Dar lásky

Pán tak úžasne zahojil všetky rany, ktoré sme si v živote narobili, že keď si spomínam na všetky tie situácie, akoby to bol príbeh o niekom inom.

ĽUBOMÍR

Narodil som sa v evanjelickej rodine. Moji rodičia ma k Bohu veľmi neviedli, no ani mi nebránili Ho hľadať. Už ako 4-ročného ma stará mama pravidelne brávala na detskú besiedku pri ev. fare, ktorú viedli znovuzrodené mladé mamičky. Ako päťročnému chlapcovi sa mi v noci prihovoril Boh tak ako k malému Samuelovi. Hovoril hlasno moje meno a ja som sa na to zobudil. Bol to pre mňa veľmi silný zážitok. Odvtedy som vedel, že Boh má pre mňa nejaký plán. V dvanástich rokoch som na evanjelickej mládeži prijal Pána, bol to nádherný pocit a niektorí z vedúcich dokonca začali hovoriť novými jazykmi, ako sa píše v Biblii. Zažil som prvú Božiu lásku. Dlho však malé prebudenie netrvalo. Pán farár s presbytermi mládež zrušili a ďalej ju viedol miestny farár. Vedúci odišli do Liptovského Hrádku a my mladí sme postupne ochladli a vyhasli. Nikdy som však na Boha nezabudol, občas, keď som bol v problémoch, som sa k Nemu modlil.

Keď som mal devätnásť rokov, stal sa zo mňa profesionálny hasič – záchranár. Ovplyvnený kresťanskou kultúrou som túžil mať rodinu, aj keď moji rovesníci mali iný názor na život. S manželkou sme sa spoznali na hasičskom výjazde, keď sme evakuovali ľudí z polikliniky, lebo tam bola nahlásená bomba. O dva roky nato sme si povedali „áno“ a o ďalšie tri roky sa nám narodil syn. Život plynul, ale aj keď som mal „najlepšiu“ prácu, koníčky, rodinu, stále mi niečo chýbalo. Mojím „bohom“ sa stala práca a šport, čoraz menej som si rozumel s manželkou. Náš vzťah došiel do štádia, kedy navonok všetko vyzeralo „ok“, ale bez hádky sme sa nevedeli na ničom zhodnúť. A k tomu všetkému som chcel veľmi bývať pri rodičoch – veď tam je predsa veľký dom a nemusíme splácať žiadnu hypotéku za byt. Jedného dňa mi Lucinka oznámila, že si našla niekoho iného, kto ju vie vypočuť, rozumie jej viacej a chce odo mňa odísť. To bola rana ako z dela! Veď predsa som „hasič“ a medzi nami to nie je také zlé… stála si však za svojím a dokonca sme po dohode podali žiadosť o rozvod. To bol impulz k tomu, aby som začal naozaj hľadať Boha. Odsťahoval som sa k rodičom, no hneď na druhý deň som zistil, že to, po čom som tak dlho túžil, nie je správne, nie bez manželky a syna, že moja vlastná rodina má byť na prvom mieste. „Preto muž opustí otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja jedno telo“ – povedal Ježiš. Pochopil som.

Svoju manželku som miloval, no nikto mi nevedel pomôcť. Všetci naokolo len konštatovali, že sa „to stáva“. Noc čo noc som v modlitbách plakal a prosil Boha o záchranu našej rodiny. Spomenul som si, že moji vedúci mládeže kedysi dávno odišli do Kresťanského spoločenstva. Hneď som sa rozhodol, že tam musím ísť. Keď som tam prvýkrát vošiel (KS Liptovský Mikuláš), zažil som pocit, ktorý tam cítim dodnes – že som tu správne, je tu úžasný pokoj a som tu „doma“. Uvádzač ma hneď privítal a po krátkej konverzácii zahlásil, že tu je tiež jeden manželský pár, ktorý bol v podobnej situácii a že Boh ich manželstvo zachránil. Vo mne vybuchlo „YES!“, dá sa to, Boh je všemohúci! Keďže sa dozvedel, že som aj hasič, požičal mi knihu Dar lásky a odporučil mi film Fireproof. Rozhodol som sa pravidelne chodiť do zboru a Boh začal v mojom živote konať a pozdvihovať ho. Vrátil som sa bývať k Lucinke, ktorá sa však už o dva týždne mala odo mňa odsťahovať. Medzitým som čítal tú knihu a plnil z nej úlohy. Medzi mnou a Lucinkou sa začali diať zvláštne veci. Boh ma začal meniť a moja manželka videla tú zmenu, túžila po pokoji, ktorý ma napĺňal. Nemal som však čas 40 dní ako v tej knihe, tak som lekcie spájal a modlil sa. Diali sa u nás veľmi podobné veci ako v tom filme – odmietanie, osočovanie, výčitky. No predsa, keď manželka plakala, bol som to práve ja, kto ju upokojoval a hovoril, že bude dobre. Keď nastal manželkin deň sťahovania, pomohol som jej všetok nábytok a veci naložiť do auta a na vozík a keď odchádzala – plakala aj ona a pýtala sa, prečo som na ňu taký dobrý. Bolo to ako keby som si sypal popol na hlavu. V mojom srdci však čoraz viac povstávala silnejšia a silnejšia viera, a keď si manželka pýtala ešte aj obývaciu stenu odo mňa, povedal som jej, že sa mi ju nechce rozoberať a o dva mesiace zasa skladať a sťahovať ju naspäť. Nielen jej, ale aj každému v rodine som rozprával totiž o tom, ako sa ku mne Lucinka vráti. Samo-zrejme, že si všetci klopkali na čelo a pýtali sa ma, ako si môžem byť až taký istý. Ale o desať dní na kresťanskej konferencii v Banskej Bystrici som sa dal pokrstiť a zažil som úžasné naplnenie Duchom Svätým. Pastor nás vyzval, aby sme sa s bratmi pomodlili za osobné potreby. Tak sme sa s naším presbyterom pomodlili aj za moje manželstvo. Potom som zažil niečo zaujímavé – povedal som Bohu, že Ho dávam vo svojom živote na prvé miesto, nech sa deje čokoľvek. Až keď mňa oslobodil, mohol niečo urobiť v našom vzťahu s manželkou. V pondelok po konferencii som pracoval v domácej dielni, chválil som práve Pána, keď mi zavolala manželka. Myslel som si, že mi volá preto, že nestíha vyzdvihnúť syna zo škôlky, aby som išiel ja, ale ona ma prosila, či môže prísť za mnou sa porozprávať. Keď prišla, plakala, kľakla si predo mňa a povedala, že sa chce vrátiť. Bol som zmätený a zároveň veľmi rád. Boh urobil nádherný zázrak a zasiahol v jej živote. Na druhý deň odovzdala svoj život Bohu a odvtedy náš vzťah napreduje. Po čase sa nám narodil aj druhý synček. Pán tak úžasne zahojil všetky rany, ktoré sme si v živote narobili, že keď si spomínam na všetky tie situácie, akoby to bol príbeh o niekom inom. Raz o našom príbehu napíšeme knihu, pretože sa to všetko dobrodružstvo nedá popísať do jedného článku. Dnes s manželkou slúžime v miestnom zbore a sme šťastná a naplnená rodinka, ktorá má cieľ života vyriešený.

Ako profesionálny hasič som zachránil veľa ľudí a majetku, ale boj o manželstvo bol určite ten najväčší. „Ak je Boh za nás, kto je proti nám?“

LUCIA

Tak, a je to tu! Po skoro šiestich rokoch dobrodružného života s Pánom vám môžem aj tu takto rozpovedať príbeh o tom, ako Boh zasiahol do môjho života. Silno a nadprirodzene!

Ale poďme poporiadku, od začiatku. Narodila som sa na Slovensku, slovenskej mamke a českému ockovi, avšak keď som mala necelý rok a ocino doštudoval vysokú školu, presťahovali sme sa do Čiech. Tam som žila s rodičmi a mladším bratom skoro devätnásť rokov. Keďže som však už odmalička cítila, že Slovensko je moja srdcovka a je mi stále veľmi blízke, presťahovala som sa sama späť do svojej rodnej zeme. Keď som doštudovala pomaturitné štúdium, zamestnala som sa v administratíve v poliklinike v Liptovskom Hrádku. Jedného dňa, práve keď som sa rozhodla, že sa predsa len po nevydarených vzťahoch vrátim späť do Čiech k rodičom, niekto nahlásil, že sa v spomínanej budove nachádza bomba. Samozrejme, prišli hasiči, polícia, záchranári. A prečo tento „bombový“ deň spomínam? Lebo práve vtedy som sa zoznámila s blonďavým hasičom, ktorý sa, správne hádate, stal o dva roky mojím manželom. 

Ako profesionálny hasič som zachránil veľa ľudí a majetku, ale boj o manželstvo bol určite ten najväčší.

Svadbu sme mali v evanjelickom kostole s tým, že to bude určitá záruka, že to je „navždy“. Manžel bol evanjelik, mňa pokrstili pár týždňov pred sobášom. Vyrastala som totiž aj vďaka starkej vo viere, že Boh je a chráni ma. Avšak toto všetko ako manželský sľub, v dobrom aj v zlom, ako keby v istej etape nášho života prestalo mať váhu, zabudli sme na to. Žili sme bez Boha, zo dňa na deň, stále v práci, málo spolu. Po troch rokoch manželstva sa nám narodil synček, z čoho sme sa, samozrejme, veľmi tešili a užívali si to. Pomedzi to všetko však môj manžel aj napriek dohode už pred manželstvom stále naliehal, aby sme išli bývať k jeho rodičom, nevedel sa od nich odpútať. Pre mňa to bolo náročné, neprekonateľné, bolestivé, stále dookola opakovať „nie“ a zbytočne sa hádať.

Veľmi skoro som popri bábätku začala pracovať, chcela som sa cítiť aspoň niekde potrebná, dôležitá, rešpektovaná. Žiaľ, bola to pasca. Aj keď som viac ako dva roky odolávala rôznym pozvaniam na kávu zo strany pánov, raz, v úplne zlom rozpoložení a po ďalšej výmene názorov s manželom, som pozvanie prijala a už sa to so mnou viezlo. Došlo to až tak ďaleko, že som požiadala o rozvod. Nevidela som iné východisko, môj manžel mal v živote iné plány, nepočúval ma, nevedela som s ním ďalej fungovať. Keď už bola žiadosť na súde, môj manžel pochopil, že to myslím naozaj vážne. Zronený hľadal po rokoch útechu v Bohu. Ten Ho v modlitbe priviedol do zboru v Liptovskom Mikuláši, kde dostal aj knihu Dar lásky. Kto z vás ju čítal alebo videl podľa nej natočený film „Fireproof“ o hasičovi, ktorý bojoval o podobne stratenú manželku, viete si to predstaviť, bolo to skoro to isté ako u nás, teda povedala by som aj horšie. No môj manžel mi stále hovoril, že ma ľúbi, že sa k nemu isto vrátim a že to bude do Vianoc, lebo mu to Boh povedal a zasľúbil. Mal obrovskú vieru a tú istotu som mu mohla čítať na čele.

Môj manžel sa medzičasom znovuzrodil, dal sa biblicky pokrstiť – ponorením do vody. Na tretí deň po tomto sa stalo niečo, čomu už málokto aj zo zboru veril, keďže som už žila v hriechu s iným mužom.

Ale stalo sa! Naozaj som sa vrátila! Bolo to celé veľmi zvláštne a neuveriteľne silné! V pondelok, nikdy nezabudnem, som sa zobudila s tým, že na stene nado mnou sa mi ako keby ceruzkou vykreslila tvár muža. Vnútri ma hneď napadlo, že veď to je Ježiš. Samej seba som sa pýtala, čo to má znamenať, čo za fantázie v mojej hlave sa to tvoria. Otočila som sa na bok a stalo sa to isté! Potom som počula akýsi hlas: „Hneď odíď, pomôžem ti…“ A aj keď sa to zdá byť nepochopiteľné, urobila som to, utiekla som z bytu plného hriechu a zavolala stále ešte manželovi. V slzách som mu vysvetlila, čo sa mi stalo, že vôbec neviem, ako a čo mám urobiť, že si neviem predstaviť čo bude ďalej, ako budeme žiť, ale že sa musím vrátiť. Niečo také sa nedalo ignorovať. On sa len usmial, objal ma, povedal mi viac o Bohu, slobode, odpustení hriechov, o spasení a modlitbe, o znovuzrodení. Chcela som to, čo mal on, ten úžasný pokoj z neho doslova žiaril. A mne žiaria oči od tej doby tiež. Po modlitbe spasenia zo mňa opadlo snáď sto kíl, moje vtedy rozorvané srdce prestalo zrazu aj fyzicky bolieť a začala som žiť bez klapiek na očiach. Dala som sa na znak toho, že to myslím vážne a že som Bohu vďačná, že ma zachránil, pokrstiť a odovzdala mu to, čo mu patrí. Môj život. „Dám vám nové srdce a nového ducha do vášho vnútra; odstránim kamenné srdce z vášho tela a dám vám srdce z mäsa.“ (Ezechiel 36,26)

Boh tak dokonale obnovil naše manželstvo a vzťah obohatil ozajstnou láskou, že si už druhým rokom užívame život vo štvorici, lebo sa nám narodil aj druhý synček. Ako povedal Ježiš: „Všetko je možné tomu, kto verí.“