Tvoje oči nech hľadia na pole

V judskom Betleheme práve prebiehala žatva, keď sa do mesta vracia Noemi so svojou nevestou - Rút moábskou. Pred desiatimi rokmi opustila tento kraj spolu so svojím manželom a dvoma synmi. Tamojší obyvatelia mali v živej pamäti časy hladu, keď Noemi odišla do zeme Moába, kde sa jej synovia aj oženili, ale svadobná veselica sa zmenila na smútok. Jej manžel i obaja synovia zomreli, a napokon sa zatrpknutá Noemi spolu so svojou nevestou vrátila do Betlehema. Rút sa narodila v zemi Moába, no rozhodla sa, že bude nasledovať svoju svokru do zeme Izraelovej a začne od základov nový život. Povedala svojej svokre: „Nenúť ma, aby som ťa opustila a vrátila sa od teba späť; lebo kam ty pôjdeš, ta pôjdem i ja, a kde ty budeš bývať, tam budem bývať i ja; tvoj ľud môj ľud a tvoj Boh môj Boh. Kde ty zomrieš, tam zomriem i ja, a tam budem i pochovaná. Nech mi tak učiní Hospodin, a tak nech pridá, že iba smrť ma odlúči od teba.“ (Rút 1:16-17)

Príbeh Rút je pozitívnym príkladom prístupu k Božiemu slovu. Moábske dievča, usadené v Betleheme, starostlivo zbieralo obilné zrnká a popritom, ako sa starala o to, aby ani jediné nevyšlo nazmar, Boh naplnil jeho potreby. Každý z nás má svoje oprávnené potreby, no pokiaľ sa naša myseľ točí iba okolo nich, môžeme sa ľahko dostať do situácie, že sami seba pripravíme o to, čo sme chceli získať. Príbeh Rút poukazuje na základnú duchovnú zásadu, ktorá je opísaná v Mt 6,33: „Ale hľadajte najprv kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť, a to všetko vám bude pridané.“

Mená používané v Knihe Rút akoby nám predstavili samostatný príbeh. Moáb znamená: žiadosť, Júda: vďačnosť a chválu a Betlehem: dom chleba.

Príchod Rút z krajiny Moábu do Betlehema, nám v podstate poukazuje na obrat z cesty vlády telesných žiadostí k Ježišovi Kristovi - ako na cestu k Božiemu slovu. Rút opustila všetko a prišla do Betlehema. Keďže bol čas žatvy, rozhodla sa, že vyjde na polia a bude zbierať za žencami rozsypané obilné zrná, ktoré Boh prikázal ponechať na poli. „Keď zožneš svoje žnivo na svojom poli a zabudneš snop na poli, nevrátiš sa, aby si ho vzal; pohostínovi, sirote a vdove bude, aby ťa požehnal Hospodin, tvoj Boh, v každej práci tvojich rúk.“ (5Moj 24:19)

Rút - vdova a cudzinka v jednej osobe, zrazu zastala na poli Boaza - čo už bolo Božím vedením - na čo ona ešte vtedy pravdaže ani len nepomyslela. Ona chcela predovšetkým žiť, potrebovala chlieb. Jedinou čestnou cestou k tomuto bolo na základe Božieho slova to, že ako cudzinka pôjde paberkovať na pole. Nepochybne mala aj väčšie plány do budúcnosti, no predsa sa nesústredila na toto a nechodila za miestnou mládežou v nádeji na dobré manželstvo a blahobyt. Ani na Boazovo pole nechodila preto, že by čakala od jeho majiteľa, či zamestnancov pomoc. Jednoducho len chcela pozbierať porozsýpané obilné zrná, ktoré pre ňu znamenali prežitie. Od skorého rána usilovne pracovala. Veľmi pozorne si prezrela pole, zohla sa ku každému jednému zrniečku, pretože vedela, že si to vážnosť jej situácie vyžaduje. Keď prišiel Boáz na svoje pole, jeho správca mu porozprával, ako Ruth pozorne paberkuje od samého rána. Usilovnosť Rút neušla Boazovej pozornosti, preto k nej prehovoril takto: „Či nepočuješ, moja dcéro? Nechoď zbierať na iné pole ani neodchádzaj odtiaľto, ale tu sa drž s mojimi dievkami. Nech sú tvoje oči na poli, na ktorom budú žať, a pôjdeš za nimi. Lebo som prikázal sluhom, aby sa ťa nedotkli. A keď budeš smädná, pôjdeš k nádobám a napiješ sa vody, ktorej navážia sluhovia.“ (Rút 2:8-9)

Boazove slová poukazujú na dva predpoklady požehnania: vernosť Božiemu slovu (tvoje oči nech sú na poli) a vernosť miestnemu zboru a službe (nechoď zbierať na cudzie pole). Prvú podmienku naplnila Rút už predtým, veď práve vďaka svojej usilovnosti sa dostala k nádobám.

Aj apoštol Pavol píše Tesaloničanom o podobnom prístupe: „A preto aj my neprestajne ďakujeme Bohu, že prijmúc od nás slovo zvesti Božej neprijali ste slová ľudí, ale - jako je pravda - slovo Božie, ktoré aj mocne pôsobí vo vás veriacich.“ (1Tes 2:13) Pavol tu chváli tesalonických veriacich za ich dobrý prístup k Božiemu slovu. Zasľúbenia Božie teda začínajú pôsobiť v našich životoch vtedy, keď k nim patrične pristupujeme a prijímame ich vierou.

Pavol píše aj Rimanom: „No, vďaka Bohu, že pravda boli ste sluhami hriechu, ale ste zo srdca poslúchli druh náuky, do ktorého ste vydaní.“ (Rim 6:17) Druh náuky nám tu pripomína hrnčiara, ktorý svoj zvlhčený materiál formuje na základe svojej predchádzajúcej predstavy, a tak privedie do viditeľna vzor, ktorý bol predtým neviditeľný. V hrnčiarskej dielni nášho Boha sme tým materiálom, ktorý čaká na vyformovanie. Sme zvlhčení Duchom Svätým, Ježiš Kristus je nebeským vzorom, na ktorý pozerá Otec, pričom pracuje na našich životoch. „Lebo ktorých predzvedel, tých aj predurčil za súpodobných obrazu svojho Syna, aby on bol prvorodeným medzi mnohými bratmi.“ (Rim 8:29) Podľa Pavla mohla medzi nimi fungovať sila Božieho slova preto, lebo mu boli poslušní zo srdca.

Z tohoto môžeme vidieť, koľko závisí od nášho postoja. Vôbec nie je jedno, na čo pozerajú naše oči. Či na porozsýpané zrnká na poli, alebo hľadajú požehnanie ďaleko za horizontom.

Ale spomeňme aj druhú podmienku požehnania. Boaz prosil Rút, aby nešla zbierať na iné pole. Rút bola teda vystavená aj skúške vernosti k Boazovmu poľu, než ju Boh ešte viac požehnal. Slovo kážu vždy Boží ľudia, preto svoju vernosť k Slovu nikdy nemôžeme oddeliť od poľa, na ktorom sa urodilo. Sme dlžní zboru a službe v ňom svojou vernosťou.

Aj Dávidovi hrdinovia v mnohom predstihli svojho pána, a aj tak by ich ani len nenapadlo dostať sa na jeho pozíciu. Ba čo viac! Podporovali ho už aj v tom čase, keď ešte jeho služba nebola verejná v Izraeli. Pochopili totiž, že Boh chce aj ich požehnať skrze jeho osobu, a preto ho podporovali a stáli za ním. Zo všetkých svojich síl sa snažili o to, aby sa Dávidova služba rozvinula, čo znamená požehnanie nielen pre celý národ, ale aj pre nich osobne. „A toto sú hlavy-predáci hrdinov, ktorých mal Dávid, ktorí sa vzmužili s ním pomáhajúc mu v jeho kráľovstve s celým Izraelom, aby ho urobili kráľom podľa slova Hospodinovho nad Izraelom...“ (1Kron 11:10)

Pavol píše Efežanom nasledovné: „Ale jednému každému z nás je daná milosť podľa miery daru Kristovho.“ (Ef 4:7) Kristov dar znamená služobný dar. Prvá polovica tohoto verša sa vzťahuje na každého z nás, kým tá druhá len na niekoľko osôb. Milosť je daná nám všetkým. Kristovým otrokom - služobným darom - nemôže byť každý, je to len niekoľko ľudí. Tu tiež nájdeme Boží spôsob, akým je na nás vylievaná Jeho milosť - skrze Kristove dary. Inými slovami povedané: skrze služobné dary, a to do takej miery, na akú úroveň sa dostala ich služba. V akej miere sa rozvinie služba Kristových darov - služobných darov - (apoštol, prorok, evanjelista, pastor a učiteľ), tak sa vylieva skrze nich na ostatných veriacich požehnanie a milosť. Preto by malo byť bytostným záujmom každého kresťana odbremeniť služobný dar. Keď má služobný dar možnosť rozvíjať sa, aj na veriacich sa vylieva čoraz väčšia milosť.

Rút splnila všetky tie podmienky, ktoré sme spomenuli: do konca usilovne zbierala obilie, verne sa pridŕžala Boazových žencov. „A tak sa pridŕžala dievok Boazových zbierajúc klasy, kým len nepožali jačmeňa a kým nepožali i pšenice. A bývala so svojou svokrou.“ (Rút 2: 23)

Ohliadnúc sa za príbehom sa tu vynára otázka: ako na toto všetko reagoval Pán?

Rút nemala nič v čase, keď prichádzala do Betlehema. Nemala vôbec nič, nemala manžela ani príbuzenstvo a Boh jej naplnil všetky potreby. Najprv jej dovolili pristúpiť k nádobám s vodou, aby sa mohla napiť z vody určenej pre služobníctvo, potom ju pohostili aj obedom. Boaz tiež prikázal správcom, aby nebadane a naschvál rozsýpali obilie po poli, takže ho neustále nachádzala. A hoci sa nestarala, či jej prítomnosť v práci niekto eviduje, alebo nie, predsa bola evidovaná.

Boaz stál na kraji poľa, pozorujúc jej prístup k práci, a vidiac jej vernosť a úsilie, prikázal žencom, aby jej porozsýpali ešte viac obilia po zemi.

Boh nás teda zaopatruje nielen nápojom a pokrmom, ale aj čoraz väčšími zjaveniami zo Slova Božieho.

Napokon Rút dostala v Boazovi manžela aj domov. Jej usilovnosť a vernosť Boh korunoval tým, že sa stala majiteľkou toho istého poľa, na ktorom kedysi začala usilovne pracovať. Poučenie z jej postojov ukončíme Dávidovými slovami: „Kochaj sa v Hospodinovi, a dá ti žiadosti tvojho srdca.“ (Ž 37:4)

Zdroj: Hit info

Preklad: Zlatka Radnotyová