Misijná skupina Spišská Nová Ves

V poslednej dobe sa Spišská Nová Ves stala miestom, kde sa často ozývajú spevy, chvály a kázané Božie slovo na viacerých miestach. Jedným z tých miest je bývalý Úrad práce na ulici Ing. Kožucha. Stretávajú sa tam zvláštni ľudia naplnení radosťou, a keď sa ich spýtate, ako je to možné v dnešnej dobe, keď je toľko starostí a problémov, tak odpovedajú, že ich zmenil Boh. Preto som si dohovorila stretnutie s mužom, ktorý vedie túto skupinu, a urobila som s ním rozhovor. Volá sa Slavo Drlík.

Slavo, viem, že nie si rodený Slovák, preto ma zaujíma ako je možné, že si tu na Slovensku a máš takú zaujímavú prácu s ľuďmi?

Áno, je pravda, že som sa narodil na južnej Morave, v malej hraničnej dedine, kde môj otec slúžil v pohraničnej stráži. Prvú príležitosť ísť na Slovensko som mal až v roku 1964, kedy som po prvýkrát navštívil Spišskú Novú Ves a Vysoké Tatry. Bol som vtedy mladý, 16-ročný, nádejný horolezec a musím priznať, že viac ako Spišská Nová Ves ma zaujímal hlavne blízky Slovenský raj so svojimi nádhernými útesmi Tomášovského výhľadu a roklinami, predovšetkým Suchou Belou. Moje srdce sa zamilovalo do kraja pod Vysokými Tatrami. Od toho roku som často navštevoval Vysoké Tatry a Slovenský raj. V roku 1970 som si našiel prácu v Interhoteloch Tatra a definitívne som sa presťahoval na Slovensko.

Viem, že Slovensko nie je len krajina, ale sú to aj ľudia, ktorí tu žijú. Nemal si problém s ich odlišnou mentalitou?

Zo začiatku áno, postupne som sa však s nimi zoznamoval a nadväzoval skutočné priateľstvá. Predovšetkým so Spišiakmi, s ktorými som trávil veľa času v Slovenskom raji, kde som sa pripravoval na horolezecké výstupy v Tatrách a neskôr aj v mnohých krajinách celého sveta.

Áno, rozumiem tomu, že si bol dobrý horolezec, ale nechápem ako si sa dostal ku kresťanskej misijnej práci v Spišskej Novej Vsi?

To je aj pre mňa nepochopiteľné, lebo som sa nikdy nezaoberal hľadaním Boha. Avšak v roku 1981, po návrate z horolezeckej výpravy do Peruánskych Ánd, ma doma čakala manželka Blanka, moji dvaja malí synovia a nezvyklé privítanie. Moja manželka mi s nadšením povedala, že uverila v Ježiša Krista a dala mu svoj život. Pretože som vtedy o Kristovi nič nevedel a ani som Ho nehľadal, nemohol som ani posúdiť, či je táto správa pre mňa dobrá alebo zlá. Deliť sa o vlastnú ženu s niekym iným som však v žiadnom prípade nechcel. Raz, keď sa moja manželka viac osmelila a začala hovoriť jazykom, ktorému som nerozumel, bol som „mierne v šoku“ a vysvetlenie, že je to prejav krstu Svätým Duchom, ma nijako nenadchlo. Aj keď manželka hovorila často o Bohu a o Jeho láske ku mne a navštevovalo nás veľa „podozrivých“ ľudí, ktorí hovorili, že aj ja potrebujem poznať Boha a byť spasený, to ma skôr rozčuľovalo a privádzalo k nekontrolovateľnému hnevu, než k Bohu. Moje zatvrdené srdce nebolo schopné prijať a porozumieť ani jednej veci, o ktorej mi hovorili. Cítil som sa mojou ženou zradený, preto som radšej trávil čas ďaleko od rodiny v horách. Bola to pre našu rodinu a predovšetkým pre moju manželku ťažká situácia. Ja som navrhoval, aby sme sa radšej rozišli. Tento stav takto trval takmer 13 rokov.

Slavo, ja ťa s Blankou poznám už ako zapálených členov zboru, preto ma zaujíma, kedy nastala vo vašej rodine zmena k lepšiemu?

Bolo to 2.6.1993, keď v Poprade slúžil Boží služobník z Berlína, Pavel Neústupný. Navštívil som jeho zhromaždenie, aby som urobil radosť mojej manželke. Na moje prekvapenie ma kázané Slovo zaujalo, a keď bola výzva, kto chce poznať Ježiša osobne, okamžite som reagoval a pred mnohými ľuďmi som povedal Ježišovi svoje áno. Odvtedy už v našej rodine nebolo hovorenie o Bohu tabu, ale stalo sa hlavnou témou väčšiny našich rozhovorov. Stal som sa členom miestneho zboru Kresťanské spoločenstvo Poprad, kde som s radosťou počúval kázané Božie slovo. Boh začal meniť moje zatvrdené srdce a hriešny charakter. Bol to dovtedy môj najväčší zážitok. Žiadny výstup na žiadnu horu ho nemohol nahradiť. Najradšej som celé hodiny čítal Bibliu, ktorá ma uvádzala do tajov Božieho kráľovstva a Božích právd. Keď som aj ja bol pokrstený Svätým Duchom a súčasťou môjho každodenného života sa stala modlitba v jazyku, ktorá je biblickým zasľúbením pre každého, kto uverí v Ježiša Krista a dá sa pokrstiť do Jeho mena, môj život dostal nový zmysel.

Je tým zmyslom tvoja práca vedúceho misijnej skupiny v Spišskej Novej Vsi?

Vždy som s radosťou hovoril o všetkom, čím bolo naplnené moje srdce. Ani teraz neviem udržať iba pre seba všetku tú radosť zo spasenia a z poznania Božieho slova. Postupom času som sa začal systematicky vyučovať Božiemu slovu, lebo som túžil poznať Boha čo najlepšie. Medzi mnohé aktivity popradského zboru patrilo a dodnes patrí kázanie Božieho slova na uliciach, ktorého som sa od začiatku, ako som uveril, s radosťou zúčastňoval. Raz ma môj pastor, Gabriel Minárik, oslovil, či sa nechcem zúčastniť evanjelizačnej aktivity v Spišskej Novej Vsi. To som, samozrejme, nemohol odmietnuť, a tak začalo moje pôsobenie v Spišskej Novej Vsi. Svätý Duch postupne rozhorlil moje srdce pre kázanie Božieho slova na uliciach aj v Spišskej Novej Vsi. V priebehu roku 1998 som naznačil svojmu pastorovi, že vnímam potrebu pravidelne začať navštevovať Spišskú Novú Ves. Pastor s tým súhlasil a poveril ma touto prácou. Začala sa systematická práca spojená s rôznymi aktivitami evanjelizačného charakteru, v ktorej mi v tom čase intenzívne pomáhali aj niektorí bratia a sestry z Popradu. Najmenej raz do týždňa sme navštevovali Spišskú Novú Ves a kázali Božie slovo medzi ľuďmi na uliciach, v parkoch aj na námestí. Niektorí ľudia na základe nášho kázania síce vyznávali svoje hriechy a Ježiša ako svojho Pána 
a Spasiteľa, avšak neboli ochotní vzdať sa tradícií, ktoré nie sú založené na Božom slove. V zimných mesiacoch sme v prenajatých priestoroch premietali rôzne filmy s biblickou tématikou.

A čo na to tvoja rodina?

Moja manželka Blanka bola a je veľmi šťastná z môjho odvrátenia sa od sveta a obrátenia sa k Nazaretskému Ježišovi Kristovi. Teraz je mojou vzácnou pomocníčkou. Moji synovia sa tiež obrátili, keď videli moju zmenu a vypočutie modlitieb ich matky. Všetci traja aktívne pracujú v zbore. A naviac, dvaja z nich nám priviedli do rodiny nevesty a nad to, jedna z nich i vnúčika Mareka. (To je len malý začiatok.)

Ako dlho trvalo, než skrze tvoju prácu uveril prvý človek v Spišskej Novej Vsi?

Prvým spaseným odvážlivcom, ísť proti všeobecnej mienke a tradícii, bol Milan Pĺž, ktorý sa dal na znak svojej viery v Ježiša Krista z vlastnej vôle pokrstiť. Bolo to 13.2.1999. Krátko nato bol pokrstený aj Svätým Duchom na základe viery v Božie slovo z evanjelia Lukáša 3. kapitoly 16. verša, ktoré hovorí ústami Jána Krstiteľa, že Ježiš nás bude krstiť Svätým Duchom. Od toho dňa začal pravidelne navštevovať vznikajúcu misijnú skupinu a stal sa členom zboru. Na stretnutia prichádzali často ľudia, s ktorými sme sa stretli pri kázaní evanjelia, alebo o nás počuli. Bol to čas diskusií nad Božím slovom. Väčšina z nich však po niekoľkých stretnutiach odišla. Niekedy som kázal iba manželke alebo prázdnym stoličkám. Uvažoval som o svojej práci v Spišskej Novej Vsi, či som sa neminul svojho povolania a či je to skutočne moje, Bohom určené, miesto k naplneniu Božej vôle. Uvedomujem si, že doteraz bolo investovaného veľa času, ale aj prostriedkov a výsledok zatiaľ nebolo vidieť. V tom čase ma veľmi posmeľoval môj pastor a hlavne Božie slovo. Predovšetkým tá časť, ktorá hovorí, že bez siatia nebude ani žatva. A tak som sial. Silu mi dávali modlitby a pôsty a tiež Milan, ktorý sa stal aj mojím prvým skutočným spolupracovníkom. Rozhodol som sa nevzdať a pokračovať v práci ešte s väčšou usilovnosťou.

Kedy nastal prielom v raste misijnej skupiny?

V priebehu letných aktivít v roku 2000 začalo naše zhromaždenie navštevovať viac ľudí a čo bolo pre mňa dôležité, neopustili naše zhromaždenia, ale zotrvávali. Koncom roku sa 5 ľudí rozhodlo vstúpiť do nášho zboru. Prijali sme ich s láskou. Pre mňa to bol zázrak. Naša práca priniesla prvé ovocie a dodnes za to vzdávam Bohu chválu. Toho roku 7 ľudí úspešne ukončilo prvé biblické základy, ktoré sme usporiadali v Spišskej Novej Vsi. Nasledujúci rok 2001 sa rozšírila naša misijná skupina o ďalších bratov a sestry a oproti roku 2000 sa zdvojnásobila.

Akým spôsobom pracuješ teraz konkrétne v SNV?

Veľmi rýchlo som si uvedomil, že k ďalšiemu rastu misijného zboru je potrebné vybudovať tím spolupracovníkov - učeníkov. Dnes môžem s radosťou hovoriť, že súčasťou života ľudí v SNV sú aj pravidelné bohoslužby každú prvú a tretiu nedeľu v mesiaci o 9.00 hod., kde prichádzajú aj ľudia z blízkych dedín, ale aj z Levoče a Spišských Vlachov. Naša činnosť sa rozšírila aj na Letanovce, Levoču, Spišské Podhradie a Spišské Vlachy. Veríme, že aj tam v krátkej dobe vzniknú misijné skupiny a následne stabilné miestne zbory.

Slavo, ďakujem ti, že si si našiel čas pre tento rozhovor.

Pýtala sa M. Mináriková