Tajomstvá hlbiny

Keby sme sa chceli dostať do stredu Zeme, museli by sme zostúpiť do 6 400 kilometrovej hĺbky. Ibaže tadiaľ cesta nevedie, studne nám poskytujú pitnú vodu z hĺbky desiatok prípadne stoviek metrov. Najhlbšie jaskyne sveta sú v hĺbke dvoch kilometrov a aj najhlbšia zlatá baňa  v TauTona v Juhoafrickej republike siaha iba do hĺbky 3,9 kilometra.

Samozrejme, vrtmi je dosiahnuteľná aj väčšia hĺbka. Najhlbšie vrty sa zatiaľ nachádzajú v bývalom Sovietskom zväze na ostrove Kola a aj tie sú urobené výhradne pre výskum zemskej kôry. V sedemdesiatych rokoch naplánovali vrt do hĺbky pätnástich kilometrov, no napokon sa podarilo dosiahnuť len 12,3 kilometra do začiatku deväťdesiatych rokov, kedy sa kvôli nečakane vysokej teplote museli vrty ukončiť. Aj tak je to najhlbší bod na Zemi, ktorý sa dosiahol ľudskými prostriedkami.

Pravdaže, ešte je tu hĺbka mora, kde nie je nutné vŕtať, ale obrovský tlak vody by znamenal nové výzvy. Najhlbší bod oceánov sa nachádza v Tichom oceáne v Mariánskej priekope – v hĺbke 11 kilometrov. Doteraz do takejto temnej hĺbky vkročila ľudská noha trikrát, zatiaľ čo povrch Mesiaca navštívil človek šesťkrát. Pritom ľudským predstavám technické problémy nekladú medze. Hrdinovia vedecko-fantastického románu Julesa Verna napríklad pochodili fantastickou ponorkou nielen oceánske hlbiny, ale si vytýčili za cieľ aj stred Zeme: počas cesty sa vplavili do jaskyne potiaľ, kým ich vulkanická činnosť znovu nevrátila naspäť.  

Ozveny a otrasy

Pravdaže, vedci sú vedcami preto, aby vyvinuli prostriedky na výskum aj takých prostredí, ktoré sa bezprostredne nedajú dosiahnuť. Keďže už teda nemôžeme - našťastie - prejsť pešo celú zemeguľu, môžeme počuť jej zvuky, ktoré sa šíria v materiáli, z ktorého pozostáva, tak, ako počujeme zvuk vzdialeného vlaku na koľajniciach. Seizmológovia, tieto pre človeka neciteľné jemné otrasy, zachytávajú pomocou technických vymožeností po celom svete a snažia sa načrtnúť vnútornú štruktúru Zeme.

Podľa týchto výskumov teda Zem pozostáva – smerom do hĺbky – z čoraz hustejších a horúcejších hmôt. Pre nás zatiaľ známa hrúbka zemskej kôry pozostávajúca z hornín je dosť premenlivá; povrchová zemská kôra sa v hĺbke 8-80 kilometrov dotýka s pevnou vrstvou a spolu s ňou vytvára v hĺbke 50-200 kilometrov hrubú litosféru, pod ktorou je horúca, hustotekutá hmota, astenosféra do hĺbky 660 kilometrov, kde začína opäť pevná vrstva, spodná časť zemskej kôry. Túto časť vystrieda v hĺbke 2700 km vonkajšie jadro pozostávajúce zo železa, ktoré potom vystrieda v hĺbke 5100 km pevné vnútorné jadro pozostávajúceho tiež zo železa.

Celý tento systém je v pomalom pohybe: teplota jadra zohrieva kôru, preto jej hmota miestami vyžaruje smerom hore a ochladená hmota sa vracia späť dovnútra – podľa najnovších hypotéz práve tieto konvektívne prúdenia spôsobujú pomalý, no nezastaviteľný, za jeden rok niekoľkocentimetrový pohyb kontinentov.

Vody v hlbinách

V tomto modeli veru voda nezohráva veľkú úlohu, pritom je to práve veľké množstvo vody – hoci povrchovej – ktorou naša Zem vyniká spomedzi ostatných planét slnečnej sústavy. Zatiaľ čo konečný pôvod zemskej vody je ešte vždy predmetom živých vedeckých diskusií, žido-kresťanský myšlienkový svet pripisuje vode dôležitú kozmologickú úlohu. Apoštol Peter píše:„Tým, čo to tvrdia, totiž uniklo, že nebesá boli oddávna a zem na Božie slovo povstala z vody a spočíva na vode.“(2Pt 3,5) Aj o počiatkoch stvorenia čítame: „Zem bola pustá a prázdna, tma bola nad prahlbinou a Boží Duch sa vznášal nad vodami.“ (1Moj 1,2)

Božie slovo prichádzajúce z búrky k Jóbovi nám v 38. kapitole pripodobňuje stvorenie k stavbe: môžeme sa tu dočítať o uholnom kameni, pilieroch, potom hneď o vymeraní hraníc mora, akoby tieto udalosti boli spolu úzko späté.

O tom, že v hlbinách musia byť obrovské nádrže vody, je možné tušiť z príbehov o potope sveta, podľa ktorej: „V šesťstom roku Noachovho života, v druhom mesiaci, sedemnásteho dňa toho mesiaca, vyrazili všetky pramene obrovskej prahlbiny, roztvorili sa nebeské uzávery.“ (1Moj 7,11) Čiže voda, ktorá zaplavila najvyššie vrchy, sa vyliala na zem naraz z dvoch smerov – zospodu aj zvrchu.

Žalmista hovorí: „Ďakujte Hospodinovi, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky... na vodách rozprestrel zem.“ Žalm 1,6 skonštatoval aj toto: „Hospodinovi patrí zem i to, čo ju napĺňa, svet i tí, čo ho obývajú. Veď on ho založil na moriach a upevnil na vodných prúdoch.“ (Ž 24,1-2) Tieto výroky v nás vzbudzujú dojem, akoby celá naša planéta bola postavená na vode. V iných prekladoch to znie napríklad takto: „... postavil ju vedľa morí.“

Musíme sa pripraviť na to, že niektoré otázky týkajúce sa zemských hlbín zostanú navždy nezodpovedané, veď podľa slov proroka Jeremiáša 31,37: „Ak sa dajú zmerať hore nebesá a dolu preskúmať základy zeme, potom ja zavrhnem celé potomstvo Izraela ...“, o ktorom ale povedal, že to nikdy neurobí.

Ríša mŕtvych

Biblia nás nenecháva na pochybách, že osobnosť človeka nepominie jeho smrťou a že podsvetie, kde sa odsťahuje duša a duch, sa nachádza v útrobách Zeme. Niektoré verše z Písma napríklad 2Pt 2,4 nám dokazujú, že v hlbinách sa nachádzajú nielen tiene mŕtvych, ale aj zlé padlé anjelské bytosti, ktoré uväznené očakávajú posledný súd. Hebrejský výraz šeol, ktorý sa často prekladá ako truhla, hrob, jama a peklo v starozmluvných písmach znamenali miesto zdržiavania sa každého ducha zosnulého človeka. Sem sa dostali rovnako spravodliví ako aj bezbožní a čakali na vzkriesenie. Samozrejme, každý do iného prostredia. Ježiš nám dáva vhľad do pomerov v podsvetí: (Lk 16,19-31), kým chudobný Lazar dostal potešenie v časti podsvetia vyhradeného pre spravodlivých – zvaného „Abrahámovo lono“, boháč, ktorý nedoprial nikomu zo svojho bohatstva, sa zdržiaval neďaleko od Lazara v pekelnom ohni a trápení. Medzi týmito dvomi miestami niet prechodu, v okamihu smrti sa rozhodne, kto kam patrí, neexistuje druhá šanca zmeniť to.

Obeť zmierenia Pána Ježiša Krista zaistila spravodlivým úplne novú pozíciu: pri odchode z tohto sveta nenavštívia Abrahámovo lono – túto príjemnú „čakáreň“ – ale okamžite sa pripoja ku Kristovi (2Kor 5,6-8), ktorý sa nachádza v nebi. Na základe kresťanskej nádeje teda veriaci vždy naďaleko obídu hlbiny Zeme.

Neobrúsený diamant

Pokiaľ by sa potvrdili predpoklady, podľa ktorých sa vo vnútri Zeme nachádzajú obrovské množstvá vody, potom sa budú musieť zrevidovať doterajšie vyhlásenia o štruktúre našej planéty. Jedna skupina výskumníkov publikovala v prírodovedeckom časopise Nature istú štúdiu, ktorá dáva magnetizmus Zeme a tektoniku platní do nového svetla. Vysoká teplota a obrovský tlak v hlbinách Zeme formujú štruktúru kryštálov v mineráloch a vytvárajú také materiály, ktoré tu na povrchu zemskom možno vytvoriť len v laboratórnych podmienkach. A keď sa tieto materiály dostanú na povrch Zeme dôsledkom vulkanickej činnosti, kvôli zníženiu tlaku a ochladeniu prejdú fázickou zmenou, čiže: zmení sa ich štruktúra. Stávajú sa podobnými povrchovým horninám a ich povaha sa už nedá študovať, pretože nie sú pod veľkým tlakom. Veľmi zriedkavo sa predsa len vyskytne, že ešte dolu v hlbinách kryštál diamantu uzatvorí do seba drobnú časť horniny a takto sa dostane na povrch Zeme. Z tohto zovretia sa nedokáže dostať von, pretože je zo všetkých strán silno držaná diamantom, a preto si udrží štruktúru pod obrovským tlakom. Preto má tak veľký význam nedávno nájdený, sotva pol centimetrový hnedý brazílsky diamant nepravidelných tvarov s priemerom päť stotín milimetra uzáveru, formy olivínu, ktorý sa zatiaľ našiel iba v meteoritoch. Odborníci hovoria, že tento diamant sa nachádza niekde medzi vrchným a spodným plášťom Zeme, v prechodnej zóne od 410-660 kilometrovej hĺbky.

A teraz prichádza senzácia: táto drobná ring-wood častica obsahuje jedno percento vody, omnoho viac, než s akým vedci v takejto hĺbke počítali. Ak sa v každej častici nachádza toľko percent vody – čo ešte nemusí byť isté z jednej vzorky – potom sa aj v prechodnej zóne nachádza toľko vody, ako spolu vo všetkých oceánoch. Každopádne na to, aby sa mohla dostať do štruktúry kryštálu, v mieste, kde sa nachádza, musí byť tekutá voda. Fabrizio Nestola – člen skupiny odborníkov, vysvetľuje, že výskum nám umožňuje nielen vysvetliť hlbinné seizmické anomálie pozorované tomografom, ale tiež poskytuje možnosť získať úplne nový obraz o hlbinách Zeme.“

1,4 percenta vody v ring-wood znamená, že v prechodnej zóne sa nachádza približne jedno percento vody. Toto jedno percento zodpovedá asi osemkilometrovej vodnej ploche po celom povrchu Zeme. Vezmime do úvahy, že Tichý oceán zaplavuje jednu pätinu povrchu zemského s priemerne 4,2 kilometrovej hĺbky. Na ilustráciu: je to, akoby vo vnútri Zeme bol objem vody zodpovedajúcej desiatim oceánom.

Preklad: Zlatka Radnotyová
Zdroj: Hetek IV. 2014