Tajomstvo spoločenstva

Ako vyjsť zo samoty

V dnešnej dobe pandémie sú veľmi skloňované pojmy ako karanténa, domáca izolácia, home office či vyučovanie na diaľku, ktoré všetky predstavujú významnú zmenu v tom, ako funguje ľudské spoločenstvo.

Ľudské združovanie, vzťahy a komunikácia pomaly prestávajú byť reálne stráveným spoločným časom a stávajú sa virtuálnymi, zameranými prevažne na výmenu informácií so žiadnym alebo len veľmi malým emocionálnym obsahom. Dôležité komunikačné faktory ako blízkosť druhej osoby, výraz tváre, tón hlasu a predovšetkým dotyky sa stávajú niečím, čoho je v medziľudskej komunikácii čoraz menej.

Doba izolácie

Tento stále sa zhoršujúci stav vecí nie je výsledkom pandémie Covidu-19, ide o dlhodobý proces, ktorý v dôsledku pandémie iba akceleroval. Môžu za to moderné informačné a komunikačné technológie, ktorých raketovo rýchly nástup nás zaskočil a ľudská schopnosť sa mu prispôsobiť akosi nestíha. Tieto technológie ovplyvnili všetko vrátane nášho trávenia voľného času, alebo aj podobu cirkevného života. O dnešnej dobe sa hovorí ako o „dobe displejov“, a je to vskutku tak. Kedysi trávili rodiny svoje voľné večery spoločným rozhovorom, hraním spoločenských hier, čítaním, neskôr počúvaním rozhlasu alebo sledovaním televízie. Toto všetko stále predstavovalo spoločné trávenie voľného času, niečo, čo ľudia spoločne robili a potom sa o tom zhovárali. Dnes je situácia výrazne odlišná. V mnohých rodinách vyzerajú voľné večery tak, že každý z členov domácnosti pozerá na svoj vlastný displej a je uzavretý vo vlastnom svete. Ľudia nielenže neprežívajú aktívne spoločenstvo s druhými, ale aj ich život sa stáva čoraz viac pasívnym. Kedysi sa ľudia oveľa viac venovali vyhľadávaniu reálnych zážitkov a dobrodružstiev, dnes sa v prevažnej miere iba pasívne zabávajú sledovaním životov a dobrodružstiev iných ľudí. Podobný trend badať aj medzi kresťanmi a v ich vzťahu k cirkvi a spoločným bohoslužbám. Pasívne sledovanie obľúbených kazateľov „s vyloženými nohami pri popíjaní kávy“ nás síce môže duchovne vzdelávať, ale nikdy nenahradí živé spoločenstvo miestnej cirkvi.

Podstatou kresťanstva je spoločenstvo

Skutočný kresťanský život nespočíva v horlivom dodržiavaní nejakých predpísaných rituálov, ako tomu býva pri väčšine náboženských smerov, ide o intenzívne prežívaný vzťah, vyjadrený biblickým (hebrejským aj gréckym) pojmom „poznať“.

V slávnej veľkňazskej modlitbe Pán povedal: „A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného, pravého Boha i toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.“ (J 17,3; SEB) Biblické kresťanstvo predstavuje život v spoločenstve s Bohom, do ktorého sme vstúpili prostredníctvom Pána Ježiša Krista a jeho zmierujúcej obete, ktorá vymazala naše hriechy. Tento vzťah prorocky ilustruje tiež starozmluvný príklad Henocha, ktorý „chodil s Bohom“. (Gn 5,24)

Kresťanský život taktiež zahŕňa spoločenstvo s bratmi a sestrami v rámci cirkvi. Aj toto je niečo, čomu sa nemôžeme vyhnúť, a čo je základnou duchovnou potrebou veriaceho. Apoštol Ján začína svoju prvú epištolu nasledujúcimi slovami: „Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to vám zvestujeme: Slovo života. A ten život sa zjavil; my sme ho videli, svedčíme o ňom a zvestujeme vám večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám. Čo sme teda videli a počuli, hlásame aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami. My však máme spoločenstvo s Otcom a jeho Synom Ježišom Kristom.“ (1 J 1,1-3; SEB)

Učeníci mali osobnú skúsenosť s Kristom, Slovom života. Počuli o ňom, videli ho, pozorne ho sledovali a dotýkali sa ho. Všetky tieto slovesá opisujú aktívne prežívané spoločenstvo, ozajstnú skúsenosť so žijúcim Mesiášom.

Z uvedeného textu tiež vyplýva, že Jánovou túžbou je, aby do tohto spoločenstva (s Kristom a so sebou navzájom) vstúpili aj tí, čo budú čítať jeho list. Spoločenstvo je teda skutočnou podstatou a náplňou kresťanského života, konkrétne spoločenstvo s Bohom a súrodencami v Kristovi. Toto sa nedá nahradiť žiadnym programom ani čistotou učenia. Cirkev sú ľudia zídení v Ježišovom mene, medzi ktorými je on sám. Ilustruje to tiež dvojprikázanie lásky, ktoré Pán označil ako zhrnutie Zákona: treba milovať Boha a blížneho. 

Spoločenstvo s Bohom

Spoločenstvo s Bohom je niečo, pre čo sme boli stvorení. Adam s Evou prežívali dokonalé harmonické vzťahy. Ich vzájomné spoločenstvo a tiež ich individuálny aj spoločný vzťah so Stvoriteľom ich činil šťastnými.

Túto harmóniu zničil až hriech. Málokto si dnes uvedomuje, že diablovou stratégiou je od samotného začiatku dejín snaha o zničenie spoločenstva medzi ľuďmi a ich Stvoriteľom. V biblickom texte o páde do hriechu to vidíme celkom zreteľne.

Had bol najľstivejší zo všetkých poľných zvierat, ktoré utvoril Hospodin, Boh. Povedal žene: „Naozaj vám Boh zakázal jesť zo všetkých stromov záhrady?“ Žena mu odpovedala: „Ovocie zo stromov v záhrade jesť smieme, ale o ovocí stromu, ktorý je uprostred záhrady, Boh povedal: ‚Nejedzte z neho, nedotknite sa ho, aby ste nezomreli!‘“ No had žene povedal: „Nie, určite nezomriete! Boh totiž vie, že v deň, keď budete z neho jesť, otvoria sa vám oči a budete ako Boh, budete poznať dobro i zlo.“ Žena videla, že by bolo dobré jesť zo stromu, lebo strom je na pohľad lákavý a na získanie múdrosti vábivý. Vzala z jeho ovocia, jedla, potom dala aj svojmu mužovi, ktorý bol s ňou, a jedol aj on. Obom sa otvorili oči a spoznali, že sú nahí. Splietli figové listy a urobili si zástery. Keď počuli hlas Hospodina, Boha, ktorý sa prechádzal po záhrade za popoludňajšieho vánku, ukryl sa človek i jeho žena pred Hospodinom, Bohom, medzi stromy záhrady. Hospodin, Boh, zavolal na človeka a opýtal sa ho: „Kde si?“ (Gn 3,1-9; SEB)

Diablovi sa podarilo narušiť dôveru prvých ľudí k Hospodinovi, ktorého pred Evou škaredo ohovoril, ako niekoho, kto im chce zabrániť v tom, aby sa rozvinuli a sami sa stali bohmi. Všetci vieme, ako sa tento príbeh skončil. Ľudstvo odpadlo od milujúceho Stvoriteľa, vzbúrilo sa proti nemu a dôsledky svojho pádu pociťuje dodnes. Keby nebolo Kristovej obete, vzťah ľudstva s Bohom by bol naveky ne­zvratne zničený.

Boží záujem o človeka a jeho túžbu po spoločenstve s ním nádherne ilustruje to, čo sa stalo krátko po páde. Boh, samozrejme, vedel, že Adam s Evou jedli zo zakázaného ovocia a napriek tomu sa prechádzal po záhrade a hľadal ľudí, ktorí sa pred ním skrývali.

Božia túžba po spoločenstve s človekom sa najzreteľnejšie prejavila v tom, že poslal svojho Syna na zem uskutočniť dielo spásy a priviesť odpadnuté ľudstvo naspäť do obnoveného vzťahu s ním samým v Kristovi. Dnes môžu ľudia, ktorí prijali toto spasenie v Kristovi, opäť zažívať osobné spoločenstvo s Bohom skrze Ducha Svätého, ktorého Pán vylial na svoju cirkev. Túto skutočnosť nádherne vystihuje posledný verš Pavlovej 2. epištoly Korinťanom: „Milosť Pána Ježiša Krista, Božia láska a spoločenstvo Svätého Ducha nech je s vami všetkými!“ (2Kor 13,13; SEB)

Áno, bola to výhradne Božia milosť prejavená v Kristovi, ktorá nám umožnila obnoviť vzťah s Bohom. Keby nebolo milosti, nemohli by sme mať odpustené hriechy. Zároveň platí, že motiváciou všetkého Božieho konania voči nám bola, je a navždy bude láska, lebo sám Boh je láska. A láska predstavuje vzťah.

To, že Boh je láska, dokáže vysvetliť iba teologický koncept Trojice. Boh bol láska ešte predtým, ako čokoľvek alebo kohokoľvek stvoril. Láska totiž vyjadruje vzťah medzi jednotlivými osobami Božstva, medzi Otcom, Synom a Duchom Svätým.

Naše spoločenstvo s Bohom sa realizuje skrze „spoločenstvo Svätého Ducha“. Biblický grécky výraz pre spoločenstvo je koinónia a jeho význam je nasledujúci – „spoločenstvo, spoločná účasť na niečom, podiel, zdieľanie, ochota sa podeliť“. V Liste Židom je dokonca výraz koinónia použitý pre finančnú zbierku: „Na dobročinnosť a zdieľnosť (koinónia) nezabúdajte.“ (Žd 13,6)

„Verný je Boh, ktorý vás povolal do spoločenstva svojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána.“ (1Kor 1,9; SEB) Skrze Ducha Svätého môžeme aj dnes mať spoločenstvo s Pánom Ježišom, hoci on sám je teraz po pravici Otca v nebi, koná veľkňazskú službu a chystá sa na svoj druhý príchod.

Sám Ježiš hovoril o benefitoch spoločenstva s ním: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinúť. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom, a nájdete odpočinutie pre svoje duše. Veď moje jarmo je príjemné a bremeno ľahké.“ (Mt 11,28-30; SEB) V spoločenstve s Ježišom Kristom máme k dispozícii odpočinutie od prázdnej námahy, od náboženskej snahy zapáčiť sa Bohu a od všetkých tlakov a ťažoby tohto sveta. Jeho láska a blízkosť prinášajú tiež uzdravenie, a to ako v duchovnej, tak aj v duševnej a telesnej oblasti.

Pán tu tiež hovorí o svojom jarme, ktoré je príjemné, a o bremene, ktoré je ľahké. Skutočné spoločenstvo s Kristom totiž predstavuje tiež záväzok, povolanie do služby Bohu, ktorá sa realizuje v cirkvi. Ide o jarmo, teda o istú záťaž, ktorá nás núti vyvinúť nejaké úsilie. Jarmo nás tiež spája s ostatnými Kristovými služobníkmi podobne ako v záprahu spája ťažné zvieratá a pomáha im rozložiť silu tak, aby všetky vládali a voz, či pluh sa mohol pohnúť dopredu. Služba Pánovi nás stojí úsilie, náš čas aj financie, ale tak, ako hovorí Písmo, je to niečo „príjemné a ľahké“, niečo, čo sa dá zvládať s radosťou.

Keď sa naučíme pestovať spoločenstvo s Bohom, úplne to zmení náš kresťanský život. Budeme môcť naveky čerpať zo „studne živej vody“ a prežívať Kristovo víťazstvo v každej oblasti nášho života.

Pre rozvíjanie spoločenstva s Pánom potrebujeme niekoľko jednoduchých vecí. Musíme mu venovať čas. Ak nejaký kresťan tvrdí, že nemá čas na Boha, znamená to, že s jeho životnými prioritami nie je niečo v poriadku. Prežívanie spoločenstva je založené na vzájomnej blízkosti (dotyku) a komunikácii. Potrebujeme tráviť čas s Božím slovom, venovať sa chvále, uctievaniu a modlitbe. To nám pomôže vstúpiť do Božej prítomnosti. Veľmi významnú úlohu zohráva tiež modlitba v jazykoch. Ide o jedinečný nástroj na budovanie nášho ducha a oslabenie telesnosti v našich životoch.

Spoločenstvo cirkvi

Súčasťou apoštolského vyznania viery je výrok: „Verím v spoločenstvo svätých.“ Spoločenstvo veriacich, ktoré sa realizuje v miestnej cirkvi, je pre duchovný život nesmierne dôležité a nedá sa ničím nahradiť. V poslednom čase nadobúda na popularite falošné učenie, ktoré hovorí o tom, že ľudia nepotrebujú cirkev, že stačí, keď sa zídu „dvaja alebo traja“ a že „rodinné pobožnosti“ môžu nahradiť spoločnú bohoslužbu miestneho zboru. Toto učenie je veľmi nebezpečné, lebo vytrháva ľudí zo spoločenstva s inými veriacimi. Výsledkom je nedostatok korekcie v živote a absencia „chodenia vo svetle“. Od toho býva už len malý krôčik k morálnym kompromisom a následnej apostázii (odpadnutiu od Krista). Apoštol Ján píše: „Ak hovoríme, že s ním máme spoločenstvo, ale chodíme v tme, klameme a nekonáme, čo je pravda. Ale ak chodíme vo svetle, ako on je vo svetle, máme spoločenstvo medzi sebou a krv Ježiša, jeho Syna, nás očisťuje od každého hriechu.“ (1J 1,6-7; SEB) Keď toto v živote kresťanov nefunguje, hrozí im vážne nebezpečenstvo.

Vzájomný kontakt ľudí viery je prospešný pre ich duchovný rast a vzájomné povzbudenie. Píše o tom apoštol Pavol, keď odôvodňuje svoju túžbu navštíviť miestny zbor v Ríme: „Veď vás túžim vidieť, aby som vám odovzdal duchovný dar, aby ste ním boli posilnení, alebo lepšie: aby sme sa navzájom vašou a mojou vierou povzbudili.“ (R 1,11-2; SEB)

A čo naše vzťahy s neveriacimi, s ľuďmi mimo spoločenstva. Takéto vzťahy, samozrejme, existujú a sú prirodzenou súčasťou našich životov. Každý máme nejakých susedov, spolupracovníkov a istý okruh priateľov. Týmto ľuďom musíme byť svetlom a svedectvom o Kristovi. Pretŕhanie vzťahov s neveriacimi známymi je čisto sektárska záležitosť, ktorá rozhodne nepomáha tomu, aby sme niekoho získali pre Krista.

Iné je to však pri otázke, s kým by sme mali mať dôverné spoločenstvo, alebo s kým by sme sa mali spájať do nejakého zväzku. Písmo je v tomto pomerne jednoznačné: „Neťahajte cudzie jarmo s neveriacimi! Veď čo má spravodlivosť spoločné s neprávosťou a aké spoločenstvo má svetlo s tmou? A aký je súlad Krista s Beliálom, a aký má podiel veriaci s neveriacim?“ (2Kor 6,14; SEB) Výnimku, samozrejme, tvoria naši nespasení rodinní príslušníci. Aj k tomuto sa apoštol Pavol vyjadruje: „Ostatným hovorím ja, nie Pán: Ak niektorý brat má neveriacu ženu a ona aj naďalej chce s ním žiť, nech ju neprepúšťa. A ak niektorá žena má neveriaceho muža a ten aj naďalej chce s ňou žiť, nech ho neopúšťa. Lebo neveriaci muž sa posväcuje skrze ženu a neveriaca žena sa posväcuje skrze brata. Inak by vaše deti boli nečisté, teraz sú však sväté. Ale ak sa neveriaci odlučuje, nech sa odlúči. V takých prípadoch brat alebo sestra nie sú otrocky viazaní, veď Boh nás povolal k pokoju. Veď ako môžeš vedieť, žena, či zachrániš svojho muža? Alebo ako môžeš vedieť ty, muž, či zachrániš svoju ženu?“ (1Kor 7,12-16; SEB)

Blízké spoločenstvo s bratmi a sestrami v Kristovi je teda niečo, čo má mať v našej sieti vzťahov a kontaktov prioritu. Je dobré a potrebné tráviť spoločný čas s duchovnými súrodencami v cirkvi aj mimo bohoslužieb. V mnohých zboroch v západnom svete, a postupne aj u nás, sú pri zboroch vybudované akési centrá voľného času. Ľudia tam môžu tráviť spoločný čas pri rozhovoroch, hrách alebo športových aktivitách. Prirodzene tak vznikajú priateľstvá jednotlivcov aj rodín, čo je dobré najmä pre príslušníkov dospievajúcej generácie, ktorá trávi čas so svojimi veriacimi rovesníkmi a nehľadá si partiu vo svete.

Písmo otvorene hovorí o tom, že toto bratské (a sesterské) spoločenstvo je nie iba dobré, ale aj milé, teda príjemné a potešujúce. Veľmi poeticky sa o tom píše v 133. žalme: „Aké je dobré a milé, keď sú bratia spolu! Je to sťa najvzácnejší olej na hlave, čo steká na bradu, na Áronovu bradu, čo steká na okraj jeho rúcha. Je to sťa rosa na Chermóne, čo padá na sionské vrchy. Tam udeľuje Hospodin požehnanie a život naveky.“ (Ž 133; SEB) Kto nikdy nebol v Izraeli, iba veľmi ťažko porozumie prirovnaniu o chermónskej rose na sionských vrchoch. Sionské vrchy sú kopce v Jeruzaleme a jeho blízkom okolí. Je tam obrovské sucho a krajina pripomína polopúšť a púšť. Naopak, pohorie Chermón na severe Izraela má vlahy nadbytok. Pramenia tam viaceré toky, zlievajúce sa do rieky Jordán. Sú tam výdatné zrážky, zelené lesy a pastviny. Toto prirovnanie hovorí o tom, že harmonické spoločenstvo Božieho ľudu dokáže aj púšť premeniť na hojne zavlažované územie. V dobrom spoločenstve sa ľudia majú dobre, sú šťastní a doslova rozkvitnú. Toto je požehnanie spoločenstva cirkvi.

Ako vyjsť zo samoty?

Existuje riešenie pre ľudí, ktorí veria v Krista a pravidelne sa zúčastňujú bohoslužieb, no stále sa cítia osamelí a nevedia sa tohto pocitu zbaviť? Rozhodne áno! Keď Boží Syn trpel na kríži, tým najväčším utrpením preňho neboli rany po bičovaní a klincami prebodnuté ruky a nohy. Najviac zo všetkého trpel tým, keď od neho odišiel Nebeský Otec. Celú večnosť s ním bol vo vrúcnom vzťahu a zrazu sa mu Otec vzdialil. Ku všetkému odmietnutiu od ľudí a krutému fyzickému mučeniu pribudlo to najväčšie utrpenie: absolútna samota. Túto skutočnosť musíme chápať ako vykupiteľský skutok. Pán Ježiš bol oddelený od Otca namiesto nás. Aby sme my mohli mať spoločenstvo s Bohom, hoci si ho pre svoje hriechy nedokážeme žiadnym spôsobom zaslúžiť.

Boh nechce, aby bol človek sám!

„Potom Hospodin, Boh, povedal: Nie je dobré človekovi byť samému. Urobím mu pomoc, ktorá mu bude rovnocenná.“ (Gn 2,18; SEB) Keď je človek sám, nie je to dobré.

Ako môžeme mať dobré vzťahy?

Samota nie je Božou vôľou pre žiadneho človeka. Boli sme stvorení pre spoločenstvo s Bohom a pre blízke priateľské vzťahy. Nie každý človek uzavrie manželstvo, ale každý môže mať kvalitné a obohacujúce priateľské vzťahy. Proti samote musíme bojovať. Môžeme ju poraziť a musíme v tom byť aktívni.

Mať kvalitné vzťahy, ktoré nás tešia a napĺňajú, nie je samozrejmé. Kvalita totiž neprichádza sama od seba, ale vyžaduje si určité úsilie. Pokúsim sa teraz uviesť niekoľko odporúčaní alebo rád na budovanie úspešných vzťahov, ktoré vydržia.

Základom všetkého je dobrý vzťah s Bohom. Je dôležité, aby sme verili, že Boh nás má rád, napĺňa náš život a že nikdy nie sme sami. To najkrajšie, čo nám Pán môže povedať, je jednoduché uistenie: „Ja som s tebou.“ V Písme sa to veľakrát opakuje. Veľmi pekný je tento výrok: „Neboj sa, lebo ja som s tebou; neobzeraj sa v strachu, lebo ja som tvoj Boh! Posilním ťa aj ti pomôžem a podopriem ťa pravicou svojej spravedlivosti.“ (Iz 41,10; ROH) O tom, ako rozvíjať vzťah a spoločenstvo s Bohom, sme už písali vyššie. Teraz sa poďme pozrieť na to, ako budovať vzťahy s ľuďmi.

Po prvé, musíme o vzťahy s ľuďmi stáť. Samotári zvyčajne nebývajú veľmi šťastní ľudia. Musíme vzťahy s druhými chcieť a tiež veriť tomu, že mať vzťahy je dobré.

Ďalej musíme milovať ľudí, milovať blížnych a ich spoločnosť. Pamätajme na to, že to patrí medzi dve najdôležitejšie Božie prikázania. (Mt 22,34–40)

Ktosi povedal, že moderná doba je charakterizovaná tým, že ľudia milujú veci a používajú ľudí na to, aby ich získali. Je potrebné to uvedomelo otočiť: ľudí treba milovať a veci používať. Niektorí ľudia skutočne iba využívajú druhých a hovoria tomu vzťahy. Ak niekomu zavoláme iba preto, že od neho niečo potrebujeme, nie je to (minimálne z našej strany) dobrý vzťah. Toto je, žiaľ, častý jav a my si na to musíme dávať pozor. Treba zdôrazniť aj to, že človek má kapacitu iba na niekoľko ozajstných priateľstiev. Nemôžeš byť priateľom s každým. Je normálne, keď máme v zbore niekoľko priateľov a s ostatnými máme korektné, ale nie také blízke vzťahy.

Ak má byť vzťah zdravý, musí byť rovnocenný. Samozrejme, že máme rôzne vzťahy, v ktorých sme podriadení a tiež také, v ktorých dominujeme a uplatňujeme autoritu. Pokiaľ však ide o priateľský, blízky vzťah, musí byť rovnocenný. Iba v takom vzťahu sa obaja aktéri dokážu dlhodobo cítiť uvoľnene a v bezpečí. Pre nátlak, manipuláciu a podobné veci niet v priateľskom vzťahu miesto.

Žiaden vzťah sa nevybuduje sám od seba. Do takého vzťahu potrebujeme investovať. Vzťahy, ktoré necháme iba tak plynúť a neinvestujeme do nich, sa začnú kaziť. Príde zovšednenie a pocit, že tomu druhému na nás až tak veľmi nezáleží. Toto platí najmä pre manželstvá. To, že si dvaja mladí ľudia povedia svoje „áno“, neznamená, že je všetko hotové a už sa nemusia vo vzťahu snažiť. Ak tomu niekto uverí, môže čoskoro očakávať problémy.

Ako teda investovať do vzťahu. Základom lásky je dávanie. Boh tak ľúbil svet, že dal svojho jednorodeného Syna. Ak mám niekoho rád, investujem doňho napríklad svoj čas, svoju pozornosť, robím mu radosť, dávam darčeky a za všetkých okolností som k nemu úprimný. Niekedy má také pokarhanie od dobrého priateľa v pravý čas cenu zlata. Existujú situácie, kedy nás dokáže pokarhať a napraviť iba skutočný priateľ. Taktiež pochvala a povzbudenie od niekoho, o ktorom vieme, že je ku nám úprimný, má ďaleko väčšiu váhu ako lichôtky pochlebovačov.

V dobrom vzťahu musíme pestovať skutočnú komunikáciu. Virtuálna komunikácia prostredníctvom rôznych messengerov býva často toxická, lebo v nej chýba emocionálna zložka. Komunikovať s niekým prostredníctvom smsiek na vzťah nestačí. Prečo? Na rozdiel od komunikácie tvárou v tvár chýba elektronickému dopisovaniu si množstvo faktorov, ktoré vnímame podvedome, ale sú veľmi dôležité. Ide napríklad o výraz tváre, tón hlasu, očný kontakt, gestá, dotyky atď. Platí tu, že nestrojený úsmev je lepší ako tisíc smajlíkov alebo lajkov.

Keď sa už s niekym zhovárame, je dôležité, aby sme svojho partnera v rozhovore počúvali. Keď toho, kto nám niečo hovorí, nepočúvame, on to vycíti a je to preňho veľmi nepríjemné. Tomuto sa potrebujeme vyhnúť. Aj sústredené počúvanie predstavuje našu investíciu do vzťahu. Nepočúvajme iba seba, ale predovšetkým toho druhého. Pri stretnutí platí to, že niekedy je potrebné sa nejaký čas „rozprávať o ničom“, kým sa otvorí ozajstná komunikácia.

Nikto nemusí byť sám

Pán nás stvoril pre vzťahy. Pre vzťah s ním a s našimi blížnymi. Tieto vzťahy môžu byť pre nás veľkým požehnaním. Každé Božie dieťa dokáže vyjsť zo samoty. Záleží len na nás, či to chceme a či sme odhodlaní vykročiť do budovania zrelých vzťahov, ktoré pre nás budú požehnaním. Dá sa to! Pamätajme, že pre veriaceho je všetko možné.