Autoritu môžeme definovať ako silu, ktorá spôsobí, že bytosť podriadená autorite vykonáva vôľu bytosti nadriadenej, teda stojacej v autorite.

Porazenecká, pasívna mentalita býva veľkým problémom stredoeurópskych národov, ktoré sa iba na konci dvadsiateho storočia vymanili z područia komunizmu. Ľudia sú nespokojní, sťažujú sa na mnohé veci, ale chýba im vnútorná sila a odhodlanie niečo zmeniť. Tieto skutočnosti silno kontrastujú so sebavedomím jedincov vychovaných v štátoch s dlhou tradíciou slobody a demokracie. Američania, Briti a ľudia zo Západu nám niekedy pripadajú až provokatívne arogantní. Dokážu ľahšie riešiť problémové situácie a presadiť sa v konkurenčnom prostredí. Cieľom tohto článku je poukázať na biblické pravdy, ktoré hovoria o tom, že Boh stvoril človeka ako bytosť, ktorej delegoval svoju autoritu nad svetom. Keď ľudia obnovia svoj vzťah s Bohom, môžu naozaj vládnuť vo svojich životoch, meniť okolnosti a víťaziť vo svojich zápasoch.

Autoritu môžeme definovať ako silu, ktorá spôsobí, že bytosť podriadená autorite vykonáva vôľu bytosti nadriadenej, teda stojacej v autorite. Výrazom autorita tiež niekedy označujeme samotnú osobu v autorite postavenú.

Človek - bytosť s autoritou

Zdá sa, že každý človek na tomto svete trpí akousi existenciálnou nespokojnosťou so stavom vecí. Teológ by povedal, že smúti za strateným rajom, ktorý muselo ľudstvo v svojej prehistórii opustiť kvôli pádu do hriechu. Žiadny ľudský vynález, kultúra ani politický systém nevie vyliečiť traumu spôsobenú prerušením vzťahu s Bohom. Padlé ľudstvo stratilo niečo vzácne, čo kedysi vlastnilo. Jednou z dôležitých čŕt ľudskej bytosti pred pádom bola autorita.

Biblia hovorí o stvorení človeka nasledujúce: „Potom riekol Boh: Učiňme človeka na svoj obraz, podľa našej podoby, aby panoval nad morskými rybami, nad nebeským vtáctvom, nad dobytkom, nad všetkou poľnou zverou a nad všetkými plazmi, čo sa plazia po zemi. Tak stvoril Boh človeka na svoj obraz; na Boží obraz ho stvoril; ako muža a ženu ich stvoril. Potom ich Boh požehnal a riekol im: Ploďte a množte sa a naplňte zem; podmaňte si ju a panujte nad morskými rybami, nad nebeským vtáctvom a nad každým živočíchom, čo sa hýbe na zemi!“ (Genesis 1:26-28) V tomto texte sú veľmi závažné konštatovania, ktoré sa týkajú ľudských bytostí. Boli sme stvorení na Boží obraz, podľa Božej podoby. Mohlo by sa zdať, že tieto slová znamenajú, že človek vyzerá ako Boh, resp. že Boh vyzerá ako človek. Toto však Biblia nikde netvrdí. Boh je nepredstaviteľne slávnou a vznešenou bytosťou a nikdy ho nemôžeme pripodobniť človeku. Človek však predsa len v sebe nesie isté črty, ktoré ho činia podobným Bohu. Sú to najmä kreativita a autorita.

Žiadne pozemské stvorenie, s výnimkou človeka, nedokáže tvoriť. Opice dokážu do istej miery napodobňovať ľudí, ale nikdy nezložia symfóniu, alebo nevyprojektujú nádherný palác. Keď si opice stavajú hniezdo medzi konárami stromu, vyzerá vždy rovnako. Keď zvieratá niečo tvoria, konajú podľa inštinktov, vložených do nich Stvoriteľom. Človek však disponuje takmer neobmedzenou tvorivosťou.

Z uvedeného biblického textu vyplýva, že človek bol stvorený pre vládu, pre uplatňovanie autority nad stvorením. Kľúčové slová sú tu vládnuť a panovať. Nehovoria o bezohľadnom ničení a drancovaní prírody, akého sme svedkami v súčasnosti, ale skôr o správcovstve, zodpovednosti a uplatňovaní Božej vlády nad svetom. Tu leží skutočná podstata ľudskej autority, autorita delegovaná Bohom, teda z Boha vychádzajúca a prenesená na človeka. Človek teda nie je autentickou autoritou. Autentická autorita patrí jedine Stvoriteľovi.

Musíme si tiež uvedomiť, že na Boží obraz nie je stvorený jedinec, ale pár: muž a žena. Autoritu majú vykonávať spoločne a rovnocenne. Boh ku nim hovorí v množnom čísle: „...naplňte zem, podmaňte si ju a panujte...“ Znamená to, že aj muž, aj žena boli stvorení, aby uplatňovali autoritu, aby vládli. Biblia od samotného počiatku deklaruje rovnoprávne postavenie medzi mužom a ženou. Neskoršie podriadenie ženy mužovi prichádza až ako dôsledok pádu do hriechu. (Genesis 3:16)

V Žalme 8 si Dávid kladie otázku, ktorú si v dejinách položilo už mnoho mysliteľov: „Čo je človek?“ Na túto otázku si tiež sám odpovedá: „Keď vidím tvoje nebesia, dielo tvojich prstov, mesiac a hviezdy, ktoré si postavil, myslím si: Čo je smrteľný človek, že pamätáš na neho, a syn človeka, že ho navštevuješ! Učinil si ho málo menším než je Boh; korunoval si ho slávou a cťou. Učinil si ho vládcom nad dielami svojich rúk; všetko si položil pod jeho nohy: ovce, voly, to všetko, áno, ešte i divú zver poľnú, nebeské vtáctvo a morské ryby - čo chodí stezkami mora.“ (Žalm 8:4-9, ROH)

Pád a jeho následky

O ľudskom páde do hriechu vieme, že spočíval v neposlušnosti Bohu a v prestúpení Jeho prikázania. Príbeh opísaný v knihe Genesis hovorí o hadovi, ktorý zviedol Evu s Adamom tak, že ich presvedčil, aby spáchali prvý ľudský hriech - jedli zo Stromu poznania dobra a zla, z ktorého Boh zakázal jesť. Následkom tohto hriechu boli naši prapredkovia vyhnaní z raja, z Božej prítomnosti a od Stromu života, ktorého ovocie zaisťovalo nesmrteľnosť.

Spochybnenie Božieho Slova a otvorená neposlušnosť boli teda prvotnou príčinou všetkého ľudského trápenia. Poďme sa na problematiku prvého hriechu pozrieť z pohľadu autority. Adam s Evou boli najvyššou autoritou stvoreného sveta. Všetko im bolo podriadené, každá bytosť pohybujúca sa po zemi, teda aj had. Had pokušiteľ, stelesnenie Božieho nepriateľa Satana, však človeka presvedčil, aby poslúchol jeho, a nie Boha. Tým sa mu človek dobrovoľne podriadil.

Nová zmluva nám túto pravdu osvetľuje pri opise pokušenia Ježiša Krista: „A diabol ho vyviedol na vysoký vrch a ukázal mu všetky kráľovstvá sveta v okamihu. A diabol mu povedal: Tebe dám všetku túto moc aj ich slávu, lebo je mne daná, a komu chcem, tomu ju dám. Ty teda, ak sa pokloníš predo mnou, všetko bude tvoje. A Ježiš odpovedal a riekol mu: Choď za mnou, Satane, lebo je napísané: Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a Jemu samému budeš svätoslúžiť.“ (Lukáš 4:5-8, ROH) Diabol hovorí Ježišovi, že je mu „daná“ moc a sláva všetkých kráľovstiev sveta. Tento výraz (po grécky paradedotai) znamená „vydaná“, „zradená“, „odovzdaná“. Nehovorí sa tu o ničom inom, ako o tom, že keď Adam padol, odovzdal svoju autoritu nad svetom diablovi. Preto sa o ňom biblia zmieňuje ako o kniežati, či bohu tohto sveta: „Už nebudem viacej mnoho s vami hovoriť, lebo ide knieža tohoto sveta, a nemá na mne ničoho.“ (Ján 14:30, ROH) „Aj vás, ktorí ste boli mŕtvi vo svojich previneniach a vo svojich hriechoch, v ktorých ste kedysi chodili podľa veku tohoto sveta, podľa kniežaťa mocností povetria, ducha to, ktorý teraz pôsobí v synoch neposlušnosti...“ (Efezským 2:1-2, ROH) „A jestli aj je zakryté naše evanjelium, zakryté je u tých, ktorí hynú, u ktorých boh tohoto sveta oslepil zmysly, zmysly neveriacich, aby sa im nezaskvelo osvietenie evanjelia slávy Kristovej, ktorý je obrazom Boha.“ (2 Korinťanom 4:3-4, ROH)

Pádom Adama a Evy prešla ľudská autorita nad svetom do rúk Božieho nepriateľa. Táto pravda je jednou z odpovedí vysvetľujúcich neutešený stav sveta a ľudských dejín. Tu leží aj odpoveď na otázku, prečo sa na svete nedeje Božia vôľa a prečo Ježiš učil svojich učeníkov modlitbe: „Buď vôľa Tvoja ako v nebi, tak i na zemi.“ (Matúš 6:10) Keď sa kresťan modlí, pozýva Boha, aby intervenoval na zemi a legalizuje tak jeho zásah na nepriateľskom území. Samozrejme, že Boh je zvrchovaný. Vo svojej svätosti však rešpektuje duchovné princípy a skutočnosť, že autorita nad svetom bola ľuďmi odovzdaná Satanovi.

Náprava všetkých vecí

Celé ľudské dejiny smerovali do okamihu, kedy sa narodil Boží Syn - Semeno ženy, vtelená druhá osoba Božej Trojice, Mesiáš, ktorý prišiel rozdrviť hlavu hada.

Krátko po svojom verejnom vystúpení a vstupe do služby si Ježiš Nazaretský získal množstvo nasledovníkov. Ľudia si všimli, že tu nejde iba o nejakého ďalšieho potulného rabína, ktorý vykladá svoje učenie. „Keď Ježiš dokončil tieto reči, zástupy sa veľmi divili Jeho učeniu, lebo ich učil ako ten, kto má moc, a nie ako ich zákonníci.“ (Matúš 7:28-29) Bez znalosti originálneho textu by sme ľahko podľahli dojmu, že ona moc, ktorá tak zaujala Ježišových poslucháčov, bola charizmatická, dynamická sila Svätého Ducha, ktorá konala zázraky. Slovo, tu preložené ako moc, znie v gréckom origináli exúsia a na rozdiel od často používaného výrazu dynamis nepredstavuje charizmatickú silu, ale autoritu, právomoc. To, čo Ježiša odlišovalo od zákonníkov a učiteľov Písma, bola práve autorita. Božie výroky nevykladal z pozície teologického učenca, ale s autoritou Autora. Preto mali jeho slová absolútnu váhu a vedeli zmeniť životy ľudí.

Ježišova autorita sa prejavovala mnohorakým spôsobom. Jednoduchým rozkazom vedel utíšiť búrku na mori, inokedy prikázal mŕtvemu a vzkriesil ho. Celé jeho pôsobenie bolo útokom na autoritu satanovho kráľovstva, prelomením svetla do temnoty. Zjavoval ľuďom Božiu dobrotu a porážal nepriateľa, kdekoľvek prišiel: „...o Ježišovi z Nazareta, ako ho pomazal Boh Svätým Duchom a mocou, ktorý prešiel zem dobre činiac a uzdravujúc všetkých, ktorí boli premožení od diabla a držaní v jeho moci, pretože bol s ním Boh.“ (Skutky 10:38, ROH)

Ak máme dokresliť veľkosť Kristovej autority a to, ako ju používal, pozrime sa na samotný okamih jeho smrti na kríži. Keď čítame opis posledných okamihov pred Ježišovou smrťou, neubránime sa dojmu, že aj jeho posledné chvíle boli triumfom. Zdá sa, že Boží Syn, visiaci na kríži trpezlivo čakal, až sa naplnia všetky proroctvá, vzťahujúce sa na Jeho obeť, a keď si bol istý, že sa všetko naplnilo, povedal, že je dokonané. Evanjelista Lukáš opisuje jeho posledný okamih nasledujúcim spôsobom: „A Ježiš zvolal velikým hlasom a povedal: Otče, do tvojich rúk kladiem svojho ducha! A keď to povedal, vypustil dušu. A keď videl stotník, čo sa stalo, oslavoval Boha a povedal: Tento človek bol skutočne spravodlivý.“ (Lukáš 23:46) Ježiš sám rozhodol o okamihu svojej smrti, nečakal, až mu rozdrtia údy a urýchlia tak jeho smrť. Počkal si iba na to, až dokoná dielo vykúpenia, a potom vydal ducha a zomrel. Nebol zúfalým človekom, zomierajúcim v mukách. Bol triumfálnym víťazom. Matúš dokonca zaznamenáva tieto stotníkove slová: „Toto bol naozaj Syn Boží.“ (Matúš 27:54) Ježiš mal autoritu aj nad vlastnou smrťou.

Nová zmluva nazýva Ježiša Krista druhým Adamom. Prvý Adam, praotec ľudstva, nás dostal do vážnych problémov. Ten druhý Adam, Ježiš Nazaretský, prišiel vykúpiť ľudstvo z hriechov a tým, ktorí v Neho uveria, navrátiť stratenú autoritu. „Lebo ak pádom, prehrešením sa, toho jedného kraľovala smrť skrze jedného, je omnoho istejšie, že tí, ktorí dostávajú hojnosť milosti a daru spravodlivosti, budú kraľovať v živote skrze toho jedného, Ježiša Krista.“ (Rimanom 5:17, ROH)

Kresťan a autorita

Ľudia, ktorí odovzdali svoje životy Kristovi, boli vytrhnutí „z moci tmy a prenesení do kráľovstva Božieho milovaného Syna“. (Kološanom 1:13) Neznamená to iba skutočnosť, že nad nimi diabol prestal vládnuť, ale tiež to, že im Kristus vrátil autoritu, ktorá im bola pádom odňatá.

Kristovo dielo vykúpenia sa uskutočnilo tzv. zástupnou obeťou. O tejto skutočnosti hovorí 2. list Korinťanom 5:21: „Lebo toho, ktorý nepoznal hriechu, učinil za nás hriechom, aby sme my boli spravodlivosťou Božou v ňom.“ (ROH) Ježiš Nazaretský bol dokonale spravodlivým človekom, naplnil všetky požiadavky Mojžišovho zákona a bol teda pred Bohom dokonalým. Toto nemôžeme povedať o žiadnom inom človeku, ktorý kedy na zemi žil. Napriek tomu sa Boží Syn stal kvôli nám hriechom, vymenil si s nami miesto a niesol trest za hriechy všetkých ľudí. Výmena je však obojstranná a tým, ktorí uverili v Ježiša a odovzdali mu svoje životy, pripísal Boh Kristovu spravodlivosť. O tom svedčí aj autorita, ktorá nám bola daná v Kristovom mene. (Marek 16:17-18) Keď preberáme autoritu v Kristovom mene (napríklad pri vyháňaní démonov), je to ako keby prikazoval sám Ježiš. Podobne, ako keď policajt zastavuje nákladné auto, ktoré by ho mohlo ľahko prejsť, nekoná v svojom mene, ale v mene zákona a štátnej moci. Rovnako ako v prípade kresťanov tu ide o delegovanú autoritu.

Novozákonnú kresťanskú cirkev posilňuje v jej autorite tiež skutočnosť, že Písmo hovorí, že veriaci v Krista majú veľmi výsadné postavenie v rámci duchovnej hierarchie vesmíru. „Ale Boh, bohatý na zmilovanie, pre svoju veľkú lásku, ktorou si nás zamiloval, obživil nás s Kristom, keď sme boli mŕtvi v prestúpeniach - veď milosťou ste spasení! - a spolu nás vzkriesil a spolu posadil v nebesiach v Kristovi Ježišovi... nad všetky kniežatstvá, mocnosti, moci, panstvo a nad každé meno, menované nielen v tomto, ale aj v budúcom veku.“ (Efežanom 2:4-6, 1:21) Právne vzaté, Boh dal cirkvi, a tiež jednotlivým kresťanom, veľkú autoritu. Ak však majú kresťania autorite rozumieť a používať ju, potrebujú splniť niekoľko podmienok.

Maj autoritu sám nad sebou

Už citovaný výrok písma z Rimanom 5:17 hovorí o tom, že kresťania by mali kraľovať vo svojom živote skrze svojho Záchrancu Ježiša Krista. Kde inde by sa mala najskôr prejaviť naša autorita, ako v panovaní nad sebou samými. Boh nás vyslobodil z otroctva hriechu a rôznych zlozvykov, ktoré majú tendenciu človeka zotročovať.

Už na začiatku ľudských dejín sa hriech prejavil ako sila, ktorá chce človeka zotročiť. Vidíme to na príbehu Kaina. Potom, čo Boh odmietol jeho obeť, oslovil ho a snažil sa mu ukázať jeho problém, ktorým bol hriech. „A Hospodin riekol Kainovi: Prečo si sa rozpálil hnevom, a prečo opadla tvoja tvár? Či, keď budeš dobre robiť, nebude povznesená a veselá? A keď nebudeš dobre robiť, hriech leží pri dverách, a jeho túžba sa nesie po tebe. Ale ty budeš panovať nad ním!“ (Genesis 4:6-7, ROH) Hriech sa nedá zamaskovať alebo odčiniť formálnym náboženstvom, o ktoré sa Kain pokúšal. Nad hriechom treba prevziať autoritu a panovať nad ním. Kain Hospodina nepočúvol, podľahol hriechu a dopustil sa prvej vraždy v dejinách ľudstva. Ľudia, ktorých Boh skrze svojho Syna vykúpil, dostali všetko na to, aby panovali nad hriechom a vládli vo svojich životoch. Keď človek uplatní autoritu nad vlastným životom, ľahšie uplatňuje autoritu aj navonok.

Rešpektuj autoritu

V Lukášovom evanjeliu je zaznamenaný podivuhodný príbeh: „Keď (Ježiš) skončil všetky svoje slová v prítomnosti ľudu, ktorý Ho počúval, vošiel do Kafarnauma. A sluha jedného stotníka, (stotníkovi) veľmi drahý, bol na smrť chorý. Keď (stotník) počul o Ježišovi, poslal k Nemu starších spomedzi Židov s prosbou, aby prišiel a zachránil mu sluhu. Oni teda prišli k Ježišovi a prosili Ho naliehavo: Zasluhuje si, aby si mu vyhovel; lebo miluje náš národ a vystavil nám synagógu. Ježiš išiel teda s nimi. A keď nebol už ďaleko od domu, poslal stotník priateľov k Nemu s odkazom: Neustávaj sa, Pane, lebo nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu. Preto ani seba som nepokladal za hodného ísť k Tebe. Ale povedz slovo a ozdravie môj sluha. Veď aj ja som človek podriadený vrchnosti a mám pod sebou vojakov; keď poviem tomuto: Choď! - ide, a inému: Poď sem! - príde, a svojmu sluhovi: Sprav toto! - urobí. Keď to Ježiš počul, zadivil sa a obrátiac sa k zástupu, ktorý Ho nasledoval, povedal: Hovorím vám: Ani v Izraeli nenašiel som takej viery. Keď sa potom poslovia vrátili domov, našli sluhu zdravého.“ (Lukáš 7:1-10) O tomto stotníkovi Ježiš povedal, že takú vieru, akú mal on, nenašiel nikde v Izraeli. Prečo Pán až tak vyzdvihol tohto Rimana? Jeho viera súvisela s tým, že ako vojak správne rozumel autorite. Autorita je pre fungovanie armády nevyhnutná. Keby vojaci nerešpektovali rozkazy veliteľov, ako by potom mohli vyhrať bitku? Stotník vedel, že musí poslúchať rozkazy svojich nadriadených, a že vojaci, slúžiaci pod ním, musia počúvať jeho. Uveril v Ježiša a vedel o jeho moci a autorite. Preto mu stačilo jediné Ježišovo slovo, aby uveril, že sa jeho otrok uzdraví.

Na to, aby sme mohli stáť v autorite, musíme vedieť autoritu rešpektovať a to na všetkých jej rovinách: autoritu Božiu, autority v rodine, v cirkvi, v zamestnaní. Vtedy budeme schopní sami stáť v autorite. Na tomto mieste chcem zdôrazniť, že burič nikdy nebude mať ozajstnú autoritu, bude iba utláčať, zastrašovať a manipulovať ľudí.

Uplatňuj autoritu

Keď hovoríme o duchovnej autorite kresťanov, platí, že každý kto uveril v Krista a odovzdal mu svoj život, má autoritu v mene Ježiš: „Potom im povedal: Choďte po celom svete, kážte evanjelium všetkému stvoreniu. Kto uverí a bude pokrstený, bude spasený, ale kto neuverí, bude odsúdený. A tých, čo uveria, budú sprevádzať tieto znamenia: v mojom mene budú vyháňať démonov, novými jazykmi budú hovoriť, hadov budú brať, a keby vypili niečo smrtonosné, neuškodí im; na chorých budú klásť ruky a tí budú zdraví.“ (Marek 16:15-18)

Ježiš Kristus slávne zvíťazil nad všetkými silami temnoty. V Jeho mene máme autoritu nad porazeným nepriateľom. Jednou z úloh cirkvi je skrze modlitbu a prehlasovanie Pravdy uplatňovať Kristovo víťazstvo a Jeho vládu na zemi. Deje sa to skrze naše ústa vtedy, keď sa modlíme, kážeme evanjelium a vyháňame démonov.

Aj v tejto oblasti platia určité pravidlá. Týka sa to najmä vyháňania démonov a duchovného boja. Každý je povolaný viesť tento boj najmä vo svojom živote, a potom v oblasti, ktorá spočíva pod jeho autoritou. Rodičia uplatňujú duchovnú autoritu voči deťom a muž ako hlava rodiny voči celej rodine. Duchovný boj na úrovni zborov, miest a krajiny prislúcha duchovným autoritám a vedúcim v cirkvi.

Ako veriaci Novej zmluvy by sme mali vstúpiť do požehnania, ktoré nám vydobyl náš Pán a začať naozaj kraľovať vo svojich životoch. Boh nás nepovolal do porážok a prehier, ale do víťazstva a úspechu v každej oblasti nášho života. Odhoďme mentalitu porážky a uplatňujme autoritu, ktorú nám Ježiš navrátil. Stojme pevne a bojujme boje Hospodinove. Máme na to dôvod: Kristus zvíťazil!

^{Ak nie je uvedené inak, použité biblické citáty sú z prekladu Evanjelickej cirkvi a.v. V prípade použitia prekladu prof. Roháčka uvádzam skratku ROH.}