Ale těm, kteří ho přijali, dal právo být Božími dětmi – všem těm, kdo věří v jeho jméno. (Jan 1,12)

Kaleidoskop uzdravujúceho prebudenia I.

Uzdravujúce prebudenie, ktoré zasiahlo Ameriku po druhej svetovej vojne

williambranhambanner-1.jpg

William Branham

Uzdravujúce prebudenie, ktoré zasiahlo Ameriku po druhej svetovej vojne, bolo jedným z najdôležitejších období v dejinách letnično-charizmatického kresťanstva. Táto etapa nepriniesla do Cirkvi len novú túžbu a horlivosť po nadprirodzenom Božom pôsobení, ale aj otvorila kresťanom dvere do médií a verejného života. Z etablovaného a štrukturalizovaného, ale stále svojím spôsobom okrajového predvojnového pentekostalizmu (t. j. letničiarstva), sa stalo masívne, dynamické a transformujúceho hnutie, ktoré sa dostalo do povedomia širšej spoločnosti a zostalo nadobro jej aktívnym participantom. V priebehu niekoľkých rokov videli stovky tisícok domácností na svojich domácich televíznych obrazovkách záznamy zo zhromaždení, kde boli uzdravované nevyliečiteľné choroby, dorastali končatiny a bola dokázateľne manifestovaná Božia moc. Nielenže plné evanjelium pozitívne otriaslo Amerikou, ale prinieslo kresťanstvu aj silný misijný, evanjelizačný ťah, vďaka ktorému stovky národov počulo posolstvo o kríži, kázané v moci. V dnešnom článku preto čitateľom stručne predstavíme túto dôležitú kapitolu našich nedávnych dejín – poukážeme na kontext, v ktorom sa uzdravujúce prebudenie zrodilo a v rôznej miere predstavíme jeho niekoľkých protagonistov.

Atmosféra prebudenia

Na severoamerickom kontinente v čase skončenia vojny už takmer 40 rokov pôsobilo nové kresťanské hnutie, dnes známe ako pentekostalizmus alebo letničné kresťanstvo. Pentekostalizmus bol v tomto čase už etablovanou tradíciou v rámci kresťanstva (autor v tomto prípade pod tradíciou nemyslí negatívne zažité náboženské podanie, ale sformovaný smer s ustálenými základnými piliermi). Na výslní boli vyprofilované cirkevné organizácie ako Assemblies of God, Church of God, The Holiness Pentecostal Church a pod. Letničiari už mali za sebou prvé doktrinárne krízy a rozdelenia, ako napríklad, známy spor ohľadom sv. Trojice z roku 1914. Letničné cirkvi mali svoje organizované štruktúry a zdalo sa, že všetko funguje tak, ako má. Časy povojnovej prosperity priali aj kresťanským organizáciám a denomináciám, ktoré sa začali tešiť finančnej stabilite a dobrému životu.

Časy povojnovej prosperity priali kresťanským organizáciám.

Kresťania, ktorí zakúsili silné Božie navštívenia, však neboli spokojní iba s dobre fungujúcim zborom, ktorý bol schopný rásť aj z vlastnej zotrvačnosti. Veď letničné prebudenie sa zrodilo z citeľnej, transformujúcej prítomnosti Ducha Svätého – letničiari sa považovali za nadprirodzených kresťanov, a preto prirodzene túžili vidieť divy, znamenia a zázraky vo svojom osobnom i zborovom živote. Nechceli vidieť iba rastúce zbory, ale prebudenecké rastúce zbory, v ktorých Boh koná dokázateľné nadprirodzené skutky. Atmosféra na čerstvé prebudenie preto bola priam ideálna. Zástupcovia ôsmich veľkých letničných denominácií založili naddenominačnú organizáciu Pentecostal Fellowship of North America, aby mohli spolu organizovať veľké prebudenecké zhromaždenia na celomestskej škále vo všetkých metropolách Spojených štátov. Všetko nasvedčovalo tomu, že v Amerike sa zakrátko malo udiať niečo, čo úplne zmení prítomnosť aj budúcnosť prebudeneckého kresťanstva.

William Branham

Tento tajomný a v istých ohľadoch kontroverzný muž je pre mnohých doteraz enigmou, o čom svedčí aj bohaté spektrum často veľmi rozdielnych názorov na jeho osobu. William Marrion Branham sa narodil ako prvé z deviatich detí Charlesa a Elly Branhamovcov v hornatej oblasti štátu Kentucky. Rodičia boli rímski katolíci, ale len nominálni – preto mal mladý William iba minimálny kontakt s organizovaným náboženstvom. Branhamov otec bol drevorubač topiaci sa v alkoholizme; vôbec celé detstvo Branham neskôr opisoval ako zložité obdobie prežité vo veľkej chudobe. Atypickosť jeho života sa však dokazovala aj počas týchto neľahkých dní. Branham neraz spomenul, ako už počas detstva zažil niekoľko vskutku zvláštnych nadprirodzených skúseností, vrátane prorockých videní a navštívení anjelov. William napokon opustil domov ako devätnásťročný, pracoval na ranči v Arizone a taktiež zaznamenal krátku kariéru profesionálneho boxera.

Vo veku dvadsaťdva rokov prežil William Branham osobné obrátenie a neskôr bol ordinovaný za pomocného kazateľa v istom baptistickom zbore v Jeffersonville. Po nezhode v niektorých teologických otázkach s hlavným pastorom, William išiel vlastnou cestou a začal organizovať prebudenecké zhromaždenia v stanoch. Williamovi sa v službe darilo a neskôr bola skupina konvertitov dosť silná na to, aby postavili budovu, ktorú zbor (bez Branhamovho popudu) nazvali Branham Tabernacle. Z vyjadrení Branhamových najbližších je zjavné, že už okolo roku 1941 usporadúval uzdravujúce kampane. Keď v roku 1945 vydal traktát I was not disobedient unto the heavenly vision (prekl. Nebol som neposlušný nebeskému videniu), Branhamova služba už fungovala na plné obrátky vo svojich vtedajších možnostiach. Horizonty sa však rozšírili v roku 1946, keď Branhama údajne navštívila anjelská bytosť, ktorá ho poverila k celosvetovej službe kázania evanjelia a uzdravovania. Prvé zhromaždenia tohto formátu, ktoré už usporiadal ako evanjelista na plný úväzok, sa konali v júni 1946, v meste St. Louis. Viacerí historici letničného hnutia označujú práve tieto zhromaždenia za inauguráciu moderného uzdravujúceho prebudenia. Najprv Branham organizoval stretnutia takmer výlučne pod hlavičkou letničných unitariánov (ktorí sa oddelili od letničných skupín veriacich v sv. Trojicu), no po zoznámení s Gordonom Lindsayom, pastorom zboru Assemblies of God, začal slúžiť aj v kontexte širšej letničnej komunity. Lindsay sa zakrátko stal Branhamovým osobným manažérom a aj najdôležitejším promotérom prebudenia. Do Branhamovho tímu sa zapojili takí prominentní letniční služobníci ako Ern Baxter, či F. F. Bosworth. Práve z Branhamovej služby vyrástla myšlienka časopisu, ktorý by propagoval uzdravujúce prebudenie po celej Amerike, čo sa aj uskutočnilo v roku 1948 pod taktovkou spomínaného Lindsaya v podobe magazínu The Voice of Healing (prekl. Hlas uzdravenia).

Samotná služba Williama Branhama bola viac než pozoruhodná. Zapĺňal sály a hľadiská, aké pred ním žiadny iný letničný kazateľ nezaplnil. Keď sa modlil za chorých, volal na pódium konkrétnych ľudí, ktorých nikdy predtým nevidel a často im vedel podrobne povedať, v akej situácii sa nachádzali, čím trpeli, atď. Veľké množstvo ľudských životov zažilo transformujúcu, uzdravujúcu Božiu moc a celé davy ľudí odovzdávali svoje životy Ježišovi Kristovi. Medzi najznámejšie svedectvá patrí úplné uzdravenie amerického kongresmana Williama Upshawa, ktorý bol po 66 rokoch chodenia o barlách vo veku 84 rokov úplne uzdravený. Branham sa tiež zmienil o vzkriesení istého chlapca z mŕtvych počas služby vo Fínsku.

Na Williama Branhama, žiaľ, napriek mocným Božím skutkom, ktoré sa diali počas jeho služby, kresťanský svet spomína so zmiešanými pocitmi. Ako sme už spomenuli, Branham nezastával ortodoxné učenie o Trojici, čo začal aj zdôrazňovať vo svojom kázaní približne od polovice päťdesiatych rokov. Vyučoval, že mylné bolo učenie klasického letničného unitarianizmu, ako aj klasická historická trojičná ortodoxia, zdôrazňujúc, že Boh bola tá istá osoba v troch rôznych úradoch, podobne ako manžel môže byť zároveň otcom a starým otcom. Ako tak začal vyučovať túto a podobné kontroverzné doktríny otvorenejšie, jeho popularita i vplyv začali hasnúť. Je otázne, do akej miery boli kontroverzie okolo osoby Williama Branhama spôsobené ním samotným a ako k nim dopomohli jeho nasledovníci. Hoci je evidentné, že mnohé diskutabilné učenia pochádzali priamo od Branhama, je rovnako dokázateľné, že tzv. branhamisti tvrdia o svojom hrdinovi veci, ktoré by on sám o sebe nikdy nepovedal. Život tohto priekopníka uzdravujúceho prebudenia vyhasol náhle, šesť dní po tragickej autonehode, 24. decembra 1965.

Z našej pozície vôbec nie je jednoduché zhodnotiť príčiny Branhamovej kontroverzie. Za zmienku však stojí, že podľa niektorých názorov prekročil hranice svojho obdarovania a namiesto toho, aby Branham svoje schopnosti vložil úplne do kázania evanjelia a služby uzdravenia, začal formulovať doktrinárne pozície, na čo nemal tento – inak schopný a nesmierne obdarovaný – Boží muž obdarovanie ani vzdelanie.

Oral Roberts

Granville Oral Roberts sa narodil v Pontotoc County, v štáte Oklahoma, do rodiny chudobného letničného kazateľa. Ako sedemnásťročnému Robertsovi diagnostikovali tuberkulózu a bol päť mesiacov pripútaný k lôžku. V júli 1935 však prišiel moment, ktorý mladému Robertsovi zmenil život: za služby letničného evanjelistu Georga W. Monceyho bol Oral Roberts uzdravený z tuberkulózy, aj zo zajakávania. Skúsenosť nadprirodzeného uzdravujúceho Božieho dotyku Oralovi Robertsovi poodhalila pravdivosť letničnej teórie v praxi; nielenže je viera v nadprirodzené Božie konanie teologicky správna, ale donáša aj reálne nadprirodzené ovocie. Počas nasledujúcich dvoch rokov bol Oral „učňom“ svojho otca v evanjelizačnej službe. V roku 1936 bol aj ordinovaný v Pentecostal Holiness Church a zakrátko sa stal jedným z najúspešnejších služobníkov v tejto denominácii. Do roku 1947 úspešne slúžil ako pastor v štyroch rôznych zboroch, no keďže cítil silné evanjelizačné povolanie, v tom istom roku založil vlastnú uzdravovaciu službu a odštartoval celomestskou kampaňou v meste Enid, v Oklahome. Krátko nato vydal Roberts svoju prvú knihu If you need heailng – do these things! (prekl. Ak potrebuješ uzdravenie – rob toto!), priniesol posolstvo evanjelia na vlny rádia a začal vydávať mesačník Healing waters (prekl. Vody uzdravenia). V nasledujúcom roku sa Roberts vydal na turné s evanjelizačným stanom (s kapacitou 12 500 miest) po celej Amerike, hlásajúc posolstvo plného evanjelia.

Robertsove kampane boli veľmi úspešné – zástupy ľudí sa obracali k Pánovi Ježišovi a mnohí prijímali uzdravenie. Jeho ťaženia spolu s už spomínaným Williamom Branhamom boli kľúčové v revitalizácii letničného kresťanstva po druhej svetovej vojne. Zohral dôležitú úlohu pri zakladaní združenia Obchodníci plného evanjelia, pričom sám bol častým hosťom ich zhromaždení. Jeden z najprelomovejších krokov, ktorými Oral Roberts ovplyvnil americké kresťanstvo, bol pravidelný týždenný televízny program, prostredníctvom ktorého sa milióny Američanov na svojich televíznych obrazovkách ocitli priamo na Robertsových uzdravujúcich zhromaždeniach a bežní ľudia žijúci svoj americký sen boli zrazu konfrontovaní s realitou moci Božieho kráľovstva. Podľa prieskumu v roku 1980 rekordných 84 percent americkej verejnosti vedelo, kto je Oral Roberts. V rozmedzí rokov 1947 a 1968 usporiadal Roberts viac ako tristo veľkých evanjelizačných ťažení a osobne sa modlil za milióny zúčastnených ľudí. Od polovice päťdesiatych rokov sa jeho vysielanie pravidelne objavovalo na viac než päťsto rozhlasových staniciach a po dobu tridsať rokov bolo jeho ranné nedeľné televízne vysielanie najsledovanejším náboženským televíznym programom v Amerike (v najlepších rokoch bola jeho sledovanosť približne 64 miliónov divákov). Roberts bol služobník, ktorý netúžil po kulte osobnosti; naopak, chcel vychovať ďalšie generácie k zbožnosti a túžbe po Božom konaní. Aj preto založil v oklahomskej Tulse v roku 1965 univerzitu, ktorej cieľom bolo dať ďalším generáciám veriacich ľudí kvalitné vzdelanie pod vedením bohabojných lektorov, aby sa vplyv Božieho kráľovstva niesol ďalej a tak zasiahol celú spoločnosť pre Krista.

V službe, či už ako aktívny putujúci evanjelista, alebo ako zakladateľ a manažér univerzity, zažil Oral Roberts mnohé víťazstvá, ale aj sklamania a zlyhania. Na rozdiel od mnohých iných služobníkov nedovolil, aby ho tieto útoky nepriateľa stiahli z priamej cesty evanjelia. Keď 15. decembra 2009 poslednýkrát vydýchol, opustil tento svet ako muž, ktorý úspešne dobehol beh a zachoval vieru v osobnej integrite pred Bohom aj ľuďmi.

Jack Coe

Jack Coe sa narodil v roku 1918 v Oklahoma City ako prvé zo siedmich detí. Podobne ako Branham, aj Coe vyrastal v zlých duchovných aj materiálnych podmienkach, keďže jeho otec bol vášnivý hazardný hráč a alkoholik. Niekoľkokrát sa Jackova matka neúspešne pokúšala odísť od svojho manžela, lebo spolužitie v takýchto podmienkach bolo neznesiteľné. Pretože Blanche Coe nebola schopná sama uniesť finančnú záťaž vyplývajúcu zo živenia osemčlennej rodiny, Jack a jeho druhý najstarší brat skončili v detskom domove. Jack opustil sirotinec vo veku sedemnásť rokov a bez životného smeru sa pretĺkal každodennou existenciou po ceste neistoty a opilstva. Závislosť od alkoholu bola taká silná a jej dôsledky také nedozierne, že už v tomto mladom veku Jackovi lekár povedal, že ak neprestane, zomrie veľmi mladý. Počas tohto obdobia neúspešne zakaždým sľuboval Bohu, že s alkoholom prestane. Počas jednej opileckej párty však Boh zreteľne prehovoril k Jackovi slovami: „Toto je tvoja posledná šanca.“ Tento okamih nadobro zmenil Jackov život. Rýchlo otriasol zo seba závislosť a odovzdal svoj život Bohu. Medzitým sa Coe oženil a rok po tom, ako sa vrátil z vojny, spolu s manželkou začali slúžiť ako cestujúci kazatelia, s cieľom rozšíriť novoobjavené posolstvo o uzdravení.

Jack Coe bol veľmi ambiciózny kazateľ, plný dynamickej odhodlanosti a viery v moc Božieho kráľovstva. Sám dobre poznal Orala Robertsa a jeho službu a bol unesený veľkosťou Robertsovho evanjelizačného stanu. Jedného dňa Coe odmeral Robertsov stan a hneď nato objednal väčší pre svoju službu! V tom čase to údajne bol so svojou kapacitou viac ako 22 000 miest najväčší stan na svete. Keď slúžil, Jack Coe kládol dôraz na uzdravenie a svojím postojom k liekom patril medzi radikálnych letničných – inými slovami, doktorov nenavštevoval a lieky nebral (tento prístup čitateľom Logosu neodporúčame). Hoci mu toto vyhrotené stanovisko prinieslo mnoho nepriateľov a pridalo tak k jeho službe istú dávku kontroverzie – pravdou je, že mnohé kontroverzné vyjadrenia dali Coeovi do úst jeho protivníci, prípadne ho (zámerne?) dezinterpretovali. Keď lídri istej klasickej letničnej denominácie obvinili Jacka Coea z extravagantného životného štýlu, vytlačil fotografie štyroch domov vo vlastníctve niektorých predstavených spomínanej denominácie a tiež fotografie svojho domu a domov svojich troch spolupracovníkov. Ukázalo sa, že Coe a jeho spoločníci mali skromnejšie bývanie ako ich kritici. Aj na tomto príklade sa ukazuje stará známa zákonitosť, že tí, ktorých služba prináša ovocie, sú terčom obvinení z vecí, ktorých sa dopúšťajú práve ich kritici. Raz pri službe uzdravenia dokonca Coea obžalovali z praktizovania lekárskej služby bez licencie, na základe čoho sa dostal aj do vyšetrovacej väzby. Floridský sudca však prípad pre jeho absurdnosť zmietol zo stola a obžalovaného Coea zbavil obvinení. Jack Coe odišiel k Pánovi skôr, ako to jeho okolie čakalo. Niekoľko mesiacov po zrušení žaloby podľahol obrne 17. decembra roku 1956. Za svoj krátky život sa Jack Coe stal jedným z priekopníkov uzdravujúceho posolstva viery – jeho obrovský prínos do prebudeneckého kresťanstva a hnutia viery uznávali takí charizmatickí hrdinovia ako Oral Roberts, Kenneth Hagin a ďalší.

T. L. Osborn

Tommy Lee (T. L.) Osborn, u nás známy svojou rozsiahlou knihou o uzdravení, sa narodil v roku 1923 na malej farme v Oklahome. Pochádzal z trinástich detí a početná rodina Osbornovcov finančne neniesla hospodársku krízu veľmi dobre. Nepoznáme veľa detailov z Osbornovej rodinnej histórie, no ten najpodstatnejší vieme – T. L. Osborn sa znovuzrodil ako trinásťročný, keď ho starší brat vzal na zhromaždenie malého zboru v oklahomskom meste Mannford. Rodina Osbornovcov sa priatelila s Oralom Robertsom, ktorý v tom čase viedol malý zbor v Sand Springs, v Oklahome. Mladý T. L. chodieval s Robertsom, keď slúžil, a pomáhal mu s evanjelizačnými zhromaždeniami. Osborn bol pätnásťročný, keď naňho uprostred farmy zostúpila taká silná Božia prítomnosť, že sa rozplakal. Keď sa pýtal Pána na to, čo to vlastne malo znamenať, prežil, že ho Boh povolal do kazateľskej služby, na čo začal T. L. ešte viac plakať a smiať sa zároveň. Nerozumel, čo sa s ním deje, ale vedel, že ten okamih zmenil kurz jeho života na destináciu prebudenia. Osborn začal cestovať s evanjelistom E. M. Dillardom, ktorému pomáhal s organizáciou zhromaždení a slúžil tiež na večerných mládežníckych bohoslužbách. Keď bol v roku 1941 v Californii, stretol Daisy Washburn, s ktorou sa nasledujúci rok aj oženil. Z Osbnornovcov sa stal ozajstný evanjelizačný tím; obaja kázali evanjelium a v roku 1944 založili zbor v Portlande, v štáte Oregon. Jedného dňa pozvali denominačného superintendenta, aby kázal v ich zbore. Tento Boží služobník bol predtým misionárom v Indii a svojou zanietenosťou pre misiu roznietil aj v srdciach manželov Osbornovcov vášeň zasiahnuť vzdialené krajiny evanjeliom.

Mladí Osbornovci nezostali iba pri vášni a v roku 1945 odišli na misiu do Indie. Služba v Indii však vôbec neprebiehala podľa ich predstáv. Miestni ľudia prijali misionárov veľmi dobre, ale keďže neverili, že Biblia je Božie slovo, chceli iný dôkaz o tom, že Ježiš je naozaj Boží Syn. Osbornovci nevedeli dať Indom žiadny hmatateľný dôkaz a po menej ako roku sa vrátili domov prakticky bez výsledku. T. L. sa vrátil do služby v zbore v nádeji, že sa s Daisy dostanú z pocitov zlyhania a neúspechu. Uvedomovali si, že ich služba potrebuje viac Božej moci. Modlili sa, študovali Písmo, čítali životopisy mocných Božích mužov a rôznu inú prebudeneckú literatúru. Snažili sa skontaktovať so služobníkmi, ktorých doprevádzali divy, znamenia a zázraky, no najprv bezúspešne. Po istom čase však manželov pozvali na zhromaždenie s kazateľkou Hattie Hammond, ktorá mala kázať na tému „Vidieť Ježiša“. V túžbe po hlbšom osobnom poznaní Boha a Jeho moci sa rozhodli, že pozvanie príjmu. Hammondovej posolstvo sa Osbornovcov dotklo a po zhromaždení sa doma dlho do noci modlili, aby mohli uvidieť Pánovu tvár. T. L. netušil, že Boh túto modlitbu vypočuje doslovne. Nasledujúce ráno o 6:00 sa T. L. Osborn zobudil a videl videnie Ježiša Krista, ktoré mu navždy zmenilo život. Nebolo to videnie mystické, Osborn neprijal žiadne grandiózne pseudoproroctvá ako mnohí, ktorí sa pýšili videniami Pána. Osborn spomína, ako videl pred sebou Pána a premožený Jeho láskou ležal na tvári a plakal. Zážitok Osbornovi priniesol hlboké skúsenostné uvedomenie skutočnosti, že Ježiš bol ozajstným Pánom jeho života a navždy patrí Bohu – až vtedy skutočne pochopil, že ho Pán miluje a má pre jeho život reálny, konkrétny plán. Celý jeho život dostal nový a jediný cieľ – osláviť Ježiša.

V novembri roku 1947 sa v Portlande konalo uzdravujúce ťaženie Williama Branhama s Jackom Moorom a Gordonom Lindsayom. Keďže T. L. bol na denominačnej konferencii, prvého zhromaždenia sa Daisy zúčastnila sama a podrobne manželovi opísala, čo sa dialo. Vedel, že nemôže neísť. Osborn bol svedkom zázrakov, ktoré presiahli aj jeho najodvážnejšie predstavy. Branham volal ľudí na pódium, podrobne každému povedal o jeho zdravotných problémoch a ľudia, za ktorých sa modlil, boli okamžite uzdravení. Osbornovci boli veľmi dotknutí službou Williama Branhama a získali nové zjavenie o tom, že Ježiš je skutočne ten istý, včera, dnes aj naveky. Miluje a uzdravuje ľudí aj dnes! Na Branhamovi ich nadchlo aj to, že to bol pokorný muž, ktorý všetku slávu za zázraky pripisoval jedine Ježišovi a jednoducho len robil prácu, do ktorej ho Boh povolal. T. L. sa neskôr vyjadril, že počas zhromaždenia mal dojem, ako by mu tisíce hlasov hovorili: „Aj ty to môžeš robiť.“ Osborn sa celé tri dni postil bez jedla a vody a hľadal Božiu prítomnosť. Pán k nemu prehovoril: „Ako som bol s ostatnými, tak budem aj s tebou. Kdekoľvek pôjdeš, dám ti zem do vlastníctva. Žiadny démon, žiadna choroba, ani žiadna moc nemôže obstáť pred tebou po všetky dni tvojho života, ak dokážeš, aby ľudia verili môjmu Slovu.“ Od tej chvíle začali Osbornovci vo svojom zbore organizovať uzdravujúce zhromaždenia. Okamžite boli svedkami toho, že ľudia boli uzdravení a dotknutí Božou mocou. Na vlastné oči sa mohli presvedčiť, že Boh je verný.

Teraz, keď už vo svojej službe videli nadprirodzenú dimenziu uzdravení a zázrakov, v ich srdciach opäť vzbĺkol plameň nadšenia pre misiu. Pripojili sa k skupine evanjelistov zastrešených pod hlavičkou organizácie The Voice of Healing. Mali príležitosť slúžiť s generálmi prebudenia ako F. F. Bosworthom, Gordonom Lindsayom, či známym Williamom Branhamom. Vďaka týmto zhromaždeniam získala Osbornova služba celonárodnú reputáciu, avšak srdcia Osbornovcov patrili ďalekým krajinám, v ktorých ešte nebolo kázané evanjelium. V priebehu nasledujúcich pätnástich rokov slúžili Osbornovci v 40 krajinách sveta. Ich zhromaždení sa často zúčastňovali doslova desaťtisíce ľudí, z ktorých veľké množstvá radikálne odovzdávali svoje životy Pánovi. Všade, kam prišli, ich službu nasledovali dramatické divy, znamenia a zázraky. Osbornovci sa nezameriavali len na okázalé prebudenecké zhromaždenia, ale podporovali a pomáhali vychovávať pastorov a služobníkov, aby nerástol len štatistický počet obrátených, ale skutočné zástupy učeníkov vo fungujúcich a zdravých miestnych zboroch. Odhaduje sa, že T. L. Osborn za celú službu podporoval viac ako 30 000 miestnych pastorov a dopomohol k tomu, aby bolo evanjelium kázané na približne 50 000 rôznych miestach. Víziou Osbornovcov bolo kázanie evanjelia po celom svete, netúžili byť stredobodom pozornosti.

Práve v službe manželov Osbornovcov vidíme, že povojnové uzdravujúce prebudenie malo ďalekosiahly vplyv. Nešlo len o kultúrno-náboženský rozruch v rámci konzervatívnych, v tom čase ešte relatívne kresťanských Spojených štátov, ale o masívnu a dynamickú duchovnú reformáciu, ktorá priniesla dobrú správu o spáse v Ježišovi Kristovi do celého sveta – aj vďaka misijne zameraným ľuďom, ako T. L. a Daisy Osbornovci. Hlavne na ich službe je zaujímavé, že zatiaľ čo väčšina osobností povojnového prebudenia na sklonku šesťdesiatych rokov v aktívnej, pravidelnej službe uzdravenia nepokračovali, Osbornovci vytrvali v uzdravujúcich evanjelizačných ťaženiach až do osemdesiatych rokov. Daisy odišla k Pánovi v máji roku 1995 a T. L. naďalej v rámci svojich možností slúži a podporuje misiu po celom svete.





Související články

Prebudenia|Logos 7 / 2008 | Jaroslav Kříž |Téma
Kaleidoskop uzdravujúceho prebudenia II.|Logos 4 / 2011 | Peter Málik |Historie
Prebudenia v Novej zmluve|Logos 8 / 2008 | Jaroslav Kříž |Téma
Dotyk argentínskeho prebudenia|Logos 2 / 2016 | Daniel Šobr |Ze života církve
Jonathan Edwards|Logos 10 / 2010 | Peter Málik |Osobnost