A to svědectví je toto: Bůh nám dal věčný život a ten život je v jeho Synu. (1. Jan 5,11)

Život s Bohom alebo smrť

kucerovci-1.jpg 

Alexander

Môj životný príbeh sa začína úplne obyčajne, v ateistickej rodine, slušnej výchove a „nižšej strednej triede“, ako by napísali automobiloví odborníci. Veril som v silu rozumu, poznania, ľudskej dobroty, ale videl som okolo seba pokrytectvo socialistickej ideológie, ktorá hlásala dosiahnutie raja na zemi, ale bez Boha, rodinkárstvo a nemilosrdnosť ľudí, ktorí hľadali úspech na úkor druhých. V tomto sa vo svete dodnes nič nezmenilo.

Môj život sa začal meniť k horšiemu, keď som sa ako 13-ročný začal zaoberať v záujmovom krúžku leteckou modelárčinou a stretol sa s prchavými látkami, ktorých vlastnosti, ako som zistil, dokázali pocitovo spríjemniť môj život. Vytvorila sa tak u mňa závislosť – fetovanie týchto látok, o pár rokov neskôr kombinované už aj s alkoholom, ktoré mi skomplikovali môj život do takej miery, že som sa na odporučenie psychiatra „dobrovoľne nasilu“ zúčastnil svojho prvého liečenia. Týchto liečení bolo v priebehu 13 rokov mojej závislosti viac, striedali sa s pobytmi na psychiatrii. Môj život išiel dolu, zo začiatku príjemné pocity vystriedali desivé mory, nespavosť, nervozita, nutkavé chovanie. Samotní lekári o mne vyhlásili, že mám pred sebou pol roka života. Nepíšem to preto, aby som niekoho vystrašil, ale preto, lebo pri všetkej mojej snahe som si nevedel pomôcť, hoci som bol „vyškolený“, vedel som, čo mi droga spôsobuje, čo mám robiť namiesto toho, ako neprijať žiadnu ponuku a podobne. Ale nikdy som v sebe nenašiel silu, ktorou by som toto otroctvo zlomil, a moje psychické stavy, utrpenie a sklamanie zo seba samého ma doviedli až k pokusu o samovraždu. Po prebratí z mdlôb som mal veľký strach zo smrti a môj zničený život sa mi zdal (dočasu) krásny... až do ďalších sklamaní a úzkostí. V tomto stave som sa dozvedel o Ježišovi.

Len Boh vie zmeniť život človeka, bývalého feťáka, nad ktorým lekári už zlomili palicu.

Moja doktorka – psychiatrička mi povedala, že vystrieľala všetky náboje svojej lekárskej pomoci a že mi môže pomôcť už len Boh. Že si mám vybrať: buď smrť, alebo Boh. Smrti som sa bál, a tak som si vypočul správu o Ježišovi – Bohu, ktorý sa stal človekom, zomrel za moje hriechy, bolesti a trápenie, vstal z mŕtvych, je v nebi a keď Ho poprosím, tak vstúpi do môjho života a zmení ho. Nerozumel som všetkému, ale dotklo sa ma to, že Ježiš je vzkriesený, živý a chce mi pomôcť. Oľutoval som svoje hriechy a pozval Ježiša do svojho života. A stal sa zázrak. Naozaj to inak neviem pomenovať, keď som sa totiž tretí deň triasol na celom tele v „absťáku“ a pritom ma napĺňal nadprirodzený pokoj, bol som slobodný! To, čo nevedeli urobiť lekári (vážim si ich prácu, veľa sa so mnou natrápili), ani ja sám, urobil Ježiš okamžite. Bol som slobodný, úplne slobodný.

Boh však pracoval so mnou ďalej, menil moje sociálne návyky, myšlienky, dával mi radosť a neskôr aj spoločenstvo bratov a sestier, kde sme sa modlili, schádzali sa. Dnes, keď je zbor v Martine omnoho väčší, som šťastný, keď vidím všetky tie tváre, ktoré poznám, je to neskutočný dar, že je kde prísť, počuť Božie slovo, prežiť atmosféru pohybu Svätého Ducha. Vydal som svoj život Bohu a On ma obdaroval, daroval mi napríklad dobrú prácu, a to viete, najprv som musel zmeniť zmýšľanie a pochopiť, že Boh ma nechce prácou zničiť, ale požehnať. V určitom období svojho života som sa začal zamýšľať a modliť o manželku. Vedel som, že ako Adamovi Boh stvoril manželku, Evu, tak niekde chodí moja budúca manželka a začal som sa o ňu modliť. Trvalo to zhruba tri roky a vo chvíli, keď som bol už nejako unavený, som Bohu povedal, že nech už mi tú moju manželku privedie. Do týždňa prišla do zboru Evka, hneď sa mi zapáčila. Keď sa náš vzťah rozvinul a obaja sme vedeli, že v ňom chceme pokračovať, tak v modlitbe som ju chcel prijať ako svoju budúcu manželku, ale som zistil, že musím prijať aj jej syna Braňa za svojho syna. Boh mi ich dával ako jeden balíček – 2 v 1. Hoci som si nevedel predstaviť moju úlohu otca úplne presne, urobil som to, ani to inak nešlo. Náš syn si dokonca vyžiadal stáť na obrade vedľa nás. Tak to bolo správne, bral som si Evku za manželku a Braňa za syna. A takto len Boh vie zmeniť život človeka, bývalého feťáka, nad ktorým lekári už zlomili palicu. Je tomu 24 rokov, čo som prijal toto všetko od Boha. A Jemu za to patrí česť, vďaka a chvála.

 

Eva

Za šťastné detstvo, ktoré som prežila, ďakujem mojim rodičom, ktorí žili v harmonickom vzťahu a vytvorili pre mňa a moju sestru domov, kde sa i doteraz radi vraciame. K viere som nebola vedená, ale bola som konfrontovaná s katolíckym náboženstvom, ktoré však pre mňa nepredstavovalo žiadne hodnoty. Už vtedy som vedela posúdiť, že môj neveriaci otec je lepší manžel a otec ako tí, čo chodili do kostola. Vieru v Boha som vyškrtla ako možnosť v mojom svetonázore.

Prišiel ten zlomový bod, kedy som cítila, že chcem spoznať Boha, že verím tomu, čo urobil Jeho Syn na kríži.

Na gymnáziu som navštevovala ateistický krúžok a veriacich ľudí som považovala za slabšie osobnosti, ktoré potrebujú k životu nejakú tú barličku. Ja, naopak, silná osobnosť, ako som si o sebe myslela, verila som len vo svoje vlastné sily. Dva roky po maturite som sa vydala a narodil sa mi syn. A stalo sa, s čím som vôbec nerátala. Ochorela som. Moja diagnóza bola – endogénna periodická depresia. Táto choroba veľmi nabúrala moju neochvejnú vieru v seba samú, vo svoje sily, v to, že všetko zvládnem a ovplyvním vlastnou vôľou a so všetkým si poradím. Naučila som sa žiť s útokmi tejto choroby, prežívala som horšie aj lepšie obdobia, brala som lieky. Na rok sa stala mojou kolegyňou v práci dievčina, ktorá mi povedala, či by som nevedela uveriť tomu, že ma môže uzdraviť Ježiš. Od nej, čo išla študovať na filozofickú fakultu, som toto veru čakala najmenej. Veď som nemala jasno ani v tom, či nejaký Ježiš vôbec žil, a ešte k tomu, aby ma mohol uzdraviť. Nasledovali dlhé rozhovory o Bohu, darovala mi Bibliu – gedeonku. Usúdila som, že predsa to patrí k všeobecnému vzdelaniu poznať jej obsah. Začala som ju čítať a postupne niekde v kútiku duše som si začala priať, aby to, čo čítam, bola aj pravda! V tomto čase hľadania som po nežnej revolúcii stretla na ulici ženu, ktorá mi položila priamu otázku – či žijem s Ježišom. Skoro som odpadla. Spýtala som sa, že prečo by som vôbec mala veriť, že nejaký Boh je. Ona mi odpovedala, že to vidieť z toho, že mení životy ľudí. A to ma zasiahlo! Aj ja som potrebovala zmenu, minimálne zdravotnú... Porozprávala mi vtedy aj príbeh o nejakom Sašovi, ktorého Boh oslobodil z 13-ročnej závislosti od fetovania a alkoholu. Mala som o čom rozmýšľať. Neviem presne, kedy prišiel ten zlomový bod, kedy som cítila, že toto všetko veľmi chcem, že chcem spoznať Boha, že verím tomu, čo urobil Jeho Syn na kríži. Zavolala som tej mojej „evanjelistke“, že čo mám teda urobiť, aby Boh vedel, že som zmenila názor. Keď sa zasmiala, povedala mi, že mám v jednoduchej modlitbe povedať Bohu, že verím, že Ježiš je Boží Syn, vyznať svoje hriechy a odovzdať svoj život do Jeho rúk. Tak som to teda urobila. Pamätám si, že celú izbu, v ktorej som sa takto modlila, naplnil pokoj, aký som predtým nikdy nepocítila. Boh sa ma dotkol, skončili všetky pochybnosti o Jeho existencii. Zrazu som vedela, že všetko zvládnem a že už nikdy nebudem v nijakej okolnosti života sama, že o mne vie celé nebo. Moje depresie sa postupne vytrácali. Aj keď som ešte zažila nejaké epizódy tejto choroby, už nikdy to neboli také silné a beznádejné stavy úzkosti ako dovtedy.

Po čase som začala chodiť do KS Milosť v Martine, kde sa mi (aká „náhoda“) na prvej návšteve tohto zhromaždenia prihovoril Sašo. Bol to ten človek, o ktorom som pred rokmi počula na ulici a ktorý sa po nejakom čase stal mojím dobrým manželom a môjmu synovi otcom, pretože jeho vlastný otec od nás odišiel. Je to už asi 17 rokov, čo sa všetko toto udialo, a môžem len skonštatovať, že každý deň ďakujem Bohu za to, že žijem skutočný ŽIVOT v Jeho prítomnosti, láske a môžem byť účastná všetkého dobrého, čo koná medzi nami v zbore, aj ako povoláva ďalších ľudí, aby uverili v Neho. Je zmyslom môjho života, aby si aj mňa používal k tomu, aby ďalší ľudia poznali, že život s Bohom nie je len prázdne náboženské slovo, ale skutočnosť, radosť a každodenná realita existencie človeka už na tejto zemi.



Související články

O Bohu|Logos 10 / 2009 | Jaroslav Kříž |Téma
Neobviňuj Boha|Logos 8 / 2009 | E. Hagin Kenneth |Vyučování
Boh je Bohom rastu|Logos 12 / 2015 | Jaroslav Kříž |Téma
Meno Božie|Logos 1 / 2012 | Jaroslav Kříž |Téma
Božie kráľovstvo|Logos 6 / 2019 | Jaroslav Kříž |Téma