Biblia sa nehodí do chrámov

Vo všeobecnosti nejde o nijako prevratné zistenie. Každý sme v niečom iní, rôznymi vecami sme ovplyvnení (napr. vlastnými skúsenosťami), a nie sme ani neomylní. Toto všetko je v poriadku, ak si to uvedomujeme a pristupujeme k Písmu so správnym postojom – s úctou a túžbou zistiť, čo nám jeho text naozaj hovorí s čo najmenším ohľadom na naše osobné dojmy. Pri štúdiu vyššie spomenutej témy som si ale viac všímal, že niektoré vplyvy môžu byť zakorenené hlboko v spoločnosti a svetonázoroch ľudí po veľmi dlhú dobu a nemusíme si ich vždy uvedomovať. Fungujú akosi automaticky a podvedome, pokiaľ nás niečo neprinúti sa nad nimi zamyslieť. Skutočnou pointou môjho hľadania stôp humoru v biblickom texte teda nebolo hľadať „vtipy“. Biblia určite nie je kniha anekdôt pre pobavenie čitateľov. Hľadal som skrze humor skôr časti skutočného sveta, ktorý je na jej stránkach zobrazený, a ktorý si často nevšímame, pretože sme vopred ovplyvnení rôznymi náboženskými predstavami. Problém je, že náboženské predstavy a „liturgia“ nemajú s „praxou“ skutočného sveta nič spoločné.

Zmyslom týchto pár odstavcov bude porovnávanie biblického textu (presnejšie Nového zákona) s niečím, čo budem nazývať „liturgiou“. Pod týmito pojmami rozumiem náboženské praktiky spočívajúce v predpísaných úkonoch a rituáloch a tiež niektoré myšlienky plynúce z náboženskej tradície. Menovite odpor k smiechu, vyzdvihovanie utrpenia a napokon by som rád vysvetlil, prečo si myslím, že liturgické praktiky sú na rozdiel od textu Biblie odtrhnuté od pragmatického a skutočného sveta.

Ježišov humor

Asi nebudem jediný, kto má dojem, že pri čítaní evanjelií si ľudia zvyknú automaticky predstavovať skôr vážneho než usmiateho Ježiša, hoci na to nemusí byť žiadny dôvod. Z textu niekedy dokonca pomerne jasne vyplýva (ak sa oslobodíme od náboženských predstáv a náležite sa nad ním zamyslíme), že je vsadený do kontextu nejakej humornej situácie. Nie vždy je ale ľahké humor objaviť. Nevidíme výrazy tvárí zúčastnených osôb. Nevieme, či sa usmie­vali, alebo nie a nemáme k dispozícii ani „emotikony“, ktoré by nám tie emócie na­značili. Máme len slová, ich významy a kontext. Pre viacerých súčasných čitateľov to môže byť ťažké aj preto, lebo niektoré biblické texty už tak dobre „poznajú“ a toľkokrát ich čítali, že „sú ako staré mince, ktorých hrany sa zahladili a ich vyobrazenia sa už takmer nedajú rozpoznať“ (Trueblood: Humor of Christ).

Napriek tomu, pri mnohých Ježišových výrokoch (a nielen pri nich) je možné si celkom dobre predstaviť široké úsmevy, prípadne aj hlasný smiech prítomných. Vezmime si ako príklad Ježišove slová, keď povolával svojich prvých učeníkov – rybárov. Obvykle ich bezmyšlienkovito prebehneme očami, lebo ich veľmi dobre poznáme. Lenže nedôjde nám, že v momente, kedy boli vyrieknuté po prvýkrát, Šimonovi s Ondrejom asi skôr myklo kútikmi úst, než žeby sa pozerajúc do neba s rukami spätými k modlitbe zamýšľali nad duchovným obsahom výroku: „Urobím z vás rybárov ľudí“ (Mk 1,17). Bolo to inteligentné a vtipné zoznámenie, ktorým si Učiteľ okamžite získal pozornosť svojich budúcich učeníkov.

Ježiš vedel s dávkou humoru a zároveň múdro odpovedať tiež na ohovárania od svojich odporcov. Vynaliezavo reagoval na nedorozumenia medzi svojimi učeníkmi a celkom humorné prirovnania používal vo svojom vyučovaní („… pozri, v oku máš brvno…“ Mt 7,3–5). Ježiš na ilustrovanie nejakého princípu často používal do očí bijúce a samozrejmé pravdy z reálneho života, pričom vo svojom výroku naznačil opak týchto právd (čo znelo smiešne), aby obratom o to viac zvýraznil ich platnosť („… lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí“ Mk 2,17; „… nikto nezažne lampu, aby ju prikryl nádobou alebo položil pod posteľ“ Lk 8,16). Nielen zázrakmi, ale aj svojimi podobenstvami musel byť Ježiš vychýrený. Keď ľudia začuli: „Nebeské kráľovstvo je podobné…,“ už netrpezlivo čakali, čo z Rabbiho zasa vylezie. Práve pre tento „šťavnatý“ štýl reči Ježiša ochotne prichádzali počúvať stovky a tisíce ľudí aj z veľkej diaľky (Lk 6,18) a počúvali ho aj celé dni (Mk 8,2). Preto ho mýtnici a hriešnici sami pozývali na svoje hostiny (Mk 2,15). A nerobme si ilúzie, na tých hostinách iste nevládla ťažká náboženská atmosféra. Tobôž nie na svadbe, ktorej sa Ježiš zúčastnil a „vyrábal“ tam z vody kvalitné víno v momente, keď sa už všetko predčasne vypilo (Jn 2,1–12). Táto udalosť je, mimochodom, peknou ilustráciou markantného rozdielu medzi realitou skutočnej svadby, na ktorej akosi prirýchlo došlo víno, a imaginárnym, decentným náboženským svetom na obrazoch, ako je napr. ten od Julia Schnorra von Carolsfeld.

Záľuba v utrpení

Kto čítal evanjeliá, vie, že popis Ježišovho umučenia a ukrižovania je v nich v podstate veľmi stručný, neponúkajúci žiadne veľké detaily. Bude to asi aj tým, že autori evanjelií počítali u svojich čitateľov so všeobecnou znalosťou, čo bičovanie alebo ukrižovanie obnášalo. Myslím ale, že hlavným dôvodom bude najmä skutočnosť, že učeníci nepovažovali rozjímanie nad detailami Ježišovho utrpenia za kľúčový prvok svojej zbožnosti. Ani v Skutkoch alebo v epištolách nie sú expresívne pasáže, ktoré by nám naznačovali, že by sa tým prví kresťania zaoberali. Neskoršia náboženská tradícia prejavujúca sa celé stáročia v umení, literatúre a liturgii ale pracuje veľmi výrazne práve s obrazmi mŕtveho, ukrižovaného, trpiaceho alebo akokoľvek uboleného a strápeného Krista. Platí to pre obdobie stredoveku a predovšetkým renesancie a baroka (jeden známy príklad ale nájdeme aj v novodobom filme Mela Gibsona: Umučenie Krista). V minulosti sa spôsob spracovania a rozšírenie týchto motívov prejavovalo až takým spôsobom, že niektorí hovoria o akomsi zvláštnom potešení zo stále realistickejšieho zobrazovania detailov utrápenej tváre, krvi, rán a sĺz (napr. Eco: Dějiny ošklivosti). A predsa žiadny náboženský obraz nepredstavuje Ježišovo utrpenie v reálnom svetle, ide len o náboženské predstavy.

Vyššie spomínané motívy tiež súvisia s neschopnosťou pripísať Ježišovi ľudský zmysel pre humor alebo aspoň úsmev, čo je pochopiteľné, ak máte neustále pred očami len jeho utrpenie a smiech ako taký považujete za zlý. To ale nie je posolstvo biblického textu. Aj Ježiš bol smutný a plakal, ale išlo o prirodzenú reakciu na konkrétnu situáciu. Nábožensky motivovaný smútok, strápenosť, ľútostivosť a neustále vŕtanie sa v utrpení a ranách je ale niečo celkom iné. Nesie to so sebou pachuť nejakej pochybnej mystiky a pochádza výhradne z náboženskej tradície (inšpirovanej ktoviečím) prejavujúcej sa asi najvýraznejšie v umení.

Biblia je praktická

Zďaleka najpragmatickejšími textami v Novom zákone sú epištoly, ale dokonca ani evanjeliá nemožno vnímať ako náboženské (liturgické) texty, hoci sa do liturgií dostali. Ich účel bol praktický, čomu niekedy zodpovedala aj úroveň jazyka. Božie kráľovstvo predsa nemalo spočívať v rečiach, ale v moci (1Kor 4,20). Keď som sa o jazykovej stránke evanjelií kedysi rozprával s vyučujúcou kurzu k Novému zákonu, vravela s úsmevom, že v tej dobe sa ich texty hodili viac do „hospody“, než do honosne zdobených chrámov. Napríklad o Markovom evanjeliu je známe, že nie je písané práve sofistikovanou gréčtinou, čo je celkom dobre vidieť aj v dosť doslovnom slovenskom preklade Jozefa Roháčka. Celkom známym je v tomto kontexte tiež Pavlov výrok v Liste Filipanom 3,8, ktorého obvyklé slovenské znenie („smeti“ alebo „odpad“) je len miernejšou variantou prekladu použitého slova.

Ježišove výroky boli tiež praktické. Ich cieľom bolo sprostredkovať porozumenie a zjavenie. Boli ľahko zapamätateľné práve preto, lebo boli pomerne jednoduché, ale zároveň úderné a často aj vtipné. Oveľa lepšie si študent zapamätá prednášku profesora, ktorý formuluje svoje myšlienky jasne a informácie podáva zaujímavým a miestami aj vtipným spôsobom, než prednášku jeho kolegu, ktorý spoza katedry monotónnym hlasom predčítava svoje tridsať rokov staré poznámky. V druhom prípade ide nepochybne tiež o vynikajúceho vedca, ktorý má hlavu plnú vedomostí, ale ľudí jeho štýl výuky jednoducho nebude baviť. Ježiš mal čo povedať, a zvolil k tomu aj adekvátny štýl, ktorým upútal pozornosť obyčajných rybárov, roľníkov a remeselníkov. Ich pozornosť upútal natoľko, že si mnohé výroky skutočne zapamätali a boli schopní ich neskôr spísať.

Z pohľadu historika je zasa Nový zákon úžasným historickým prameňom, ktorý je oknom do doby svojho vzniku. Obsahuje okrem duchovnej múdrosti v podstate „bežné“ informácie o každodennosti, o skutočných ľuďoch, obyčajných i významných. Ešte aj zázraky sú popísané pragmaticky, bez zbytočného náboženského pátosu a svätožiar („… napľul na zem, urobil zo sliny blato, potrel mu ním oči…“ Jn 9,6). Apoštoli a učeníci pôsobia tiež skôr ako prirodzení ľudia než ako „svätci“ z barokových obrazov. Majú rodinu a zamestnanie; bez výčitiek sa opakovane pohádajú o to, kto z nich je lepší (Lk 9,46–50; 22,24–30); nechajú Petra v noci na ulici búchať na dvere, zatiaľ čo sa dohadujú, či to je skutočne on (Sk 12,13–16)… A tak by sa dalo pokračovať ďalej.

Čo je vlastne duchovné?

Stane sa teda niečo s významom textu, keď ho vezmeme z konkrétnej situácie odohrávajúcej sa na zaprášenej ulici, kde bol pôvodne vyrieknutý, vsadíme ho do honosne zdobeného barokového chrámu a urobíme ho súčasťou stále opakovaných rituálov? Odpoveď je asi zjavná. Text sa takto prenáša z reálneho sveta a z každodennosti do celkom iného, nereálneho a v podstate imaginárneho sveta rituálu a kultu. Výsledok môže byť taký, že to, čo bolo pôvodne myslené ako prekvapivé, šokujúce, alebo to, čo bolo pôvodne vyrieknuté s vtipom a úsmevom na tvári, sa stane suchou obohranou platňou doplnenou o nejaký náboženský komentár.

Takéto od praktického sveta odtrhnuté ritualizovanie chápu jeho protagonisti spravidla ako duchovnú vec. Preto nie je ničím výnimočným, ak sa niekto zúčastňuje týchto „duchovných“ aktivít, ale jeho praktický život to ani v najmenšom nezmení. Lenže duchovné a „všedné“, duchovné a „praktické“ sa nijako nevylučujú, práve naopak. Biblická spiritualita sa musí prejavovať praktickým spôsobom každý deň. Viera, ktorá sa neprejavuje praktickým spôsobom, je mŕtva viera (Jk 2,17). Preto diakoni, služobníci vybraní pre praktickú službu v cirkvi, museli byť muži plní Ducha (Sk 6,1–6).

Konkrétne o náboženských praktikách pozostávajúcich z rôznych predpisov, odriekaní a sviatkov veľmi zaujímavo hovoril Pavol a paradoxne ich označil za prejav telesnosti: „… prečo sa ako tí, čo žijú vo svete, podriaďujete predpisom: Neber do rúk, neokús, ani sa nedotýkaj? – Veď sú to iba ľudské príkazy a náuka o veciach, ktoré sa použitím ničia. Vyzerá to ako múdrosť, ako zvláštny prejav nábožnosti, sebaponižovania a telesného umŕtvovania. No nikomu nie sú na česť, ale len na uspokojenie telesného zmýšľania“ (Kol 2,20–23). Riadiť sa takými vecami je podľa Pavla celkom zbytočné (nepraktické). Nie je to vôbec treba, ba skôr je to na škodu.

Výborným príkladom praktickej duchovnosti bol sám Ježiš. Keď vyučoval o modlitbe, hovoril, že netreba priveľa rozprávať, veď Otec vie, čo potrebujeme. Keď chcel niekoho uzdraviť, neodriekaval predpísané modlitby ani nepraktizoval rituály za uzdravenie. Namiesto toho povedal: „… vstaň a choď.“ Keď odpúšťal hriechy, neponúkol ľuďom súbor modlitieb, ktoré majú odriekať, aby dosiahli rozhrešenie. Namiesto toho povedal: „… choď a nehreš viac.“ Zmyslom Ježišovho učenia a pôsobenia, tak ako je zachytené v Novom zákone, nebolo uskutočniť rituál alebo inú náboženskú aktivitu. Zmyslom toho, čo robil, bolo pragmatické riešenie problémov, vrátane toho najväčšieho. Zatiaľ sa mi nepodarilo nájsť odpoveď na otázku, aké problémy rieši náboženský kult a jeho liturgia.