Biblia písaná krvou

História prenasledovania kresťanov

13. časť: Biblia písaná krvou

Predstaviteľov reformácie motivovala snaha vrátiť kresťanstvu jeho skutočnú silu a vplyv. Boli presvedčení, že to bude možné iba vtedy, ak svoju vieru v plnej miere podriadia Svätému Písmu a cirkev očistia od všetkých protibiblických tradícií. Za základ považovali presvedčenie, že ľuďom treba umožniť poznávanie Božej vôle zjavenej v Biblii. A tu sa už aj zo strany verejnosti objavuje pozoruhodný záujem o Písmo. Vďaka tomu všetkému vzniklo nebývalé množstvo prekladov. Prevažná časť európskych národov mohla v časoch reformácie prvýkrát čítať celú Bibliu v materinskom jazyku, hoci oficiálna cirkev sa všemožne snažila zabrániť tomu, aby sa odkaz Písma dostal k ľuďom.

Na čele presadzovania prekladu Biblie do materinského jazyka stál Martin Luther – vedúca osobnosť reformácie. Už pred svojím prvým vystúpením sa veľmi živo zaujímal o Sväté Písmo. Od začiatku pobytu v kláštore získal v čítaní Písem veľké skúsenosti. Vedúci kláštora ho oslobodil od povinného upratovania a na tento čas mu bolo nariadené memorovanie Písma.

Od roku 1512, kedy získal titul doktora, vyučoval Písmo na wittenbergskej univerzite. Mal už k dispozícii značnú časť Biblie preloženej do nemčiny. To dopomohlo k tomu, že na jar v roku 1522 počas pobytu vo Wartburgu preložil za 11 týždňov celú Novú zmluvu. Je to pozoruhodný výkon aj z hľadiska pisárstva. Bol to prvý nemecký preklad, ktorý sa pripravoval z pôvodných gréckych textov Novej zmluvy, a to vďaka tomu, že jeden z najvýznamnejších humanistov Erasmus Rotterdamský v roku 1516 v Bazileji kodifikoval grécky text Novej zmluvy, ktorý sa stal základom pre preklady do materinských jazykov v celej Európe. V čase prekladu bol Luther exkomunikovaný z katolíckej cirkvi. Pátralo sa po ňom ako po človeku pod ťarchou pápežskej kliatby a kliatby nemeckej ríše s cieľom zabiť ho. Aj svoje rukopisy musel prepraviť z Wartburgu do wittenbergskej tlačiarne Melchiora Lottera potajomky. Napriek tomu naďalej pracoval na prekladoch s neopísateľnou radosťou. V predslove zdôrazňoval, že grécky výraz evanjelium vyjadruje samotnú podstatu evanjelia. „Evanjelium totiž,“ ako píše, „znamená dobrú správu, dobré posolstvo, dobrú novinu… Človek z neho spieva, hovorí a má dobrú náladu.“ Srdce človeka má všetky dôvody na to, aby „sa smialo, tešilo všade tam, kde veria v pravdivosť jeho odkazu“. Citlivo opísal, aké to je, keď odkaz Biblie ožije z výrokov Písma: „… duša z toho posolstva priam prebubláva, slová priam sršia životom, majú ruky aj nohy… samý oheň, svetlo a život.“ Lutherovým hlavným cieľom bolo podať preklad Biblie čo najzrozumiteľnejšie pre všetky vrstvy spoločnosti. To rozhodlo o jeho prekladateľských zásadách. Vo svojom diele s názvom Otvorený list o tlmočení píše nasledovné: „Nepýtajme sa latinských písmen, ako máme hovoriť po nemecky, ale sa na to opýtajme matky v domácnosti, detí na ulici alebo prostého človeka na tržnici. Pozorujme ich ústa, ako hovoria, a podľa toho treba tlmočiť. Potom nám všetci porozumejú.“

Až do dnešného dňa je Tyndaleov preklad jeden z najvplyvnejších biblických prekladov Novej zmluvy.

Štúdium Písma značne ovplyvnilo čerstvého absolventa oxfordskej univerzity Williama Tyndalea, ktorého v roku 1515 vysvätili za kňaza a ktorý v tom istom roku získal titul doktora. Potom pôsobil v istej vplyvnej vidieckej rodine ako domáci učiteľ. Už tu sa vyznačoval zaviazanosťou voči Biblii. Vďaka znalosti gréckeho jazyka mohol študovať pôvodnú grécku Novú zmluvu, ktorá bola vydaná v roku 1516. Z toho mu bolo jasné, aký rozdiel je medzi biblickou vierou a rímskokatolíckym náboženstvom. Domáci pán, u ktorého Tyndale býval, obľuboval spoločenský život a s pozvanými hosťami rád a živo diskutoval, okrem iného aj o cirkevných záležitostiach. Pri jednej príležitosti jeden z hostí vyhlásil: „Pápežove nariadenia sú pre nás dôležitejšie než Biblia.“ Tyndale mu ostro oponoval a vyhlásil: „Ak Boh požehná môj život dlhovekosťou, tak dosiahnem, že obyčajný roľník bude poznať Bibliu viac než vy teraz.“

Pod vplyvom mladého tútora sa aj domáci pán zakrátko rozhodol nasledovať biblickú vieru. A Tyndale sa s rozhodnosťou pustil do uskutočňovania svojho plánu s prekladom Biblie. Na to, aby preklady mohli byť vydané legálne, musel podľa zákona z roku 1408 získať povolenie od biskupa. Preto odcestoval do hlavného mesta získať podporu londýnskeho biskupa, známeho humanistu a znalca gréčtiny – Cuthberta Tunstalla. Keď už bolo jasné, že povolenie nedostane, Tyndale sa rozhodol, že radšej opustí domovinu, ale že každopádne musí vydať anglickému ľudu Písmo sväté v materinskom jazyku. Preklad ešte nebol pripravený a veľkou otázkou bolo, ako pokryje náklady spojené s pobytom v zahraničí a výdavky na tlač. V tomto sa mu snažili pomôcť solventní anglickí podnikatelia, ktorí boli ochotní preklad Biblie finančne podporovať. Od istého známeho podnikateľa s tkaninami Humphrey Monmoutha dostal finančnú podporu 10 libier, čo boli v tej dobe slušné peniaze. Takto oduševnený prekladateľ vycestoval v roku 1524 do Nemecka a usadil sa v Hamburgu. Tyndale dokončil preklad Novej zmluvy v júli roku 1525 a v Kolíne sa pustil do tlače. Už prebiehala tlač, keď sa o tom dozvedeli mocipáni. Zamestnanci tlačiarne údajne hovorili, že ak sa Nová zmluva objaví v angličtine, tak aj anglický kráľ sa stane luteránom. Zakrátko vrchnosť tlačiareň obsadila. Tyndale a jeho spolupracovník sa dostali z Kolína po rieke Rýn. Tyndale sa ale svojho plánu nevzdal a napokon v nasledujúcom roku (1526) sa mu podarilo vydať vo Wormse 3000 výtlačkov jeho prekladu. Bola to prvá anglická Nová zmluva preložená z pôvodnej gréčtiny. Vyšla vo vreckovom formáte a na britský ostrov ich prepašovali ukryté v textilnom tovare. Až do dnešného dňa je to jeden z najvplyvnejších biblických prekladov, pričom jeho výrazy a slovné spojenia obohatili anglický jazyk. Za prvých štyridsať rokov dosiahol preklad počet štyridsiatich vydaní. Doteraz je najčítanejším anglickým prekladom Biblie, a to vďaka tomu, že Biblia King James Version vydaná v roku 1611 doslova prevzala viac než 80 % Tyndaleovho prekladu. V podstate až do dnešného dňa je tak väčšinou čítaný práve Tyndaleov preklad anglickej Biblie.

Anglickí cirkevní vodcovia však odmietli preklad Biblie do národného jazyka so zúrivou nenávisťou. Tunstall, londýnsky biskup, vydal v októbri roku 1526 nariadenie, v ktorom zakázal Tyndaleovu knihu. Napísal: „Tento nebezpečne nákazlivý mor písaný v angličtine sa vo veľkom počte šíri po celej londýnskej diecéze.“ Aj obchodníkom s knihami zaslal upozornenie s nádychom hrozby. Biskup 27. októbra 1526 usporiadal pri londýnskej Katedrále sv. Pavla, kde mal aj príhovor, pálenie obrovského množstva kópií Tyndaleovho prekladu Novej zmluvy. Rovnako aj kardinál Thomas Wolsey sa usiloval o zničenie Biblií. Spolu s britským veľvyslancom v Holandsku sa snažili počas niekoľkých mesiacov skúpiť všetky dosiahnuteľné kópie výtlačkov. Tajomník biskupa Tunstalla s uspokojením skonštatoval, že ako v Anglicku, tak aj na kontinente sa podarilo spáliť veľké množstvo kópií. S likvidáciou Tyndaleovho prekladu sa ponáhľal aj canterburský arcibiskup William Warham. V máji roku 1527 vyzval vo svojom obežníku niekoľkých biskupov, aby finančne prispeli na nákup Tyndaleových kópií prekladu Novej zmluvy, aby ich následne mohli zlikvidovať. Biskup z Norwichu poslal už v nasledujúcom mesiaci arcibiskupovi značnú čiastku, 10 mariek, a v liste ocenil jeho plán likvidácie Biblií ako „ušľachtilý a požehnaný“ skutok, za čo ho Boh, podľa jeho názoru, bohato odmení. Trestné bolo už aj samotné vlastnenie Novej zmluvy. Kvôli tomu v novembri 1527 na príkaz kardinála Wolseya zatkli známeho cambridgeského vedca Thomasa Bilneya a uväznili mnoho ďalších.

Tyndalea správy o pálení Biblií nijako neodradili. Rýchlosťou blesku odpovedal vynoveným prekladom. Chýbalo mu ale finančné pokrytie. No potrebné peniaze sa mu podarilo získať neočakávaným spôsobom. Istý jeho priateľ, podnikateľ, sa dozvedel, že londýnsky biskup prišiel do Antverp a priam so slepou nenávisťou vykupuje všetky kópie Novej zmluvy s úmyslom zničiť ich. Využijúc túto situáciu, predal biskupovi staršie výtlačky štvornásobne drahšie. Biskup ich s veľkým uspokojením spálil a Tyndale dal zo zisku vytlačiť nové revidované výtlačky Novej zmluvy už v roku 1534. V roku 1535 sa podarilo istému udavačovi získať Tyndaleovu dôveru a s jeho pomocou ho cisárovi vojaci zatkli. Umiestnili ho do mestskej väznice Vilvorde blízko Bruselu, kde strávil 16 mesiacov. Prípadu sa ujal samotný cisárov generálny prokurátor Pierre Dufief, známy svojou nemilosrdnosťou. Jeho hlavným cieľom bolo zlomiť Tyndalea, ktorý bol považovaný za najznámejšieho anglického protestanta. Od jeho prípadného obrátenia sa na katolícku vieru očakávali, že týmto anglickej reformácii zasadia obrovskú ranu. Vedením vyšetrovania poverili najznámejšieho inkvizítora tých čias, Jacoba Latomusa, ktorému pomáhali traja právnici a sedemnásť ďalších poverených pomocníkov. Dlhotrvajúci proces vyšetrovania ale spôsobil pravý opak. Na základe Tyndaleovho svedectva sa obrátil dozorca väznice aj s dcérou a ďalšími rodinnými príslušníkmi. Tyndalea napokon odsúdili na smrť ako nenapraviteľného heretika. Ako posledné odzneli na hranici z jeho úst slová modlitby za obrátenie Henricha VIII., ktorý bol považovaný za neúprosného odporcu reformácie: „Pane, prosím, otvor anglickému kráľovi oči!“

Tunstall, londýnsky biskup, vydal v októbri roku 1526 nariadenie, v ktorom zakázal Tyndaleovu knihu.

V nasledujúcom roku zvláštnym spôsobom vydal Henrich VIII. kráľovské nariadenie, podľa ktorého musela byť v každom chráme jedna Biblia vydaná v angličtine, aby ju ľudia mohli čítať. Po Tyndaleovej smrti spracoval celú anglickú Bibliu John Rogers. V roku 1537 ju vydal v Antverpách pod pseudonymom Thomas Matthew – zrejme preto, aby sa vyhol poprave. Absolvoval Cambridge a stal sa duchovným pre antverpských podnikateľov. Vtedy sa zoznámil s Tyndaleom, pod vplyvom ktorého opustil katolicizmus a pripojil sa k reformácii. Celú Bibliu spracoval z Tyndaleovho prekladu Novej zmluvy a zo Starej zmluvy pripravenej vynikajúcim prekladateľom Milesom Coveraldom. Jeho predslovy k biblickým knihám a poznámky sú považované za prvé anglické biblické komentáre. Po smrti Henricha VIII. sa v roku 1548 vrátil do Anglicka, ktoré pod krátkou vládou Edwarda VI. nabralo protestantský smer. Rogersa vymenovali v londýnskej Katedrále sv. Pavla za kanonika, potom sa stal učiteľom teológie. Keď nastúpila na trón katolícka kráľovná Mária I. (známa ako Krvavá Mária), Rogers kázal proti „moru modloslužobníctva a pápežstva“. Londýnsky biskup ho dal uväzniť a po roku ho obvinili z kacírstva a odsúdili na smrť upálením spolu s ďalšími desiatimi spoluväzňami.

Významným priekopníkom reformácie vo Francúzsku bol Jacques Lefévre, známy sorbonnský profesor, ktorý od roku 1507 hlásal vo svojich prednáškach návrat k Písmu svätému, a to na základe vlastného intenzívneho štúdia Biblie. So svojimi názormi ale zostal na univerzite v menšine a keď v roku 1523 zverejnil svoj prvý francúzsky preklad Novej zmluvy, pripravovaný z gréckej pôvodiny, katolícka cirkev zaradila jeho preklady do zoznamu zakázaných kníh. V roku 1525 parížsky parlament vyslovil nasledovné: „Každý, kto sa poškvrnil učeniami, ktoré sú v rozpore s katolíckou vierou, bude postavený pred súd.“ Parlament odsúdil aj Lefévra a jeho diela zakázal. Sedemdesiatročný biblický prekladateľ už nemal inú možnosť než emigrovať. Usadil sa v Štrasburgu, ktorý patril k nemecko-rímskemu cisárstvu. Lefévre aj tu pokračoval vo svojej prekladateľskej činnosti. Najprv uverejnil Dávidove žalmy a v roku 1530 vydal kompletnú Bibliu vo francúzštine, ktorú preložil z latinčiny.

Prvý úplný preklad z pôvodných jazykov do francúzštiny vydal Pierre-Robert Olivétan. V roku 1528 emigroval do Štrasburgu kvôli prenasledovaniu pre svoje protestantské presvedčenie. Tam si zdokonaľoval vedomosti z hebrejčiny a gréčtiny. V roku 1532 sa uskutočnil veľkolepý snem valdenských v južnom Francúzsku, na ktorý dostal pozvanie aj známy francúzsky reformátor Guillaume Farel, hoci on sám k valdenským nepatril. Na tomto cirkevnom sneme padlo rozhodnutie, že sa zverejní nový francúzsky preklad Biblie. Usporiadali zbierku obrovských rozmerov a vyzbierali 800 zlatých toliarov na tlač Biblií. Organizovanie prekladov a tlače si vzal na zodpovednosť Farel. Počas jedného roka Olivétan vykonal veľký kus práce, pričom čerpal z pôvodných hebrejských a gréckych textov a používal aj Bibliu valdenských, preklad Lefévra, lutherskú Bibliu a iné. V roku 1535 vyšlo dielo, ktoré neskôr poslúžilo ako základ pre všetky preklady Biblie vo francúzštine.

Preklad Novej zmluvy v holandskom jazyku vydal v roku 1526 Jacob van Liesveldt. Tento preklad vždy znovu a znovu dopĺňal vysvetlivkami. Nakoniec ho v roku 1545 kvôli prekladu Biblie popravili.

Ako posledné odzneli na hranici z Tyndaleových úst slová: „Pane, prosím, otvor anglickému kráľovi oči!“

Poľský protestantský preklad sa objavil na verejnosti v roku 1563 v Brest-Litovsku. Jeho hlavným sponzorom bol kalvín, princ Mikolaj Radziwill „Čierny“. V tej dobe už stúpenci reformácie tvorili značnú časť krajiny. Zvláštnosťou tohto prekladu bolo, že ako sa s postupom protireformácie rodina rekatolizovala, syn bývalého mecenáša, horlivý protireformátor, dal odkúpiť existujúce kópie Biblií a na hlavnom námestí vo Vilniuse ich spolu s inými protestantskými spismi verejne spálil.

Počas reformácie bolo množstvo majiteľov tlačiarní ochotných podstúpiť i tie najzávažnejšie existenčné riziká v záujme zverejnenia Biblií, ba boli medzi nimi aj takí, ktorí pre vydanie Písma svätého položili svoje životy. Martin Lempereur, mladý francúzsky kníhtlačiar, mal v roku 1510 pred sebou sľubnú životnú dráhu. Oženil sa s dcérou parížskeho vydavateľa Guillauma Le Rougea a v roku 1517 po ňom prevzal vydavateľstvo. Keď sa v Paríži množili nariadenia, ktoré odsudzovali protestantské diela a zakazovali vydávanie Biblie, Lempereur, ktorý sa medzičasom stal stúpencom reformácie, sa ocitol pred vážnym rozhodnutím. Napokon sa v roku 1525 rozhodol, že radšej opustí Paríž. S rodinou sa presťahoval do Antverp, kde sa stal hlavným vydavateľom protestantských diel. Práve on vydal veľkú časť Tyndaleovho diela, medzi inými aj prepracovanú Novú zmluvu z roku 1534, a tiež niekoľko prekladov starozákonných kníh z pera Tyndalea a Georgea Joya, ktoré boli vtedy po prvýkrát vytlačené v angličtine. Lempereur vydal aj prvý úplný anglický preklad Písma svätého, ktorý bol pripravovaný z pôvodných jazykov – Coverdale Biblie.

Ďalším známym francúzskym vydavateľom a stúpencom reformácie bol Robert Etienne. Ako vynikajúci odborník si užíval priazne francúzskeho kráľa Františka I. Hoci ho zaväzovala povinnosť mlčanlivosti, t. j. že bez povolenia Sorbonny nevydá knihy s náboženskou tematikou, predsa tak trikrát urobil, keď bez povolenia vydal grécky preklad Novej zmluvy. Napokon bol pod tlakom prenasledovateľov nútený v roku 1550 emigrovať do Ženevy, kde sa usadil a pokračoval vo svojej vydavateľskej činnosti. Tu v roku 1551 vydal Novú zmluvu, známu tým, že obsahovala texty rozdelené na kapitoly a verše s poradovými číslami.

Christopher van Endhoven, antverpský vydavateľ, vytlačil nanovo štyri razy Tyndaleovo vydanie Novej zmluvy. Na ceste do Londýna ho zatkli a uväznili s obvinením z vydávania Biblií a ich pašovania do Anglicka. Tu v roku 1534 zomrel.

Preklad: Zlatka Radnotyová
Zdroj: Hetek 2011