo sa ho malomocenstvo a do konca života bol vylúčený zo spoločnosti. Aj z tohoto nám plynie poučenie, že po úspechu musí človek zostať pokorný, s tým vedomím, že všetko čo dosiahol, je iba vďaka Božej milosti. Pavol radí, aby každý sám o sebe uvažoval triezvo, aby sa každý vedel správne posúdiť a nemyslel nad to, čo v skutočnosti je. Nech nám v tom pomáha Pán.

Kráľ Ezechiáš (2Par 29-32)

Ezechiáš bol taktiež bohabojný kráľ, aj k jeho dobrým skutkom patrí obnova chrámu a kňazskej služby, navyše, po dlhej dobe bola slávená aj Veľká noc. V bitke proti Senacheribovi preukázal s prorokom Izaiášom veľkú statočnosť a dôveru v Boha Izraela. Keď mal Ezechiáš zomrieť, Boh mu pridal pätnásť rokov života. Žiaľ, Ezechiáš urobil chybu, keď prišla významná zahraničná návšteva, pochválil sa jej svojimi hospodárskymi úspechmi, svojím bohatstvom, no zabudol pred ňou vzdať česť Bohu Izraela. Aj my sa nesmieme hanbiť vydať svedectvo, keď príde do nášho domu význačnejšia návšteva, že všetko čo sme a čo máme, je vďaka Bohu.

Kráľ Joziáš (2Par 34-35)

Kráľ Joziáš bol vôbec jedným z najlepších. Aj on dal odstrániť modly, opraviť chrám, obnovil bohoslužbu a nechával predčítať z knihy Zákona v prítomnosti všetkého ľudu. Taktiež nariadil slávenie Veľkej noci. Potom však rýchlo, zdanlivo úplne nezmyselne, zomrel strelou Egypťanov na rovine Megiddo. Na jeho smrť existujú dve vysvetlenia. Najreálnejším vysvetlením jeho smrti je skutočnosť, že proroci Ezechiel a Jeremiáš už oznamujú koniec Starej zmluvy, lebo kríza, do ktorej padali Izrael i Júda, bola čím ďalej ťažšia, modlárstvo a hriechy čím ďalej vážnejšie a uvedeným bohabojným kráľom sa nikdy nepodarilo dostať Izrael na úroveň, na ktorej štartoval za kráľov Dávida a Šalamúna. Bolo jasné, že musí prísť zmluva nová, ktorá bude mocnejšia k tomu, aby obrátila srdcia ľudí smerom k Bohu. Boh ako keby už nechcel ďalej čakať a po Joziášovi prichádza poroba Judska najprv Egypťanmi, a potom nasleduje odvlečenie do Babylona. Druhým faktom ale zostáva, že sa Joziáš zbytočne zaplietol do sporu, ktorý mal egyptský faraón Necho s asýrskym kráľom. Aj z toho nám plynie poučenie, že sa nemusíme nutne do všetkého angažovať.

Snaha vytlačiť pravé zjavenie o Bohu zo spoločnosti a nahradiť ho falošným zjavením,
tu bola vždy

Poučenia zo starozákonných prebudení

To, aké ťažké bolo navrátiť národ k Bohu, svedčí o silách, ktoré pôsobia proti tomu, aby ľudia vošli do vzťahu so živým Bohom. Izrael znovu a znovu padal do pasce pohanských náboženstiev. Snaha vytlačiť pravé zjavenie o Bohu zo spoločnosti a nahradiť ho falošným, tu bola vždy. V predpotopnej spoločnosti sa mohli všetci dozvedieť o Bohu, lebo Adam žil pomerne dlho. Nikoho to však nezaujímalo. Aj po potope sa Noach, ktorý poznal Boha, dostal na perifériu spoločnosti a do čela sa dostal vzbúrenec Nimrod, ktorý úplne odtrhol ľudstvo od vzťahu s Bohom a zaviedol uctievanie nebeských telies, ďalej uctievanie zomrelých ľudí, modiel, zvierat. Samozrejme sa v plnej miere rozvinulo modlárstvo, stavby pohanských chrámov a zhotovovanie rôznych predmetov, ktorým sa ľudia klaňali. Týmto vždy vošlo ľudstvo v masívnom merítku do uctievania padlých anjelov. Cieľom povolania Abraháma, Izáka a Jákoba, a potom i celého Izraela malo byť ich oddelenie od tohto démonického systému. Žiaľ, scenár sa opakoval. Izraelci padali do pasce pohanských náboženstiev a rituálov. Dôsledkom toho bolo, že sa dostali do zajatia (najprv boli obyvatelia Severného kráľovstva odvlečení do asýrskeho zajatia a neskôr aj Júdejci, ktorí sa udržiavali v lepšej duchovnej kondícii, boli odvlečení do babylonského zajatia.)

Všetky tieto príbehy sú napísané v Biblii preto, aby sme sa z nich mohli poučiť a neopakovali tie isté chyby. Žiaľ, aj cirkev, spoločenstvo ľudí, ktorí sa obrátili chrbtom k svetovému systému a hľadajú večné Božie kráľovstvo, padla do zajatia. Najväčšou ranou pre cirkev bolo ustanovenie kresťanstva za štátny kult Rímskej ríše cisárom Konštantínom a po ňom nasledujúcimi cisármi, ktoré viedlo k jeho úplnému spohanšteniu. Cieľom reformácie je vyviesť kresťanstvo zo zajatia nevery a pohanských praktík, ktoré sú prítomné v náboženských systémoch. Vtedy, keď sa to podarí vo významnejšej miere, hovoríme o prebudení. To bude témou budúceho čísla.



Související články

Prebudenia v Novej zmluve|Logos 8 / 2008 | Jaroslav Kříž |Téma
Kaleidoskop uzdravujúceho prebudenia I.|Logos 3 / 2011 | Peter Málik |Historie
Dotyk argentínskeho prebudenia|Logos 2 / 2016 | Daniel Šobr |Ze života církve
Kaleidoskop uzdravujúceho prebudenia II.|Logos 4 / 2011 | Peter Málik |Historie
Jonathan Edwards|Logos 10 / 2010 | Peter Málik |Osobnost