Boží království totiž není v řeči, ale v moci. (1. Korintským 4,20)

John Inskip

Legenda prebudenia

logos-12-inskip.jpgPočas tohto roku sme už niekoľkokrát upriamili pozornosť čitateľov na fenomén hnutia svätosti, ktoré je priamym predkom letničného hnutia. John Wesley a jeho odkaz o druhej skúsenosti posvätenia, sa stal základným stavebným kameňom „dvojstupňovej“ teológie, ktorá sa stala akýmsi poznávacím znamením letnično-charizmatického kresťanstva. Ovocie, ktoré toto hnutie po sebe zanechalo, v podobe „prebudeneckej kultúry“ stanových kampaní a hlavne desaťtisícov znovuzrodených kresťanov, stojí za povšimnutie a pozornosť každého kresťana, ktorý si myslí, že dejiny začali jeho obrátením. Dejiny nás učia, slovami apoštola Pavla, „podržať dobré“ a „všetkého zlého sa vystríhať“. V dnešnom článku stručne predstavíme život a službu legendárneho metodistického kazateľa svätosti Johna Inskipa, o ktorom sa v našom regióne veľa nevie, pričom jeho služba patrí medzi najvzrušujúcejšie kapitoly kresťanstva v 19. storočí.

Misia vo vyhni

John Inskip sa narodil v roku 1816 v Anglicku, do rodiny s nejednoznačnou náboženskou identitou. Kým jeho matka bola pobožná žena, Johnovho otca nezaujímalo nič súvisiace s Bohom. Keď mal chlapec päť rokov, Inskipovci sa presťahovali do Wilmingtonu, v americkom štáte Delaware, kde (ako mnohí iní Európania) odišli za lepším životom v „Novej zemi“. Výsledky vplyvu revivalizmom presiaknutej americkej kultúry nenechali na seba dlho čakať – jedna z Johnových starších sestier prežila osobné obrátenie ku Kristovi. Keďže pán Inskip pohŕdal kresťanstvom a vôbec všeobecne duchovnými záležitosťami, sestrinu konverziu nasledovali vyhrážky o vyhodení z domu a pod. Keď vyhrážky nezabrali, otec napokon zmiernil svoj hnev a od plánových represií upustil. Keď však záujem o cirkev prejavil malý John, okamžite sa stretol s vehementným zákazom.

Napriek tejto skutočnosti však mladý Inskip nezabudol na to, ako sa ho dotkla sestrina konverzia. Vo veku štrnásť rokov raz zo zvedavosti navštívil metodistické zhromaždenie v Marshalltone, v štáte Pennsylvánia (kde sa medzitým Inskipovci presťahovali). Reverend Levi Scott urgentne kázal posolstvo evanjelia zdôrazňujúc potrebu osobného obrátenia a potrebu Spasiteľa. Keď zaznela výzva na spasenie, John nenechal na seba dlho čakať a utekal dopredu s obrovskou túžbou prijať najvzácnejší dar večného života. Štrnásťročný John sa následne pripojil k cirkvi a od začiatku bol jej aktívnym členom. Keď sa však o svojom presvedčení zveril rodičom, bol už vopred pripravený na to, že bude musieť odísť z domu (dokonca si už predtým zadovážil ubytovanie s jedným členom svojho zboru). Nestalo sa tak. Matka si pomyslela, že John je príliš mladý na to, aby mu toto nadšenie vydržalo a, na veľké prekvapenie, otec nepovedal ani slovo.

O novonájdenej viere mladého Johna Inskipa sa v rodine niekoľko mesiacov vôbec nehovorilo. Ticho pred búrkou mu však nezabránilo naplno praktizovať svoju vieru a deliť sa o ňu s ostatnými: „Od samého začiatku som začal silno prežívať, že bolo mojou povinnosťou nabádať hriešnikov, aby ušli pred nastávajúcim hnevom…“ Hneď prvé týždne jeho duchovného detstva svedčia o tom, že nešlo len o prázdne frázy. Jedného dňa John obedoval s istým sedlárom, ktorého sa už nejaký čas snažil priviesť k Pánovi. Ako tak jedli, ďalší muž prišiel k dverám úpenlivo prosiac Johna, aby mu pomohol nájsť úľavu od spaľujúcej viny a nepokoja, ktorý prežíval. Už len táto skutočnosť svedčí o tom, že štrnásťročného Inskipa predbehla jeho vlastná reputácia Božieho muža. John zavolal sedlárovu matku a dcéru, ktoré boli obe veriace, a zamkol vchodové dvere s tým, že nepôjdu von, kým sa sedlár a onen hľadajúci muž neobrátia. Prítomní sa modlili a spievali Bohu niekoľko hodín, načo zrazu obaja muži začali volať na Pána so zázračne vnuknutou vierou v srdci. Presvedčenie a smelosť, ktoré mal John už v týchto raných začiatkoch svojej služby, boli preňho charakteristické počas celých 52 rokov nasledovnej služby.

Ďalším míľnikom v živote Johna Inskipa bolo prvé stanové zhromaždenie, ktorého sa zúčastnil toho istého roku. Spriatelil sa tam s ďalšími dvomi mladíkmi, ktorí sa na zhromaždení obrátili, a tak spolu sformovali modlitebnú skupinu. S otcovým súhlasom poriadal modlitebné stretnutia v jeho kováčskej dielni. Zhromaždenia netrpeli núdzou o ďalších nadšencov a v priebehu niekoľkých týždňov viacerí z nich vyznali vieru v Ježiša Krista. Na jar v roku 1834, keď mal Inskip len 16 rokov, jeho malá metodistická spoločnosť v meste roznietila oheň prebudenia. Ľudia zo všetkých sfér a vekových skupín sa s nadšením stretávali v Inskipovej kováčskej dielni, aby počúvali dobrú správu o odpustení hriechov vierou v Ježiša Krista.

Prebudenecké nadšenie či davy obrátených a obracajúcich sa neprispievali k dobrej nálade Johnovho otca – človeka, ktorý akoukoľvek formou náboženského entuziazmu hlboko pohŕdal. V istom bode si povedal dosť a požiadal mestské zriadenie, aby zakázalo činnosť metodistickej spoločnosti a rozhodol sa, že syn už viac nebude mať miesto v rodičovskom dome. Ani matka sa mladého Johna nezastala, keďže v metodizme videla nebezpečenstvo pre svoje dcéry. Pohanenie pre Krista nebolo pre Johna nijako odstrašujúce, naopak, zaradoval sa, že môže trpieť pre Pána podobne ako prví učeníci. Keď sa však na druhý deň zastavil „doma“, aby si zobral posledné náležitosti, otcov postoj sa zmenil na nepoznanie. Boh totiž v jeho živote už predtým pracoval cez to, čo videl v živote svojho syna, čomu sa nevyhli vnútorné konflikty a osobné hľadanie. Poprosil Johna, aby zostal doma a večer viedol rodinné modlitby. Tieto modlitby trvali niekoľko dní, až kým pán Inskip neurobil pokánie a neprijal Ježiša do svojho srdca. Nielenže odvtedy John mohol používať otcovu dielňu na misijné účely, ale dokonca ju aj rozšíril a vybudoval spoločenskú miestnosť, kde sa mohlo súčasne stretávať 60 členov metodistickej spoločnosti.

Posvätený k službe

Jedným z najdôležitejších momentov Inskipovho života a služby bolo uzavretie manželstva s Marthou, s ktorou zdieľal životnú cestu nasledujúcich 48 rokov, až do svojej smrti. Hoci to v ich dobe nebolo bežné, od začiatku slúžili spolu ako pár. Martha nebola len akýmsi druhotriednym jednoúčelným príveskom (ako to bolo nezriedka vidno v nejednej vtedajšej rodine), ale dôležitou oporou a stimulom v Inskipovej službe pastora a evanjelistu. Keď bol John z nejakého dôvodu odcestovaný, posielala mu láskyplné listy, v ktorých ho uisťovala o jeho povolaní a Božom zmocnení k službe. Ich manželské puto bolo natoľko silné, že citlivý Inskip neznášal dobre odlúčenia zapríčinené jeho častými misijnými cestami. Jeden z jeho súdobých životopiscov (pomerne prehnane) opísal ich manželstvo nasledovne: „Nikdy predtým neboli dve srdcia tak úzko späté a nikdy predtým žiaden pár nespolupracoval na Božom diele tak harmonicky ako oni. Bol nesmierne nešťastný v jej neprítomnosti a naopak nesmierne spokojný a šťastný vtedy, keď bola s ním.“

Spolu s Marthou sa teda stali celoživotnými partnermi v službe, ktorá síce začala, no neskončila miestnymi zhromaždeniami v kováčskej dielni. V roku 1835 Inskip získal kazateľské oprávnenie a päť rokov nato bol ordinovaný za staršieho v službe pod hlavičkou filadelfskej metodistickej konferencie. Ako pastor bol veľmi úspešný; viedol viac ako tucet zborov v rôznych štátoch Východného pobrežia, pričom každý zbor zažíval počas jeho pôsobenia rozkvet a rast. Inskipovo kázanie bolo charakteristické rovnakou ohnivou horlivosťou, akou oplýval krátko po obrátení.

Od roku 1871 bol John Inskip evanjelistom na plný úväzok a takmer celá Amerika bola zaplavovaná kampaňou za kampaňou.

Ako služobník disponoval veľkou dávkou kreativity a jedinečnosti, pričom sa nebál nahlas vysloviť nepohodlné názory. Jeho negatívny postoj voči vojne s Mexikom viedol k osočovaniu a klamlivým dezinterpretáciám Inskipových výrokov zo strany sekulárnej tlače (jedno z falošných obvinení bolo napríklad tvrdenie, že Inskip v kázni odsúdil všetkých padlých vojakov k večnému zatrateniu). Keď však bola publikovaná samotná inkriminovaná kázeň vcelku a čitatelia tak mohli na vlastné oči vidieť, čo reálne vyšlo z Inskipových úst, škandál stratil všetku slaň. Ďalšou zaujímavou „kontroverziou“ bolo zavedenie nového „rodinného“ zasadacieho poriadku v zborovej budove v Daytone, v štáte Ohio. Napriek dlhoročnej protestantskej zvyklosti usádzať mužov na jednej strane modlitebne a ženy na druhej, Inskip si „opovážlivo“ dovolil posadiť manželky s deťmi k manželom. Za tento inovantívny skutok si John Inskip vyslúžil nemalú dávku pohany zo strany konzervatívnych súkmeňovcov, no dejiny so svojím zmyslom pre humor svedčia o tom, kto mal nakoniec pravdu.

Napriek nemalým kazateľským úspechom sa Inskip stále zmietal vo vnútorných zápasoch a depresiách. John Inskip bol človek ako každý iný a mal svoje slabé miesta. Jeho citlivá, introspektívna povaha bola živnou pôdou pre pochybnosti o kvalite svojej práce ako aj o sebe samom. Bola to práve Martha, ktorá ho v takýchto chvíľach dvíhala povzbudeniami z Božieho slova a pripomínala mu Boží dar a povolanie, ktoré je na ňom. Tieto „slabé“ chvíle však vyústili do omnoho radostnejšieho a dôležitejšieho obdobia v živote Inskipovcov. Keďže počas sebareflexie (a niekedy žiaľ aj sebaľútosti) Inskip vážne pochyboval o svojej oddanosti Bohu, obnovila sa v jeho srdci túžba po „hlbšej zbožnosti“, ktorú prebudenecký metodizmus tradične považoval za následok druhej skúsenosti „posvätenia“. Preto John a Martha začali volať k Bohu po druhej skúsenosti, čerstvom posväcujúcom naplnení Božím Duchom.

Po istom čase obaja túto skúsenosť prijali. Najprv Martha (na istom stanovom zhromaždení) a potom John (počas zhromaždenia, kde dal výzvu, na ktorú sám išiel a zažil Boží dotyk). Inskip prežíval novú radosť, vnútornú silu a zmocnenie ku kázaniu evanjelia. Miestny zbor zažíval prebudenie a rast ako nikdy predtým. Rekordné počty ľudí vydávali svedectvo o osobnom obrátení a posvätení. Celé mesto bolo zapálené pre evanjelium a Božie dielo. John Inskip však vedel, že povolanie, v ktorom mal teraz jasnejšie ako kedykoľvek predtým, ďaleko presahovalo jeho súčasnú službu v danej miestnej cirkvi. Boh volal Inskipa ďalej, aby mnohí ďalší mohli počuť dobrú správu kázanú v moci a v autorite.

Kampane svätosti

Duchovná klíma utrpela občianskou vojnou vážne zranenia. Entuziastické kampane svätosti, ktoré dávali nádej, že perfekcionizmus môže presiahnuť osobnú duchovnú sféru smerom k širšej spoločnosti a následným pozitívnym zmenám, nasledovali roky, kedy povstával „brat proti bratovi“ v jednej z najtragickejších kapitol amerických dejín. Dezilúzia, pokles morálnych hodnôt a klerici s liberálnym vzdelaním neboli zrovna najlepším indikátorom duchovnej revolúcie. Stanové zhromaždenia sa stali starožitnosťou, ktorú len-len že metodistická konferencia úplne nevyradila z prevádzky. Skalopevní, rokmi zocelení prebudeneckí metodisti však neprestali dúfať a veriť, že hnutie Božej svätosti a Ducha Svätého ešte môže zachvátiť Novú zem. Mnohí z týchto nadšencov tvrdili, že jediné, čo môže vymierajúcemu prebudeneckému kresťanstvu v Amerike pomôcť, sú stanové prebudenecké kampane.

Medzi proponentov tejto myšlienky patril Rev. William Osborn, ktorý vediac, že Boh položil veľmi jedinečné povolanie na Inskipovu službu, sa naňho obrátil s nápadom zorganizovať práve takéto stanové zhromaždenie. Po modlitbách a hľadaní Božej vôle zostali obaja presvedčení, že je to naozaj Božia vôľa a začali vo veci náležite konať. Nakoľko získali podporu ďalších trinástich metodistických kazateľov, rozhodli sa usporiadať stanové prebudenecké zhromaždenia 17. - 26. júla, 1867 vo Vinlande, v štáte New Jersey. Keď nadišiel deň „D“ a začala vlastná séria zhromaždení, organizátori mali v pláne spísať presný počet tých, ktorí sa obrátili. Zakrátko sa ukázalo, že je to nesplniteľný cieľ – obrovské davy hriešnikov sa hnali dopredu (bez ohľadu na „poriadok“ a „dôstojnosť“), aby prijali odpustenie hriechov. Bez okolkov usporiadatelia vyhlásili kampaň za nesmierne úspešnú, a tak spustili momentum, ktoré sa od tej doby de facto nezastavilo (keďže letničné prebudenie vyrástlo priamo spomedzi neskorších protagonistov hnutia svätosti). Od roku 1871 bol John Inskip evanjelistom na plný úväzok a prakticky celá Amerika bola zaplavovaná kampaňou za kampaňou. Každé významné mesto rezonovalo vášnivými, horlivými kázňami, v ktorých dokázal vykresliť Božiu dobrotu tak láskyplne, že každý zdrteného ducha mohol zažiť úplnú obnovu a radosť zo spasenia; Boží súd však vedel opísať tak živo a farbisto, že hriešnici a vlažní kresťania v húfoch utekali dopredu prosiť Boha o zľutovanie. V Inskipovom prípade vôbec nešlo o manipuláciu alebo čistú rétoriku; Inskip spoznal Boha tak osobne, že zjavenie, ktoré bolo v jeho kázňach apelovalo na ľudské srdcia efektívnejšie ako naučené a duchoprázdne frázy niektorých jeho kolegov.

Jeho životopisci McDonald a Searles takto opisujú jeden (pomerne typický) rok Inskipovej služby: „Počas toho roka pán Inskip precestoval viac ako 20000 míľ, viedol asi 600 zhromaždení, videl, ako viac než 700 kazateľov (!) a 3000 zúčastnených vyznalo, že zakúsili požehnanie úplnej spásy (t. j. druhá skúsenosť posvätenia, pozn. autora), k čomu treba pridať obrátenie asi 12000 duší.“ Takto vyzeral prakticky každý rok Inskipovho evanjelizačného pôsobenia. Keď vezmeme do úvahy historický kontext, stav dopravy a iné faktory, údiv z tohto takmer nadľudského výkonu sa ešte znásobí.

Vrcholom služby manželov Inskipovcov bola evanjelizačná kampaň „okolo sveta“. Plánovaná trasa kampane mala začať v Anglicku naprieč Európou, do Indie a napokon do Austrálie. Breh britských ostrovov Inskipovci zazreli v júni 1880 a domov na americký kontinent sa vrátili presne rok nato, v júni 1881. Prebudeneckí kresťania po celom svete hovorili o úžasnej službe a tisíckach zachránených ľudí všade, kde boli usporiadané zhromaždenia. Zo strany manželov Inskipovcov išlo o veľkú obeť, keďže John už bol dávno za hranicou stredného veku a neustále bojoval so svojím chatrným zdravím. Po návrate z celoročnej evanjelizačnej kampane John Inskip slúžil ešte štyri roky, a to v maximálnom nasadení až do posledného dňa. Jeho posledné slová boli: „Víťazstvo! Triumf! Triumf!“



Související články

John Wesley (1703-1791)|Logos 12 / 2006 | Branislav Duriš |Osobnost
Bojovali za slovo|Logos 2 / 2012 | Árpád Kulcsár|Z historie
Nová škola v Ugande pre 450 detí|Logos 5 / 2019 | Jaroslava Marcienková|Ze života církve
Udialo sa v cirkvi|Logos 5 / 2019 | Redakce |Ze života církve
On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom... I.|Logos 8 / 2011 | Peter Málik|Historie